znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 573/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska   2,   Košice,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   MST   PARTNERS,   s.   r.   o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Timcsák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   CoE   510/2011   a jeho   uznesením   z 31.   októbra   2011,   ako   aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 2 Cdo 149/2012 a jeho uznesením z 24. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. septembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoE 510/2011 a jeho uznesením z 31. októbra 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cdo   149/2012   a jeho   uznesením   z 24.   mája   2013   (ďalej   len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka   je   právnickou   osobou   podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva. Na základe poistných zmlúv uzavretých medzi sťažovateľkou a povinným sa tento zaviazal platiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestal platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súd   Košice   (ďalej   len   „arbitrážny   súd“),   ktorý   rozhodcovským   rozsudkom   zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného s príslušenstvom. Keďže povinný dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na   podklade   rozhodcovského   rozsudku   ako exekučného titulu. Súdny exekútor predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na   vykonanie   exekúcie   v   prospech   sťažovateľky.   Okresný   súd   poverením z 28. októbra 2009 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ing. Bohumila Husťáka.   Uznesením   z 26.   januára   2010   vyhovel   okresný   súd   žiadosti   sťažovateľky o zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril JUDr. Tomáša Boľoša. Okresný súd   uznesením   bez nariadenia   pojednávania   exekúciu   zastavil.   O odvolaní   sťažovateľky proti odvolaním napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ho potvrdil.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   nedisponovali   rozhodcovským   spisom a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť   vyjadriť,   a   rozhodli   bez   nariadenia   pojednávania.   Takýto   postup   je   podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia (napr.   IV.   ÚS   344/2012   a   II.   ÚS   499/2012   z   3.   júla   2012,   I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012), v ktorých ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil už aj porušenie jej práv.

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo   konštruoval   skutkový   stav“,   a   preto   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu vytýka   jeho   arbitrárnosť   a   nepreskúmateľnosť   pre   nedostatok   odôvodnenia   v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd vykonáva dokazovanie.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nezdôvodnil odklon   od   judikatúry   ústavného   súdu,   na   ktorú   sťažovateľka   poukázala   v   podanom dovolaní.   Sťažovateľka   pritom   poukazuje   na   skutočnosť,   že „príkaz   oboznámiť   sa s konkrétnymi   právnymi   a   konkrétnymi   skutkovými   okolnosťami   potrebnými   za   účelom zistenia nekalej povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej únie (C-40/08, ASTURCOM)“.

Exekučné   súdy   sa   podľa   sťažovateľky   v   jej   prípade   odklonili „od   tradičného prieskumného   konania...   Nepreskúmavali   rozhodcovský   spis,   ale   vykonali   vlastné dokazovanie. Exekučný titul preskúmali vecne aj právne a dospeli k opačnému právnemu názoru   ako   rozhodcovský   súd.   Kým   v   rozhodcovskom   konaní   sa   mohli   obaja   účastníci k návrhom   na   dôkazy   a   k   výsledkom   dokazovania   vyjadriť,   v   exekučnom   konaní   to účastníkom umožnené nebolo. Činnosť exekučných súdov mala podstatný vplyv na účinky exekučného titulu.

Odlišný   postup   exekučných   súdov   v   prípade   sťažovateľa   (odklon   od   obvyklosti) nenašiel svoj procesný priemet do spôsobu, akým exekučné súdy konali. Exekučné súdy mali správne vykonať riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel (§ 122 a nasl. O. s. p.), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní.“.

Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012, a to v relácii k záväznosti smerníc ako predpisov sekundárneho úniového práva na území Slovenskej   republiky,   a   tvrdí,   že   recitál   smernice   Rady   č.   93/13/EHS   o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica č. 93/13/EHS“) „stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy. Túto výnimku Občiansky zákonník nezohľadnil, keď v úprave § 52 a nasl. žiadnym spôsobom nereagoval na výnimočné postavenie zmluvných dojednaní v poistných zmluvách z pohľadu vecného rozsahu smernice... Všeobecné súdy postupovali bez toho, že by v okolnostiach prípadu zohľadnili hraničné kritériá stanovené devätnástym   odôvodnením   smernice,   ktoré   spod   vecného   rozsahu   smernice   o   nekalých podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   vynímajú   zmluvné   podmienky   v   poistných zmluvách.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na odborný výklad Národnej banky Slovenska, z ktorého vyplýva, že niektoré zmluvné podmienky dojednané v poistnej zmluve ovplyvňujú   kalkuláciu   poistného   plateného   spotrebiteľom,   a preto   sú   spod   predmetu smernice č. 93/13/EHS vylúčené.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že krajský súd ako odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevyjadril k jej nasledujúcim námietkam, čo zakladalo prípustnosť dovolania sťažovateľky podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku:

- neodôvodnil skutočnosť, že okresný súd v danej veci neuskutočnil pojednávanie, nevykonal   riadne   dokazovanie,   čím   sťažovateľke   odoprel   možnosť   vyjadriť   sa k vykonávaným dôkazom,

- „že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval na daný prípad rozhodnutie ESD C - 76/10 Pohotovosť s.r.o. c/a I. K., nakoľko prvostupňovým súdom uvádzané rozhodnutie upravuje prípad, kedy je v spotrebiteľskej zmluve stanovený neprimerane vysoký úrok (išlo pritom o úverové vzťahy, nie poistné, ako je to medzi oprávneným a povinným)“,

- neuviedol, „v čom bolo v rozsudku priznané plnenie v rozpore s dobrými mravmi, pričom oprávnený túto skutočnosť namietal už vo svojom odvolaní zo dňa 21.06.2011“,

- „že   povinný   svojím   podpisom   odsúhlasil   ďalšie   zmluvné   dojednania   (mimo všeobecných poistných podmienok) k poistnej zmluve č. 4329790110, pričom tieto ďalšie zmluvné dojednania podpísať nemusel a to bez toho, aby to malo vplyv na jeho práva a povinnosti   vyplývajúce   z   poistnej   zmluvy,   resp.   zo   všeobecných   poistných   podmienok, a v tom prípade by rozhodcovská doložka nebola vznikla.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na odlišné rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj Krajského súdu v Prešove, v ktorých tieto   súdy   dospeli   k   odlišných   právnym   záverom   v   otázke   posudzovania   platnosti rozhodcovskej doložky.

Najvyšší súd v postavení dovolacieho súdu podľa názoru sťažovateľky nevysvetlil, ktoré jej odvolacie námietky a z akých dôvodov neboli relevantné.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označeným postupom a rozhodnutím krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods.   1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia   krajského súdu   a najvyššieho súdu   zrušil   a   vec vrátil   na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   vykonávali   dokazovanie,   čím   jej   odňali   možnosť   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu a jeho uznesením

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnosti smerujúcej   proti   postupu   a   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   bral   do   úvahy   neskoršie napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom na   skutkovú   okolnosť   včasnosti   sťažnosti   v   časti   namietajúcej   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka predovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadení pojednávania pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajským súdom, ktorý sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných podmienkach sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o   argument   sťažovateľky,   že   okresný   súd   nenariadil   pojednávanie a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého   stupňa   nenariadi   pojednávanie,   hoci   je   tak   z   dôvodu   vykonávania   dokazovania povinný urobiť,   zaťažuje svoj   procesný   postup (a   v konečnom dôsledku   i rozhodnutie) vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na základe podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].

Námietku   nenariadenia   pojednávania   teda   sťažovateľka   mohla   predniesť   aj v dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorý   podľa   jej   názoru   ako   súd   odvolací konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Z podkladov, ktoré má ústavný súd   k   dispozícii,   vyplýva,   že   uvedenú   možnosť   sťažovateľka   aj   využila,   a   tak   sa   jej námietkou odňatia možnosti konať pred súdom meritórne zaoberal najvyšší súd ako súd dovolací. Preto vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu, keďže na základe podaného dovolania predmetnú námietku preskúmal najvyšší súd. V tejto časti   musel   ústavný   súd   sťažnosť   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z   predložených   listín   vyplýva,   že   sťažovateľka   požiadala   okresný   súd   o zmenu súdneho   exekútora   v už   nariadenom   exekučnom   konaní,   kde   exekučným   titulom   bol rozhodcovský rozsudok. Proti uzneseniu, ktorým okresný súd vyhovel žiadosti sťažovateľky o zmenu   súdneho   exekútora,   povinný   podal   odvolanie.   Následne   okresný   súd   zastavil predmetné   exekučné   konanie   z   dôvodu,   že   rozhodcovská   doložka   bola   už   v   čase   jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou, a preto sa priečila dobrým mravom a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Sťažovateľka   podala   proti   zastavujúcemu   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie na krajskom súde, v ktorom okrem iného namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné.

