znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 574/2013-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika, v konaní o sťažnosti M. O. a J. O., oboch zastúpených obchodnou spoločnosťou STEHURA & partners, s. r. o., Fraňa Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná advokát JUDr. Celestín Stehura, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/34/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. O. a J. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/34/2003   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 C/34/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. O. a J. O.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 1 500 € (tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Čadca p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. O. a J. O. trovy konania v sume 349,86   €   (slovom   tristoštyridsaťdeväť eur   a osemdesiatšesť   centov)   na účet   ich   právnej zástupkyne, obchodnej spoločnosti STEHURA & partners, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2013 doručená sťažnosť M. O. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“) a J. O. (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/34/2003.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   účastníkmi   konania   o   zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. Sťažovatelia síce mali počas konania navrhovať súdny zmier, tento ale nebol schválený konajúcim okresným súdom. Krajský súd v Žiline mal následne uznesením z 3. marca 2011 uznesenie okresného sudu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie „s odôvodnením, že okresný súd sa neoboznámil s listinnými dôkazmi, ktoré navrhovali navrhovatelia, hoc bol tak povinný vykonať v každom štádiu   konania.   Navrhovateľ   v   priebehu   konania   požiadal   o   zmenu   návrhu   z dôvodu nesprávnosti podkladov na rozhodnutie (pôvodná identifikácia v geometrickom pláne bola nesprávna ), preto navrhovateľ využil svoje zákonné právo a požiadal zmeniť návrh, aby súd vo svojom rozsudku reflektoval skutočný stav. Súd mohol v zmysle § 95 OSP túto zmenu pripustiť, no nevykonal tak, a to napriek tomu, že výsledky doterajšieho dokazovania mohli byť   podkladom   na   konanie   o   zmenenom   návrhu.   Okresný   súd   sa   s právnym   názorom Krajského súdu Žilina vysporiadal len čiastočne, teda doplnil dokazovanie, ale uvedený návrh nepripustil, nakoľko vychádzal z názoru, že nebol daný okruh účastníkov konania. Okresný súd opäť bez nariadenia pojednávania nevykonal žiadne dokazovanie a rozhodol o neschválení súdneho zmieru.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví porušenie ich základného práva „na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 odsek 2 Ústavy... postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod spisovou značkou 10 C/34/2003“, prikáže okresnému súdu vo veci „konať   bez   zbytočných   prieťahov“,   prizná   každému   zo   sťažovateľov „finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- eur“ a zaviaže okresný súd uhradiť sťažovateľom trovy konania   v   sume   349,86   €   na   účet   ich   právneho   zástupcu   v   lehote   do   2   mesiacov od doručenia nálezu.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   574/2013-10   z   19.   novembra   2013   prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Okresný súd podal k sťažnosti vyjadrenie sp. zn. Spr/2146/13 zo 4. novembra 2013, v ktorom   predsedníčka   okresného   súdu   konštatovala,   že   v   danej   veci   boli   v   určitých časových úsekoch spôsobené prieťahy v konaní čiastočne zavinené samotnými účastníkmi konania a tým, že vec bola viackrát prideľovaná na konanie inému sudcovi. Zároveň uviedla takýto podrobný prehľad procesných úkonov vo veci:

„- 21. 11. 2002 - podaný návrh na Okresný súd Žilina o zrušenie a vysporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti

- 13. 3. 2003 - spis   postúpený   tunajšiemu   súdu,   pridelený   na   konanie   JUDr. Marťákovi

- 21. 3. 2003 - referát   -   sudca   nariadil   zaslať   žalobu   na   vyjadrenie,   nariadil pripojiť súvisiace dedičské spisy

- 25. 8. 2003 - doručené posledné vyjadrenie k žalobe od odporcov

- 2. 10. 2003 - sudca   vytýčil   termín   pojednávania   na   deň   18.   11.   2003, pojednávanie odročené na 11. 12. 2003 (nedostavil sa odporca v

1.   rade   L.   P.   a   jeho   právny   zástupca   (zaslali   ospravedlnenie, odporca sa vtom čase zdržiaval v zahraničí), bola žiadaná správa od OÚ Kysucký Lieskovec

- 5. 12. 2003 - doručená žiadaná správa

- 11. 12. 2003 - pojednávanie   -   odročené   na   neurčito   za   účelom   ohliadky   na mieste   samom,   výzva   pre   účastníkov   na   predloženie   ďalších návrhov na vykonanie dokazovania

