znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 571/2014-266

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika,   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   spravodajcuĽubomíra Dobríka o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom   JUDr.   Milanom   Fulcom,   Živnostenská   2,   Bratislava,   vo veci   namietanéhoporušenia   jej   základného   práva   na   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciámza rovnakých   podmienok   podľa   čl. 30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojenís čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím prezidenta Slovenskej republikyč. 1112-2014-BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, ako aj o sťažnostiach ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   oboch   zastúpených   advokátomJUDr. Tiborom Sásfaiom, Fejova 4, Košice, pre namietané porušenie základného právana prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskejrepubliky   v spojení   s čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   vstupdo verejných   služieb   svojej   krajiny   podľa   čl. 25   písm. c)   Medzinárodnéhopaktu o občianskych a politických právach rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republikyč. 1112-2014-BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudcov   Ústavného súdu Slovenskejrepubliky takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛ na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakýchpodmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 ÚstavySlovenskej   republiky   rozhodnutiami   prezidenta   Slovenskej   republiky   č.   1112-2014-BAz 2. júla   2014   o nevymenovaní ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛ za   sudcov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky p o r u š e n éb o l o.

2.   Rozhodnutia   prezidenta   Slovenskej   republiky   č.   1112-2014-BA   z 2. júla   2014o nevymenovaní ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a

za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky   z r u š u j e   a   p r i k a z u j e,aby prezident Slovenskej republiky vo veci znovu konal a rozhodol.  

3. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky   j e   p o v i n n á   uhradiť

trovy konania v sume 434,87 € (slovom štyristotridsaťštyri eur a osemdesiatsedemcentov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, Živnostenská 2, Bratislava,do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto   nálezu   a ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛ spoločne   trovy   konania   v sume   434,87   €   (slovomštyristotridsaťštyri   eur   a osemdesiatsedem   centov)   na účet   ich   právneho   zástupcuJUDr. Tibora Sásfaia, Fejova 4, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, a n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj,,ústavný súd“) bola 27. augusta 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   28. augusta   2014sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, a 2. septembra 2014 sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   spolu   aj  ,,sťažovatelia“).Uznesením sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 24. septembra 2014 rozhodol senát ústavného súduo spojení sťažností ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj,,sťažovateľka“) a a o ich prijatí na ďalšie spoločné konanie. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, bolaprijatá na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 588/2014 z 1. októbra2014. Plénum ústavného súdu následne uznesením sp. zn. PLs. ÚS 4/2014 z 12. novembra2014   rozhodlo   o spojení   vecí   vedených   pod sp. zn. III. ÚS   571/2014   a   sp.   zn.   I.   ÚS588/2014 na spoločné konanie vedené ďalej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014.

K obsahu podania sťažovateľky

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«Národná   rada   Slovenskej   republiky   dňa   03.   apríla   2014   zvolila   sťažovateľku za kandidátku na sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1130 z 03. apríla 2014).

Predseda   Národnej   rady   Pavol   Paška   listom   zo   16.   mája   2014   č.   PREDS-70, PREDS-337/2014   predložil   prezidentovi   Slovenskej   republiky   uznesenia   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 1130 z 03. apríla 2014 a č. 1147 z 15. mája 2014.

Predmetnými uzneseniami Národná rada Slovenskej republiky navrhla prezidentovi Slovenskej republiky celkovo 6 kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky. Prezident   Slovenskej   republiky   listom   č.   1262-2012-BA   z   18.   júna   2014   pozval sťažovateľku, aby sa dňa 25. júna 2014 v sídle prezidenta Slovenskej republiky zúčastnila pohovoru   pred   Poradným   výborom   na   preskúmanie   vhodnosti   kandidátov   na   sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom k tomuto listu bolo priložené Rozhodnutie prezidenta   Slovenskej   republiky   zo   17.   júna   2014   o   zriadení   Poradného   výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky. Prezident   Slovenskej   republiky   dňa   02.   júla   2014   rozhodol,   že   sťažovateľku nevymenuje   za   sudkyňu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   pričom   celkovo   zo   6 kandidátov   na sudcov   Ústavného súdu Slovenskej   republiky nevymenoval   troch   sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale len jednu sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky (JUDr. Janu Baricovú).

Prezident   Slovenskej   republiky   svoje   rozhodnutie   nevymenovať   sťažovateľku za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky odôvodnil nasledovne:

„Na   základe   Vášho   profesijného   životopisu,   odporúčania   Poradného   výboru na preskúmanie   vhodnosti   kandidátov   na   sudcov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, ktorý som zriadil rozhodnutím zo 17. júna 2014 č. 1262-2014-BA a vlastných poznatkov, ktoré som získal z pohovoru s Vami uskutočneného 25. júna 2014, som rozhodol tak, že Vás nevymenúvam za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Z   Vášho   profesijného   životopisu,   ani   z   ďalších   dostupných   údajov,   nemožno presvedčivo potvrdiť, že ste sa vo Vašom doterajšom pôsobení objektívne preukázateľným spôsobom, prakticky či teoreticky, venovali ústavnému súdnictvu a ústavnému právu. Žiadne skutočnosti nepotvrdzujú ani to, že ste vo Vašej súčasnej profesii dosiahli všeobecne   uznávané   výsledky   v   niektorej   oblasti   právnej   teórie   alebo   právnej   praxe vytvárajúce dostatočné predpoklady na vymenovanie za sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Vaše vymenovanie mi neodporučil ani Poradný výbor na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý tak usúdil aj na základe pohovoru   s   Vami   uskutočneného   25.   júna   2014   v   mojej   prítomnosti,   s obsahom   tohto odporúčania sa stotožňujem.

Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne ma viedli k rozhodnutiu Vás nevymenovať za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“»

Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj„prezident“) proti kandidátom na sudcu ústavného súdu k porušeniu jej práva na prístupk voleným   a iným   verejným   funkciám   garantovaného   čl.   30   ods.   4   Ústavy   Slovenskejrepubliky (ďalej aj,,ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.

Svoju argumentáciu zhrnula sťažovateľka do týchto námietok: „a)   Prezident   Slovenskej   republiky   na   vymenovanie   sudcov   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   uplatnil   výklad   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   týkajúci   sa menovania   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (uznesenie   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012);

b) Prezident Slovenskej republiky zriadil Poradný výbor na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a z jeho odporúčania vychádzal pri   rozhodovaní   o   nevymenovaní   sťažovateľky   za   sudkyňu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   pričom   (1)   zriadenie   tohto   výboru   a   zohľadňovanie   jeho   odporúčania   nemá ústavný   základ,   a   zároveň   (2)   zloženie   tohto   výboru   nedávalo   záruku   nestranného rozhodovania   vo   vzťahu   k   osobe   sťažovateľky   a   členstvo   sudcov   všeobecného   súdu v Poradnom výbore bolo v rozpore so zákonom;

c)   Prezident   Slovenskej   republiky   nevymenoval   z   Národnou   radou   Slovenskej republiky predložených šiestich kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky troch sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale len jednu sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky;

d) V porovnaní s minulými kandidátmi na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky neboli prezidentom Slovenskej republiky vo vzťahu k sťažovateľke ako kandidátke na   funkciu   sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   uplatnené   rovnaké   podmienky prístupu k verejnej funkcii;

e) Prezident Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky náležité nezdôvodnil.“

Citované námietky v jednotlivých bodoch sťažovateľka zdôvodnila.

V ďalšej časti sťažnosti k námietke nesprávneho použitia výkladu ústavného súduvo veci   (ne)vymenovania   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj,,generálny prokurátor“) na vymenovanie sudcov ústavného súdu sťažovateľka poukázalana najdôležitejšie rozdiely, najmä na dvojnásobný počet kandidátov na vymenovanie sudcovústavného súdu, a uviedla: „Podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie čl. 102 ods. 1 písm. s) v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy, prezident Slovenskej republiky doposiaľ vždy vymenoval z kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže ústavou požadovaný počet sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

K námietke   označenej   v   sťažnosti   ako   bod ,,Ad   b)“ a   týkajúcej   sa   zriadeniaporadného výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu (ďalejaj,,poradný výbor“) sťažovateľka vzniesla dve pripomienky.

V časti sťažnosti označenej ako bod ,,Ad 1)“ namietala, že zriadenie tohto výborua zohľadnenie jeho odporúčania pri rozhodnutí o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňuústavného súdu nemá žiaden ústavný základ, a zároveň v bode ,,Ad 2)“ sťažnosti namietala,že zloženie tohto výboru nedávalo záruku nestranného rozhodovania vo vzťahu k jej osobe.

K zriadeniu poradného výboru a námietke jeho neústavnosti sťažovateľka citovalačl. 134 ods. 3 ústavy a zdôraznila, že „Ústavné kritériá vymedzujúce kto môže byť podľa čl. 134 ods. 3 ústavy menovaný za sudcu ústavného súdu, sú relatívne široké, preto má prezident, ako orgán, ktorý ústavných sudcov menuje, právomoc posúdiť, kto z kandidátov spĺňajúcich ústavné kritériá, je kandidátom najvhodnejším. Z toho dôvodu Národná rada Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcu ústavného súdu, ktorých má prezident vymenovať.

Ako však viackrát zdôraznil ústavný súd v celom rade svojich rozhodnutí, ústava je založená na princípoch demokratického a právneho štátu, ktoré sa ako základné princípy slovenského právneho poriadku premietajú aj do postavenia a výkonu právomoci orgánov verejnej moci. Obidva tieto princípy platia súčasne, pričom je možné zjednodušene povedať, že výkon   štátnej moci sa   musí   vždy opierať o   demokratickú legitimitu a   musí   k nemu dochádzať na základe zákona a v jeho medziach. Doktrína právneho štátu je totiž (okrem iného) založená na princípe, že štát má svoje právo a je povinný sa ním riadiť, že štát je viazaný (svojím) právnym poriadkom. Vo svojej činnosti teda môže vykonávať len to, čo mu ústava, zákony a iné právne predpisy dovoľujú. Tento princíp je výslovne vyjadrený aj v ústave - podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať len na základe ústavy v jej medziach a spôsobom, ktorý stanoví zákon...

Zo žiadneho z ustanovení ústavy však prezidentovi nevyplýva právomoc preskúmavať vhodnosti kandidáta na sudcu ústavného súdu spôsobom uvedeným v článku 3 predmetného rozhodnutia prezidenta, teda de facto jeho preskúšavaním zo znalostí ústavného práva a rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, orgánom zriadeným za týmto účelom prezidentom Slovenskej republiky. Takúto právomoc prezidenta pritom ani za použitia analógie nemožno vyvodiť ani z uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, a to ani implicitne.

Je nepochybné, že prezident Slovenskej republiky je oprávnený vyberať si osoby, ktoré mu poskytujú odborné rady vo veciach, ktoré spadajú do jeho ústavnej právomoci, avšak ich prostredníctvom nesmie byť rozširovaná právomoc, ktorá je daná prezidentovi Slovenskej   republiky   ústavou,   a   prezident   Slovenskej   republiky   si   ich   prostredníctvom nemôže prisvojiť ani právomoc, ktorá podľa ústavy patrí iným ústavným orgánom, keďže by tak konal v rozpore s článkom 2 ods. 2 ústavy, pričom z vyššie uvedeného je zrejmé, že práve k takémuto stavu rozhodnutím prezidenta o zriadení Poradného výboru dochádza.“.

K námietke   týkajúcej   sa   zloženia   poradného   výboru   v   bode ,,Ad   2)“ sťažnostiuviedla:

«Zloženie   Poradného   výboru   navyše   nedávalo   záruku   nestranného   rozhodovania vo vzťahu k osobe sťažovateľky, keďže u viacerých členov Poradného výboru možno mať dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti voči jej osobe ako kandidátke na sudcu ústavného súdu... Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno zhrnúť, že voči sťažovateľke (ako aj ostatným kandidátom zvoleným Národnou radou Slovenskej republiky) sa postupovalo neústavným spôsobom. Pritom „... každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje Ústava Slovenskej republiky a ďalšie zákony.“ (rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 48/97). Tento spočíval vo vytvorení Poradného výboru   ako   „nového   štátneho   orgánu“   bez   zákonného   základu,   pričom   z   odôvodnení rozhodnutí   o   nevymenovaní   je   zrejmé,   že   tento   mal   vplyv   na   rozhodnutia   prezidenta Slovenskej republiky o nevymenovaní. Skutočnosť, že rozhodnutie Poradného výboru nie je rozhodnutím   finálnym,   pritom   nemá   za   následok   odstránenie   neústavného   zásahu spočívajúceho vtom, že prezident Slovenskej republiky vôbec pripustil, aby sa neústavný prvok   v   podobe   Poradného   výboru   v   takej   miere   podieľal   na   rozhodovaní   prezidenta Slovenskej republiky, a to obzvlášť za situácie, keď zloženie Poradného výboru nedávalo žiadne záruky objektívnosti a nestrannosti vo vzťahu k sťažovateľke. Navyše, vytvorenie Poradného výboru po vyhlásení volieb kandidátov za sudcov ústavného súdu znamenalo i zmenu pravidiel výberu počas procesu výberu.

Vzhľadom na vyššie uvedené tak vo vzťahu k Poradnému výboru možno konštatovať, že   za   ústavné   konformnú   by   bolo   možné   považovať   len   situáciu,   ak   by   z   procesu rozhodovania bolo Poradný výbor úplne vypustený.»

Pri zdôvodnení námietky [bod ,,Ad c)“ sťažnosti] o nevymenovaní Národnou radouSlovenskej republiky (ďalej aj,,národná rada“) predložených šiestich kandidátov na sudcuústavného súdu a vymenovaní len jednej sudkyne ústavného súdu sa sťažovateľka zaoberalavýkladom ústavných článkov, ktoré podľa jej názoru súvisia s danou problematikou.

Uviedla, že «V príčinnej súvislosti s ústavnou právomocou prezidenta Slovenskej republiky vymenovať sudcov ústavného súdu (čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy) sú ďalšie ustanovenia ústavy, ktoré na ne významovo nadväzujú a tvoria celú ústavnú koncepciu vzniku funkcie sudcu ústavného súdu.

Ide   najmä   o   čl.   101   ods.   1   veta   druhá   (upravujúci   povinnosti   prezidenta zabezpečovať   riadny   chod   ústavných   orgánov),   čl.   134   ods.   1   (upravujúci   rozsah personálneho zloženia ústavného súdu), čl. 134 ods. 2 veta druhá (upravujúci ústavné oprávnenie a zároveň povinnosť Národnej rady Slovenskej republiky navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať).“ V tomto   ústavnom texte už nie je použitá formulácia „prezident vymenúva“ ale „... ktorých má prezident vymenovať.“ Odlišná formulácia má dopad na skutočnosť, že sa na ňu musí prihliadať pri aplikácii právomoci prezidenta upravenej v čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy, a to vtom zmysle, že týmto ustanovením dochádza k obmedzeniu voľného uváženia prezidenta spočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek kandidáta/kandidátov, ale vždy v takom počte, ako je počet voľných miest sudcov   ústavného súdu a teda neumožňuje prezidentovi rozšíriť, ale ani zúžiť počet vymenovaných osôb z kandidátov navrhnutých mu Národnou radou Slovenskej republiky.

Ústava totiž ustanovuje „základný kompetenčný rámec“   pre výkon   štátnej moci, ktorého   súčasťou   sú   jednak   „materiálne   obmedzenia“   (predovšetkým   základné   práva a slobody a niektoré ústavné princípy) a jednak „obmedzenia formálne“ (procedurálne, ktorých   zmyslom   je   pôsobiť   preventívne   proti   zneužitiu   moci),   sp.   zn.   PL.   ÚS   4/2012 z 24. októbra 2012.