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez nariadenia   pojednávania   v   súlade   s   §   214   ods.   2   OSP   dospel   k   záveru,   že   odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   zdôraznil,   že «... exekučný   súd   je predovšetkým   povinný   skúmať   či   exekučný   titul,   na   základe   ktorého   má   byť   vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na exekučné   konanie.   Súd   môže   v   tomto   rozsahu   skúmať   exekučný   titul   počas   celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú zistené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti   vedenia   exekúcie   aj   adekvátne   procesne   zareagovať.   Právny   predpis (Exekučný   poriadok),   resp.   jeho   jednotlivé   ustanovenia   je   potrebné   vykladať   v   súlade s celkovým   účelom   právneho   predpisu,   a   teda   v ich   vzájomných   súvislostiach,   a   nie izolovane (uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19)

Exekučný súd vzhľadom na vykonané dokazovanie vec správne právne posúdil, keď vychádzal   pri   rozhodovaní   z relevantnej   skutočnosti,   že   daný   zmluvný   vzťah   medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah

Rozhodcovská doložka je zmluvnou podmienkou, u ktorej je význam posudzovania kritérií, či sa jedná o neprijateľnú podmienku zvýraznený tým, že na jej základe sa deleguje právomoc prejednať spor súkromnou osobou. Spotrebiteľ sa vzdáva ústavného práva na prejednanie jeho veci pred štátnym súdom. Preto je dôležité, aby nad všetky pochybnosti bolo preukázané, že spotrebiteľ skutočne chcel a uzavrel rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej došlo k delegovaniu právomoci na prejednanie sporu súkromnou osobou. Vzhľadom na   obsah   rozhodcovskej   doložky,   ktorý   bol   vopred   pripravený   dodávateľom,   len   ťažko možno   predpokladať,   že   spotrebiteľ   si   bol   vedomý   všetkých   dôsledkov,   ktoré   so   sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Z obsahu spisu nevyplýva, že by rozhodcovská doložka   bola   individuálne   vyjednaná   so   spotrebiteľom,   tak   ako   to   v   odvolaní   tvrdí oprávnený   a   keďže   ho   núti   podrobiť   sa   rozhodcovskému   konaniu,   je   v   neprospech spotrebiteľa. Spravidla spor vyvolá dodávateľ, lebo je to práve on, ktorý sa snaží získať exekučný titul. Z rozhodovacej praxe súdu je zrejmé poznanie, že aj v prípade alternatívnej doložky pre riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv, žalobcovia v postavení dodávateľov riešia spory zásadne v rozhodcovskom konaní. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní je nesporné, že rozhodcovský rozsudok   ako   celok   bol   vydaný   v   rozpore   so   zákonom   a   nemôže   byť   (a   to   ani   sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Námietka oprávneného, že exekučný súd aplikoval na posudzovaný prípad ustanovenie právnych predpisov (§ 53 ods.   4 písm.   r) zákona č. 40/1964 Zb.   a zákon č.   250/2007 Z.   z.) ktoré v čase vzniku poistného vzťahu medzi oprávneným a povinným neboli účinné, neobstojí, pretože uvedené ustanovenie použil exekučný súd len podporne.».

Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   nemá   v   žiadnom   prípade arbitrárny charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že judikatúra Súdneho dvora Európskej únie   (predtým   Európskeho   súdneho   dvora)   vychádza   z   predpokladu,   že   kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

Proti   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné.