- 11. 2. 2004 - žiadaná správa od OÚ Kysucký Lieskovec, správa doručená 18. 3. 2004

- 21. 5. 2004 - uznesenie - výzva na zloženie preddavku na trovy ohliadky

- 3. 6. 2004 - odvolanie odporcu v 1. rade proti uzneseniu (vykonanie ohliadky navrhoval navrhovateľ a nie odporca v 1.rade)

- 9. 6. 2004 - spis predložený sudcovi

- 11. 6. 2004 - sudca nariadil vyhotoviť predkladaciu správu, odvolanie doručiť účastníkom konania

- 7. 9. 2004 - spis doručený Krajskému súdu v Žiline

- 16. 11. 2004 - návrat   spisu   bez   meritórneho   rozhodnutia   (o   odvolaní   mal rozhodnúť sudca, rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník)

- 19. 11. 2004 - uznesenie - výzva na zloženie preddavku na vykonanie ohliadky

-zaviazaní boli navrhovateľ i odporca 1/

- 27. 1. 2005 - odvolanie odporcu v 1. rade (v dôvodoch opätovne uvedené, že vykonanie   dokazovania   ohliadkou   na   mieste   samom   navrhoval výlučne   navrhovateľ,   preto   odporca   1/   nie   je   ochotný   uhradiť preddavok)

- 3. 2. 2005 - vyhotovená predkladacia správa

- 3. 6. 2005 - návrat   spisu   z   Krajského   súdu   Žilina   -   uznesenie   OS   bolo potvrdené

- 10. 6. 2005 - sudca   nariadil   zaslať   rozhodnutie   KS   účastníkom   konania, nariadil zistiť, či bol zložený preddavok preddavok bol zložený dňa 25. 8. 2005

- 19. 9. 2005 - sudca vytýčil termín ohliadky na deň 17. 10. 2005, termín zrušený, nový termín 19. 10. 2005, tento termín navrhoval zrušiť právny zást.   odporcu   1/   z   dôvodu   kolízie   pojednávaní,   taktiež   sa ospravedlnil právny zástupcu navrhovateľa, nový termín ohliadky

16. 11. 2005

- 4. 1. 2006 - opatrením spis pridelený na konanie JUDr. Kičurovi z dôvodu pozastavenia výkonu funkcie sudcu JUDr. Marťákovi

- 26. 4. 2006 - sudca nariadil spis predložiť vyššej súdnej úradníčke za účelom vyhotovenia   konceptu   uznesenia   o   nariadení   znaleckého dokazovania, koncept vyhotovený 7. 6. 2006

- 29. 9. 2006 - súdny znalec zaslal svoje vyjadrenie

- 10. 1. 2007 - spis predložený sudcovi

- 11. 1. 2007 - sudca nariadil VSÚ vyhotoviť koncept uznesenia o zmene súdneho znalca

- 14. 2. 2007 - sudca nariadil termín pojednávania na deň 23. 4. 2007

- 27. 3. 2007 - právny zástupca navrhovateľa zaslal opravenú žalobu

- 23. 4. 2007 - pojednávanie,   odročené   na   neurčito   za   účelom   rozhodnutia   o pripustení zmeny návrhu ako i za účelom vyjadrenia sa k tomuto návrhu

- 21. 5. 2007 - vyjadrenie odporcu 1/

- 21. 5. 2007 - uznesenie - súd pripustil zmenu návrhu

- Opatrením bol spis pridelený dňa 4. 7. 2007 na konanie Mgr. Golisovi (prevzal spisy po JUDr. Marťákovi)

- 22. 9. 2008 vytýčený termín pojednávania na deň 15. 10. 2008

- 2. 10. 2008 právny   zást.   odporcu   1/   žiadal   o   odročenie   pojednávania   z dôvodu kolízie pojednávaní

- 15. 10. 2008 - ospravedlnenie odporcu 1/

- 15. 10. 2008 - pojednávanie - odročené na neurčito

- 13. 1. 2009 - referát sudcu - výzva pre právneho zást. odporcu 1/

- 12. 2. 2009 - doručené vyjadrenie

- 6. 5. 2009 - uznesenie   -   súd   zrušil   uznesenie   zo   dňa   7.   6.   2006   -   nariadil nového znalca na vykonanie znaleckého dokazovania,

