znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 574/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   P.   K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 Sžr/168/2011 a jeho uznesením z 25. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžr/168/2011 a jeho uznesením z 25. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že spoločnosť P., a. s. v konkurze (ďalej len „spoločnosť v konkurze“), zastúpená správcom konkurznej podstaty, podala opravný prostriedok proti rozhodnutiu Obvodného pozemkového úradu v N. č. OPÚ-2010-08/00785/dam z 1. októbra 2010, ktorým boli vydané viaceré nehnuteľnosti v katastrálnom území obce S. oprávneným osobám – podielnikom Pozemkového spoločenstva Urbár S. v zmysle § 6 ods. 1 písm. m) zákona   č.   229/1991   Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších   predpisov.   Predmetný   opravný prostriedok   správca   konkurznej   podstaty   adresoval   a   doručil   miestne   nepríslušnému Krajskému   súdu   v Košiciach   15.   novembra   2010   napriek   poučeniu   uvedenému v napadnutom rozhodnutí Obvodného pozemkového úradu v N., ktorý špecifikoval lehotu a miesto   podania   opravného   prostriedku.   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   sp.   zn. 5 Sp 29/2010   z 18.   novembra   2010   postúpil   vec   Krajskému   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) ako súdu miestne príslušnému. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sžr/15/2010 z 26. januára 2011 napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Sp 29/2010 z 18. novembra 2010 potvrdil. Vec bola krajskému súdu postúpená 17. februára 2011 a bola jej pridelená sp. zn. 29 Sp/4/2011.

Krajský   súd   19.   septembra   2011   uznesením   sp.   zn.   29   Sp/4/2011   konštatoval oneskorenosť   podania   opravného   prostriedku   spoločnosti   v   konkurze   a   tento   odmietol. V konaní krajský súd skúmal iba splnenie procesných podmienok konania, a najmä to, či opravný   prostriedok   bol   správcom   konkurznej   podstaty   podaný   včas.   Konštatoval,   že „navrhovateľ síce opravný prostriedok podal dňa 12. 11. 2010 na pošte, avšak adresoval ho   Krajskému   súdu   v Košiciach,   ktorý   bol,   ako   vyplýva   z vyššie   uvedených   skutočností súdom   miestne   nepríslušným.   V dôsledku   nesprávneho   postupu   zo   strany   navrhovateľa a po procesnom   postupe   Krajského   súdu   v Košiciach,   bol   podaný   opravný   prostriedok postúpený príslušnému Krajskému súdu v Žiline dňa 17. 02. 2011, ktorý deň sa zároveň považuje aj za deň podania opravného prostriedku, t. j. bol podaný oneskorene.“.

Proti tomuto rozhodnutiu podal správca konkurznej podstaty spoločnosti v konkurze odvolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozhodol   napadnutým   uznesením sp. zn. 10 Sžr/168/2011 z 25. júla 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) tak, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 29 Sp/4/2011 z 19. septembra 2011 potvrdil.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tvrdí,   že   v konaní   vedenom   krajským   súdom pod sp. zn. 29 Sp/4/2011 „konala rozhodovala samosudkyňa JUDr. E. Š. ako preukázateľne zaujatý   a vylúčený   sudca   vzhľadom   na   jej   vzťah   k veci   ako   aj   k účastníkom   konania a vzhľadom na skutočnosť, že príslušným všeobecným súdom SR na konanie v predmetnej veci a s predmetnými účastníkmi konania bol krajský súd v Košiciach a nie Krajský súd v Žiline,   ktorý   bol   vylúčený   z predmetného   konania   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR; došlo   k závažnému   a podstatnému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na ochranu nezávislým   a nestranným   súdom   a práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   zo strany Krajského súdu v Žiline ako aj zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo P., a.s., so sídlom: B., zastúpená: T. L., predseda predstavenstva a M. V., člen predstavenstva, na ochranu nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základné   právo   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn. č. 10Sžr/l68/201l5 porušené bolo.

2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa vec vedená Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod spis. zn. č. 10Sžr/168/2011 vracia a prikazuje sa mu, aby v konaní vedenom pod spis. zn. č. 10Sžr/168/2011 opätovne konal.