Je zrejmé, že všetci kandidáti na sudcov ústavného súdu navrhnutí Národnou radou Slovenskej   republiky   prezidentovi   Slovenskej   republiky   nemali   právo   na   vymenovanie, avšak mali právo na ústavou určenú šancu 1 : 1 byť vymenovaní za sudcu ústavného súdu z dvojnásobného počtu kandidátov   ako má menovať sudcov   ústavného   súdu. Výber len jedného sudcu ústavného súdu zo šiestich kandidátov na sudcu ústavného súdu túto ich šancu znížil na 1 : 5.

Povinnosť prezidenta menovať troch sudcov ústavného súdu z prvej a jedinej šestice kandidátov   navrhnutých   Národnou   radou   Slovenskej   republiky   potvrdila   aj   Benátska komisia   v   Stanovisku   č.   CDL-AD(2014)05,   ktorého   bod   34   obsahuje   nasledovnú formuláciu:   „...   ani   znenie   ústavy,   ani   logika   veci   týkajúca   sa   zoznamu   kandidátov predložených národnou radou neoprávňujú novozvoleného prezidenta Slovenskej republiky na odmietnutie všetkých navrhnutých kandidátov a na to, aby si od národnej rady vyžiadal nový zoznam kandidátov“...».

V tejto   časti   zdôvodnenia   [bod ,,Ad   d)“]   svojej   sťažnosti   porovnala   sťažovateľkauplatnenie   rovnakej   podmienky   prístupu   k verejným   funkciám   s   minulými   kandidátmina funkciu sudcu ústavného súdu a uviedla: „Podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky doposiaľ vždy vymenoval z kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže ústavou požadovaný počet sudcov ústavného súdu.

Takýto postup však nebol dodržaný v prípade sťažovateľky, čo je taktiež v rozpore s ústavou   garantovaným   právom   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy...

Napokon, vo vzťahu k sťažovateľke k porušeniu požiadavky prístupu k volenej a inej verejnej funkcie za rovnakých podmienok, resp. k diskriminácii sťažovateľky, došlo taktiež aj tým,   že   na   rozdiel   od   kandidátov   na   sudcov   ústavného   súdu,   ktorí   boli   prezidentovi Národnou radou navrhovaní v minulosti (a nachádzali sa teda v rovnakej právnej situácii ako   sťažovateľka)   bol   u   sťažovateľky   posudzované   aj   splnenie   iných   ako   ústavou stanovených predpokladov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, ako napr. jej venovanie sa ústavnému súdnictvu, ústavnému právu a iné.“

V bode ,,Ad   e)“ sťažnosti   sťažovateľka   odôvodnila   svoju   námietku   týkajúcu   sa nezdôvodnenia rozhodnutia o jej nevymenovaní za sudkyňu ústavného súdu.

Uviedla,   že „...   Z   uznesenia   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   PL.   ÚS   4/2012 z 24. októbra   2012   vyplýva,   že   prezident   Slovenskej   republiky   je   pri   rozhodnutí o nevymenovaní kandidáta povinný uviesť dôvody, pričom tieto nesmú byť svojvoľné a majú presvedčivo   zdôvodniť   nesplnenie   základných   predpokladov   na   vymenovanie   alebo existenciu   závažnej   skutočnosti   vzťahujúcej   sa   na   osobu   kandidáta,   ktorá   dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo spôsobom ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta ústavy).

Z   takto   vymedzených   kritérií   je   zrejmé,   že   prezidentom   Slovenskej   republiky uvádzané dôvody v prípade nevymenovania kandidáta musia byť dostatočne závažné, vecné a konkrétne.

V rozpore s vyššie uvedeným sú však texty jednotlivých odôvodnení rovnaké a teda vo vzťahu   k   jednotlivým   kandidátom   nevyhnutne   všeobecné.   Neuvádzajú   sa   žiadne konkrétne skutočnosti, ale len všeobecne konštatujú, že nebolo preukázané, že sa kandidát venoval ústavnému právu alebo ústavnému súdnictvu ako ani to, že dosiahol všeobecne uznávané profesionálne výsledky. Odôvodnenie sa ani nepokúša vyrovnať s tým, prečo napr. funkcia zastavaná sťažovateľkou (sudkyňa krajského súdu a predsedníčka okresného súdu) nie je všeobecne uznávaným profesionálnym výsledkom...

Z jednotlivých odôvodnení pritom nie je možné vyvodiť koľko praxe (druh, dĺžka, intenzita   atď.)   je   potrebných   u   kandidáta   na   funkciu   sudcu   ústavného   súdu,   aby   túto požiadavku bolo možné považovať za splnenú.

Taktiež v prípade požiadavky všeobecne uznávaných výsledkov v teórii alebo praxi vo svojej profesii je problematickým hodnotenie tohto predpokladu ako aj kritérií, ktoré boli pri jeho hodnotení použité. Sú doposiaľ neznáme a kandidáti na sudcov ústavného súdu o nich skôr nevedeli a rovnako ani budúci kandidáti na sudcov ústavného súdu, nech by to bol ktokoľvek, nevedia ako sa táto podmienka posudzuje, čo im znemožňuje aby sa na výkon tejto funkcie mohli pripraviť.

Možno   zhrnúť,   že   odôvodnenia   sa   teda   zakladajú   na   nepravdivých   všeobecných a nekonkrétnych tvrdeniach a nie na preukázaných konkrétnych tvrdeniach. Odôvodnenia sa   navyše   ani   nepokúšajú   spojiť   tieto   prevažne   nepravdivé   všeobecné   tvrdenia s požiadavkou existencie závažných dôvodov vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré dôvodne spochybňujú jeho schopnosť zastávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom neznižujúcim   vážnosť   tejto   funkcie   ani   inštitúcie.   Uvádzané   dôvody   tak   spočívajú v subjektívnom   hodnotení   prezidenta   Slovenskej   republiky   a   protiústavného   Poradného výboru profesionálnych výsledkov kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Uvádzané   dôvody   sú   navyše   už   svojou   všeobecnosťou   a   v   podstate   rovnakosťou u všetkých nevymenovaných kandidátov nevyhnutne svojvoľné...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví: „1. Prezident Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1112-2014-BA z 02. júla 2014 o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ zaručené čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky č. 1112-2014-BA z 02. júla 2014 o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zrušuje a vec sa vracia prezidentovi Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Prezidentovi Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci znovu konal tak, že vymenuje dvoch sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky z piatich nevymenovaných kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   prezidentovi   Slovenskej   republiky uhradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka k návrhu na začatie konania pripojila aj rozhodnutie prezidenta č. 1262-2014-BA zo 17. júna 2014 a listy prezidenta č. 1262-2014-BA z 18. júna 2014 a č. 1112-2014-BA z 2. júla 2014.

K obsahu podania

(ďalej aj „sťažovateľ 1“) 28. augusta 2014 predložil sťažnosť,ktorú takto zdôvodnil:

„V konaní ide o spor o ústavnosť procesu samotného posúdenia vhodnosti osoby kandidáta na sudcu Ústavného súdu prezidentom republiky, ktorý bol navrhnutý Národnou radou Slovenskej republiky v súlade s čl. 134 ods. 2, veta druhá Ústavy SR a súčasne odôvodnenia rozhodnutia prezidenta republiky o jeho nevymenovaní, aj keď spĺňa všetky ústavné kritéria podľa čl. 134 ods. 3 Ústavy.

Inak povedané ide o posúdenie, či prezident republiky svojim rozhodnutím o procese (podmienkach) kreácie na ustanovenie do tejto ústavnej funkcie, ktoré podstatne (zásadne) ovplyvnilo   jeho   rozhodovanie   a   zároveň   odôvodnením   rozhodnutia   o   nevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného súdu t. j. pri aplikácii a interpretácii Ústavy SR týkajúci sa jeho ústavného oprávnenia podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy (o nevymenovaní za sudcu Ústavného súdu) neporušil čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a súčasne čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...“

V ďalšej časti sťažovateľ 1 cituje príslušnú judikatúru ústavného súdu k vznesenýmnámietkam a uvádza, že «Z napadnutého rozhodnutia prezidenta republiky vyplýva, že sa stotožnil   v   celom   rozsahu   s   obsahom   odporúčania   poradného   výboru   o   preskúmaní vhodnosti   kandidátov   na sudcov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   mu neodporučil rozhodnúť o vymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu...

Inými skutočnosťami nemôžu byť ústavou dané kritéria odbornej spôsobilosti podľa čl. 134 ods. 3   ústavy splnenie ktorých posudzuje aj parlament. Posudzovanie splnenia ústavných   kritérií   prezidentom   je   oddelené   (samostatné)   od   posudzovania   „určitých skutočností vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré dôvodne spochybňujú jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť uvedenej funkcie“.

Rozhodnutím o zriadení poradného výboru porušil prezident republiky svoje ústavné povinnosti   (prekročil   svoje   ústavné   právomoci)   v   zmysle   čl.   2   ods.   2   ústavy   (princíp legality).

Prezident   republiky,   ako   orgán   verejnej   moci,   nemá   ústavou   určené   zmocnenie na rozšírenie   právomoci   zákonom.   Žiadne   ustanovenie   ústavy   neoprávňuje   (nedáva právomoc) prezidenta na vymenovanie poradných orgánov.

Podľa č. 102 ods. 4 ústavy podrobnosti o výkone ústavných právomoci prezidenta podľa ods. 1 môže ustanoviť zákon.

Je teda zrejmé, že podrobnosti o výkone tejto ústavnej právomoci prezidenta môže ustanoviť   zákon   ale   ústavodarca   nesplnomocňuje   zákonodarcu   na   to,   aby   zveril   ďalšie právomoci prezidentovi...

Zriadenie   poradného   výboru   a   jeho   podstatný   vplyv   na   rozhodnutie   je   teda svojvoľným konaním.

Keďže žiaden zákon ani ústava nesplnomocnila (nedala oprávnenie) prezidentovi na rozhodovanie o zriadení akéhokoľvek poradného orgánu pri realizácii jeho ústavnej kompetencie vymenovať sudcov ústavného súdu, rozhodol jednoznačne svojvoľne (porušil princíp legality).

Skutočnosť, že sa stotožnil vo svojom rozhodnutí o nevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného   súdu   so   stanoviskom   protiústavne   zriadeného   orgánu   znamená,   že   ide o protiústavné rozhodnutie prezidenta t. j. porušenie čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a zároveň aj čl. 25 písm. c) uvedeného medzinárodného paktu.

Svojvoľné konanie a rozhodnutie nespočíva u prezidenta len v tom, že bol zriadený protiústavný orgán, so stanoviskom ktorého sa stotožnil a na základe ktorého negatívne rozhodol.

Zároveň porušil ústavnú povinnosť zákazu svojvôle aj prijatým (zvoleným ) procesom rozhodovania (neobjektívne konanie).

Ide o neobjektívny postup, ktorý je neprípustný pri uplatňovaní a ochrane základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí aj právo na prístup k verejnej funkcii.

Nekonalo sa nestranne, nezávisle a teda objektívne, takže sa nevylúčila svojvôľa ani nepodložená možnosť úvahy prezidenta bez akýchkoľvek objektívnych limitov rozhodovať. Zároveň   odôvodnenie   rozhodnutia   preukázateľne   nevychádza   z   objektívneho postupu...

Týmto postupom je nerešpektovaný princíp verejnej kontrolovateľnosti výkonu štátnej moci,   t.   j.   požiadavka   transparentnosti   konania   (čl.   2   ods.   1),   ako   integrálnej   súčasti generálneho   princípu   demokratického   a   právneho   štátu   v   zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy (PL. ÚS 4/2012)...

Došlo teda k úplnej absencii uvedenia konkrétnych skutočností (skutkového základu), ktoré viedli prezidenta k záveru, že „sa nevymenovaný kandidát prakticky, či teoreticky nevenoval   ústavnému   súdnictvu   a   ústavnému   právu   a   nedosiahol   všeobecne   uznávané výsledky v niektorej oblasti právnej praxe“, v dôsledku čoho nespĺňa kandidát prezidentom určené kritéria spôsobilosti na vymenovanie.

Určenie ďalších kritérií prezidentom, ktoré sú dôvodom na nevymenovanie kandidáta nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže obsahovo jednoznačne ide o kritéria týkajúce sa len posudzovania odbornej spôsobilosti. Uvedené kritériá sú však upravené len ústavou (čl. 134   ods.   3   ústavy)   a   týkajú   sa   dvoch   skutočností   -   nadobudnutie   vysokoškolského právnického   vzdelania   a   minimálne   15-ročná   právnická   prax.   Ústava   nedovoľuje prezidentovi ústavné kritéria o odbornej spôsobilosti kandidátov rozširovať podľa vlastných predstáv (subjektívne stanovené kritériá) keďže k tomu nemá dané ústavou ani zákonom zmocnenie...

Postup   je   uvedený   v   čl.   6   rozhodnutia   o   zriadení   poradného   výboru.   V bode   5 citovaného čl. 6 je uvedené „základom na odporúčanie poradného výboru sú profesijné životopisy   kandidátov,   výsledky   pohovorov,   poznatky   z   ich   vypočutia   v   Národnej   rade Slovenskej republiky, ako aj iné poznatky, ak sú použiteľné na účel vymedzený v čl. 2 tohto rozhodnutia alebo na posúdenie ich morálnej integrity.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   prezident   bol   zaviazaný   k   povinnosti   vychádzať   len z údajov zistených v konaní, ktoré vyplývali z profesných životopisov kandidáta, z poznatkov ich vypočutia v Národnej rade SR, z priebehu pohovoru u prezidenta.

Ak prezident rozhodnutie odôvodnil tým „že nie je možné... potvrdiť, že doterajším pôsobením   objektívne   nepreukázal,   že   sa   prakticky,   či   teoreticky   venoval   ústavnému súdnictvu   a   ústavnému   právu“   tak   tento   negatívny   záver   musí   výlučne   vyplývať   len z uvedených skutkových zistení (t. j. v procese kreácie verejnej funkcie)...

Je teda nepochybné, že sudca všeobecného súdu pri realizácii pôsobnosti podľa čl. 142 ods. 1 ústavy (pri výkone súdnictva) sústavne (každodenne) zabezpečuje svojím rozhodovaním   ochranu   ústavnosti   (obsahové   vykonáva   činnosť   zhodnú   s   rozhodovaním sudcu ústavného súdu) pri aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách v zmysle čl. 154c ústavy (ratifikované a vyhlásené zákonným spôsobom pred 1.7.2001   )   a   čl.   7 ods. 5   ústavy (ratifikované   a vyhlásené po   1.7.2001). Ide   prioritne o dôslednú aplikáciu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v praxi všeobecného súdnictva o reálne zabezpečenie práva občana na spravodlivé konanie pred nezávislým a nestranným súdom.

Nespochybniteľné to preukazuje skutočnosť „praktického venovania sa ústavnému právu“...

Inak   povedané,   dôvod   nevymenovania   (nepreukazovalo   sa   venovanie   ústavnému právu) je v príkrom rozpore s kompetenciou sudcov všeobecných súdov pri výkone svojich právomoci ako aj realitou výkonu súdnictva. Ide aj v tomto smere o svojvoľné rozhodnutie prezidenta pri nevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného súdu...

V   príčinnej   súvislosti   s   ústavnou   právomocou   prezidenta   republiky   vymenovať sudcov ústavného súdu sú ďalšie ustanovenia ústavy, ktoré na ne významovo nadväzujú a týkajú sa celej ústavnej koncepcie vzniku funkcie sudcu ústavného súdu. Pri posudzovaní ústavnosti (protiústavnosti) postupu a rozhodovania prezidenta o nevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného súdu je preto nevyhnutné prihliadať na ustanovenia čl. 101 ods. 1 veta druhá (povinnosť prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, čo má význam pre   výklad   ustanovení),   čl.   134   ods.   1   (upravujúceho   rozsah   personálneho   zloženia Ústavného súdu SR (13 sudcov), čl. 134 ods. 2 veta druhá (ústavné oprávnenie a zároveň povinnosť Národnej rady Slovenskej republiky navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať), čl. 134 ods. 3 ústavy (určuje taxatívne päť podmienok, ktoré musí spĺňať kandidát na sudcu Ústavného súdu ak má byť vymenovaný za sudcu ústavného súdu).