- 16. 7. 2009 - súdny znalec požiadal o upresnenie znaleckej úlohy

- 30. 7. 2009 - súdny znalec požiadal o predĺženie lehoty, lehota predĺžená do

10. 9. 2009

- 10. 9. 2009 - doručený znalecký posudok

- 16. 9. 2009 - uznesenie - priznaná odmena za podaný znalecký posudok

- 16. 9. 2009 - sudca   nariadil   doručiť   ZP   účastníkom   konania   +   uznesenie   o priznaní odmeny, žiadal pripojiť dedičské rozhodnutia

- 8. 10. 2009 - k ZP sa vyjadril právny zást. navrhovateľa 1/

- 21. 10. 2009 - vyjadrenie práv. zást. navrhovateľa

- Opatrením zo dňa 7. 12. 2009 bol spis opätovne pridelený na konanie JUDr. Marťákovi

- 19. 1. 2010 - sudca   vytýčil   termín   pojednávania   na   deň   22.   2.   2010, pojednávanie   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   bude   vyžiadané dedičské rozhodnutie po neb. L. P., ktorý zomrel dňa..., prípadne zistenie okruhu dedičov

- v ded. kancelárii zistené, že konania sa na našom súde nevedie, príslušný je OS Žilina

- 2. 3. 2010 - žiadaná správa od OS Žilina

- 26. 3. 2010 - odpoveď doručená súdu

- 29. 3. 2010 - referát sudcu

- 30. 3. 2010 - referát VSÚ

- Opatrením zo dňa 18. 5. 2010 spis pridelený na konanie JUDr. Plichtíkovej z dôvodu nástupcu JUDr. Marťáka na výkon trestu

- 20. 5. 2010 - referát sudkyne

- 31. 5. 2010 - sudkyňa   vytýčila   termín   pojednávania   na   deň   15.   6.   2010, odročené   na   1.   7.   2010   za   účelom   opätovného   predvolania účastníkov konania

- 23. 6. 2010 - právny zástupca navrhovateľa navrhol, aby bol uzavretý súdny zmier

- 1. 7. 2010 - pojednávanie,   odročené   na   neurčito   za   účelom   písomného vyhotovenia uznesenia - zmier neschválený

- 14. 7. 2010 - vyhotovené uznesenie

- 9. 8. 2010 - odvolanie právneho zást. navrhovateľa proti uzneseniu

- 27. 8. 2010 - sudkyňa nariadila doručiť odvolanie účastníkom konania

- 6. 10. 2010 - referát sudkyne

- 12. 10. 2010 - spis predložený KS Žilina

- 13. 6. 2011 - návrat spisu, KS uznesenie OS zrušil

- 15. 6. 2011 - sudkyňa nariadila doručiť uznesenie KS účastníkom konania

- 15. 6. 2011 - výzva pre práv. zást. navrhovateľa

- 28. 6. 2011 - referát sudkyne, žiadané správy a dôkazy

- 28. 6. 2011- práv. zást. reagoval na výzvu súdu

- 29. 9. 2011 - doručená správa od Správy katastra Kysucké Nové Mesto

- 30. 1. 2012 - referát sudkyne - výzva pre práv. zást. navrhovateľa a odporcov

- 27. 3. 2012 - spis predložený sudkyni

- 29. 3. 2012 - referát sudkyne - výzva na predloženie aktualizovaného GO plánu

- 13. 4. 2012 - práv. zást. navrhovateľa požiadal o predĺženie lehoty

- 3. 5. 2012 - doručený návrh na zmenu návrhu na začatie konania

- 9. 5. 2012 - sudkyňa nariadila doručiť návrh odporcom

- 26. 6. 2012 - uznesenie - zmena návrhu sa nepripúšťa

- 18. 7. 2012 - odvolanie navrhovateľa

- 7. 9. 2012 - výzva na zaplatenie sup za odvolanie

- 27. 9. 2012 - sup zaplatený

- 24. 10. 2012 - VSU Mgr. Stehurová žiadala o vylúčenie z konania vo veci

- 25. 10. 2012 - VSÚ vylúčená

- 21. 11. 2012 - referát sudkyne - žiadané doklady z katastra

- 13. 2. 2013 - doručená odpoveď

- 16. 4. 2013 - referát sudkyne

- 21. 5. 2013 - spis doručená na KS Žilina

- 11. 9. 2013 - návrat spisu, rozhodnutie - odvolanie navrhovateľa proti výroku, ktorým súd nepripustil zmenu návrh odmietol, vo výroku, ktorým súd neschválil zmier prijatý účastníkmi konania dňa 1. 7. 2010 potvrdil

