SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 571/2015-47
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Sergeja Kohuta a RudolfaTkáčika prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1,Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou BugalaĎurček, s. r. o., Drotárska̶cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter Ďurček, vo vecinamietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7 Sž/11, 12/2013z 26. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý procespodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sž/11, 12/2013a jeho rozsudkom z 26. februára 2015 p o r u š e n é b o l i.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž/11, 12/2013z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republikyj ep o v i n n ý uhradiť obchodnejspoločnosti MAC TV, s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 355,73 € (slovomtristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet jej právneho zástupcu Advokátskejkancelárie BugalaĎurček, s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, v lehote dvoch̶mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti MAC TV, s. r. o., n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 571/2015-18 z 18. novembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti MAC TV, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako ajv čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“), sp. zn. 7 Sž/11, 12/2013 z 26. februára 2015.
V časti namietaného porušenia čl. 26 ods. 4, čl. 49 a čl. 50 ústavy ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie, preto dospel k záveru, že sťažnosťsťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatneným návrhom a sťažnosť v tejto častiodmietol.
Predmetom ďalšieho konania pred ústavným súdom, o ktorom je rozhodnuté týmtonálezom, sú namietané porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojenís právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavyv spojení s právami podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa v konanív správnomsúdnictvedomáhalapreskúmaniazákonnostiazrušeniarozhodnutí Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) č. RP/082/2013z 24. septembra 2013, č. 208-PLO/O-2365/2013 a č. RP/083/2013 z 24. septembra 2013a č. 209 PLO/O-2366/2013. Týmto rozhodnutiami rada uložila sťažovateľke pokutyvo výške 10 000 eur a 2 500 eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a)zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono vysielanía retransmisii“) tým, že:
- 4. marca 2013 približne o 19.30 h na televíznej programovej službeodvysielalav rámci programu „“ príspevok s názvom „“, ktorý svojímobsahom a spôsobom spracovania, a síce zobrazením utrpenia a autentických prejavov žiaľumatky nad stratou svojho syna – obete tragickej dopravnej nehody, zasiahol do jej ľudskejdôstojnosti,
- 13. marca 2013 poskytoval v rámci audiovizuálnej mediálnej služby na požiadaniena stránkev sekciia podsekciiprogram s názvom „
“, ktorý svojím obsahom a spôsobomspracovania, t. j. zobrazením utrpenia a autentických prejavov žiaľu matky nad stratousvojho syna – obete tragickej dopravnej nehody, zasiahol do jej ľudskej dôstojnosti.
Sťažovateľka označeným rozhodnutiam rady vytkla nesprávnu interpretáciua aplikáciu § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii v spojení s právomna slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru a ústavnoulimitáciou v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru.
Je toho názoru, že ak najvyšší súd svojím rozsudkom potvrdil citované rozhodnutiarady a zamietol sťažovateľkou podané odvolanie, porušil tým v sťažnosti označené jejzákladné práva.
Najpodstatnejšia námietka sťažovateľky smeruje voči skutočnosti, že radao identickom porušení povinností viedla dve konania a vydala dve rozhodnutia, čím došlok porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu vo vzťahuk nedodržaniu princípune bis in idem. Zastáva názor, že závery obsiahnuté v označenomrozsudku sú zjavne svojvoľné a arbitrárne, keďže najvyšší súd nevzal do úvahy, že išloo sankcionovanie za porušenie identickej právnej povinnosti odvysielaním identickýchobrazovo-zvukových informácií.
Na margo zásahu do ľudskej dôstojnosti matky obete dopravnej nehody, o ktorejv sankcionovaných vysielaniach informovala, sťažovateľka uviedla, že všetkými možnýmispôsobmi, ktoré bolo možné od nej spravodlivo požadovať, zabezpečila, aby osoba „matkyobete“ bola neidentifikovateľná pre bežného diváka.
Ďalej sťažovateľka vo vzťahu k posudzovaniu slobody prejavu a zásahov štátupoukázala na závery nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 307/2014-45 ako na najnovšiujudikatúru vo veci aplikácie ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii vo vzťahu k právumasmédií na slobodu prejavu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava,, podľa článku 26 ods. 1 a ods. 2 a článku 46 ods. 1 a ods. 2 a článku 50 ods. 5 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7 a článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 7Sž/11,12/2013 zo dňa 26.02.2015, porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 7Sž/11, 12/2013 zo dňa 26.02.2015 sa zrušuje v o všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava,, trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala - Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predsedníčkanajvyššieho súdu predložila vyjadrenie k sťažnosti, ktoré bolo ústavnému súdu doručené22. januára 2016.