Pri aplikácii právomoci prezidenta sa preto musí zobrať do úvahy nielen doslovné znenie   ustanovenia   ústavy,   ale   celá   úprava   postavenia   prezidenta   v   ústavnom   systéme a jeho vzťah k iným ústavným orgánom t. j. v danom prípade k Národnej rade Slovenskej republiky, ktorá má ústavné oprávnenie navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na sudcov ústavného súdu...

Ústava upravuje postavenie prezidenta v VI. Hlave v 1. oddiely, čím ho zaraďuje do štruktúry   výkonnej   moci,   čomu   zodpovedá   i   vymedzenie   základných   právomoci prezidenta v čl. 102 ústavy.

V   danom   prípade   je   daná   kreačná   právomoc   vo   vzťahu   k   vymenovaniu   sudcov ústavného súdu Národnej rade SR a prezidentovi, takže ide o kombináciu voľby kandidáta Národnou radou SR a vymenovanie prezidentom republiky...

Národná rada v zmysle čl. 134 ods. 2 veta druhá ústavy navrhuje dvojnásobný počet kandidátov   na   sudcov,   ktorých   má   prezident   Slovenskej   republiky   vymenovať.   Je   teda zrejmé,   že   každý návrh predkladá   tak,   aby mal   prezident možnosť   voľby   medzi   dvoma kandidátmi   na   jedno   voľné   miesto   sudcu   ústavného   súdu.   Ak   dodrží   ústavou   upravený proces (parlamentnú procedúru) koná v súlade s ústavou, t. j. v medziach ústavy v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Pri svojom rozhodovaní o voľbe kandidátov na sudcov ústavného súdu je povinná národná rada zabezpečiť aj splnenie ústavou stanovených päť (5) taxatívnych podmienok, ktoré   musí   spĺňať   osoba,   ktorá   má   byť   sudcom   ústavného   súdu.   Od   žiadnej   z   týchto podmienok ústava nedovoľuje ustúpiť. Ide o občianstvo Slovenskej republiky, voliteľnosť do národnej rady, minimálny vek 40 rokov, vysokoškolské právnické vzdelanie a právnická prax v trvaní aspoň 15 rokov.

Požadované   vysokoškolské   právnické   vzdelanie   a   najmenej   15   rokov   pôsobenia v právnickom povolaní slúži na zabezpečenie náležitej odbornosti sudcov Ústavného súdu SR (viď komentár Ústavy SR tretie vydanie autora J. Drgonca str. 1420, Heuréka 2012)... Na viazanú právomoc prezidenta republiky podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy (prezident   vymenúva...   sudcov   ústavného   súdu)   jednoznačne   významovo   najbližšie (neoddeliteľne) nadväzuje úprava ústavnej kompetencie národnej rady podľa čl. 134 ods. 2 veta druhá ústavy (navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident vymenovať)   vzhľadom   na   kombináciu   spoločnej   kreačnej   právomoci   týchto   ústavných orgánov.

V   tomto   ústavnom   texte   „ktorých   má   prezident   vymenovať“   nie   je   už   použitá formulácia „prezident vymenúva“. Odlišná formulácia má dopad na skutočnosť, že sa na ňu musí prihliadať pri aplikácii právomoci prezidenta.

Týmto   ustanovením   dochádza   k   obmedzeniu   voľného   uváženia   prezidenta spočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek kandidáta (kandidátov) ale vždy v plnom počte   voľných   sudcovských   miest   (neprípustnosť   zúženia   alebo   rozšírenia   počtu vymenovaných osôb, t. j. súčasne ústavná povinnosť).

Je preto prípustný postup (aplikácia), že z dvojnásobku kandidátov (navrhnutých parlamentom)   má   prezident   vymenovať   (ide   obsahovo   o   povinnosť   menovania,   t.   j. ustanovenia   do   funkcie)   polovicu   z   dvojnásobku   kandidátov,   keďže   existuje   len   tento polovičný počet uvoľnených sudcovských miest, na základe čoho parlament má ústavnú povinnosť zvoliť vždy dvojnásobný počet kandidátov.

Odlišná   aplikácia   tejto   kreačnej   právomoci   prezidenta   je   obsahovo neakceptovateľným jednostranným rozšírením právomoci prezidenta, ktoré narušuje vzťah medzi ústavnými orgánmi ako aj k občanom, pri realizácii ich základného práva na prístup k   verejnej   funkcií   a   zároveň   nerešpektuje   systém   deľby   moci   vyžadujúci   nevyhnuté dodržiavanie ústavnej rovnováhy (ústavného princípu demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy)...

Iná aplikácia tohto ustanovenia znamená porušenie ústavnej povinnosti prezidenta zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov v zmysle čl. 101 ods. 1 veta druhá a súčasne č. 134 ods. 1 ústavy. Táto povinnosť je teda splnená len v prípade, ak sa jeho rozhodnutím zabezpečí ústavná úprava o komplexnom zložení (skladbe) ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 1 ústavy (ústavný súd sa skladá z 13 sudcov). Iným postupom prezident vytvára stav poruchy (nefunkčnosti, resp. čiastočnej nefunkčnosti) v činnosti ústavného orgánu. Ak by prezident mal právo vymenovať (nevymenovať) výlučne podľa svojich predstáv akýkoľvek počet sudcov (t. j. aj nikoho nevymenovať), zásadne by porušil ústavou dané materiálne   obmedzenie   výkonu   svojej   právomoci   nerešpektovaním   základných   práv občanov,   ako   aj   ústavných   princípov   právneho   štátu   (deľba   moci,   ústavná   rovnováha, princíp legality a pod.) a súčasne by sa obišlo formálne obmedzenie, ktoré musí preventívne pôsobiť proti zneužitiu moci (jednostranné rozšírenie právomoci narušujúce vzťahy medzi rovnocennými ústavnými orgánmi, ako aj vo vzťahu k občanom).

V prípade   aplikácie   a interpretácie   ústavy   o práve   prezidenta vymenovať   menej sudcov než sú uvoľnené miesta (kde parlament navrhuje dvojnásobný počet kandidátov) porušuje aj právo nevymenovaného kandidáta, ktorému ústava garantuje (podľa čl. 134 ods. 2) pomer úspechu a neúspechu vyjadrený zlomkom 1/2. Pri nevymenovaní piatich kandidátov   zo   šiestich   zmenil   uvedený   pomer   (vyjadrený   zlomkom   3/6)   na   ústavou nepovolený pomer 0/5 (pomer úspechu k neúspechu). Týmto postupom porušil jeho právo garantované čl. 30 ods. 4 a zároveň aj čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu...

Pri splnení všetkých ústavných kritérií sťažovateľom, podľa čl. 134 ods.3 ústavy, preukázania schopností zabezpečiť tzv. konkrétnu i abstraktnú ochranu ústavnosti, rozsiahle odborné vedomosti v oblasti zabezpečenia podmienok nezávislosti súdnej moci (znalosť medzinárodných dokumentov i judikatúry Ústavných súdov SR a ČR v tejto oblasti), je zrejmé, že nie sú dané rozdiely takého druhu a závažnosti, ktoré odôvodňujú nerovnaké zaobchádzanie so sťažovateľom (v porovnaní s úspešným kandidátom).

So sťažovateľom sa zaobchádzalo odlišne bez náležitého racionálneho dôvodu (ktorý ostal   utajený   pred   sťažovateľom),   čo   preukazuje   porušenie   zásady   rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) a súčasne i neodôvodnené obmedzenie prístupu k verejnej funkcii   (vychádzalo   sa   zo   subjektívnych   kritérií   a   nerešpektovala   sa   ani   zásada zásluhovosti).

Zároveň   bol   neobjektívny   a   nespravodlivý   proces   výberu   kandidátov,   ako   aj nepreskúmateľné (arbitrárne) rozhodnutie o nevymenovaní.

Sú preto splnené všetky kritériá, náležité preukazujúce porušenie čl. 30 ods.4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (princíp legality) a čl. 25 písm. c/ medzinárodného paktu rozhodnutím prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu (došlo k zásahu do podstaty uvedených garantovaných práv)...».

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   vyčíslenie   trov   konania   za   zastupovanie   sťažovateľa   1právnym zástupcom v sume 340,88 €.

V prílohe   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ predložil   dokumentáciu   týkajúcu   sa   návrhuna voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu, fotokópiu zápisnice Ústavnoprávneho výboruNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   zo   70.   schôdze   výboru   zo   6.   mája   2014,   ako   ajpozvanie prezidenta z 18. júna 2014 (č. 1262-2014-BA) na pohovor, rozhodnutie prezidentao zriadení poradného výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov ústavnéhosúdu zo 17. júna 2014 (č. 1262-2014-BA), ako aj rozhodnutie prezidenta z 2. júla 2014(č. 1112-2014-BA) o jeho nevymenovaní za sudcu ústavného súdu.

K obsahu podania

(ďalej aj „sťažovateľ 2“), predložil 2. septembra 2014sťažnosť,   v ktorej   uviedol   rovnaké   právne   námietky   ako ⬛⬛⬛⬛ (najmäz dôvodu,   že   ich   zastupuje   totožný   právny   zástupca),   preto   ústavný   súd   v tejto   častiodkazuje na obsah citovaného podania ⬛⬛⬛⬛.

Odlišná časť sa týka spôsobilosti sťažovateľa 2 uchádzať sa o kandidatúru na sudcuústavného   súdu,   keďže   sťažovateľ   2   je   notárom   (členom   Notárskej   komory   Slovenskejrepubliky).

Sťažovateľ 2 v sťažnosti uviedol: «... Nezávislosť notára zodpovedá nezávislosti sudcu, nemá však ústavné garancie. Ústava   ani   žiadny   iný   ústavný   zákon   neupravujú   postavenie   notára,   ani   jeho   činnosť. Prelomenie urobil Ústavný súd, keď vo svojom náleze PL.ÚS 1/04 z 24. 2. 2005 vymedzil po prvýkrát postavenie notárov v systéme moci a ich význam z ústavnoprávneho hľadiska, pričom okrem iného vyslovil, že právne postavenie notára je postavením orgánu verejnej moci a je primárne určené tak, že v rámci deľby štátnej moci sa notár podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu určenom zákonom...

Nespochybniteľné to preukazuje u sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ v jeho doterajšom profesnom pôsobení v právnických profesiách (prokuratúra, všeobecný súd. notárska   činnosť   a   pôsobenie   externého   vysokoškolského   pedagóga   prednášajúceho   aj ústavné a európske právo) skutočnosť „praktického venovania sa ústavnému právu“...»

V ďalšej časti (totožnej so sťažnosťou ⬛⬛⬛⬛ ) sťažovateľ 2 uvádzaústavné vymedzenia právomoci prezidenta pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu. V rámcitejto časti vykonal právny rozbor ústavných článkov súvisiacich s touto právomocou, a to ajz pohľadu judikatúry ústavného súdu k tejto problematike.

Sťažovateľ 2 sa osobitne zaoberá postupom poradného výboru, keď uvádza: «...   Neobjektívnosť   a   porušenie   zásady   nestrannosti   konania   Poradného   výboru výrazne preukazujú aj okolnosti priebehu pohovoru u prezidenta republiky:

- Otázky členov výboru smerujúce k spochybneniu vhodnosti notára ako kandidáta na sudcu Ústavného súdu (v rozpore so znením ústavy a oprávnením Notárskej komory SR navrhnúť svojho kandidáta na sudu ÚS),

- Preskúšanie jazykových znalostí napriek tomu že rokovacím jazykom Ústavného súdu SR je slovenský jazyk,

- Podmieňovanie vhodnosti kandidáta publikačnou činnosťou (napriek preukázanej praxi mimo teoretických a vedeckých profesných kruhov)...

Hoci   pri   samotnom   vypočúvaní   sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛ deklaroval   nielen   svoje pôsobenie v sudcovskej funkcii, samotnej notárskej profesii, ale aj pôsobenie vo funkcii prezidenta Notárskej komory SR - z ktorej vyplývala jeho účasť na rokovaniach, kongresoch a zasadnutiach Rady notárstiev EÚ (CNUE), Svetovej únie notárstva (UINL), pôsobenie vo funkcii člena Výkonnej rady CNUE (európske notárske predsedníctvo notárstiev EÚ), pôsobenie   vo   funkcii   prezidenta   Hexagonály   (združujúcej   6   štátov   európskej   notárskej iniciatívy) a stým súvisiace riešenia legislatívnych tém a tém súvisiacich s Európskym a ústavným právom, tieto skutočnosti výbor a následne ani prezident vo svojom rozhodnutí nezohľadnil (ani v doterajšej profesii nepreukázal...)

Navyše v roku 2006 navrhovateľ bol Notárskou komorou SR navrhnutý na kandidáta na sudcu ÚS, zúčastnil sa verejného vypočutia pred Ústavnoprávnym výborom NR SR, pre nedostatok získaných hlasov v pléne NRSR nebol za kandidáta zvolený, pričom aj táto skutočnosť vyvracia tvrdenie výboru a prezidenta, že „by sa za posledné roky zaujímal o ústavné právo“...»

V závere sťažnosti sťažovateľ 2 žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:„... Sú preto splnené všetky kritériá, náležite preukazujúce porušenie čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (princíp legality) a čl. 25 písm. c/ medzinárodného paktu rozhodnutím prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ÚS (došlo k zásahu do podstaty uvedených garantovaných práv).

Pri   porušení   uvedených   základných   práv   sťažovateľa   sú   dané   podmienky   podľa čl. 127 ods. 2 ústavy na vyslovenie porušenia uvedených práv ústavným súdom a súčasne zrušenia protiústavného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Bez   takéhoto   výroku   rozhodnutia   je   vylúčené   zabezpečiť   ústavou   požadovanú a účinnú ochranu základných práv občana proti protiústavným postupom a rozhodnutiam ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci. Len samotné vrátenie veci na ďalšie (nové) konanie a rozhodnutie, podľa záväzného názoru ústavného súdu, ktorým je porušovateľ základného práva   občana   viazaný,   zabezpečí   odstránenie   protiústavného   stavu,   ako   to   vyžaduje dôsledná ochrana ústavou garantovaného práva na prístup k verejnej funkcii.

Pre prípad úspechu sťažovateľa v tomto konaní uplatňuje si náhradu trov tohto konania z právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 3 zák. č. 655/2004 Z. z. za jeden úkon vo výške jednej šestiny výpočtového základu, čo je v roku 2014 vo výške 134 € + 8,04 € rež paušál (§ 16 ods. 3 cit. zák.) + 20 % DPH 28,40 € = 170,44 € za jeden úkon, predbežne za 2 úkony   prevzatie a   príprava,   napísanie   sťažnosti   (§ 14   ods. 1   pís.   a),   c) cit. zák.) 2 x 170,44 = 340,88 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Vyjadrenia prezidenta Slovenskej republiky k sťažnostiam ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛ a

Dňa   14.   októbra   2014   bolo   ústavnému   súdu   doručené   vyjadrenie   prezidenta(č. 4267-2014-BA) z 10. októbra 2014 k sťažnosti

V prvej   časti   vyjadrenia   prezident   zdôraznil   ústavnú   záruku   práva   nevymenovaťkandidáta na sudcu ústavného súdu, ktoré odvodil zo znenia čl. 134 ods. 2 a čl. 102 ods. 1písm.   s)   ústavy,   pričom   sa   odvolal   na   výklad   ústavného   súdu   v rozhodnutísp. zn. PL. ÚS 4/2012   z 24. októbra   2014   zameraný   na   vymenovanie   generálnehoprokurátora podľa čl. 150 ústavy.