- 20. 9. 2013 - sudkyňa nariadila doručiť rozhodnutie KS účastníkom konania.“Rovnaké   skutočnosti   týkajúce   sa   úkonov   okresného   súdu   zistil   aj   ústavný   súd prešetrením obsahu zapožičaného spisu okresného súdu, ktorý mu bol 22. januára 2014 predložený   na   previerku.   Okrem   uvedeného   ústavný   súd   zistil,   že   23.   mája   2003   bol okresným súdom vydaný pokyn urgovať pripojenie dedičských spisov z archívu okresného súdu. Dňa 12. júna 2003 konajúci sudca vydal pokyn na doručovanie opraveného návrhu ostatným   účastníkom   konania,   ďalej   12.   augusta   2009   vydal   konajúci   sudca   pokyn na doručenie   prípisu   s   požadovaným   vysvetlením   ustanovenej   znalkyni.   Pojednávanie vykonané 15. júna 2010 bolo odročené na 1. júl 2010 na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa   v   1.   rade   o   poskytnutie   lehoty   na   mimosúdnu   dohodu,   s   čím   súhlasil   aj sťažovateľ v 2. rade. Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 20. novembra 2011 okresný súd   žiadal   vyjadrenia   katastra   o   zaslanie   správy,   žiadaná   správa   bola   doručená 19. januára 2012. Napokon úkonom okresného súdu nezaznamenaným v prehľade úkonov je aj pokyn zákonnej sudkyne zo 17. decembra 2013, ktorým bolo nariadené pojednávanie na 21. január 2014. Súčasne bolo ústavným súdom zistené, že po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie   zobral   právny   zástupca   sťažovateľa   v   1.   rade   3.   januára   2014   návrh   v   celom rozsahu späť a žiadal konanie zastaviť. Okresný súd preto 15. januára 2014 vydal uznesenie č.   k.   10   C/34/2003-340,   ktorým   konanie   zastavil   a   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 8. februára 2014.

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovatelia   v   podaní   z   27.   januára   2014   uviedli, že trvajú na podanej sťažnosti a súhlasia s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   má   každý   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov,   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   v   zmysle ktorého má každý právo na to, aby bola jeho záležitosť spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   je   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 308/09).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť súdu   a   sudcu   vychádza   z §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k   porušeniu   označených   práv,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   ústavný   súd   prihliada   v   rámci   prvého   kritéria   aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd zobral do úvahy skutkový stav a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   na   rozhodnutie,   ako   aj   charakter   veci.   Predmetom konania   je   návrh   na   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva,   ktoré   tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Podľa názoru ústavného súdu nemožno   napadnuté   konanie   hodnotiť   ako   skutkovo   zložité,   a   to   ani   z   dôvodu,   že   sa sťažovateľ v 1.   rade domáhal zrušenia   a vyporiadania podielového spoluvlastníctva   len k časti   pozemku   alebo že vo   veci   bolo nariadené aj znalecké dokazovanie. Preto dĺžka namietaného konania v zásade nemohla byť závislá od zložitosti veci.

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní, či v konaní pred krajským súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pri   hodnotení   priebehu konania podľa tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že z dôvodov na strane sťažovateľov bolo   na základe   návrhu   na   poskytnutie   lehoty   pre   účely   uzavretia   mimosúdnej   dohody o riešení sporu odročené pojednávanie konané 15. júna 2010. Ako okolnosť predlžujúcu súdne   konanie   možno   hodnotiť   aj   opravu   návrhu   zo   4.   júna   2003,   ktorá   si   vyžiadala opakované doručenie opraveného návrhu ostatným účastníkom na vyjadrenie, ako aj návrhu na zmenu návrhu z 27. marca 2007, o ktorého pripustení bol okresný súd nútený rozhodnúť uznesením č. k. 10 C/34/2003-124 z 21. mája 2007, a ďalšieho návrhu na zmenu návrhu z 3. mája 2012, o ktorom súd rozhodol uznesením č. k. 10 C/34/2003-293 z 26. júna 2012.

