znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 572/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. T., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. T., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn. 5 CoKR/2/2013 z 30. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoKR/2/2013 z 30. augusta 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty vystupoval ako žalovaný v konaní o určenie riadneho prihlásenia zabezpečovacieho práva v rámci   konkurzného   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Prešov   (ďalej   len   „okresný súd“) pod sp. zn. 2 K/37/2011. Žalobca sa uvedenou žalobou doručenou súdu 27. februára 2013 domáhal určenia, že zabezpečovacie právo daňových pohľadávok žalobcu uvedených v prihláškach č. 1 – 7 sa považuje za riadne prihlásené. Rozsudkom sp. zn. 1 Cbi/12/2012 zo 16. januára 2013 okresný súd žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia.

Krajský súd v odvolacom konaní uznesením sp. zn. 5 CoKR/2/2013 z 30. augusta 2013 zmenil rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti vo výroku o trovách konania tak,   že   účastníkom   ich   náhradu   nepriznal.   Účastníkom   nepriznal   tiež   náhradu   trov odvolacieho konania. Podľa názoru odvolacieho súdu o trovách rozhodol vecne nepríslušný súd, a súdu preto nezostávalo nič iné, len zmeniť rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti   konania,   keďže   vecnú   nepríslušnosť   súdu   prvého   stupňa   nenapadol   ani   jeden z účastníkov konania.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd bližšie nerozviedol dôvody svojho rozhodnutia, neuviedol, ani prečo sa na danú vec vzťahuje ustanovenie § 32 ods. 13 zákona č. 7/2005 Z. z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii), pretože toto sa podľa neho malo použiť až v súvislosti s konkurznými konaniami začatými od 1. januára 2012. Sťažovateľ k tomu uvádza:

„Konkurzné konanie voči úpadcovi, ktorého správcom v konkurze je sťažovateľ, bolo začaté ešte v r. 2011. Uznesenie OS Prešov o začatí konkurzného konania bolo zverejnené v OV   č.   160/2011   dňa   18.   8.   2011.   Podľa   §   206a   ods.   1   ZKR   konania   začaté   pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje inak. Teda   aj   na   predmetné   konkurzné   konanie   a   s   ním   súvisiace   spory   o   určenie   popretej pohľadávky sa vzťahujú ustanovenia ZKR účinné do 31. 12. 2011, pretože nejde o výnimku uvedenú v § 206a ods.2 ZKR, podľa ktorého v konaniach začatých pred 1. januárom 2012 má veriteľ, ktorým je orgán, inštitúcia alebo agentúra Európskej únie, právo hlasovať na schôdzi   veriteľov   aj   vtedy,   ak   bola   jeho   pohľadávka   popretá   čo   do   právneho   dôvodu a vymáhateľnosť. V ZKR účinnom do 31. 12. 2011 neexistovalo ustanovenie §-u 32 ods. 13, na ktoré poukazuje odporca vo svojom rozhodnutí. Toto ustanovenie bolo zakotvené do ZKR až od 1. 1. 2012, jeho aplikácia na predmetnú vec je teda svojvoľná, arbitrárna, bez opory v zákone, v rozpore so zásadami spravodlivosti a právnej istoty.“

Sťažovateľ ďalej namieta nesprávny postup súdu aj z týchto dôvodov: „4.   Ak   by   aj   bol   správny   názor   odporcu,   že   v   prvom   stupni   rozhodoval   vecne nepríslušný súd, v tom prípade bol postup odporcu pri rozhodovaní o odvolaní nesprávny. Správne mal v takom prípade minimálne napadnutý výrok rozsudku zrušiť podľa § 221 ods.1, písm. g) O. s. p a vrátiť vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s tým, že v tomto ďalšom konaní je potrebné vec postúpiť vecne príslušnému súdu, ktorý mal aj v odôvodnení uznesenia odporca označiť, čo neurobil. Použijúc § 212 ods. 3 O. s. p. mohol eventuálne odporca zrušiť rozsudok v celom rozsahu a obdobne vec vrátiť na ďalšie konanie za účelom postúpenia veci vecne príslušnému súdu. Naviac, za stavu, keď nebol vecne príslušným prvostupňový súd, nebol ani odporca z hľadiska funkčnej príslušnosti oprávnený rozhodnúť o trovách konania zmeňujúcim rozhodnutím.