K uvedenému výkladu ústavného súdu prezident uviedol:„Z   citovaných   noriem   ústavy   a   výkladu   PL.ÚS   4/2012   jednoznačne   vyplýva, že prezident republiky je oprávnený nielen nevymenovať polovicu navrhovaných kandidátov (čl. 134 ods. 2 ústavy), ale je oprávnený a povinný, ak nie sú splnené predpoklady na ich vymenovanie,   nevymenovať   aj   všetkých   alebo   viacerých   ako   polovicu   navrhnutých kandidátov.

Výklad PL. ÚS 4/2012 je všeobecne záväzný z dôvodov, ktoré vyplývajú z ústavnej i zákonnej úpravy, a preto bol povinne aplikovaný v prípade nevymenovania sťažovateľa za sudcu ústavného súdu.

Povinné aplikovanie tohto výkladu vyplýva z toho, že ne/vymenovanie kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky a kandidáta na sudcu ústavného súdu má zhodné parametre ústavnej úpravy.“

V časti   vyjadrenia   nazvanej „Rozsah   uváženia   prezidenta   republiky   pri nevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného súdu“ prezident uvádza:

„Pri rozhodovaní o nevymenovaní sťažovateľa som uplatnil svoje uváženie, ktoré malo   rozhodujúci   význam   na   obsah   tohto   rozhodnutia.   Preto   považujem   za   potrebné objasniť, aj so zreteľom na tvrdenú svojvoľnosť môjho postupu a rozhodnutia, aký je rozsah tohto uváženia.

Prezident republiky pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu koná a rozhoduje ako orgán výkonnej moci. Vzhľadom na to je plne viazaný ústavným príkazom v čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Konkrétne   predpoklady   a   podmienky   na   výkon   ústavnej   právomoci   prezidenta republiky pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu vyplývajú:

- z ústavných požiadaviek ustanovených v čl. 134 ods. 2 ústavy (aj keď podľa čl. 102 ods. 4 ústavy podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta podľa odseku 1 môže ustanoviť zákon, ale zákonná úprava v tomto prípade neexistuje);

- z výkladu PL. ÚS 4/2012;

- v spojitosti s výkladom PL. ÚS 4/2012 aj z obsahu a rozsahu právomocí ústavného súdu tak, ako vyplývajú z čl. 124 až 129 ústavy.“

V ďalšej   časti   svojho   vyjadrenia   prezident   poukazuje   na   neurčitosť   vo   výrokurozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 a uvádza:

«... Pri použití týchto široko neurčitých právnych pojmov bolo preto nevyhnutné použiť taký rozsah uváženia, aby sa zohľadnilo to, čo sa v takých prípadoch uplatňuje v právnej praxi členských štátov Európskej únie, ako aj v Európskej únii.

Moje uváženie viedlo k týmto interpretačným výsledkom, ktorými sa naplnili všetky neurčité právne pojmy, ktoré boli použité v druhom odseku výroku výkladu PL. ÚS 4/2012:

1.   Vo   všeobecnosti   sa   tieto   neurčité   právne   pojmy   dajú   subsumovať   pod   jeden všeobecný pojem: Vhodnosť kandidáta na sudcu ústavného súdu.

2.   Pojem:   „vhodnosť   kandidáta“   na   overenie   spôsobilosti   kandidáta   na   takýto ústavný   post   je   známy   aj   ústavnému   právu   Európskej   únie;   podľa   čl.   255   Zmluvy o fungovaní   Európskej   únie   (ďalej   len   „ZFEU“)   zriadi   sa   výbor   na   účely   poskytnutia stanoviska   k   vhodnosti   kandidátov   vykonávať   funkciu   sudcu   a   generálneho   advokáta na Súdnom dvore a na Všeobecnom súde predtým, ako vlády členských štátov vykonajú vymenovania uvedené v článkoch 253 a 254. Výbor sa skladá zo siedmich osôb.

3. Takéto výbory boli zriadené, hoci neformálnym spôsobom, aj pred vymenovaním sudcov   Ústavného   súdu   ČSFR   (prezident   Václav   Havel)   a   pred   vymenovaním   sudcov Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v   druhom   funkčnom   období   (prezident   Rudolf Schuster, 1999 a 2002). Z toho vyplýva, že ústavná prax hlavy Slovenskej republiky pri vymenovaní   sudcov   ústavného   súdu   počas   ústavného   vývoja   po   roku   1989   sa   zásadne opierala aj o odborné stanoviská, resp. odporúčania odborníkov. Takúto ústavnú prax však treba považovať za ústavnú zvyklosť, ktorá sa považuje podľa teórie práva na prameň ústavného práva.

4. Skúmanie vhodnosti kandidáta na sudcu ústavného súdu je procesom overovania jeho profesionálnej a inej spôsobilosti na výkon funkcie, vychádzajúcej z jeho teoretických znalostí   ústavného   práva,   ústavného   súdnictva,   jeho   judikatúry,   európskeho   súdnictva, osobitne judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, ako   aj   osobnej   praktickej   skúsenosti   s   výkonom   ústavného   súdnictva   (napríklad   sudca medzinárodného súdu, ktorý chráni vo svojej činnosti ústavnosť a základné práva, súdny poradca ústavného súdu, advokát systematicky sa venujúci zastupovaniu v konaní pred ústavným súdom v zásadných prípadoch, sudcovia všeobecných súdov, ktorí   sa venovali konaniam   o   súlade   právnych   predpisov,   resp.   z   ich   rozhodnutí   a   mimosúdnej   činnosti vyplýva dlhodobý a systematický záujem o ústavné právo a ústavné súdnictvo).

5. Vhodnosť kandidáta môže spočívať aj vtom, že z jeho profesijného   životopisu a výsledkov jeho pôsobenia v oblasti práva vyplýva, že ide o osobnosť, ktorú možno označiť za všeobecne uznávaného odborníka v určitej oblasti právnej teórie alebo právnej praxe. Aj u takého kandidáta sa však skúmajú aj ostatné predpoklady uvedené v čl. 2 a 3 môjho rozhodnutia zo 17. júna 2014.

6. Vhodnosť kandidáta úzko súvisí, ak vezmeme do úvahy výklad PL.ÚS 4/2012, aj s obsahom sľubu sudcu   ústavného súdu... (nasleduje   opis sľubu sudcu   ústavného súdu, pozn.). Z   obsahu   sľubu   sudcu   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozhodovanie   podľa   jeho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne predpokladá teoretickú a praktickú znalosť princípov právneho štátu, ústavy a ústavných zákonov, vrátane judikatúry ústavného súdu, v ktorej sa táto ústava a ústavné zákony vykladajú a používajú najmä v konaniach o súlade právnych predpisov a v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy; rovnaká znalosť   sa   predpokladá   aj   pri   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom.   Na   tomto   mieste   treba zdôrazniť   znalosť   a   schopnosť   používať   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva a Súdneho dvora Európskej únie.

Z bodov 1 až 6 tejto časti môjho vyjadrenia nesporne vyplýva, že postup, ktorý som uplatnil, a moje rozhodnutie sa uskutočnili striktne v rámci dovoleného uváženia, ktoré nadväzovalo na princípy z výkladu PL.ÚS 4/2012.»

K zriadenému poradnému výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcuústavného súdu prezident uviedol:

„...   Najprv   treba   uviesť,   že   zákonná   úprava,   ako   aj   ústavná   prax   prezidentov Slovenskej republiky predpokladajú, že prezident republiky má právo mať poradcov... Poradcovia   alebo   poradné   orgány   fungujú   v   Kancelárii   prezidenta   Slovenskej republiky aj na základe iných právnych dôvodov (napríklad dohoda o vykonaní práce). Poradcovia nezriedka pôsobia len na základe ich vymenovania prezidentom republiky bez toho, aby sa medzi nimi a Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky utvoril osobitný právny vzťah.

Všetci predchádzajúci prezidenti mali svojich poradcov, resp. poradné orgány; ide o ústavnú   zvyklosť,   ktorá   sa   stala   súčasťou   ústavnej   praxe   hláv   Slovenskej   republiky z jednoduchého   dôvodu.   Rozhodnutie,   ako   aj   iné   ústavné   úkony   prezidenta   republiky vyžadujú náležitý skutkový základ, ako aj zodpovedajúci právny základ. Je nemysliteľné, aby prezident republiky bol schopný zhromaždiť skutkové podklady na každé svoje rozhodnutie alebo iný ústavnoprávny úkon.

Preto je nesporné, že som zriadením poradného výboru nemohol v žiadnom prípade konať   v   rozpore   s   čl.   2   ods.   2   ústavy.   Článok   2   ods.   2   ústavy   sa   totiž   vzťahuje   len na rozhodovanie   prezidenta   v   rámci   jeho   právomocí,   a   nie   na   spôsob,   akým   hlava Slovenskej republiky zabezpečuje skutkové podklady na svoje rozhodovanie.“

Prezident ďalej uviedol: „Sťažovateľ tvrdí, že poradný výbor mal zásadný (podstatný) vplyv   na   rozhodnutie   o   jeho   nevymenovaní.   Súčasne   tvrdí,   bez   dôkazov,   že   postupy a rozhodovanie prezidenta republiky boli nekontrolovateľné a netransparentné.

Úlohou   a   účelom   zriadenia   poradného   výboru   bolo   výlučne   zhromaždenie skutkových   podkladov   pre   moje   rozhodnutie   o   ne/vymenovaní   kandidátov   za   sudcov ústavného súdu.

Odporúčania poradného výboru ma nezaväzovali, lebo mali výlučne konzultačný a poradný   charakter.   Z   toho   jednoznačne   vyplýva,   že   poradný   výbor   nepôsobil   ako rozhodujúci prvok.

Tvrdenia o inom právnom postavení poradného výboru, ktoré sú uvedené v sťažnosti, sú   preto   len   tvrdením,   ktoré   príkro   odporuje   tomu,   ako   som   postupoval   a   rozhodoval o jednotlivých   kandidátoch   a   nemajú   žiadne   reálne   opodstatnenie.   Napokon,   na   také tvrdenie   sťažovateľ   nepredložil,   okrem   svojho   subjektívneho   názoru,   žiaden   dôkaz o tvrdenom   rozhodujúcom   postavení   poradného   výboru.   Rozhodujúci   vplyv   na   moje rozhodovanie mala len zistená nevhodnosť sťažovateľa na výkon funkcie sudcu ústavného súdu;   táto   nevhodnosť   však   nemala   žiaden   základ   v   hodnotení   súčasného   postavenia sťažovateľa v zamestnaní, resp. funkcii.

V tejto spojitosti treba uviesť, že po prvýkrát v ústavnej praxi Slovenskej republiky som ako hlava Slovenskej republiky podrobil svoje postupy a rozhodovanie o kandidátoch na sudcov ústavného súdu verejnej kontrole, a tie boli plne transparentné; poradný výbor mohol pripraviť skutkové podklady pre mňa aj kabinetným spôsobom a výsledok by bol, pre sťažovateľa, rovnaký.“

K námietke porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy prezident uviedol: „Obsah tohto základného práva a skutočnosti, ktoré môžu viesť v konečnom dôsledku k jeho porušeniu, vymedzil ústavný súd v doktrinálnom náleze vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 vo vzťahu ku kandidátovi na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a konaniu a rozhodovaniu Súdnej rady Slovenskej republiky, ktorý je plne uplatniteľný aj v tomto ústavnom spore.“

Prezident   uviedol,   že   pri   postupe   a rozhodovaní   pred   a   pri   nevymenovanísťažovateľa 2 za sudcu ústavného súdu plne rešpektoval ústavu a judikatúru ústavného súdu,čo vyplýva z týchto skutočností:

„1.   Zriadením   poradného   výboru   a   ustanovením   pravidiel   jeho   fungovania,   ich sprístupnením kandidátom i verejnosti, som vytvoril základ pre objektívny spôsob zisťovania skutkových podkladov na svoje rozhodnutie o tom, ktorí z kandidátov sú vhodní a spôsobilí na výkon funkciu sudcu ústavného súdu v súlade s požiadavkami výkladu PL. ÚS 4/2012 v spojitosti s právomocami ústavného súdu v jednotlivých konaniach.

2. Zriadením poradného výboru a ustanovením pravidiel jeho činnosti ako interného predpisu som konal v rámci svojej faktickej činnosti pred rozhodnutím o ne/vymenovaní kandidátov; konal som však transparentne a objektívne kontrolovateľným spôsobom.

3.   Zriadenie   poradného   výboru,   pravidlá   jeho   fungovania   boli   oznámené   nielen kandidátom, ale aj širokej verejnosti; sprístupnenie tohto môjho rozhodnutia zabezpečilo kontrolu každého úkonu, ktorý súvisel s procesom ne/vymenovaní a kandidátov.

4. Všetci kandidáti boli dostupným a primeraným spôsobom informovaní o tom, kedy, kde   a   za   akých   podmienok   sa   uskutoční   proces   vedúci   k   ne/vymenovaniu   kandidátov; so všetkými kandidátmi sa zaobchádzalo úplne rovnako. Sťažovateľ síce tvrdí,   že došlo ku diskriminácii, ale to by musel preukázať, že bol diskriminovaný vo vzťahu k ostatným kandidátom, t. j. to, že s rovnakými osobami (kandidáti) sa nakladalo nerovnako. Také tvrdenie by však bolo, ako to vyplýva z tejto časti vyjadrenia, úplne nepravdivé.

5. Všetci kandidáti vrátane sťažovateľa boli riadne a včas pozvaní pred poradný výbor, ktorého postupy sa vykonávali za mojej trvalej prítomnosti; všetci kandidáti, okrem jedného, ktorý sa nedostavil, mohli pôsobiť na mňa ako prezidenta republiky ako na jedinú osobu, ktorá je oprávnená na ich ne/vymenovanie.

6. Všetci kandidáti vrátane sťažovateľa dostali druhovo rovnaké otázky; obsah sa modifikoval len podľa odpovedí jednotlivých kandidátov.

7. Všetci kandidáti mali možnosť oboznámiť sa s obsahom ne/odporúčaní poradného výboru; tieto ne/odporúčania boli stručne, ale náležite odôvodnené tak, aby sa pritom šetrila osobnosť každého kandidáta; poradný výbor o žiadnom kandidátovi nerozhodoval.

8. Napadnuté   rozhodnutie   prezidenta   republiky   o nevymenovaní sťažovateľa je rovnako   stručne,   ale   náležite   odôvodnené;   dôvodom   je   rovnako   ochrana   osobnosti kandidáta.   Súčasťou   tohto   odôvodnenia   je   však   životopis   kandidáta,   odporúčanie poradného výboru, s obsahom ktorého som sa stotožnil, a preto nie je možné tvrdiť, že nejde o riadne odôvodnenie takého rozhodnutia.

9. K diskriminácii sťažovateľa nemohlo dôjsť z dôvodu, že jedna kandidátka bola vymenovaná; niet totiž základného práva byť vymenovaný za sudcu ústavného súdu. Navyše, k tejto kandidátke sa v procese skúmania jej vhodnosti a spôsobilosti postupovalo úplne rovnako   ako   k   ostatným   kandidátom.   Pretože   niet   základného   práva   byť   vymenovaný za sudcu ústavného súdu, nemôže existovať ani nejaké právo na ústavou garantovaný pomer úspechu a neúspechu v konaní o vymenovaní za sudcu ústavného súdu.