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t. j.   najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl.   124   a   čl.   142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Ústavný   súd   však   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým dovolanie   odmietol   ako   neprípustné,   a   nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť   signalizujúcu svojvoľný   postup   tohto   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   Podľa   názoru   ústavného   súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   preto   ani   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

K zásadnej námietke sťažovateľky týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom ako   k   jednému   z   dôvodov   prípustnosti   dovolania   z   dôvodu   nenariadenia   pojednávania pred okresným   súdom,   prekvapivosti   posúdenia   exekučného   titulu   okresným   súdom na základe ex offo dokazovania v jej neprítomnosti bez možnosti vyjadriť sa k takémuto právnemu posúdeniu veci pred rozhodnutím okresného súdu je potrebné uviesť, že ústavný súd   vzhľadom   na   závažnosť   tejto   námietky   a   nejednotnosť   argumentácie   jednotlivých senátov   pri   právnom   posúdení   v   obdobných   prerokovaných   a   rozhodnutých   veciach pristúpil   k zjednoteniu   odchylných   právnych   názorov   a   prijal   stanovisko   sp.   zn. PLz. ÚS 1/2014   zo 7. mája   2014   v pléne,   ktorým   v   zmysle   §   6   poslednej   vety   zákona o ústavnom súde je ústavný súd pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazaný.

Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v neprospech   oprávneného,   je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania   ako   celku   postačuje,   ak   je   oprávnenému   táto   možnosť   reálne   poskytnutá v odvolacom konaní (PLz. ÚS 1/2014).

Vychádzajúc   z   prijatého   stanoviska   pléna,   ktoré   je   možné   aplikovať   aj   na   tento prípad   (keď   okresný   súd   zastavil   exekučné   konanie,   na   ktoré   už   vydal   poverenie   pre súdneho   exekútora),   je   nutné   konštatovať,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je v súlade s materiálnymi limitmi označených práv. V posudzovanej veci nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom z dôvodov uvádzaných sťažovateľkou, pretože aj keď okresný súd v označených veciach   nenariadil pojednávanie pre účely vykonávania dokazovania, sťažovateľka   po   oboznámení   sa   s   výsledkami   ex   offo   šetrenia   a   právneho   posúdenia v napadnutom   uznesení   okresného   súdu   mala   možnosť   sa   k záverom   okresného   súdu vyjadriť   v   odvolacom   konaní,   čo   aj   využila, čím   došlo   k naplneniu namietanej zásady, a teda konanie ako celok (základné a odvolacie) nebolo poznačené tvrdenou vadou (odňatím možnosti konať pred súdom), ktorá by bola spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ako takého.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   teda   dospel   k   prijateľnému právnemu   záveru   o   neexistencii   vád   zakladajúcich   prípustnosť   dovolania,   ktoré   aj primeraným spôsobom odôvodnil.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa osobitosti aplikácie právnych noriem Európskej únie v prípadoch poistných zmlúv v spojitosti s posudzovaním rozhodcovskej doložky   obsiahnutej   v   poistnej   zmluve,   ktorá   spočíva   v   tvrdení,   že   dohoda o rozhodcovskom   konaní   tvorí   súčasť   výpočtu   poistného   rizika   a   zodpovednosti poisťovateľa,   preto   nepodlieha   súdnemu   prieskumu   z   hľadiska   cieľov   smernice č. 93/13/EHS, je táto argumentácia sporná a aj protirečivá v tom smere, že na jednej strane sťažovateľka   tvrdí,   že   poistné   riziko   je   viazané,   resp.   ráta   s   riešením   sporov v rozhodcovskom   konaní,   na   strane   druhej   pred   všeobecnými   súdmi   sťažovateľka prezentovala   názor   o prijateľnosti   takejto   rozhodcovskej   doložky   s   argumentáciou, že spotrebiteľ mal možnosť nebyť ňou viazaný. Napriek uvedenému ústavný súd vzhľadom na použitie tejto argumentácie až v konaní pred ústavným súdom konštatuje, že nemohol na ňu prihliadať, pretože ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu v tom bráni.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014