Vo   vzťahu   k   §   221   ods.1,   písm.   g)   O.   s.   p.   vada   konania   spočívala   v   tom,   že prvostupňový súd bol nesprávne obsadený. Rozhodoval totiž samosudca namiesto senátu, ktorý mal rozhodovať s poukazom na § 32 ods. 13 ZKR v spojení s § 244 ods. 6 O. s. p., podľa ktorého primerane podľa ustanovení piatej časti O. s. p. konajú, a rozhodujú súdy aj vtedy, ak to ustanoví osobitný predpis, v tomto prípade teda § 32 ods. 13 ZKR a v spojení s § 246b ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pri preskúmavaní rozhodnutí a postupov správnych orgánov súdy konanú a rozhodujú v senátoch, ak nie je ustanovené inak.

Vo vzťahu k § 212 ods. 3 O. s. p. vecná nepríslušnosť súdu ako neodstrániteľná procesná podmienka má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v takom prípade odvolací súd mal z úradnej povinnosti na túto vadu prihliadať.

5.   Vyššie   uvedeným   postupom   bolo   nepochybne   porušené   právo   sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci v zmysle čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.   Rovnako   tak   bolo   týmto   postupom   porušené   aj   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. V rámci tejto ochrany má účastník konania právo na rozhodnutie,   ktorého   dôvody   sú   zjavné   a   zreteľné,   pretože   práve   odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že ani výkon spravodlivosti nebude arbitrárny. V predmetnom rozhodnutí   však   nepochybne   absentuje   dostatočné   odôvodnenie,   ktoré   -   v   rozpore s požiadavkou §-u 157 ods. 2, posledná veta O. s. p. - považujeme za nepresvedčivé. Tiež porušenie práva na súdnu ochranu spočíva aj vtom, že odporca zmenil napadnutý rozsudok bez toho, aby umožnil účastníkom sa vyjadriť k novému právnemu posúdeniu veci, čím nepochybne   odňal   účastníkom   možnosť   konať   pred   súdom,   nakoľko   proti   rozhodnutiu o trovách konania už nie je v zmysle § 239 ods. 3 O. s. p. prípustné dovolanie.

Ak   by   bol   správny   názor   odporcu,   že   rozhodoval   vecne   nepríslušný   súd,   v   tom prípade došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy, pretože odporca mal zrušiť prvostupňový rozsudok podľa § 212 ods. 3 O. s. p. resp. 221 ods.1, písm. g) O. s. p. a k porušeniu práva na zákonného sudcu podľa čl.48 ods.1. Odporca totiž rozhodnutie zmenil, avšak mal ho zrušiť buď v zmysle § 221 ods.1, písm. g) O. s. p., pretože prvostupňový súd bol nesprávne obsadený (rozhodoval samosudca namiesto senátu), alebo použijúc   §   212   ods.   3   O.   s.   p.,   keďže   neodstrániteľná   vada,   spočívajúca   vo   vecnej nepríslušnosti súdu, má vždy za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“

S poukazom na uvedené dôvody sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na zákonného sudcu v zmysle čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoKR 2/2013 porušené boli.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove z 30. 8. 2013, sp. zn. 5 CoKR 2/2013-56, a vracia odporcovi vec na ďalšie konanie. Odporca   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet právneho zástupcu vo výške 275,96 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 CoKR/2/2013 z 30. augusta 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal námietkou sťažovateľa, že krajský súd svojím rozhodnutím porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   tým,   že   pri   posúdení   vecnej   príslušnosti   súdu   aplikoval   svojvoľne a arbitrárne   ustanovenie   § 32   ods.   13   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   napriek ustanoveniu § 206a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého sa konania začaté pred 1. januárom 2012 dokončia podľa doterajších predpisov.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom uvedených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, II. ÚS 27/07, I. ÚS 221/2010, III. ÚS 135/2013), preto sa uvedené právne východiská vzťahujú na obe označené práva.

Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   v zmysle   čl.   51   ods.   1   ústavy   domáhať   sa   práv uvedených v... čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Z tohto dôvodu sa ústavný súd musel bližšie zaoberať aj zákonnou úpravou upravujúcou konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   ktorým   zmenil   rozhodnutie prvostupňového súdu, uviedol:

„Odvolací   súd   prejednal   odvolanie   žalobcu   bez   nariadenia   pojednávania   podľa § 214 ods.   2 O.   s.   p.   a dospel k záveru,   že   odvolaniu,   nie   je   možné   vyhovieť,   pretože o trovách rozhodol vecne nepríslušný súd.

Podľa § 32 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   doplnkov,   prihlásenú   pohľadávku   je oprávnený   poprieť   správca   alebo   veriteľ   prihlásenej   pohľadávky   písomným   podaním u správcu na predpísanom, tlačive, čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva.

Podľa § 32 ods. 13 uvedeného zákona, ak bola popretá pohľadávka veriteľa, o ktorej rozhodovať   patrí do   právomoci   iného orgánu ako   súdu,   je súd,   ktorý by   bol príslušný na preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia, príslušný aj na konanie o určení tejto pohľadávky; to platí aj vtedy, ak iný orgán ako súd takéto rozhodnutie nevydal.

Keďže zabezpečovacie právo daňových pohľadávok žalobcu bolo popreté správcom konkurznej podstaty, práve o takýto prípad sa jedná. Z tohto dôvodu, keďže táto skutočnosť nebola napadnutá nikým z účastníkov konania, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, iba zmeniť napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o trovách konania   tak,   že účastníkom ich   náhradu nepriznáva,   pretože o trovách rozhodol vecne nepríslušný súd (§ 220 O. s. p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., a to z toho istého dôvodu.“

Konkurzné a reštrukturalizačné konania sú osobitným druhom občianskych súdnych konaní. Základným prameňom občianskeho práva procesného je Občiansky súdny poriadok (ďalej   aj   „OSP“).   V   §   196   zákona   o   konkurze   a reštrukturalizácii   je vyjadrená   zásada subsidiarity   uvedeného   zákona   vo   vzťahu   k   Občianskemu   súdnemu   poriadku.   Podľa uvedeného   ustanovenia   sa   na   začatie   konkurzného   a   reštrukturalizačného   konania a na konkurzné a reštrukturalizačné konanie primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku.   Primeranosť   aplikácie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku znamená,   že   tieto   ustanovenia   je   potrebné   aplikovať   v   súlade   s účelom   a   cieľom konkurzného alebo reštrukturalizačného konania. Pokiaľ ide o určenie vecnej príslušnosti súdu v konaní, ktoré súvisí s konkurzom alebo reštrukturalizáciou, to sa netýka začatia alebo   samotného   priebehu   konkurzného   alebo   reštrukturalizačného   konania.   Predmetom veci prerokovávanej na okresnom súde nebol konkurz, vyrovnanie ani reštrukturalizácia, ale spor vyvolaný konkurzom.