Najvyšší súd v zásade zhrnul podstatný obsah svojho rozsudku vo veci a na margospôsobu, akým sa vysporiadal s námietkou, že bola porušená zásada ne bis in idem, uviedol,že„napríklad v rozsudku z 11. júna 2013, sp. zn. 3 Sž/22/2012 okrem iného uviedol, že skutočnosť, že páchateľ porušil tú istú povinnosť nestačí na vyhodnotenie jeho konania ako pokračujúceho správneho deliktu“.
Skutočnosti uvedené sťažovateľkou v jej sťažnosti označil za obdobné námietkamuvedeným v podanom opravnom prostriedku, t. j. tvrdenia, s ktorými sa najvyšší súddostatočne vysporiadal v napadnutom rozsudku. Poukázal tiež na to, že obdobnénámietky boli aj v predchádzajúcich rozhodnutiach najvyššieho súdu vyhodnotené akonedôvodné (napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž/10/2013,sp. zn. 3 Sž/22/2006 a sp. zn. 4 Sž/1/2014).
Podľa vyjadrenia najvyššieho súdu jeho rozsudok v sťažnosťou napadnutej vecivo všetkých výrokoch riadne zdôvodnený, sú dané dostatočné odpovede na všetkyrelevantné námietky sťažovateľky a nevykazuje žiadne známky arbitrárnosti. V danomprípade preto nemohlo byť porušené označené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46ods. 1 ústavy.
Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 26ústavy poukázal na § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii v spojení s čl. 26ods. 3 ústavy (správne čl. 26 ods. 4 ústavy, pozn.), v ktorom je formulovaný zákaz, abyaudiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky spôsobomsvojho spracovania a svojím obsahom zasahovala do ľudskej dôstojnosti a základných práva slobôd iných. Zdôraznil, že sťažovateľke nebola sankcia uložená za to, že informovalao tragickej dopravnej nehode, ale za spôsob informovania, a to za zobrazenie utrpeniaa autentických prejavov žiaľu matky nad stratou svojho syna, obete nehody.
Navrhol preto, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu nevyhovel.
Sťažovateľka vo svojom písomnom vyjadrení z 18. februára 2016 k obsahuvyjadrenia najvyššieho súdu uviedla, že len popisuje obsah spisu v prejednávanej vecia nijakým spôsobom sa nevyjadruje k podstate veci a neposkytuje žiadne stanoviskoku skutočnosti, či svojím konaním porušil sťažnosťou označené práva sťažovateľky. Je tohonázoru, že vyjadrenie najvyššieho súdu nie je spôsobilé zmeniť závery sťažovateľkynamietané v jej sťažnosti, preto na jej dôvodoch zotrvala.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, keď dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímaťa rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodliehapovoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazaťna povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informáciemožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutnéna ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejnéhozdravia a mravnosti.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňaslobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bezzasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, abyvyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti ajzodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebosankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnostina predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranupovesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autoritya nestrannosti súdnej moci.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii audiovizuálna mediálnaslužba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovaniaa svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
Ako zo sťažnosti vyplýva, najvyšší súd sa mal dopustiť porušenie základných právsťažovateľky, tým, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci dospel k rovnakonesprávnym záverom, a to
-rada mala právomoc rozhodnúť vo vzťahu k zásahu do ľudskej dôstojnosti,
-nebola porušená zásadane bis in idem,
-rada nezákonne neobmedzila slobodu prejavu sťažovateľky ako masmédia(porušenie čl. 26 ods. 4 ústavy).
Prvú a tretiu z uvedených námietok ústavný súd zodpovedal vo svojom uzneseníč. k. III. ÚS 571/2015-18 z 18. novembra 2015, preto sa jej nebude v tomto náleze ďalejvenovať.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súduvyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktorému predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo stranyústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojomrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
III. 1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Za najpodstatnejšiu námietku obsiahnutú v sťažnosti vyhodnotil ústavný súdnámietku prekážky začatého konania a veci právoplatne skončenej. Na skonštatovaniektorejkoľvek z uvedených sa vyžaduje totožnosť predmetu konania, resp. skutku. Vzhľadomna to, že správne trestanie preberá zásady trestného konania, je potrebné tieto aplikovať ajpre zistenie totožnosti skutku, resp. či v konkrétnej veci ide o jeden alebo viac rôznycha samostatne posudzovaných skutkov.
Pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované rezolúciea odporúčania rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (77) 31 o ochrane jednotlivcav súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, odporúčanie Výboru ministrov RadyEurópy č. (80) 2 o správnej úvahe a odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1vo veciach administratívnych sankcií týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej správya ochrany práv jednotlivca, napriek tomu, že nie sú súčasťou nášho právneho poriadku.Preto na základe námietky sťažovateľky mal najvyšší súd náležite skúmať, či uloženiedvoch samostatných sankcií za jeden a ten istý skutok (čin) je v súlade so zásadamisprávneho trestania.
Pri skúmaní otázky totožného skutku, resp. toho istého činu a s ňou spätej zásadyne bis in idem je potrebné zohľadniť i právnu úpravu Európskej únie, konkrétne čl. 50Charty základných práv Európskej únie a čl. 54 až čl. 58 dohovoru, ktorým sa vykonávaSchengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únieBeneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušeníkontrol na ich spoločných hraniciach. Inštitút toho istého činu nadobúda v tejtosúvislosti širší, medzištátny rozmer. Súdny dvor Európskej únie napr. vo veci VanEsbroeck, (C-436/04) dôvodil, že na posúdenie toho, či v určitom prípade ide o ten istý čin,je výlučne relevantné kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činov, teda to, či je daný celokokolností navzájom nerozlučiteľne spojených.
Skutkovú podstatu činu pritom definujú subjekt, objekt, následok konania a tiežspôsob konania. Ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, skutky, za ktoré bola sťažovateľkasankcionovaná, rada vo svojich rozhodnutiach vymedzila takto:
- 4. marca 2013 približne o 19.30 h na televíznej programovej službeodvysielalav rámci programu „“ príspevok s názvom „“, ktorý svojímobsahom a spôsobom spracovania, a síce zobrazením utrpenia a autentických prejavov žiaľumatky nad stratou svojho syna – obete tragickej dopravnej nehody, zasiahol do jej ľudskejdôstojnosti,
- 13. marca 2013 poskytoval v rámci audiovizuálnej mediálnej služby na požiadaniena stránkev sekciia podsekciiprogram s názvom „
“, ktorý svojím obsahom a spôsobomspracovania, t. j. zobrazením utrpenia a autentických prejavov žiaľu matky nad stratousvojho syna – obete tragickej dopravnej nehody, zasiahol do jej ľudskej dôstojnosti.S námietkou sťažovateľky, že ide o dve rôzne spracovania totožnej udalosti, a tedavydaním dvoch samostatných rozhodnutí, rada porušila nielen zásadune bis in idem, alekonala o uložení ďalšej sankcie za jeden a ten istý delikt v dvoch samostatných konaniach(lis pendens), najvyšší súd nesúhlasil. Považoval za zrejmé, že„navrhovateľ odvysielal v rámci dvoch rozdielnych vysielaní dva samostatné príspevky, ktorými porušil právnu povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní, a preto skutočnosť, že ide o totožné spracovanie témy, je pre posúdenie porušenia právnej povinnosti právne irelevantné“.
Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnua inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právnekorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymiskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné(I. ÚS 236/06).
Vychádzajúc z uvedeného nemožno ponechať bez povšimnutia, že odôvodneniezáveru najvyššieho súdu o neexistencii namietanej prekážky začatého konania a prekážkyrozhodnutej veci nemožno z hľadiska ústavnosti považovať za prijateľné, pretože najvyššísúd neposkytol dostatočnú odpoveď na podstatnú námietku v konaní, keď náležitenezdôvodnil, prečo a ako dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nedošlo vydaním dvochsamostatných rozhodnutí vo veci totožného správneho deliktu, a teda k porušeniu zásadyne bis in idem.
