znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 572/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.   F.,   trvale   bytom...,   prechodne   P.,   zastúpeného advokátkou JUDr. R. J.,T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Pezinok „nevybavením   prijatého   písomného   podania zo 16. decembra 2011“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. F.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2012 doručená sťažnosť T. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) „nevybavením prijatého písomného podania sťažovateľa zo 16. decembra 2011“.

Zo   sťažnosti   okrem   iného   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   z   9.   marca   2011 v konaní pod   sp.   zn.   28   P/253/2010   o   zvýšenie   výživného   na   maloleté dieťa   ustanovil sťažovateľovi ako účastníkovi konania (otec dieťaťa) opatrovníka (jeho matku Z. F.), a to na účely súdneho konania. Dôvodom tohto procesného postupu súdu mal byť neznámy pobyt účastníka konania.

O uznesení sa sťažovateľ dozvedel 11. decembra 2011, keď mu ho odovzdala jeho matka. Dňa 16. decembra 2011 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, ktoré mu bolo doručené 19. decembra 2011.

Sťažovateľ v odvolaní namietal, že ustanovenie opatrovníka bolo nedôvodné, pretože okresný   súd   pred   vydaním   rozhodnutia   riadne   neprešetril   miesto   jeho   pobytu,   prípadne adresu na doručovanie.

Keďže   predmetné   odvolanie   proti   rozhodnutiu   zo   strany   okresného   súdu   nebolo vybavené,   sťažovateľ   podal   5.   marca   2012   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť na porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Následne   13.   marca   2012   podal sťažovateľ na okresnom súde aj doplnenie sťažnosti.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   uviedol,   že «predseda   Okresného   súdu   Pezinok predložil   moju   sťažnosť   na   rozhodnutie   nadriadenému   súdu,   a   to   Krajskému   súdu   v Bratislave,   ktorého   podpredseda   súdu...   Sťažnosť   sťažovateľa   označil   za   nedôvodnú... Nadriadený orgán po tom, ako sa oboznámil s obsahom spisu len konštatoval, že moje odvolanie voči uzneseniu o   ustanovení opatrovníka   sa tu   vôbec nenachádza.   Záležitosť ohľadne chýbajúceho odvolania nijako súdy neprešetrili, hoci doručenie a prevzatie zo strany Okresného súdu Pezinok preukazuje jednak podací lístok opatrený pečiatkou pošty, jednak podpísaná doručenka, ktoré som v kópii predložil. Tak okresný ako aj krajský súd najmä však ďalej vec neriešili a nepostupovali v zmysle občianskeho súdneho poriadku a spravovacieho a kancelárskeho poriadku pre súdy a v tejto veci nevykonali a neprijali žiadne opatrenie ani neučinili nápravu.

S   takýmto   výsledkom   nevybavenia   sťažnosti   som   nebol   ako   sťažovateľ   spokojný, keďže   podpredseda   krajského   súdu   sa   nevyjadril   k   nevybaveniu   môjho   odvolania   voči uzneseniu o ustanovení opatrovníka, ktoré som predovšetkým namietal vo svojej sťažnosti. Preto som podal dňa 31. 05. 2012 žiadosť o prešetrenie nesprávne vybavenej sťažnosti na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Znova som namietal, že dosial' nebolo nijako odpovedané na moje odvolanie voči uzneseniu o ustanovení opatrovníka zo dňa 16. 12. 2011 a žiadal som vec prešetriť. Taktiež som poukázal na to, že odpoveď súdu o tom, že moje vyššie uvedené odvolanie sa v spise nenachádza, nemôže byť pravdivé, pretože sa mi vrátila riadne doručenka zo súdu s vyznačeným dátumom prevzatia písomného podania a s riadnym podpisom pracovníčky súdu. Na podacom lístku z poštového úradu je dokonca vidieť váhu doručovanej obálky, z ktorej je zrejmé, že sa v nej nachádzal dokument, teda moje písomné odvolanie. Trvám na tom, že odvolanie som riadne poslal, pretože bolo pre mňa   významné,   aby   sa   s   ním   súd   oboznámil.   Konštatovanie   súdu   o   jeho   „neexistencii v spise“ považujem za hrubú vadu v konaní a porušenie môjho práva na súdnu ochranu a prístup k súdu. Následné nakladanie s obsahom prijatej zásielky na príslušnom súde som ja nemohol ovplyvniť svojím konaním. Je na zodpovednosti súdu, aby chýbajúce podanie alebo jeho   stratu   riadne   prešetril   a   chybný   stav   napravil.   V   záujme   ochrany   práv   účastníka konania   nemožno prehliadnuť   stratu akéhokoľvek   jeho písomného   podania,   ku ktorému došlo   z   dôvodov   na   strane   konajúceho   súdu.   Súd   prevzatím   mojej   zásielky   prevzal zodpovednosť   za   ďalšie   nakladania   s   jej   obsahom   a   následne   i   za   vybavenie   takto urobeného písomného podania vo veci samej. Prípadná strata odvolania priamo na súde nemôže byť mne na ujmu a nemôže to byť dôvod nevybavenia podania.».