10. Sťažovateľ namieta nestrannosť poradného výboru a podrobne ju odôvodňuje. Tento argument ukazuje na nepochopenie toho, že nestrannosť ako právna kategória sa vzťahuje len na rozhodovanie a rozhodovacie procesy, a preto predpokladá aj udelenie kompetencie   na   také   rozhodovanie.   Poradný   výbor   však   nemal   žiadne   rozhodovacie právomoci, a preto u jeho členov neprichádzajú, pojmovo, do úvahy otázky o ich možnej zaujatosti, a teda nestrannosti...“

V závere vyjadrenia prezident uviedol, že trvá na ústnom verejnom pojednávaní,na ktorom navrhne dôkazné prostriedky na preukázanie skutkových záverov.

Dňa   22.   decembra   2014   bolo   ústavnému   súdu   doručené   vyjadrenie   prezidentač. 4542-2014-BA   zo   16.   decembra   2014   k sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,   vyjadrenieprezidenta č. 4542-2014-BA zo 16. decembra 2014 k sťažnosti   a vyjadrenie   prezidenta   č.   4267-2014-BA   zo   16.   decembra   2014   k sťažnosti

Okrem argumentov uvedených v predošlom (citovanom) vyjadrení prezident uviedol:«Ako   prezident   republiky   som   rozhodol   o   nevymenovaní   sťažovateľa   v   postavení orgánu   výkonnej   moci.   Orgán   výkonnej   moci,   vrátane   prezidenta   republiky,   musí,   pri svojom rozhodovaní, rešpektovať základné právo na dobrú správu vecí, ktoré nie je síce výslovne upravené v Ústave Slovenskej republiky, ale je ho možné vyvodiť z čl. 1 ods. 1, podľa ktorého Slovenská republika je právny štát. Do obsahu tohto pojmu patrí aj základné právo na dobrú správu vecí verejných.

Existenciu tohto základného práva potvrdzujú nielen ústavné poriadky iných, najmä členských štátov Európskej únie, ale aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len: „Charta základných práv“), ktorý je nadpísaný: Právo na dobrú správu vecí verejných. Podľa čl. 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv právo na dobrú správu vecí verejných zahŕňa aj povinnosť administratívy (výkonnej moci) odôvodniť svoje rozhodnutia. Na úrovní Rady Európy máme odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007)7 z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe - čl. 17, v zmysle ktorého musí byt' správne rozhodnutie formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musí obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo vydané.

Existenciu a akceptáciu tohto základného práva, dokonca vo vzťahu k rozhodnutiu prezidenta republiky, potvrdil aj ústavný súd.

Vo veci sp. zn. III. US 62/2011 sa sťažnosť uznesením z 8. februára 2011 odmietla ako zjavne neopodstatnená. Sťažovateľ namietal, okrem iného, porušenie aj čl. 41 Charty základných   práv   listinou   prezidenta   Slovenskej   republiky   majúcou   povahu   opatrenia, ktorým odvolal sťažovateľa z funkcie sudcu.»

Následne   prezident   citoval   časť   odôvodnenia   rozhodnutia   ústavného   súdusp. zn. III. ÚS 62/2011 a uviedol:

„Z   uvedeného   vyplýva,   že   nedostatok   odôvodnenia   môjho   rozhodnutia o nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu bolo možné, v zákonom ustanovenej lehote, namietať   len ako porušenie základného práva na dobrú správu vecí verejných. K tomu však nedošlo.

Záver o tom, že súčasťou základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy nie je aj čiastkové právo na riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia potvrdzuje nález sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. októbra 2004...“

V závere svojho vyjadrenia prezident uviedol: „... sťažovateľovi som v celom rozsahu umožnil reálne uplatnenie jeho základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

V   žiadnom   prípade,   aj   keby   tomu   nebránili   požiadavky   na   osoby   kandidátov na sudcov ústavného súdu vyplývajúce z výkladu PL.ÚS 4/2012, som nemohol vymenovať všetkých piatich kandidátov, ktorí podali sťažnosti na ústavný súd, vrátane sťažovateľa v tomto konaní. A ak by ústavný súd vyhovel sťažnostiam, vrátane sťažovateľa v tomto konaní, a zaviazal by ma, aby som ich vymenoval, potom by ústavný súd nemal 13 sudcov (čl. 134 ods. 1 ústavy), ale 17 sudcov.

Navyše, u troch, ktorých by som nebol vymenoval, za predpokladu, že by vzhľadom na vhodnosť kandidátov bolo možné vymenovať troch a nielen jednu kandidátku, podľa ustálenej   ústavnej   praxe   a   zvyklosti   predošlých   prezidentov   Slovenskej   republiky   pred existenciou výkladu PL.ÚS 4/2012 by som nemusel vydávať rozhodnutie o nevymenovaní. Sťažovateľ   preto   v   tomto   konaní,   aby   ochrana   jeho   základného   práva   mala materiálny zmysel, by musel tvrdiť a preukázať, že on by patril k tým dvom kandidátom, ktorí mali byť, ale neboli vymenovaní   so   zreteľom   na to,   že Národná rada Slovenskej republiky navrhla šiestich kandidátov na tri miesta sudcov ústavného súdu.

Také tvrdenie a dôkaz v sťažnosti nie sú obsiahnuté; z toho dôvodu sa dá uzavrieť, že je tu iný dôvod na zjavnú neopodstatnenosť. Ten iný dôvod spočíva v tom, že:

- sťažovateľ netvrdil a ani sa nepokúsil preukázať, že mal byť medzi vymenovanými kandidátmi;

- prípadne vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy by v žiadnom prípade nemohlo viesť k tomu, aby ústavný súd uložil prezidentovi republiky vymenovať sťažovateľa za sudcu ústavného súdu, pretože to by musel uložiť prezidentovi republiky   aj   vo   vzťahu   k   ostatným   sťažovateľom.   To   by   bolo,   so   zreteľom   na   to,   že na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta, protiústavné;

- po prípadnom vyslovení porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy by ústavný súd nemohol vo svojom právnom názore nahradiť uváženie prezidenta tak ako vyplýva z časti II. tohto vyjadrenia.“

Podľa názoru prezidenta je aj časť sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniučl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej aj „pakto občianskych a politických právach“) zjavne neopodstatnená.

K tejto časti sťažnosti prezident uviedol: „K tomu chcem poukázať na doktrinálny výklad citovaného článku 25 Paktu. Známy komentár k čl. 25 písm. c) Paktu uvádza:... nejde o právo na verejný úrad, skôr len o to, aby prístup k verejnej službe bol zaručený... vytvorením rovnakých podmienok na tento prístup. Zmluvným štátom sa nebráni v určovaní podmienok na prístup k verejnej službe takých   ako   je   minimálny   vek,   úroveň   vzdelania,   osobnej   integrity   alebo   špeciálnej kvalifikácie. Z toho vyplýva, že prístup k menovaným verejným funkciám v štátnej (vládnej) administrácii   alebo   v   justícii   môže   byť   podmienený   prísnejšími   predpokladmi   než   sú predpoklady na prístup k voleným funkciám. Rovnaký prístup ku verejnej službe (funkcii) je výslovne   vyjadrený   zákaz   diskriminácie   pri   takom   prístupe.   Článok   25   však   nezakladá právny nárok na získanie alebo udržanie určitého postu či funkcie.“

Rovnaké argumenty použil prezident aj vo vyjadrení k sťažnosti

, ústavný súd preto tieto argumenty neopakoval, podobne postupoval aj vo vecivyjadrenia k sťažnosti ⬛⬛⬛⬛.

III.

Dotknuté ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky a Medzinárodného paktu ⬛⬛⬛⬛ o občianskych a politických právach

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k volenýma iným verejným funkciám.

Podľa čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy prezident reprezentuje Slovenskú republikunavonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.

Podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súduSlovenskej   republiky,   predsedu   a   podpredsedu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho prokurátora.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov.

Podľa čl. 134 ods. 2 ústavy sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnejrady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná radaSlovenskej   republiky   navrhuje   dvojnásobný   počet   kandidátov   na   sudcov,   ktorých   máprezident Slovenskej republiky vymenovať.

Podľa čl. 134 ods. 3 ústavy za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občanSlovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiaholvek   40   rokov,   má   vysokoškolské   právnické   vzdelanie   a   je   najmenej   15   rokov   činnýv právnickom   povolaní.   Tá   istá   osoba   nemôže   byť   opakovane   vymenovaná   za   sudcuústavného súdu.

Podľa   čl.   134   ods.   4   ústavy   sudca   ústavného   súdu   skladá   do   rúk   prezidentaSlovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániťneporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu,spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenskárepublika ratifikovala   a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným   zákonom, a rozhodovaťpodľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“

Podľa   čl.   139   ústavy   ak   sa   sudca   ústavného   súdu   vzdá   svojej   funkcie   sudcuústavného súdu alebo ak je odvolaný, prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcuna nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky.Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základnýchslobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanovenýmzákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právnehoporiadku   a   majú   prednosť   pred   zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práva slobôd.

Podľa čl. 25 písm. c) paktu o občianskych a politických právach každý občan máprávo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v čl. 2 a bez neodôvodnenýchobmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.

IV.

A. Návrh prezidenta na odročenie verejného pojednávania nariadeného ⬛⬛⬛⬛ na 10. február 2015

Listom označeným ako podanie zo 4. februára 2015 č. 4542-2014-BA, ktorý bolústavnému   súdu   doručený   9.   februára   2015,   požiadal   prezident   o odročenie   verejnéhoústneho   pojednávania   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde),ktoré sám inicioval.

V návrhu   na   odročenie   uviedol   prezident   dva   okruhy   problémov,   ktoré   žiadalvyriešiť, a to:

a) konanie podľa § 6 zákona o ústavnom súde,

b) zadováženie dôkazových prostriedkov.

V bode I podania žiadal, aby plénum ústavného súdu zjednotilo odchylné právnenázory   senátov   vo   veciach   sp.   zn.   III.   ÚS   571/2014   so   sp.   zn.   III.   ÚS   79/04a sp. zn. III. ÚS 561/2014.   Ako   dôvod   zjednotenia   uviedol,   že   odôvodnenie   vo   vecisp. zn. III. ÚS 571/2014   ( ⬛⬛⬛⬛ a spol.)   odporuje   odôvodneniu   vo   vecisp. zn. III. ÚS 79/04 a sp. zn. III. ÚS 561/2014.

V ustanovení § 6 zákona o ústavnom súde označenom „ako zjednotenie právnychnázorov senátov“ sa uvádza, že „Senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťoudospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutíniektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylnýchprávnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnychnázorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.“.

Prezident žiadal, aby tretí senát ústavného súdu inicioval konanie podľa § 6 zákonao ústavnom   súde   bez   toho,   aby   bola   splnená   zákonná   podmienka,   že   mieni   dospieťk právnemu   názoru   odchylnému   od   právneho   názoru   vyjadreného   už   v   rozhodnutíniektorého   zo   senátov   ústavného   súdu.   Z dovtedajšieho   konania   nebolo   zrejmé,   odkiaľpochádza informácia, že by ústavný súd mal prijať vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014 inéprávne závery, ako sú známe vo veciach sp. zn. III. ÚS 79/04 a sp. zn. III. ÚS 561/2014.Argumentácia   sťažovateľov   týkajúca   sa   odôvodnenia   rozhodnutí   prezidenta   v danomprípade   vyvolávala   potrebu   posúdenia   jej   opodstatnenosti   z pohľadu   základného   právazaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy. Nevyvolávala však povinnosť tretieho senátu iniciovaťkonanie podľa § 6 zákona o ústavnom súde ani nezakladala neprípustnosť sťažností, tak akoto vo svojom podaní tvrdil prezident.

Navyše,   subjektom,   ktorý   je   oprávnený   posúdiť   potrebu   aplikácie   §   6   zákonao ústavnom súde a prípadne podať návrh na zjednotenie právnych názorov, je príslušnýsenát ústavného súdu, ktorý dospeje vo svojej rozhodovacej činnosti k inému právnemunázoru, nie účastník konania.

Tretí   senát   ústavného   súdu   preto   tento   návrh   na   zjednotenie   právnych   názorovpovažoval za nedôvodný a odporujúci právnej úprave zákona o ústavnom súde.

V bode   II   podania   zo   4.   februára   2015   prezident   žiadal   zjednotiť   odôvodnenievo veciach sp. zn. III. ÚS 571/2014 a sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014.

Aj   v tejto   časti   ústavný   súd   rovnako   uvádza,   že   návrh   na   zjednotenie   právnychnázorov senátu nie je prostriedok dostupný účastníkom konania, ale ide o prostriedok, ktorýmá   k dispozícii   plénum   na   zjednotenie   judikatúry.   Pod   viazanosťou   ústavného   súdunávrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde treba navyšerozumieť predovšetkým viazanosť petitom návrhu, a nie viazanosť argumentáciou v jehoodôvodnení, ktorej opodstatnenosť ústavný súd spravidla posudzuje v rámci rozhodovaniao merite veci.

V danom prípade navyše druhý senát ústavného súdu prijal prezidentom označenérozhodnutia vo veciach sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014 až po tom, akotretí senát ústavného súdu uznesením sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 24. septembra 2014 a prvýsenát   ústavného   senátu   uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   588/2014   z 1. októbra   2014   rozhodlio prijatí sťažností sťažovateľov na ďalšie konanie. Prezident teda žiadal, aby tretí senátústavného   súdu,   ktorý   rozhodol   o rozsahu   prijatia   ako   prvý,   zjednotil   spätne   svojerozhodnutie s rozhodnutiami druhého senátu ústavného súdu, ktoré v čase rozhodovaniao rozsahu prijatia vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014 ešte ani neexistovali. Ani pokiaľ ideo tento   návrh, právny   poriadok   (zákon   o ústavnom   súde)   neumožňuje   realizovaťprezidentom požadovaný postup.

V ďalšej   časti   žiadal   prezident   vykonať   dôkazy   výsluchmi   JUDr.   Jany   Baricoveja ⬛⬛⬛⬛ K otázke výsluchu sudkyne tretieho senátu ústavného súdusa námietkový senát opakovane vyjadril v rozhodnutiach, v ktorých rozhodoval o vyhláseníprezidenta o odmietnutí tejto členky senátu.

Uznesením sp. zn. I. ÚS 690/2014 z 12. novembra 2014 ústavný súd rozhodol, žesudkyňa ústavného súdu JUDr. Jana Baricová nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkciev konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 571/2014. Zo záveru odôvodneniatohto uznesenia je potrebné pripomenúť:  

„Pozícia namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúceje, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska teoretickéhoupozorňuje, že test objektívnosti a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať,ale nejde o totožné inštitúty.

Podstatou   námietok   proti   sudkyni   Jane   Baricovej   je   ústavnosť   jej   vymenovaniado funkcie sudkyne ústavného súdu v prípade, ak by s ústavnou sťažnosťou uspeli viaceríako dvaja sťažovatelia (sťažnosť podali všetci piati nevymenovaní kandidáti), a možnosť jejvypočutia   ako   jedinej   svedkyne   v   konaní   o   sťažnostiach   nevymenovaných   kandidátovna sudcu ústavného súdu.

Pokiaľ   ide   o   prvý   aspekt   námietky,   tento   je   úplne   mimo   rámec   rozhodovaniaprezidenta Slovenskej republiky o subjektívnom práve už vymenovanej sudkyne do funkciesudkyne ústavného súdu. Toto konanie totiž už nemá nič spoločné s ďalšími konaniamineúspešných kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu proti prezidentovi Slovenskejrepubliky, pretože bolo ukončené formálnym aktom uvedeným v čl. 134 ods. 4 a 5 ústavy,na základe ktorého sa Jana Baricová legitímne ujala svojej funkcie sudkyne ústavného súdu.Druhý argument tiež neobstojí, pretože ako svedok môže v konaní pred ústavnýmsúdom   vystupovať   iba   tá   fyzická   osoba,   ktorá   určitú   skutočnosť   svojimi   zmyslami(najčastejšie zrakom či sluchom) priamo vnímala a je schopná o tom podať súdu správu.Sudkyňa ústavného súdu Jana Baricová však nemôže byť svedkom priebehu pohovorovneúspešných kandidátov, na základe ktorých prezident Slovenskej republiky rozhodol o ichnevymenovaní do funkcie sudcov ústavného súdu, lebo sa ich vôbec nezúčastnila, a tak nieje ani spôsobilá o tom podať ústavnému súdu správu.