Konania súvisiace s konkurzom, resp. vyvolané konkurzom síce   v širšom   slova zmysle   treba   zahrnúť   pod   konkurzné   konanie   (predovšetkým   tzv.   incidenčné   konania), v zmysle judikatúry všeobecných súdov však konanie o určenie pravosti pohľadávky nie je konkurzným   konaním,   ale   občianskym   súdnym   konaním,   v   ktorom   postup   súdu a účastníkov   upravuje   Občiansky   súdny   poriadok   (napr.   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 286/2006). Tieto návrhy rozhodujú súdy (sudcovia), ktorí nie sú priamo konkurznými a zapisujú sa do registra „Cbi“. Uvedené spory sú síce vyvolané konkurzným konaním, ale ich rozsah je spravidla širší. Konanie o určení popretej pohľadávky je samostatným sporovým konaním, kde sa rozhoduje rozsudkom a v konaní sa postupuje podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   namietal,   že   konkurzné   konanie   bolo   začaté za účinnosti pôvodnej právnej úpravy a okresný súd ani krajský súd nezdôvodnil, prečo aplikovali   novú   právnu   úpravu   ustanovenia   §   32   ods.   13   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii.

Aj   keď   krajský   súd   expressis   verbis   nereagoval   na   túto   vznesenú   námietku, postupoval v zmysle ústavného poriadku Slovenskej republiky. Okresný súd a krajský súd ustanovenie § 32 ods. 13 zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyložil v súlade s ústavou z dôvodu,   že   žaloba   vo   veci   sp.   zn.   1   Cbi/12/2012   bola   okresnému   súdu   doručená 27. februára 2012, teda po nadobudnutí účinnosti zákona o konkurze a reštrukturalizácii v danom prípade išlo o samostatné sporové konanie.

Podľa § 32 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prihlásenú pohľadávku je oprávnený   poprieť   správca   alebo   veriteľ   prihlásenej   pohľadávky   písomným   podaním u správcu na predpísanom tlačive, čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia   zabezpečovacím   právom   alebo   poradia   zabezpečovacieho   práva.   Ak   ide o pohľadávku   orgánu,   inštitúcie   alebo   agentúry   Európskej   únie,   nie   je   možné   popierať právny základ a výšku určenú orgánom, inštitúciou alebo agentúrou Európskej únie.

V posudzovanom prípade bola pohľadávka popretá správcom, ktorý je samostatným procesným orgánom, ktorého ustanovuje do funkcie konkurzný súd. Zároveň má povahu verejného orgánu, keďže jeho základnou funkciou je starať sa o to, aby sa dosiahli ciele konkurzného konania.

Podľa   §   32   ods.   13   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   ak   bola   popretá pohľadávka veriteľa, o ktorej rozhodovať patrí do právomoci iného orgánu ako súdu, je súd, ktorý   by   bol   príslušný   na   preskúmanie   zákonnosti   takéhoto   rozhodnutia,   príslušný   aj na konanie   o   určení   tejto   pohľadávky;   to   platí   aj   vtedy,   ak   iný   orgán   ako   súd   takéto rozhodnutie nevydal.

Podľa § 103 OSP prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať   (podmienky   konania).   Ak   ide   o   neodstrániteľný   nedostatok   podmienky   konania, konanie   zastaví   a   prípadne   vec   postúpi   inému   orgánu   (§   104   ods.   1   prvá   veta   OSP). Nedostatok   vecnej   príslušnosti   súdu   patrí   medzi   odstrániteľné   nedostatky   podmienok konania a súd má svoju vecnú príslušnosť skúmať prv, než začne konať o veci samej. Na nedostatok   vecnej   príslušnosti   súd   musí   prihliadať   kedykoľvek   počas   konania (samozrejme   s ohľadom   na okolnosti,   ktoré   tu   sú   v   čase   začatia   konania),   pretože   ide o nedostatok podmienky konania, pre ktorý sa konanie pred týmto súdom nemalo konať. Ak odvolací súd zistí, že o veci rozhodol vecne nepríslušný súd, ide o takú vadu, ktorá má za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Ak je teda súd, na ktorý sa účastník obrátil, podľa   okolností   v   čase   začatia   konania   vecne   nepríslušný,   nemôže   tento   nedostatok odstrániť tým, že koná o veci samej.