Na   dĺžku   konania   malo   vplyv   aj   využívanie   opravných   prostriedkov   účastníkov konania   proti   niektorým   rozhodnutiam   okresného   súdu.   V   danom   prípade   je   potrebné prihliadať na využitie práva   sťažovateľom   v   1.   rade   podať odvolanie proti   uzneseniam o neschválení navrhovaného súdneho zmieru, a to najmä pokiaľ ide o jeho odvolanie proti uzneseniu č. k. 10 C/34/2003-293 z 23. júna 2012, ktoré z hľadiska výsledku odvolacieho konania   nebolo   pre   sťažovateľa   v   1.   rade   úspešné,   keďže   označené   uznesenie   bolo potvrdené   Krajským   súdom   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k. 9 Co 247/2013-330   z   27.   júna   2013.   Na   základe   uvedeného   teda   nemožno   považovať argumentáciu sťažovateľov uvedenú v sťažnosti vo vzťahu k tejto okolnosti ako dôvodnú.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľov bral do úvahy, že ako účastníci konania majú nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobili. Ak v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   dochádza   k   predĺženiu   konania,   zodpovednosť za tento   stav   neznáša   oprávnená   osoba,   ale   nemožno   ju   pripísať   ani   štátnemu   orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Ústavný súd opierajúc sa o svoju judikatúru však k tomu poznamenáva, že procesné návrhy, ktoré sú procesným právom účastníka   konania,   nemôžu   byť   dôvodom   nekonania   v   merite   veci   (podobne   napr. IV. ÚS 111/03, II. ÚS 52/06).

Zodpovednosť   za   vznik   tých   prekážok   postupu   konania,   ktoré   vznikli   sčasti   aj na strane sťažovateľov (osobitne sťažovateľa v 1. rade), nemôže znášať len okresný súd, a preto   tieto   okolnosti   ústavný   súd   zohľadnil   v   súvislosti   s   rozhodovaním   o   výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal aj procesným postupom samotného okresného súdu. Pri hodnotení tretieho kritéria na posúdenie existencie prípadných prieťahov v konaní všeobecného súdu   ústavný súd považuje za potrebné uviesť,   že v priebehu napadnutého konania okresný súd nedisponoval vecou v obdobiach od 21. februára 2005 do 3. júna 2005 z dôvodu rozhodovania o odvolaní jedného z odporcov proti uzneseniu o povinnosti zložiť preddavok   na   trovy   dôkazu,   ďalej   od 25. októbra   2010   do   13.   júna   2011   z   dôvodu rozhodovania o odvolaní sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu o neschválení uzavretého súdneho   zmieru   a   ani   od   21.   mája   2013   do 11.   septembra   2013   rovnako   z   dôvodu rozhodovania o odvolaní sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu o neschválení uzavretého súdneho zmieru. Okresný súd tak len z týchto dôvodov vecou nedisponoval viac ako jeden rok.

V   postupe   okresného   súdu   však   ústavný   súd   identifikoval   obdobie   procesnej nečinnosti   zapríčinenej   pridelením   spisu   do   súdnych   oddelení   iných   sudcov   z   dôvodu pozastavenia činnosti sudcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená na konanie a rozhodnutie. Ide predovšetkým o obdobie od 8. novembra 2005 do 26. apríla 2006 (viac ako 5 mesiacov), obdobie   od   21.   mája   2007   do   22.   septembra   2008   (1   rok   a   4   mesiace)   a   obdobie od 16. septembra 2009 do 19. januára 2010 (4 mesiace). V priebehu konania boli zistené aj iné   kratšie   obdobia   úplnej   nečinnosti   okresného   súdu,   napríklad   od   11.   júna   2004 do 7. septembra 2004 (skoro 3 mesiace) alebo od 13. januára 2009 do 6. mája 2009 (takmer 4 mesiace).