Ústavný súd na základe už uvedeného dospel k záveru, že prezidentom Slovenskejrepubliky uvádzané skutočnosti v kontexte rozhodovania veci vedenej na ústavnom súdepod   sp.   zn.   III.   ÚS   571/2014   ani   z   objektívneho   hľadiska   nevzbudzujú   oprávnenépochybnosti o nestrannosti sudkyne Jany Baricovej, preto bolo rozhodnuté tak, ako to jeuvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   5/2015   zo   14.   januára   2015   ústavný   súd   rozhodol,že   konanie   o opakovanej   námietke   prezidenta   o odmietnutí   sudkyne   ústavného   súduJUDr. Jany   Baricovej   pre   predpojatosť   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   571/2014zastavuje. V závere odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd konštatoval:  

„Ústavný súd pri rozhodovaní v tejto veci primerane vychádzal z ustanovenia § 15aods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, v zmyslektorého na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne.Vzhľadom na uvedené nebolo podľa názoru senátu I. ÚS nevyhnutné o predmetnej veciopakovane   rozhodnúť.   Námietkový   senát   však   zohľadnil   dispozitívny   úkon   namietanejsudkyne a pokyn predsedníčky ústavného súdu na predloženie veci senátu I. ÚS na ďalšierozhodnutie,   a   preto   konanie   o   opakovanej   námietke   prezidenta   Slovenskej   republikyč. 4542-2014-BA z 9. decembra 2014 o odmietnutí sudkyne ústavného súdu Jany Baricovejpre jej predpojatosť vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 v záujme procesnej čistotyzastavil.“

Právny   poriadok   neumožňuje   sústavné   napádanie   integrity   senátu   a vyberanie   sisudcov, ktorí majú vo veci konať a rozhodnúť. Takýto postup treba na počiatku odmietnuťa považovať za nesúladný s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Na účely dokazovania vyžiadal prezident aj tieto listinné dôkazy:„- podnety na disciplinárne stíhanie ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,

- stanovisko ministra spravodlivosti k týmto podnetom a jeho list adresovaný súdnej rade,

- stanovisko súdnej rady k listu ministra spravodlivosti, ktorým žiadal posúdenie podnetov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.

Výsledok   preverenia   týchto   podnetov   a rozhodnutie   ministra   spravodlivosti o ich opodstatnenosti spolu so stanoviskom súdnej rady by mohli mať závažný dôsledok na výsledok konania vo veci samej.

K takému výsledku mám právo, ako účastník konania, sa vyjadriť a aj z tohto dôvodu nepovažujem za možné vykonať verejné pojednávanie.“

Prezident   na   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   mu   bola   predložená21. októbra 2014, odpovedal vyjadrením zo 16. decembra 2014, k sťažnosti

, ktorá mu bola predložená 21. októbra 2014, podal vyjadrenie 16. decembra 2014a k sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ktorá mu bola predložená 25. septembra 2014,sa vyjadril 10. októbra 2014 a 16. decembra 2014. V žiadnom z týchto vyjadrení neuviedolnávrhy,   ktoré   uviedol   v žiadosti   o odročenie   pojednávania   doručenej   ústavnému   súdu9. februára 2015.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že žiadať o posúdenie „podnetu“ v tomto   konaní   nemá   opodstatnenie,   pretože   tento   nie   je   účastníkom   konania   vo   vecisp. zn. III. ÚS   571/2014.   Tieto   návrhy   môže   účastník   uplatniť   vo   veciachsp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014.

Pokiaľ   ide   o sudcov   všeobecného   súdu ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   ichintegritu   ústavný   súd   nepreskúmava   a   týka   sa   to   aj   podnetu   na   začatie   bližšienešpecifikovaného   disciplinárneho konania. Nie je zrejmé, aký súvis majú mať listinnédôkazy   z bližšie   neuvedeného   disciplinárneho   konania   so   sťažovateľmi namietanýmporušením práv označených v ich sťažnostiach.

Hodnotenie   prednesené   poradcom   prezidenta   Jánom   Mazákom   v médiách10. februára 2015 (napr. etrend. sk., autor ⬛⬛⬛⬛ ), „že požiadal listom o odročenie pojednávania, lebo ho nepovažuje za pripravené“, senát považuje za nenáležité a smerujúcek obštrukcii konania. Poradca prezidenta ani iná osoba poverená prezidentom nenahliadlado spisu ani o   nahliadnutie nepožiadala, a tak nie je zrejmé, odkiaľ poradca prezidentačerpal informáciu o nepripravenosti konania.

Ústavný súd v zásade nie je skutkovým súdom, nerozhoduje o občianskoprávnychveciach,   trestných   veciach   a nepreskúmava   ani   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnejmoci.   O týchto   veciach   rozhodujú   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   všeobecné   súdy.V okolnostiach daného prípadu bolo navyše pre ústavný súd rozhodujúce posúdenie otázokprávnych, a nie skutkových. Z uvedených dôvodov nepovažoval ústavný súd za potrebnévykonávať v danej veci ďalšie úkony a dokazovanie.

B. Prednesy na verejnom zasadnutí konanom 3. marca 2015

Právny   zástupca   prezidenta   Ján   Mazák   (ďalej   aj   „právny   zástupca   prezidenta“)v prvej   časti   svojho   vystúpenia   zhrnul   všeobecný   pohľad   na   vec   a   zdôraznil   významvýkladu   v prípade   nevymenovania   generálneho   prokurátora.   Zároveň   sa   odvolávalna odôvodnenie uznesení sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014, kde malo byť priprijatí   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ zdôraznené,   že   tento   výklad   je   plneaplikovateľný aj na nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu.

K samotnej veci právny zástupca prezidenta uviedol:«1. Sťažovatelia sa svojimi návrhmi na rozhodnutie vo veci samej domáhajú len vyslovenia   porušenia   ich   základného   práva   mať   za   rovnakých   podmienok   prístup ku menovanej funkcii sudcu ústavného súdu podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.

Posudzovanie rovnakých podmienok prístupu si vyžaduje, podľa názoru prezidenta republiky, vykonať porovnanie skutkovej a právnej situácie, v ktorej sa sťažovatelia ako kandidáti nachádzali, so skutkovou a právnou situáciu kandidátky, ktorá bola z kandidátov predložených prezidentovi republiky vymenovaná za sudkyňu ústavného súdu.

Z listinných dôkazov predložených ústavnému súdu jednoznačne vyplýva, že všetci kandidáti   predložení   Národnou   radou   Slovenskej   republiky   mali   vytvorené   rovnaké podmienky,   za   ktorých   prezident   republiky   posudzoval   ich   vhodnosť,   t.   j.   spôsobilosť zastávať funkciu sudcu ústavného súdu.

Pri   tomto   porovnaní   zostala   preto   otvorená   len   otázka   rovnakého   prístupu prezidenta republiky ku kandidátom počas ich pohovoru.

Prezident   republiky tvrdí,   že aj   počas pohovoru mali   všetci   kandidáti vytvorené rovnaké   podmienky;   na   opačný   záver   niet   žiadneho   relevantného   tvrdenia   zo   strany sťažovateľov.

Ak by nepostačovalo toto tvrdenie prezidenta republiky, tak by nezostávalo iné, než získať dôkazy o tom výsluchom sťažovateľov ako účastníkov konania a výsluchom svedkyne Jany Baricovej. Z týchto dôkazných prostriedkov a porovnania informácií z nich získaných by sa podľa hlavy štátu potvrdilo, že všetci kandidáti mali vytvorené rovnaké podmienky, za akých ústne prezentovali svoju spôsobilosť na funkciu sudcu ústavného súdu.

2. Neopodstatnenosť sťažností v tejto veci vyplýva aj z toho, že sťažovatelia sa síce domáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva mať za rovnakých podmienok prístup ku menovanej funkcii sudcu ústavného súdu podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, ale žiadnym spôsobom sa nedomáhajú právnych dôsledkov, ktoré by boli spojené s prípadným výrokom ústavného súdu o porušení tohto základného práva, najmä sa nedomáhajú,   aby   ústavný   súd   uložil   prezidentovi   republiky   ich   vymenovať   za   sudcov ústavného súdu. Vzniká preto otázka, čoho sa vlastne sťažovatelia domáhajú, ak žiadajú vysloviť len porušenie základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k menovanej funkcii a navrhujú zrušiť rozhodnutie prezidenta o ich nevymenovaní?

Najprv treba uviesť, že ústavný súd nie je orgánom, ktorý má odpovedať na závažné otázky   porušenia   základných   práv   iba   spôsobom,   ktorý   nemá   žiaden   praktický   dopad na právnu situáciu sťažovateľov.

Vzniká   preto   ďalšia   otázka,   aký   záväzný   právny   názor   by   mohol   byť   senátom ústavného súdu vyslovený, ak by, eventuálne, došlo k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľov a k zrušeniu prezidentovho rozhodnutia o nevymenovaní sťažovateľov? Prezident republiky sa domnieva,   že nemôže dôjsť k vysloveniu žiadneho takého právneho názoru, ktorý by znamenal, že v ďalšom konaní by musel vymenovať niektorého zo sťažovateľov za sudcu ústavného súdu.

Ústavný súd nie je totiž oprávnený nahradiť uváženie prezidenta pri rozhodovaní o tom, ktorého z kandidátov vymenuje a ktorého nevymenuje. V tejto spojitosti považujeme za   potrebné   pripomenúť,   že   sťažovatelia   sú   medzi   piatimi   kandidátmi,   ktorí   neboli vymenovaní, pričom na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta sudcov ústavného súdu. Navyše, ako ústavný súd preskúma otázku, či sťažovatelia v tejto veci nie sú takí kandidáti, ktorých prezident je oprávnený nevymenovať len na základe toho, že na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta a kandidátov je päť? To bude zrejmé až po rozhodnutí oboch   senátov   ústavného   súdu   a,   teoreticky   vzaté   a   prakticky   uskutočniteľné,   nič   by prezidentovi nebránilo nevymenovať tých kandidátov za sudcov, ktorí by ústavným súdom boli označení ako tí, ktorí majú byť vymenovaní za sudcov, pretože:

- po prvé, na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta sudcov,

- ústavný súd nemôže nahradiť uváženie prezidenta o výbere sudcov ústavného súdu, a napokon

- zo strany sťažovateľov niet v tomto konaní požiadavka na ich vymenovanie aspoň v rozsahu navrhovaného právneho názoru ústavného súdu; v tomto konaní sťažovateľka síce   žiada,   aby   ústavný   súd   uložil   prezidentovi   vymenovať   z   piatich nevymenovaných kandidátov dvoch sudcov, ale sťažovateľka sa môže domáhať len ochrany svojej   osoby,   a   to   ešte   len   v   tomto   konaní,   nie   v   konaní,   ktorého   účastníčkou   nie   je (vec II. ÚS 718/2014).

3. Sťažovatelia sa nemôžu, úspešne, domáhať ani toho, aby prezident republiky, po prípadnom   zrušení   jeho   rozhodnutí   o   nevymenovaní   sťažovateľov   doplnil   dôvody   o   ich nevymenovaní, prípadne pre nedostatok dôvodov ich vymenoval.

Opäť pripomíname, že aj keby tu existoval nedostatok dôvodov na nevymenovanie pre nespôsobilosť sťažovateľov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, čomu tak nie je, tak by   postačovalo   ich   nevymenovať   so   zreteľom   na   to,   že   na   ústavnom   súde   sú   len   dve neobsadené miesta sudcov a nevymenovaných kandidátov je päť.

Po ďalšie, a to považujeme za významnejší argument, sťažovatelia sa v návrhu na rozhodnutie vo veci samej nedomáhajú vyslovenia porušenia takého základného práva, ktorého súčasťou by bolo aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia prezidenta o ich nevymenovaní za sudcov ústavného súdu.

Na tomto mieste podčiarkujeme, že nález sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. októbra 2004 obsahuje právny názor, ktorý je v tomto ústavnom spore rozhodujúci...

4. Sťažovatelia nemôžu tvrdiť, že také základné právo, ktorého súčasťou je aj právo na   odôvodnenie   rozhodnutia   každého   orgánu   výkonnej   moci   (prezident   republiky   je súčasťou výkonnej moci) neexistuje. Týmto základným právom je, ako sme to už uviedli v našich podaniach, základné právo na dobrú správu verejných vecí, ktoré sa vyvodzuje z čl. 1 ods. 1 ústavy a z princípov právneho štátu.

Toto opomenutie sťažovateľov sa v tomto štádiu konania pred ústavným súdom už nedá napraviť; ak by to aj bolo možné, aj v takom prípade by sťažovatelia nemohli byť, podľa názoru prezidenta   republiky,   úspešní. Napriek pracovným pozíciám sťažovateľov, ktoré zastávajú v systéme všeobecnej justície, nijako nepreukázali spôsobilosť na zastavanie funkciu sudcu ústavného súdu.

Základným   stavebným   prvkom   takej   spôsobilosti   je   totiž   odborná   pripravenosť obsahujúca   predovšetkým   rozsiahle   vedomosti   z   teórie   a   praxe   ústavného   súdnictva, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, prípadne preukázanie účinného spojenia ich doterajšej právnej praxe s výkonom ústavného súdnictva, nehovoriac o publikačnej, prednáškovej alebo podobnej činnosti, ktorá by ukazovala, že kandidáti sa systematicky pripravovali na pôsobenie na ústavnom súde.

Splnenie   týchto   skutkových   predpokladov   sťažovatelia   ani   netvrdili.   Naopak, nenaplnenie týchto kritérií vyplýva z ich profesijných životopisov a výsledku pohovoru. Trvať na splnení týchto kritérií je opodstatnené aj z dvoch ďalších dôvodov. Po prvé, ústavný súd bol zriadený pred 22 rokmi; po takej dobe je už plne oprávnené od kandidátov požadovať   viac   ako   15   rokov   právnej   praxe   bez   dosiahnutia   mimoriadnych   výsledkov. Po druhé, podania na ústavný súd sa po 22 rokov jeho existencie stali vysoko odbornými návrhmi   či   sťažnosťami,   ktoré   sa,   nezriedka,   stávajú   zložitými   ústavnými   výzvami   pre plénum a senáty ústavného súdu...

6. Na záver svojho vystúpenia sa prezident republike chce venovať vážnej téme, ktorá súvisí s nestrannosťou tohto senátu, resp. členky tohto senátu.

Podľa   názoru   prezidenta   vo   veci   sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ koná a rozhoduje sudkyňa, Jana Baricová, ktorá má taký pomer k veci ako aj k účastníkom konania, ktorý potvrdzuje, že nemôže byť nestrannou osobou:

Po prvé, bola ako jediná z kandidátov predložených prezidentovi Andrejovi Kiskovi vymenovaná;

po druhé, sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ priamo smeruje proti nej. Potvrdzuje to text na s. 20 ods. 5 jeho sťažnosti, kde sa doslova uvádza:

„Pri splnení všetkých ústavných kritérií sťažovateľom... je zrejmé, že nie sú dané rozdiely   takého   druhu   a   závažnosti,   ktoré   odôvodňujú   nerovnaké   zaobchádzame so sťažovateľom (v porovnaní s úspešným kandidátom).“

Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ taký text neobsahujú, ale obaja rovnako tvrdia, že nemali rovnaké podmienky na prístup k funkcii sudcu ústavného súdu, a to je možné len vo vzťahu ku kandidátke Jane Baricovej;

po tretie, sudkyňa Jana Baricová získala poznatky o predmete dokazovania v tejto veci nie ako sudkyňa,   ale ako priama účastníčka pohovoru pred poradným orgánom, ktorého   ústavnosť,   postup,   postavenie   a   výsledky   pred   ním   sťažovatelia   namietajú,   aj s osobitným zreteľom na jej osobu;

po   štvrté,   osoba   tejto   sudkyne   a   jej   vymenovanie   tvorí,   skutkovo   i   právne, porovnávacie kritérium vo vzťahu k sťažovateľom; títo sa nemôžu porovnávať s nikým iným, lebo len ona bola vymenovaná za sudkyňu...