3. P., a.s., so sídlom: B., zastúpená: T. L., predseda predstavenstva a M. V., člen predstavenstva, priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume vo výške 100,000,- EUR (slovom: jeden sto tisíc eur), ktoré mu je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatností tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. P. K.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   P.,   a.s.,   so sídlom:   B., zastúpená:   T.   L.,   predseda   predstavenstva   a M.   V.,   člen   predstavenstva,   náhradu   trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v sume vo výške 2.000,- EUR (slovom: dve tisíc eur) na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. P. K. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   neuviedla napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, i keď s prihliadnutím na celý obsah sťažnosti je zrejmé,   že   napáda   nielen   postup   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 10 Sžr/168/2011, ale aj jeho napadnuté uznesenie. Sťažovateľka v 1. bode petitu sťažnosti, a vyplýva to aj z odôvodnenia sťažnosti, použila formuláciu, že k namietanému porušeniu   ňou   označených   práv   došlo „činnosťou“ najvyššieho   súdu,   v bode   2   petitu sťažnosti žiada, aby sa vec vedená najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžr/168/2011 vrátila najvyššiemu súdu na konanie. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti z dôvodov procesnej   ekonómie   nevyzýval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   na odstránenie   tohto nedostatku petitu sťažnosti a ustálil predmet tohto konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, pretože ani prípadne doplnenie petitu sťažnosti by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu jej sťažnosti na ďalšie konanie.  

Ústavný súd sa ďalej zaoberal špecifickosťou situácie, ktorá v priebehu napadnutého konania na najvyššom súde nastala. Účastníkom konania pred krajským súdom vedenom pod   sp.   zn.   29   Sp/4/2011   bola   spoločnosť   v konkurze   zastúpená   správcom   konkurznej podstaty,   pretože   predmet   konania   sa   mal   týkať   sporného   majetku,   ktorý   bol   zahrnutý do konkurznej podstaty, a aj odvolanie proti uzneseniu krajského súdu v predmetnej veci podávala   spoločnosť   v konkurze,   zastúpená   správcom   konkurznej   podstaty.   V priebehu odvolacieho konania na najvyššom súde, ktorého účastníkom bola spoločnosť v konkurze, zastúpená   správcom   konkurznej   podstaty,   došlo   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 36/24K323/2000 z 30. marca 2012 k zrušeniu konkurzu na majetok úpadcu –   spoločnosti   v konkurze   pre   nedostatok   predpokladov   pre   konkurz   a zbavenie   funkcie správcu   konkurznej   podstaty   a následne   k výmazu   dodatku   v obchodnom   registri v obchodnom   mene   sťažovateľky   „v   konkurze“   a zápisu   skončenia   funkcie   správcu konkurznej   podstaty   12.   mája 2012.   Od tohto momentu   štatutárne orgány   sťažovateľky opätovne nadobudli oprávnenie procesne konať za sťažovateľku aj v sporoch, v ktorých vystupovala ako účastník spoločnosť v konkurze, zastúpená správcom konkurznej podstaty. Inak   povedané,   sťažovateľka   mohla   od   uvedeného   dátumu   uplatňovať   všetky   procesné práva v napadnutom konaní. Keďže táto skutočnosť o zrušení konkurzu nebola oznámená najvyššiemu   súdu   a nebola   navrhnutá   ani   zmena   účastníkov   konania,   najvyšší   súd v napadnutom   konaní   konal   a rozhodol   o odvolaní   účastníka   konania,   ktorým   bola spoločnosť   v konkurze,   zastúpená   správcom   konkurznej   podstaty.   Vzhľadom   na to,   že sťažovateľka po zrušení konkurzu na majetok spoločnosti v konkurze vstúpila do všetkých práv, ktoré jej boli konkurzom obmedzené, je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľku možno považovať za sukcesora spoločnosti v konkurze, ktorá bola účastníkom napadnutého konania.   Z uvedeného   dôvodu,   ako   aj   s prihliadnutím   na   rozdielnosť   predmetu   konania pred všeobecným súdom   a predmetom konania pred ústavným ústavný súd nepovažoval sťažovateľku v okolnostiach prípadu za neoprávnenú osobu.