Sťažnosťou napadnuté konanie začalo žalobou z 27. februára 2012 a bolo vedené pod sp. zn. 1 Cbi/12/2012. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 OSP konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania, a trvá až do jeho skončenia.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v rozhodnutí krajského súdu č. k. 5 CoKR/2/2013-56 nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľnú a arbitrárnu aplikáciu noriem procesného práva.

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   vyslovil,   že   právo na spravodlivý   súdny   proces   neznamená   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s jeho   požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (obdobne   napr. I.   ÚS   50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 59/09).

Vzhľadom na to, že postup krajského súdu bol v danom prípade zákonný a zlučiteľný s ústavou a že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu   sťažovateľom   označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi nimi, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   čo   odôvodňoval   tým,   že   ak   v   konaní   rozhodoval   vecne nepríslušný súd, bolo okrem základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   porušené   aj   jeho   právo na zákonného sudcu.

Ako už bolo uvedené, ústavný súd porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu nezistil.

Ústavný   súd   už   v minulosti   vyslovil,   že   nevyhnutným   predpokladom   na   to,   aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona (Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný (IV. ÚS 161/08).

Ústavný   inštitút   zákonného   sudcu   je   založený   predovšetkým   na   zákonom ustanovenej právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať   do   úvahy   rozvrh   práce,   ktorý   určuje   sudcu   alebo   senát   príslušný   na   rozhodnutie konkrétneho prípadu (podobne I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   ustanovené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie na   určitý   súd,   jeho   funkcia   nezanikla   a   bol   určený   v   súlade   s   rozvrhom   práce   súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).

Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu zahrňuje v sebe nielen skúmanie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa z hmotnoprávneho hľadiska, ale aj skúmanie postupu   prvostupňového   súdu   z   hľadiska   procesnoprávnych   predpisov.   Podľa   názoru odvolacieho súdu okresný súd nebol vecne príslušným súdom na konanie a táto skutočnosť predstavovala podstatnú vadu konania.

Ak sťažovateľ tvrdí, že bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, keďže v jeho veci konal nepríslušný súd, bolo na ňom aby túto námietku uplatnil pred všeobecnými súdmi. Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   na   ochranu   základných   práv   nemožno   nahrádzať opravné   prostriedky,   ktorými   sa   účastník   konania   mohol   účinne   domôcť   týchto   práv, v danom prípade základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Aj keď krajský súd v poučení uznesenia sp. zn. 5 CoKR/2/2013 z 30. augusta 2013 uviedol,   že proti   tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné, v prípade,   že sťažovateľ namietal   nesprávne   zloženie   súdu,   mal   účinný   prostriedok   nápravy   v podobe   dovolania podľa § 237 písm. g) OSP.

Ústavný súd teda nie je oprávnený poskytovať ústavnú ochranu základnému právu, ak sa tejto ochrany mohol domôcť účastník konania sám ešte v konaní pred všeobecnými súdmi. Aj keby ústavný súd zistil, že protiprávnym konaním všeobecných súdov, prípadne rozhodnutím samým došlo k porušeniu základného práva účastníka konania, ale on sám nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky   (upravené   príslušným procesným   kódexom),   ktoré   mu   zákon   na   jeho   ochranu   účinne   poskytuje,   nemohol   by poskytnúť ústavnú ochranu tomuto právu prostredníctvom konania pred ústavným súdom (podobne I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97, I. ÚS 90/97, III. ÚS 87/01).

Ústavne   konformná   aplikácia   pravidiel   týkajúcich   sa   určenia   vecnej   príslušnosti všeobecných   súdov   nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu   predstavovať   porušenie základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na to, že pred ústavným súdom tu existoval všeobecný súd, ktorý mal právomoc v tejto veci konať (§ 32 ods. 13 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), ústavný súd   vychádzajúc   z   princípu   subsidiarity   zakotvenej   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   bez   toho,   aby   sa   vecne   zaoberal   opodstatnenosťou   jeho   námietok   vznesených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2013