7. Prezident republiky naďalej trvá na všetkých procesných návrhoch obsiahnutých v podaní zo 4. februára 2015, číslo 4542-2014-BA, o ktorých senát ústavného súdu ešte dodnes nerozhodol.

Prezident republiky sa zrieka práva na náhradu trov tohto konania.»

Právny zástupca ⬛⬛⬛⬛ na verejnom zasadnutí k veci uviedol: «... V bode I) prezident republiky uvádza, že „nevymenovaním sťažovateľky uplatnil len svoje ústavné právo“, pričom poukazuje na čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, čl. 102 ods. 1 písm. s) Ústavy SR, ale najmä na výklad ústavného súdu uvedený v uznesení ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 zo dňa 24.10.2012, týkajúci sa menovania generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Podľa   prezidenta   republiky   je   uvedený   výklad   všeobecne   záväzný   a   „povinne aplikovateľný“   aj   na   ne/vymenovanie   kandidáta   na   sudcu   ústavného   súdu,   pretože   má zhodné   parametre   ústavnej   úpravy   ako   ne/vymenovanie   kandidáta   na   generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Na základe uvedených právnych noriem (čl. 134 ods. 2, čl. 102 ods. 1 písm. s/ Ústavy SR) a výkladu ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 dospel prezident republiky k záveru, že je oprávnený nielen nevymenovať polovicu navrhovaných kandidátov (čl. 134 ods. 2 Ústavy SR), ale je oprávnený a povinný, ak nie sú splnené predpoklady na ich vymenovanie,   nevymenovať   aj   všetkých   alebo   viacerých,   ako   polovicu   kandidátov navrhnutých národnou radou.

K týmto záverom vyplývajúcim z bodu I) podania prezidenta republiky považujeme za potrebné uviesť, že na menovanie sudcov ústavného súdu sa nevzťahuje výklad týkajúci sa menovania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, a to z toho dôvodu, že ústavný súd v bode 31 tohto uznesenia uviedol: „... považuje ústavný súd za predmet tohto konania podanie výkladu, ktorým budú zodpovedané otázky, či má prezident podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy povinnosť vymenovať kandidáta na generálneho prokurátora, ktorého   mu   navrhla   národná   rada,   pokiaľ   tento   spĺňa   ústavou   a   zákonom   stanovené predpoklady   na   vymenovanie   a   aký   je   časový   aspekt   výkonu   tejto   prezidentskej právomoci.“. Týmto ústavný súd jasne vymedzil predmet svojho konania, a tým aj rozsah záväznosti jeho výsledku, ktorým je výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy SR, pričom čl. 102 ods. 1 písm. t) Ústavy SR vykladal iba v časti týkajúcej sa menovania generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   ale   nie   už   ďalších,   v   tomto   ustanovení uvedených funkcionárov...

Zo znenia čl. 134 ods. 2 veta druhá Ústavy SR vyplýva, že prezident republiky musí z navrhnutých   kandidátov   vymenovať   toľko   sudcov   ústavného   súdu,   aby   obsadil   všetky uprázdnené miesta na túto funkciu.

V tejto súvislosti tiež poukazujeme na to, že zo žiadneho ustanovenia Ústavy SR a ani z uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, ani za použitia analógie a ani implicitne nevyplýva   a   nemožno   vyvodiť   právomoc   prezidenta   republiky   preskúmavať   vhodnosť kandidátov na sudcov ústavného súdu, spôsobom uvedeným v čl. 3 rozhodnutia prezidenta republiky č. 1262-2014-BA zo 17.06.2014 o zriadení Poradného výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „poradný výbor“),   teda   de   facto   jeho   preskúšavaním   z   ústavného   práva,   rozhodovacej   činnosti Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   atď.,   a   túto neexistujúcu právomoc ešte prenášať na orgán, ktorý za týmto účelom prezident republiky v rozpore s Ústavou SR zriadil.

Z uvedeného je zrejmé, že postup, ktorý prezident republiky uplatnil a ani jeho rozhodnutie sa neuskutočnilo   v rámci dovoleného   uváženia, tak   ako   to   tvrdí   prezident republiky v bode II) podania, pretože postup prezidenta republiky v procese zvažovania a následné rozhodnutie, ktorým z kandidátov navrhnutých národnou radou nevymenoval polovičný počet, tak ako to prezidentovi republiky určuje čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, je v rozpore s týmto článkom Ústavy SR a súčasne aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v dôsledku   čoho   prezident   republiky   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   prístup k volenej a inej verejnej funkcii za rovnakých podmienok...

Vzhľadom na uvedené prezident republiky pri ustanovení sťažovateľky do funkcie sudcu ústavného súdu nesplnil povinnosti vyplývajúce z čl. 134 ods. 2 Ústavy SR tým, že z národnou radou navrhnutého počtu kandidátov na sudcu ústavného súdu nevymenoval polovičný počet sudcov ústavného súdu, sťažovateľke sťažil ustanovenie do funkcie sudcu ústavného súdu, pretože Ústavou SR zaručenú šancu sťažovateľky na vymenovanie 1 : 1 prezident republiky protiprávnym postupom, ale najmä rozhodnutím, výsledkom ktorého bol výber jedného sudcu ústavného súdu zo šiestich predložených kandidátov, bezdôvodne znížil na 1 : 5...

Na   právomoc   prezidenta   republiky   podľa   čl.   102   ods.   1   písm.   s)   Ústavy   SR významovo nadväzuje úprava uvedené v 134 ods. 2 veta druhá Ústavy SR „národná rada Slovenskej   republiky   navrhuje   dvojnásobný   počet   kandidátov   na   sudcov,   ktorých   má prezident Slovenskej republiky vymenovať“.

V tomto ústavnom texte použitá formulácia má dopad na skutočnosť, že sa na ňu musí prihliadať pri aplikácií právomoci prezidenta republiky upravenej v čl. 102 ods. 1 písm. s) Ústavy SR, a to v tom zmysle, že týmto ustanovením dochádza k obmedzeniu voľného uváženia prezidenta republiky, spočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek kandidáta, kandidátov, ale vždy v takom počte, ako je počet voľných miesť sudcov ústavného súdu, a teda neumožňuje prezidentovi republiky rozšíriť, ale ani zúžiť počet vymenovaných osôb z kandidátov navrhnutých mu národnou radou.

Je zrejmé, že prezident republiky však toto obmedzenie uvedené v čl. 134 ods. 2 Ústavy SR nerešpektoval, a preto jeho rozhodnutie odporuje čl. 134 ods. 2 Ústavy SR a na túto   skutočnosť   nemajú   žiaden   vplyv   ani   doktrinálne   nálezy   ústavného   súdu,   na   ktoré prezident republiky vo svojom podaní poukazuje.

Tiež poukazujeme na to, že podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie čl. 102 ods. 1 písm. s) v spojení s čl. 134 ods. 2 Ústavy SR prezident republiky doposiaľ vždy menoval z kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže ústavou požadovaný počet sudcov ústavného súdu. Takýto   postup však nebol dodržaný v prípade sťažovateľky, čo je tiež v rozpore s ústavou garantovaným právom na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmietok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd konštatoval, že „ inak povedené ide o prípady, ak porušovanie ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania   (nediskriminácie)   došlo   v   okruhu   osôb   nachádzajúcich   sa   v   rovnakej právnej situácií" (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 76/2011).

Vychádzajúc z uvedených záverov ústavného súdu, možno nepochybne konštatovať, že   predmetným   postupom   a   rozhodnutím   prezidenta   republiky   nebola   vo   vzťahu k sťažovateľke zachovaná požiadavka prístupu k volenej a inej verejnej funkcií za rovnakých podmienok, teda došlo k diskriminácii sťažovateľky v porovnaní s kandidátmi na sudcov ústavného súdu, ktorí boli prezidentovi republiky národnou radou navrhovaní nie spolu so sťažovateľkou, ale v minulosti, a nachádzali sa teda v rovnakej právnej situácii, ako sťažovateľka. Vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu v minulosti prezident republiky postupoval vždy v súlade s čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, teda postupoval vždy tak, že z dvojnásobného počtu kandidátov vymenoval vždy príslušný počet sudcov ústavného súdu, čim bola zachovaná ich ústavou garantovaná šanca 1 : 1, že budú vymenovaní za sudcov ústavného súdu.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľke   sa   však   takýmto   spôsobom   nepostupovalo,   pretože na rozdiel od kandidátov na sudcov ústavného súdu navrhovaných v minulosti, ktorí sa nachádzali v rovnakej právnej situácií ako sťažovateľka, sa na sťažovateľku už vzťahovalo „preskúšanie“ poradným výborom, ktorý konal bez relevantného právneho podkladu, teda u sťažovateľky   boli   posudzované   aj   splnenie   iných   ako   Ústavou   SR   stanovených predpokladov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, na rozdiel od kandidátov na sudcov ústavného súdu, ktorí boli prezidentovi republiky navrhovaní národnou radou v minulosti. V bode VII) podania prezident republiky uvádza, že sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie   aj   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľka   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   jeho rozhodnutia ojej nevymenovaní na sudcu ústavného súdu, pričom sťažovateľka namieta len porušenie základného práva podľa článku 30 ods. 4, a z tohto dôvodu vôbec nemožno uvažovať   o   vyslovení   porušenia   iného   základného   práva,   ktorého   obsahom   je   nárok na riadne odôvodnenie.

K tomuto uvádzame, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prezidenta republiky sťažovateľka namieta v súvislosti s porušením svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, pretože odôvodnenie rozhodnutia v podstate preukazuje svojvoľnosť postupu, ale najmä rozhodnutia prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu ústavného súdu, a svedčí o tom, že vhodnosť sťažovateľky sa posudzovala podľa iných, neznámych kritérií a takéto zastieracie dôvody sú vždy prejavom svojvôle.

Týmto   je   preukázané   tiež   porušovanie   povinností   zo   strany   prezidenta   republiky v procese   kreovania a   rozhodovania o   ne/vymenovaní sťažovateľky za sudcu   ústavného súdu. V tejto súvislosti si dovoľujeme uviesť, že pokiaľ by prezident republiky postupoval pri   menovaní   sudcov   ústavného   súdu   podľa   čl.   134   ods.   2   Ústavy   SR,   tak   by   svoje rozhodnutia vôbec nemusel odôvodňovať...

K týmto tvrdeniam uvádzame, že sťažovateľka netvrdí a nikdy netvrdila, ako uvádza prezident vo svojom vyjadrení, že práve ona patrí k tým dvom kandidátom, ktorých mal prezident republiky vymenovať.

Sťažovateľka   už   v   samotnej   sťažnosti   uviedla,   že   je   zrejmé,   že   všetci   kandidáti na sudcov ústavného súdu navrhnutí národnou radou prezidentovi republiky nemali právo na vymenovanie, avšak mali právo na Ústavou SR zaručenú šancu 1 : 1 byť vymenovaní za sudcov   ústavného súdu z dvojnásobného počtu kandidátov, ako má menovať sudcov ústavného súdu.

Prezident   republiky   výberom   len   jedného   sudcu   ústavného   sudcu   zo   šiestich kandidátov   na   sudcu   ústavného   súdu,   však   túto   ich   šancu,   teda   aj   sťažovateľky,   znížil na 1 : 5 tým, že pri svojom rozhodovaní postupoval v rozpore s čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, čím sťažovateľke ustanovenie do funkcie podstatne sťažil, čím porušil jej základné právo podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti okrem iného domáha, aby ústavný súd prezidentovi republiky prikázal, aby vo veci znovu konal, tak že vymenuje dvoch sudcov ústavného súdu z piatich nevymenovaných kandidátov.

Prezident republiky vo svojom vyjadrení uviedol, že takýto návrh svedčí o základných nedostatkoch   v   znalostiach   sťažovateľky   o   právomociach   ústavného   súdu.   K   tomuto invektívnemu tvrdeniu prezidenta republiky sťažovateľka uvádza, že pravdepodobne uniklo pozornosti prezidenta republiky, že Ústava SR v čl. 127 ods. 2 oprávňuje ústavný súd, v rámci   rozhodovania   o   sťažnostiach   fyzických   a   právnických   osôb,   rozhodnúť,   okrem vyslovenia   porušovania   základných   práv   a   slobôd   aj   o   ďalších   opatreniach,   ktorých zmyslom je náprava zisteného porušenia základných práv a slobôd uvedením do predošlého stavu pred ich porušením alebo zabránenie pokračovania v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa do budúcna (preventívny účinok).

Práve rozhodnutie, ktorým ústavný súd prikáže prezidentovi republiky vo veci znovu konať tak, že vymenuje dvoch sudcov ústavného súdu z piatich nevymenovaných kandidátov, zabráni   pokračovaniu   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky.   Vzhľadom na vyššie   uvedené   navrhujeme,   aby   ústavný   súd   rozhodol   v   rozsahu   navrhovanom sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti.

V prípade, že ústavný súd sťažnosti vyhovie, žiadame tiež náhradu trov konania spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia. Podľa § 1 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu, čo predstavuje v roku 2014 sumu 134 € a v roku 2015 sumu 139,83 € a podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby, t. j. v roku 2014 sumu 8,04 € a v roku 2015 sumu 8,39 €. Trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby - 1. prípravu a prevzatie a 2. podanie sťažnosti, 3. účasť na pojednávaní predstavujú spolu s DPH vo výške 86,46 € sumu 518,76 €, ktoré žiadame uhradiť na účet advokáta JUDr. Milana Fulca, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava, a to do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.»

Právny   zástupca   sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ a

, uviedol:

«... Kreovanie verejnej funkcie sudcov ÚS SR (menovanie, odvolávanie, vzdanie sa) je upravené vo viacerých článkoch Ústavy SR - čl. 102 ods. 1 písm. s), čl. 134 ods. 2, čl. 138 ods.2, čl. 139.

Účelom   týchto   ústavných   noriem   je   úprava   takých   dôvodov,   ktoré   si   vyžadujú súčinnosť iných ústavných orgánov (porovnaj nález PL. ÚS 10/2005 týkajúci sa sudcov všeobecných súdov - čl. 147 ods. 1 Ústavy SR - ďalej ústavy).

Je   nepochybné,   že   uvedené   ustanovenia   ústavy   na   seba   jednoznačne   významovo nadväzujú   (existuje   medzi   nimi   príčinná   súvislosť),   v   dôsledku   čoho   je   neprípustné ignorovať príčinnú súvislosť medzi týmito ustanoveniami tak, že pri aplikácii ústavy sa nijaké   ustanovenia   nemôžu   vyčleňovať   z   kontextu   ústavy   a   interpretovať   samy   osebe (porovnaj PL. ÚS 32/95, II. ÚS 48/97).

Normatívny text uvedených ustanovení ústavy je dostatočne zrejmý. Podľa čl. 139 ústavy ak sa sudca ústavného súdu vzdá svojej funkcie... alebo ak je odvolaný, prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou SR.

Uvedený článok rieši situáciu, ak sa miesto sudcu predčasne uvoľní. Pri riešení tejto situácie   je   zhodne   upravená   súčinnosť   Národnej   rady   SR   a   prezidenta   v   procese rozhodovania o vymenovaní nového sudcu. Je daná povinnosť a súčasne aj oprávnenie národnej rade navrhnúť dvoch kandidátov (dve osoby) z ktorých prezident vymenuje nového (jedného) sudcu.