Námietky   sťažovateľky   sú   koncentrované   do   tvrdenia,   že   v konaní   vedenom krajským súdom pod sp. zn. 29 Sp/4/2011 konala a rozhodovala samosudkyňa JUDr. E. Š., ktorá podľa názoru sťažovateľky mala byť preukázateľne zaujatá a vylúčená. Z uvedeného dôvodu malo podľa sťažovateľky dôjsť k „závažnému a podstatnému porušeniu základného práva   na   ochranu   nezávislým   a nestranným   súdom   a práva   nebyť   odňatý   zákonnému sudcovi zo strany Krajského súdu v Žiline ako aj zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“,   teda   k porušeniu   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžr/168/2011 a jeho uznesením z 25. júla 2012.

Vzhľadom   na   závažnosť   tejto   námietky   sa   ústavný   súd   zameral   na   to,   či sťažovateľka, resp. spoločnosť v konkurze, zastúpená správcom konkurznej podstaty, túto námietku vzniesla v konaní pred súdom prvého stupňa, teda krajským súdom, najmä však v odvolacom konaní, pretože ide o konanie v správnom súdnictve podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, kde platí prejednacia zásada, teda súd preskúmava rozhodnutie   a postup   v rozsahu   a z dôvodov   uvedených   v odvolaní.   Keďže   sťažovateľka v sťažnosti ani len netvrdila, že by túto námietku vzniesla v konaní pred krajským súdom sp. zn. 29 Sp/4/2011, resp. že ju vzniesol správca konkurznej podstaty, a taktiež z obsahu odvolania   podaného   správcom   konkurznej   podstaty,   ktorého   kópiu   si   ústavný   súd zabezpečil   prostredníctvom   krajského   súdu,   nevyplýva,   že   by   túto   námietku   vzniesol správca   konkurznej   podstaty,   ústavný   súd   považoval   túto   námietku   sťažovateľky za neprípustnú. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd takouto námietkou nemohol zaoberať, pretože sťažovateľka, resp. správca konkurznej podstaty, túto námietku nevzniesli v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že rozhodnutia súdov o námietkach zaujatosti v iných konaniach, ako je napadnuté konanie, na ktoré sťažovateľka poukazovala vo svojej sťažnosti, sú v danej veci irelevantné.

Pokiaľ ide o ďalšie súvisiace tvrdenie sťažovateľky, že „možno dôvodne považovať za   zákonného   sudcu   v predmetnej   veci   len   sudcu   Krajského   súdu   v Košiciach,   a nie vylúčených a zaujatých sudcov na Krajskom súde v Žiline, ktorí v predmetnej veci a s tými istými účastníkmi opätovne konali a rozhodovali“, ústavný súd poukazuje na právny názor krajského súdu vyslovený v uznesení sp. zn. 29 Sp/4/2011 z 19. septembra 2011, ktorým krajský   súd   opravný   prostriedok   spoločnosti   v konkurze   odmietol   z dôvodu   jeho oneskorenosti, pretože bol podaný na miestne nepríslušnom súde. Podobne aj najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 29 Sp/4/2011 z 19. septembra 2011, vychádzal z toho, že konanie vo veci sp. zn. 10 S/8/2001, v ktorom boli   vylúčení   sudcovia   krajského   súdu,   nemožno   stotožňovať   s konaním   vedeným pod sp. zn. 29 Sp/4/2011, hoci ide o tých istých účastníkov, pretože „podaním opravného prostriedku proti novému rozhodnutiu správneho orgánu sa v zmysle § 250m ods. 1 O.s.p. vždy začína nové súdne konanie, a to sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je miestne príslušný v zmysle   § 84   a nasl.   O.s.p..   S týmto   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   uvedeným v napadnutom uznesení možno podľa názoru ústavného súdu súhlasiť, pretože vychádza z príslušnej zákonnej úpravy, ktorej význam a zmysel nepopiera. Na základe uvedeného možno konštatovať, že miestne príslušným súdom v predmetnej veci bol krajský súd, a nie Krajský   súd   v Košiciach,   ako   sa   mylne   domnievala   sťažovateľka.   Z uvedeného   dôvodu neobstojí tvrdenie sťažovateľky, že v predmetnej veci mohol byť zákonným sudcom len sudca Krajského súdu v Košiciach.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi   námietkami   sťažovateľky   a obsahom   jej   základného   práva   domáhať sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   nebyť odňatý   zákonnému sudcovi   podľa   čl. 48   ods.   1 ústavy   postupom najvyššieho   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 Sžr/168/2011   a jeho uznesením z 25. júla 2012.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   v   celku   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012