Z rozsudku najvyššieho súdu a ani pred tým z rozhodnutí rady dostatočnenevyplýva, akým spôsobom sa vysporiadali s otázkou totožnosti subjektu porušovateľa –sťažovateľky, ani totožnosti dotknutých práv – práva na ochranu osobnosti a súkromia akolimitov slobody prejavu, totožnosti dotknutého objektu – nositeľa práva na ochranuosobnosti a súkromia. Ani jedno z tu menovaných rozhodnutí nereflektuje existenciuviacerých rozhodnutí rady postihujúcich sťažovateľku za ten istý správny delikt, ktorého samala dopustiť informovaním o tej istej udalosti, ale na rozličných vysielacích platformách,prípadne čiastočne inou reportážnou rétorikou. Túto skutočnosť rada neberie do úvahy aniv jednom z rozhodnutí, či už č. RP/082/2013 z 24. septembra 2013 alebo č. RP/083/2013z 24. septembra 2013, a to ani vo vzťahu k úvahe o ukladanej sankcii.
Bolo preto primárnou úlohou najvyššieho súdu podrobne sa vysporiadaťs dôvodnosťou námietky prekážky právoplatne skončenej veci, t. j. či je alebo nie jezaložená na pravdivom skutkovom základe, v dostatočnom rozsahu zistiť skutkový stav vecia odôvodniť, na základe čoho dospel k záveru o pravdivosti/nepravdivosti sťažovateľkoutvrdených skutočností. Tým, že z napadnutého rozsudku nie je možné preskúmať,na základe ktorých zistení a akej úvahy dospel ku svojmu záveru v rozhodovanej veci,odôvodnenie jeho rozsudku nespĺňa atribúty riadneho odôvodnenia.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu taktiež nevyplýva, či a ako sa vysporiadalso zohľadnením rezolúcií a odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy týkajúcich saadministratívnych sankcií.
Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, z odporúčania Výboru ministrovRady Európy č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výboromministrov Rady Európy 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“),ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len,,ESĽP“; (napr. rozsudokNeumeister v. Rakúsko z júla 1976)], ústavný súd pripomína, že trestanie za správne delikty(priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb –podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je pretonevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnomporiadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovanáadministratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčaniao správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciachsprávnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmyslerezolúcie č. (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritomopomenúť, že hranice medzi trestnými deliktmi, za ktoré ukladá trest súd, a správnymideliktmi, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcua nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.
Pri súbehu správnych deliktov pri nedostatku špeciálnej úpravy v predpisochupravujúcich správne delikty je potrebné použiť„analogiae legis“trestnoprávnutzv. absorpčnú zásadu. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určenýmpre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdizávažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov(závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálnehoobjektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnympredpisom určená).
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje i na svoj nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011,v ktorom uviedol, že „zásada absorpčná (pohlcovacia), ktorej obsahom je pravidlo, že vyšší,resp. prísnejší trest pohlcuje trest nižší(poena maior absorbet minorem), je opakomkumulačnej zásady a jej uplatnenie je východiskom pri privilegovanom trestaní súbehu.Vyskytuje sa v troch formách, a to ako absorpcia trestných činov, absorpcia trestnýchsadzieb a absorpcia trestov. Pri uplatnení tejto zásady sa teda páchateľ potrestá a trest sa muuloží iba za trestný čin najprísnejšie trestný. Použitie tejto zásady sa v odbornej literatúreodôvodňuje hlavne tým, že páchateľ spáchal ďalší trestný čin bez toho, aby bol varovanýodsudzujúcim rozsudkom týkajúcim sa skoršieho trestného činu zo zbiehajúcich satrestných činov.“ V tomto náleze ústavný súd okrem iného zhrnul slovenskú právnu úpravutrestania súbehu, ktorú je možné aplikovať aj na prípady správneho trestania vo vzťahuk absorpčnej zásade tak, že táto sa vždy použije v prípade jednočinného súbehu, ako ajv prípade viacčinného súbehu.
III.2 K namietanému porušeniu práva na slobodu informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru
Porušenie práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľkavidela v jej sankcionovaní síce v súlade s § 35 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona o vysielanía retransmisii, avšak pri absentovaní legitímneho cieľa a neplnení požiadavky, aby takýtozásah bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Sťažovateľka považuje za zrejmé, žerada a najvyšší súd obmedzili jej právo na slobodu prejavu na základe domnelej ochranypráv a slobôd iných, t. j. bez toho, že by cieľom obmedzenia bolo poskytnutie ochranyosobe, ktorá je individualizovateľným a identifikovateľným subjektom.