Z previerky spisu vedeného vo veci sťažovateľov však vyplýva, že pre procesný postup   realizovaný   okresným   súdom   je   sčasti   príznačný   aj   neefektívny   postup,   ktorý nesvedčí o dôslednom úsilí spor meritórne rozhodnúť, a ukončiť tak stav právnej neistoty účastníkov konania. Uvedená nesústredenosť sa   prejavila napríklad pri predložení spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní jedného z účastníkov 7. septembra 2004 bez splnenia   zákonných   podmienok   na   využitie   takéhoto   postupu   (spis   bol   vrátený   bez rozhodnutia   krajského   súdu   16.   novembra   2004),   a   rovnako   tak   vydaním   uznesenia o neschválení súdneho zmieru č. k. 10 C/34/2003-216 z 1. júla 2010, ktoré bolo uznesením krajského súdu č. k. 9 Co/362/2010-228 z 3. marca 2011 zrušené z dôvodu, že postupom okresného súdu bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd už viackrát uviedol (pozri napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Námietka neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci (III. ÚS 155/2010). To isté platí aj pre prípad organizačných zmien v súdnictve, ktoré nemôže byť dôvodom na ospravedlnenie prípadného porušenia označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   môže   dôjsť   nielen   samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zapríčiniť aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Zhrňujúco ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu vo veci sťažovateľov zistil   nedostatky,   ktoré   vo   svojom   súhrne   dosahujú   ústavnú   relevanciu.   Nečinnosťou okresného súdu v určitých obdobiach, ako aj jeho neefektívnou činnosťou sa okresný súd podieľal na predĺžení posudzovaného konania v rozsahu približne troch rokov. To má za následok porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Keďže okresný súd uznesením zastavil konanie, avšak toto uznesenie ešte v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo právoplatné, ústavný súd v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva   sťažovateľov   v   zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   prikázal okresnému súdu, ktorý v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov (2. bod výroku tohto nálezu). Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať okresný súd, aj pokiaľ bude tento v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci, prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza aj ESĽP, ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom   riadil   zásadou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   reparácia nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody,   ktorá   by   sa   po   splnení   zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Priznanie finančného zadosťučinenia (každému zo sťažovateľov v sume po 3 000 €) sťažovatelia odôvodnili poukazom na svoj vysoký vek a nevyhnutnosť zmiernenia svojej nemajetkovej ujmy vzniknutej dĺžkou konania.

Pri   určení   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   z   celkovej   dĺžky konania, ktoré presiahlo 11 rokov, zohľadňujúc najmä zistené obdobia úplnej nečinnosti okresného súdu, rozsah jeho neefektívnej činnosti, ale súčasne prihliadajúc aj na existenciu prekážok   v   procesnom   postupe   okresného   súdu,   ktorých   príčina   spočívala   v postupe sťažovateľov   a   čiastočne   mali   vplyv   na   priebeh   konania.   Ústavný   súd   zároveň   pri rozhodovaní   o finančnom   zadosťučinení   reflektoval   na   vydanie   uznesenia   o   zastavení konania po prijatí sťažnosti na základe späťvzatia návrhu jedného zo sťažovateľov, z čoho možno   vyvodiť   záver   zoslabení reálnej potreby   sťažovateľov   na meritórnom   rozhodnutí prípadu.   Ústavný   súd   preto   považoval   za   primerané   priznať   sťažovateľom   vzhľadom na celkový   dopad   zisteného   porušenia   označeného   základného   práva   finančné zadosťučinenie každému v sume po 1 500 € (bod 3 výrokovej časti nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli z dôvodu   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   v   konaní   pred   ústavným   súdom   právnou zástupkyňou, obchodnou spoločnosťou STEHURA & partners, s. r. o.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia   si   v   sťažnosti   z   24.   októbra   2013   uplatnili   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 349,86 €, a to za 2 úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) vykonané pre sťažovateľov, čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Vychádzajúc z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, t. j. zo sumy 781 €, predstavuje odmena za 1 úkon právnej služby sumu 130,16 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,81 €. Keďže išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch osôb, základnú sadzbu tarifnej odmeny bolo potrebné v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 % (t. j. na sumu 65,08 €).

Ústavný   súd   vzhliadol   za   dôvodné   sťažovateľom   priznať   uplatnenú   sumu   trov právneho zastúpenia, ktoré pozostávajú z odmeny za vykonané právne úkony v sume 2 x 2 x 65,08 € a paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 2 x 7,81 €, ako aj zo zvýšenia o daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 20 %, teda o sumu 58,30 €. Preto ústavný súd porušovateľa základného práva zaviazal na zaplatenie ich úhrady v celkovej sume 349,86 €, tak ako to vyplýva z bodu 4 výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014