Keďže aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) vyhodnotilo sťažnosť sťažovateľa ako neopodstatnenú listom z 31. augusta 2012, sťažovateľ sa so sťažnosťou využijúc všetky opravné prostriedky nápravy podľa § 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) obrátil na ústavný súd.

Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd vyslovil, že „1. Postupom Okresného súdu Pezinok nevybavením prijatého písomného podania sťažovateľa zo dňa 16. 12. 2011 bolo porušené právo sťažovateľa T. F. na súdnu ochranu podľa čl. 6 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy...

2. Ústavný súd... ukladá povinnosť Okresnému súdu Pezinok konať vo veci podania T. F. zo dňa 16. 12. 2011, urobeného písomne, podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a vykonávacích predpisov.

3. Sťažovateľovi sa priznáva právo na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,-   EUR...,   ktoré   je   Okresný   súd   Pezinok   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Pezinok je tiež povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 269,58 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a jej príloh ústavný súd zistil, že v konaní o zvýšenie výživného na maloleté dieťa vedenom okresným súdom pod sp. zn. 28 P/253/2010 bol

9. marca 2011 sťažovateľovi ustanovený opatrovník. Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ale o odvolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Sťažovateľ   sa   svojím   návrhom   na   rozhodnutie   pred   ústavným   súdom   domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l dohovoru, ku ktorému podľa sťažovateľa   malo   dôjsť   tým,   že   okresný   súd   dosiaľ   nerozhodol   o   jeho   odvolaní   proti rozhodnutiu   o   ustanovení   opatrovníka   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   predložil   doklad o doručení jeho odvolania okresnému súdu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Iným súdom nemožno podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozumieť len iný súd v zmysle inštančného postupu v rámci všeobecného súdnictva. To by muselo byť výslovne upravené napríklad tak, že právomoc ústavného súdu vzniká   vtedy,   ak   už   nie   je   možné   proti   rozhodnutiu,   opatreniu   alebo   inému   zásahu všeobecného súdu použiť opravný prostriedok (prípadne riadny opravný prostriedok).

Základným ústavným predpokladom na vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Tento predpoklad nie je splnený, tak ako sa domnieva sťažovateľ, že využil všetky opravné prostriedky na nápravu tohoto stavu, a to v sťažnosti na porušenie jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   doručil   predsedovi   okresného   súdu a nadriadenému   súdu,   ako   aj   ústrednému   orgánu   štátnej   správy   (ministerstvu spravodlivosti).

V citovanom článku ústavy ide o súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať   o   ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   pretože   tomu   bráni   ústavný   princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd z príloh k sťažnosti zistil, že v konaní o zvýšenie výživného vedenom pod   sp.   zn.   28   P/253/2010   okresný   súd   vo   veci   konal   a   rozhodol   rozsudkom č. k. 28 P/253/10-38. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, v ktorom namietal rovnaké skutočnosti, ktoré namieta aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu, a to že postup okresného súdu pri rozhodovaní o ustanovení opatrovníka bol v rozpore s procesným kódexom.

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ môže domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „OSP“) ustanovenými procesnými úkonmi, najmä využitím riadnych opravných prostriedkov (podobne napr. II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02, IV. ÚS 47/04).

Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 54/02).

Sťažovateľ požiadal ústavný súd o ochranu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru teda predčasne bez toho, aby všeobecný súd (v tomto prípade krajský súd) vo veci samej rozhodol a umožnil mu odpovedať aj na jeho námietky na nezákonný postup okresného súdu uvedené v odvolaní. Taký postup sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu konať v jeho veci.

Ústavný súd už viackrát uzavrel, že v konaniach pred všeobecnými súdmi závažné procesné   pochybenia   (predstavujúce   súčasne   aj   porušenie   základných   práv   účastníkov konania podľa čl. 46 a nasl. ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) zakladajú dôvod nielen na podanie odvolania (podľa § 205 a 205a OSP), ale aj dovolania (podľa § 237 a   nasl.   OSP).   Tieto   riadne   a   mimoriadne   opravné   prostriedky   umožňujú   účastníkom súdneho   konania   namietať   závažné   procesné   pochybenia,   a   tým   aj   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že sú to najprv všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych   prostriedkov   nápravy   dostupných   sťažovateľovi   môžu   a   musia   poskytovať ochranu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012