Sťažovateľka sa s poukazom na názor ústavného súdu vyslovený v jeho nálezesp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. decembra 2014, že v prípade vzťahu orgán verejnej mociv. vysielateľ nejde o horizontálny vzťah kolízie dvoch ústavných práv, ale naopak, o vzťahvertikálny, odchylne od tohto názoru domnieva, že v prípade ustanovenia § 19 ods. 1písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii je nevyhnutné aplikovať test proporcionality.
V citovanom náleze ústavný súd vyslovil okrem iného porušenie základného práva(totožnej) sťažovateľky na slobodu prejavu a základné právo slobodne rozširovaťinformácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 26 ods. 4 ústavy a práva na slobodu prejavupodľa čl. 10 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 2 dohovoru. Predmetom prieskumu ústavnostiv tamojšej veci sťažovateľky bolo rozhodnutie najvyššieho súdu v konaní o preskúmaniezákonnosti rozhodnutia rady o uložení sankcie za porušenie povinnosti vyplývajúcejsťažovateľke z § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii tým, že pri odvysielanísprávy informujúcej recipientov o stiahnutí političky z kandidátky politickej strany mohlodôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti programu.
Ústavný súd sa v citovanom náleze ďalej zaoberal otázkou a podmienkamiobmedzenia slobody prejavu v demokratickej spoločnosti. Skonštatoval tiež, že«Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť o. i. ochrana práv iných, teda aj základné právo na česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizované § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Na úrovni zákona chráni teda ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom do osobnostných práv môže byť aj zverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória a súdna prax preto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť, a hodnotovými súdmi. V týchto prípadoch kolízie medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti ústavný súd skúma v prípade obmedzenia slobody prejavu v záujme ochrany osobnosti, (i) či druh predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (ii) či došlo k zásahu do slobody prejavu, (iii) či uvedený zásah mal zákonný základ, (iv) a následne skúma samotné výroky perspektívou odpovedí na otázky „kto, o kom, čo, kde, kedy a ako“ hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah do slobody prejavu bol proporcionálny vo vzťahu k ochrane osobnosti. Je potrebné však upozorniť, že tento dôležitý, avšak nie vždy jednoznačný nástroj, je len jednou z pomôcok najmä pri skúmaní difamácie a slobody prejavu.».
Na rozdiel od skutkových okolností veci sp. zn. II. ÚS 307/2014, keď sasprostredkovaná informácia týkala profesionálneho života političky ako verejne činnejosoby a jej reakcie na vyradenie z kandidátnej listiny politickej strany, teda o verejnejudalosti, bol dôvodom uloženia sankcie v tu prejednávanej veci sťažovateľky spôsobinformovania o súkromnej udalosti a jej prežívaní súkromnou osobou. Smrť človekanezapojeného do verejného života je súkromnou udalosťou a nie je vecou verejnéhozáujmu. To síce neznamená automatický zákaz informovať o takejto udalosti, alesprostredkovanie takejto informácie so sebou nesie požiadavku zvýšenej opatrnosti prinakladaní s informáciou a pri voľbe spôsobu jej sprostredkovania aj práve s ohľadom naochranu práva na súkromie, rodinný život a na ochranu dôstojnosti – jednak osobyzosnulého, ale aj ďalších osôb zahrnutých do sprostredkovanej informácie.
Spôsob, akým bola do sprostredkovanej informácie zahrnutá matka obete dopravnejnehody, vyhodnotili rada a následne aj najvyšší súd ako rozporný s § 19 ods. 1 písm. a)zákona o vysielaní a retransmisii. Rada v oboch rozhodnutiach jednoznačne uviedla, že„V predmetnom príspevku explicitne odznelo meno obce ( ), kde sa tragická nehoda udiala. Odznelo tiež krstné meno ( ) a vek obete tragickej nehody ako aj presný vek vodiča motorového vozidla, pričom bolo tiež poukázané na fakt, že tak obeť ako aj vodič motorového vozidla pochádzali z. Recipientom bolo tiež opísané konanie obete bezprostredne pred samotnou nehodou (tlačenie vozíka po ceste). Tak z autentických prejavov zobrazenej osoby ako aj z obsahu príspevku (Záchranári z ťažkého šoku ratovali už len matku nebohého.) jednoznačne vyplýva, že žena zobrazená nad mŕtvym telom je matka obete dopravnej nehody. Obec má v súčasnosti cca 1000 obyvateľov. Jedná sa teda o pomerne malú obec, kde takto špecifická (obeť aj vodič sú známy z jednej obce) a tragická dopravná nehoda nepochybne silne zarezonuje.
S prihliadnutím na tieto skutočnosti, je možné jednoznačne konštatovať, že matka obete bola na základe skutočností uvedených v predmetnom príspevku identifikovateľná pre svoje širšie okolie (najmä pre ostatných obyvateľov predmetnej obce).“.
Posúdenie, či odvysielaný sporný príspevok je potrebné subsumovať pod už citovanéustanovenie § 19 zákona o vysielaní a retransmisii, je vecou vyvažovania dvoch v konfliktestojacich základných práv, ide o slobodu prejavu a o právo na zachovanie ľudskejdôstojnosti. Toto posúdenie je podľa právneho poriadku v kompetencii rady a preskúmať hov rámci konania o opravnom prostriedku je oprávnený najvyšší súd. Uvedená konštrukciavytvára pre zásahy zo strany ústavného súdu priestor iba v prípadoch skutočne extrémnehovybočenia rady, prípadne najvyššieho súdu od stabilizovaných interpretačných praktík,pričom toto vybočenie by muselo byť výrazom zjavnej svojvôle a opustenia elementárnychpravidiel formálnej logiky, ktoré charakterizujú nielen dokazovanie v právom regulovanomaplikačnom procese, ale aj právne hodnotenie ustáleného skutkového stavu.
Podľa názoru ústavného súdu je spôsob určenia osoby, o poskytnutie ochrany ktorejv napadnutých rozhodnutiach išlo, dostatočným na to, aby o matke obete dopravnej nehodybolo možné hovoriť ako o individualizovateľnom a identifikovateľnom subjekte v súlades požiadavkou sťažovateľky, pričom rada sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadala tiežs ďalšími podmienkami, za ktorých kumulatívneho naplnenia možno obmedziť sloboduprejavu (obmedzenie na základe zákona, jeho nevyhnutnosť v demokratickej spoločnostia sledovanie legitímneho cieľa).
Po preskúmaní veci z uvedených hľadísk ústavný súd súčasne dospel k záveru, žeobsah odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto časti nesignalizuje vymedzenévady, ktoré by zakladali potrebu vyhovenia sťažnosti v tu posudzovanej časti.
Jadrom ochrany ľudských práv je vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody,rovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie jemožná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre viackrát zdôraznil, že každý konfliktvo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom ich spravodlivejrovnováhy (pozri PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné právaa slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva aleboslobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva aleboslobody (PL. ÚS 7/96).
Judikatúra ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne vo svojej rozhodovacej činnostizohľadňuje a ktorá pokrýva prípady kolízie práva na ochranu súkromia s právom na sloboduprejavu, sa vyznačuje značnou rôznorodosťou, kde každý prípad je jedinečný, preto nie jemožné vyvodiť z nej striktné všeobecné pravidlá, práve naopak, tieto prípady si vyžadujúnáležité posúdenie skutkových okolností prípadu a následné starostlivé vyvážanie týchtovzájomne protichodných garancií.
Na tomto mieste ústavný súd dáva do pozornosti rozsudok ESĽP z 25. februára 2016vo veci Société de conception de press et d´édition v. Francúzsko, v ktorom poukázalna„dôležitosť rešpektovania úloh a zodpovednosti novinármi, ako aj etických princípov spojených s ich profesiou. Zákonnosť prostriedkov použitých pri získavaní informácie a jej sprostredkovania verejnosti, ako aj rešpektovanie osoby, ktorá je predmetom takejto informácie, sú tiež zásadnými kritériami, ktoré je nutné brať do úvahy. (Couderc and Hachette Filipacchi Associés v. Francúzsko, supra § 132)“Súd tiež pripomenul, že„voľba spôsobu sprostredkovania informácie je súčasťou slobody prejavu (ibidem, §§ 139 a 146 a nasl.). Avšak v prípadoch, kedy informácia obsahuje aspekty súkromia tretej osoby, je na úvahe novinára, aby vopred posúdil možný rozsah dopadu informácie a zobrazení, ktoré majú byť publikované; osobitne je tomu tak v prípadoch niektorých udalostí týkajúcich sa súkromia a rodinného života, ktoré požívajú osobitnú ochranu podľa článku 8 dohovoru, a vyžadujú teda od novinára opatrnosť a starostlivosť pri ich spracovaní (ibidem, § 140).“.Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že ako z rozhodnutí rady, takz rozsudku najvyššieho súdu vyplýva ako titul uloženia sankcií nie skutočnosť, žesťažovateľka o nehode a úmrtí mladého muža informovala, ale spôsob, akým tak učinilaa akým mohlo byť zasiahnuté do ľudskej dôstojnosti dotknutej osoby. Osobitný dôraz jekladený na zobrazenie matky mladého muža, ktorý oba orgány vyhodnotili ako rozpornýs jej právom na ochranu súkromia a rodinného života ako legitímnej limity slobody prejavu,ako to aj vyplýva z vlastnej dikcie § 19 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii.Spôsob znemožnenia identifikácie matky, ktorý sťažovateľka realizovala, nemožnoz hľadiska ochrany jej práva na zachovanie súkromia a dôstojnosti považovaťza dostatočný.
Ako už ústavný súd v uznesení č. k. III. ÚS 571/2015-18 z 18. novembra 2015uviedol, pokiaľ sťažovateľka poukazuje na svoje privilegované postavenie vo vzťahuk slobode prejavu, ústavný súd jej pripomína, že s vyššími privilégiami prichádza aj vyššiamiera zodpovednosti. Spôsobilosť dosiahnuť informáciou väčší počet adresátov totižsúčasne znamená spôsobilosť závažnejšie zasiahnuť do práv a právom chránených záujmoviných, osobitne práv, ktoré predstavujú limit realizácie slobody prejavu (čl. 26 ods. 4ústavy).
Týmto uznesením čiastočne prijal tu prejednávanú sťažnosť sťažovateľky,no súčasne ju okrem iného v časti namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 26ods. 4 ústavy z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde)odmietol, pretože nezistil možnosť porušenia tohto základného práva sťažovateľkyoznačeným rozsudkom najvyššieho súdu. Pokiaľ teda sťažovateľka namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy tým, že pri aplikácii § 19 zákonao vysielaní a retransmisii nebol rešpektovaný čl. 26 ods. 4 ústavy, nemožno tejto námietkevyhovieť.
Ústavný súd konštatuje, že nezistil porušenie základného práva sťažovateľkyna slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva na slobodu prejavuzaručeného v čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu.
Ako z uvedeného vyplýva, ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky protirozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž/11, 12/2013 z 26. februára 2015 za dôvodnú v častinamietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z toho dôvodu jerozsudok najvyššieho súdu rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľnéa udržateľné. Ústavný súd preto rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušenézákladné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v súlade s § 56 ods. 2 a 3písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,v ktorom tento najmä znovu posúdi a vyhodnotí sťažovateľkinu námietku týkajúcu saexistencie dvoch samostatných rozhodnutí o tom istom skutku, a to aj s ohľadom na možnýsúbeh správnych deliktov a potrebu aplikácie absorpčnej zásady (body 1 a 2 nálezu).
Vo zvyšnej časti však ústavný súd dospel k záveru, že tvrdené porušenie základnéhopráva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru nemáopodstatnenie. Preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 nálezu).
IV.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ajo úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnymzastupovaním Advokátskou kanceláriou BugalaĎurček, s. r. o., Drotárska cesta 102,̶Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter Ďurček, v konanípred ústavným súdom.
Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom vychádzal z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorábola 839 eur, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015.
Ústavný súd sťažovateľke priznal náhradu za dva úkony právnej služby (prevzatiea prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j. spoluv sume 279,66 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)predstavuje sumu 296,44 |€. Za tretí úkon právnej služby – vyjadrenie z 18. februára 2016ústavný súd sťažovateľke náhradu trov nepriznal, pretože sťažovateľka v ňom neuviedlažiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať pre rozhodnutie ústavného súdu význam.Napriek tomu, že sťažovateľka nepredložila doklad o registrácii jeho právneho zástupcu akoplatcu DPH, ústavný súd priznanú náhradu trov právneho zastúpenia o jej sumu navýšilo 20 % na výslednú sumu 355,73 €, keďže podľa zoznamu daňových subjektovregistrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) Finančnej správy Slovenskejrepubliky je Advokátska kancelára Bugala – Ďurček, s. r. o., v rámci ktorej pôsobí konateľadvokát sťažovateľky, subjektom registrovaným pre DPH ().
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskehosúdneho poriadku) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016