V článkoch   134   ods.   2,   139   ústavy   je   teda   zhodná   úprava   kompetencie   NR SR navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na miesto sudcu.

Zo slovného spojenia „iného sudcu“ je jednoznačné, že ide o vymenovanie jedného sudcu (jednej osoby).

Zo slovného spojenia „z dvoch osôb“ je dostatočne zrejmé (nepochybné), že ide o dve osoby (dvaja kandidáti).

Uvedený termín je číslovkou skupinovou určitou, ktorá označuje počet ako súhrn častí. V článkoch 134 ods. 2, 139 ústavy sú zhodne použité číslovky, ktoré vyjadrujú alebo označujú počet osôb. Číslovka „dvojnásobný“ je násobná číslovka vytvorená zo základnej určitej číslovky (dva) pridaním prídavného mena „násobný“

Normatívny   text   článkov   134   ods.2,   139   ústavy   nepochybné   preukazuje   ústavnú koncepciu   kreovania   sudcov   ústavného   súdu   kompetenciou   zákonodarnej   moci   vždy navrhovať dvojnásobný počet kandidátov na sudcov.

Keďže   čl.   139   ústavy   upravuje   povinnosť   prezidenta   z   dvoch   osôb   navrhnutých národnou radou vymenovať len jedného sudcu, dôsledné rešpektovanie ústavnej koncepcie kreovania   tejto   verejnej   funkcie   obligatórnou   realizáciou   súčinnosti   dvoch   ústavných orgánov (prezident a národná rada) preukazuje existenciu ústavnej povinnosti prezidenta vymenovať z dvojnásobného počtu kandidátov presne polovicu (jeden násobok) za sudcov. Právny   názor,   že   v   čl.   139   ústavy   je   implikovaná   (zahrnutá)   ústavná   povinnosť prezidenta vymenovať iného sudcu, je publikovaný aj v odbornej literatúre (Ústava SR - komentár III. vydanie, J. Drgonec, Heuréka 2012, str. 1450).

Pri rešpektovaní nálezu ÚS SR o aplikácii ústavy, ako právneho celku, vo vzájomnej súvislosti   všetkých   ústavných   noriem   (pozri   II.   ÚS   128/95)   je   zrejmé,   že   je   súladná aplikácia kompetencií prezidenta s ústavou pri vymenovaní sudcu ÚS SR len vtedy, ak realizuje   povinnosť   (má   vymenovať)   kreovania   výlučne   jedennásobku   za   sudcov z dvojnásobného počtu navrhnutých kandidátov.

Iný postup (vymenovanie menšieho, resp. väčšieho počtu z dvojnásobného počtu kandidátov) je obsahovo popretím ústavodarcom schválenej ústavnej koncepcie kreovania sudcov ÚS SR.

Zároveň chcem zdôrazniť skutočnosť, že nie je prípustné nezohľadňovať aplikáciu kreovania   funkcie   sudcov   ústavného   súdu   dosiaľ,   keďže   vychádzala   z totožnej   ústavnej úpravy. Považujeme preto za nepostačujúce prihliadať len na osoby súčasných kandidátov. Musí sa prihliadať pri zisťovaní splnenia ústavných kritérií a ústavnosti postupu na všetkých doterajších kandidátov a vymenovaných sudcov.»

V.

Ústavný prieskum

1. K ústavnej úprave menovacích právomocí prezidenta Slovenskej republiky

V demokratickom právnom prostredí, ktoré deklaruje aj ústava v čl. 1 ods. 1 prvejvete, dochádza aj ku kreovaniu ústavných orgánov za účasti viacerých mocí v štáte. Súdnamoc pôsobí v tomto procese len v niektorých prípadoch vo forme personálnych návrhov.Najširšie   výberové   právomoci   má   zákonodarná   moc,   ktorá   charakterizuje   a špecifikujeokruh kandidátov predkladaný prezidentovi na definitívne rozhodnutie.

Podľa ústavnej teórie možno právomoci prezidenta systematicky usporiadať podľaradu hodnotiacich kritérií. Z hľadiska predmetu záujmu tohto ústavného prieskumu možnohovoriť o viazaných právomociach, pri ktorých je konanie prezidenta podmienené konaníminého ústavného orgánu, napr. návrhom vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“)alebo Národnej rady Slovenskej republiky, a o autonómnych právomociach, pri   ktorýchprezident   nepotrebuje   návrh   od iného   štátneho   orgánu,   aby   svoje   ústavné   právomociuplatnil, napr. udelenie milosti (obdobne napr. Čič, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina : Eurokódex, s. r. o., 2013, s. 555). K uplatneniu menovacích právomocíprezidenta dochádza aj za účasti súdnej moci reprezentovanej Súdnou radou Slovenskejrepubliky. Na základe jej návrhu vymenúva a odvoláva sudcov všeobecných súdov. Tentoexkurz   je   len   demonštratívny,   nie   je   konečný.   Výklad   by   musel   uvádzať   aj   ďalšíchfunkcionárov,   vedúcich   ústredných   orgánov,   vyšších   štátnych   funkcionárov,   rektorov,profesorov, generálov a i., čo nemá zásadný význam pre náš ústavný prieskum ani záveryz neho odvodené.

Účasť dvoch, ale aj všetkých troch mocí v štáte na kreovaní orgánov štátu sa častostáva zdrojom sporu o výklad právomocí, ktorý končí návrhom na výklad ústavy podľačl. 128 ústavy podaným ústavnému súdu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento rozhodoval už o výklade viacerýchprávomocí prezidenta napriek tomu, že vo vyjadrení prezidenta a ústnom   prednese jehoprávneho   zástupcu   na   verejnom   zasadnutí   sa   poukazuje   len   na   jeden   z   nich,a to vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 dotýkajúci sa právomoci prezidenta na vymenovaniegenerálneho prokurátora (s. 1 – 2 a nasl. vyjadrenia z 10. októbra 2014).

Ústavný súd podal výklad aj iných právomocí prezidenta, napr. vo veci možnostiodvolania   člena   vlády,   vymenovania   a odvolania   vedúcich   ústredných   orgánov,vymenovania vyslancov a i. (pozri ďalej uvedené).

Už od svojho vzniku reagoval na návrhy, ktoré žiadali výklad právomocí prezidenta,čo   vyplývalo   z politických   sporov   medzi   prezidentom   a vládou.   Vo   všeobecnosti   sak právomociam prezidenta ústavný súd vyjadril vo veci sp. zn. I. ÚS 39/93 (je potrebnépodotknúť, že v čase rozhodovania o týchto výkladoch podľa ústavy a zákona o ústavnomsúde v tom čase rozhodoval senát) a uviedol:

«V Ústave Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.) sú uvedené tri typy formulácií preúpravu   právomocí   prezidenta.   V   prvom   prípade   ide   o   výslovne   priznané   oprávnenievyjadrené formuláciou „môže urobiť“; napríklad môže rozpustiť Národnú radu Slovenskejrepubliky [čl. 102 písm. d)], môže odvolať sudcu ústavného súdu (čl. 138 ods. 2). V druhomprípade ide o výslovne určenú povinnosť vyjadrenú formuláciou „je povinný“, napríklad jepovinný vypočuť stanovisko predsedu Národnej rady Slovenskej republiky [čl. 102 písm.d)   druhá   veta].   V   treťom   prípade   ide   o   formuláciu   „urobí“,   napríklad   „prepožičiavavyznamenania“   [čl.   102   písm.   h)]   alebo   „odvolá   člena   vlády“   (čl.   116   ods. 7).   Tátoformulácia nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej možno odvodiť oprávnenie, ale ajpovinnosť.   V   dôsledku   toho   treba   odstrániť   pochybnosti   o   obsahu   normatívnych   vieturčených v právnom poriadku Slovenskej republiky a osobitne v ústave.

Univerzálnym   interpretačným   pravidlom   výkladu   právnych   noriem   určenýchv Ústave Slovenskej republiky pre štátne orgány je pravidlo: „Štátne orgány môžu konať ibana základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 2ods. 2). Pomocou aplikácie tohto interpretačného pravidla určeného   Ústavou Slovenskejrepubliky   práva   prezidenta   od   jeho   povinností   nemožno   oddeliť,   lebo   by   sa   vytvorilipochybné   povinnosti.   Napríklad   podľa   čl.   102   písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republikyprezident,,udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty“. Ak by sa tento typ formulácieúloh prezidenta interpretoval ako právna povinnosť, interpretáciou práva by vznikla silnedubiózna   povinnosť   prezidenta   udeliť   amnestiu   alebo   zmierniť   trest   uložený   súdomkaždému,   kto   o   to   požiada.   Ústavné   postavenie   prezidenta   Slovenskej   republikyje   jednoznačné   iba   vtedy,   keď   mu   Ústava   Slovenskej   republiky   výslovne   priznávaoprávnenie   alebo   výslovne   ukladá   povinnosť.   V   iných   prípadoch   ústavné   postavenieprezidenta   treba dotvoriť buď interpretáciou právnych noriem uvedených v texte ÚstavySlovenskej   republiky   alebo   zmenou   znenia   jednotlivých   ustanovení   Ústavy   Slovenskejrepubliky. Ani vtedy, ak by zákon určil povinnosť prezidenta Slovenskej republiky konaťspôsobom nepredpísaným v Ústave Slovenskej republiky, by nebolo možné interpretovaťtakú povinnosť ako ústavnú, lebo zákon by menil Ústavou Slovenskej republiky upravenépostavenie prezidenta Slovenskej republiky, a teda svojou podstatou by bol protiústavný.»Ako je zrejmé, ústavný súd už na začiatku svojej rozhodovacej činnosti potvrdil,že právomoci prezidenta nie sú vždy jednoznačne formulované. Pritom sa treba dovolávaťpostupu prezidenta, aby svoje právomoci realizoval tak, aby nevznikli dôvodné pochybnostio jeho nezávislosti, nestrannosti, ako aj objektivite. Musí tak konať v zmysle ústavnéhosľubu,   ktorý   mu   prikazuje: „Svoje   povinnosti   budem   vykonávať   v   záujme   občanova zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.“ (čl. 104 ústavy).

Rozbor   tejto   formulácie   sľubu   znamená,   že   prezident   bude   (má)   každú   svojuprávomoc smerovať výlučne k presadzovaniu záujmov občanov a presadzovaniu hodnôtprávneho štátu. Tento sľub sa v plnom rozsahu dotýka aj plnenia právomocí uvedenýchv čl. 102 ústavy.

Podľa   ustálenej   rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu   „Ústava   predstavuje   právnycelok,   ktorý   treba   aplikovať   vo   vzájomnej   súvislosti   všetkých   ústavných   noriem.   Lenvýnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normouústavy.“ (II. ÚS 48/97).

„Každé   ustanovenie   ústavy   treba   interpretovať   a uplatňovať   v nadväznosti   na   inénormy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť.“ (II. ÚS 48/97).

„Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu ústavya interpretovať   samy   osebe.   Pri   interpretácii   a   aplikácii   ústavy   sa   nesmie   porušiťči   ignorovať   príčinná   súvislosť   medzi   týmito   ustanoveniami,   ktoré   na   seba   významovonadväzujú.“ (PL. ÚS 32/95).

Vo vzťahu k úprave postavenia prezidenta v rozsahu menovacích právomocí existujemedzi ustanovením čl. 101 ods. 1 druhej vety, z ktorého vyplýva, že „Prezident... svojímrozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“, a jednotlivými ustanoveniamičl. 102 ods. 1 ústavy zakladajúcimi menovacie právomoci prezidenta príčinná súvislosť. Beztoho,   aby   prezident   svojou   aktívnou   činnosťou,   t.   j.   rozhodnutím   o menovaní   ústavoustanovených   činiteľov   verejnej   moci,   naplnil   ústavu,   nemôže   zabezpečiť   riadny   chod(činnosť) ústavných orgánov.

Za východiskový názor na interpretáciu a aplikáciu čl. 102 ods. 1 ústavy možnooznačiť aj právny názor ústavného súdu publikovaný vo veci sp. zn. I. ÚS 61/96, podľaktorého   «jediné   ustanovenie   Ústavy   Slovenskej   republiky   limitujúce   výkon   všetkýchústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnuté v sľube, ktorý prezidentrepubliky skladá a v ktorom sa zaväzuje, že: „Svoje povinnosti budem vykonávať v záujmeobčanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony“ (čl. 104 ústavy).

Preto len záujmy občanov, zachovávanie a obhajoba ústavy a ostatných zákonov sújediné   ústavou   upravené   dôvody,   ktoré   prezident   Slovenskej   republiky   zohľadňuje   privýkone   ktorejkoľvek   zo   svojich   ústavných   právomocí   tak,   ako   sú   upravené   v   čl.   102ods. 1 písm. a) až r) ústavy.»

Ústavný   súd   sa   pri   vymedzení   účelu   a obsahu   ústavného   postavenia   prezidenta(v prípadoch,   keď   tieto   v ustanoveniach   o právomociach   prezidenta   nie   sú   jednoznačneurčené, teda v tých prípadoch, ktoré sú ponechané na zistenie, či ide o oprávnenie alebopovinnosť prezidenta uplatniť príslušnú právomoc) už zaoberal, a to otázkami týkajúcimi sa:

a) odvolania člena vlády na návrh predsedu vlády (sp. zn. I. ÚS 39/93),

b) menovania vedúceho diplomatickej misie (sp. zn. I. ÚS 51/96),

c)   menovania   viceguvernéra   Národnej   banky   Slovenska   na   návrh   vlády   schválenýnárodnou radou (sp. zn. PL. ÚS 14/06),

d) menovania generálneho prokurátora na návrh národnej rady (sp. zn. PL. ÚS 4/2012).

K bodu a)Ústavný súd v konaní o pôsobnosti prezidenta pri rozhodovaní o návrhu predseduvlády na odvolanie člena vlády podal tento výklad:

„Článok   116   ods.   4   ústavy   upravuje   oprávnenie   predsedu   vlády   podať   právnevýznamný návrh na odvolanie člena vlády. Podaním návrhu predsedu vlády na odvolaniečlena   vlády   vzniká   prezidentovi   právna   povinnosť   návrhom   sa   zaoberať.   Prezidentpo posúdení okolností prípadu musí rozhodnúť, či návrhu predsedu vlády vyhovie a členavlády odvolá alebo či návrhu predsedu vlády nevyhovie a člena vlády neodvolá.

Článok 116 ods. 1 ústavy prezidentovi neukladá povinnosť odvolať člena vlády, ak topredseda vlády navrhne.“

K bodu b)

Následný spor o výklad čl. 102 písm. b) ústavy (v platnom znení v čase výkladu)začal tak, že vláda navrhla O. K. do funkcie mimoriadnej a splnomocnenej veľvyslankynepri Organizácii spojených národov (OSN) a vedúcej stálej misie pri OSN so sídlom v NewYorku.   Prezident   tento   návrh   vlády   odmietol.   Ústavný   súd   v konaní   o   výklade   ústavyposudzoval,   či   prezident   môže   viazať   vyhovenie   návrhu   vlády   na   splnenie   určitejpodmienky. Ústavný súd dospel k záveru, že postup prezidenta, ktorým nevyhovel žiadostivlády   poveriť   osobu   navrhnutú   vládou   funkciou   vyslanca,   nie   je   predmetom   ústavnerelevantného sporu o výklad ústavy, a to aj preto, že vláda sa dopustila procesnej chyby,do návrhu   na konanie   nezahrnula   tú   časť   sporu,   ktorá   mohla   byť   ústavne   relevantná(I. ÚS 51/96).

V podstate   rovnaký   spor   sa   pokúsil   vyvolať   sťažovateľ   navrhnutý   na   funkciuveľvyslanca   Slovenskej   republiky   v Turecku,   ktorý   tiež   nesplnil   procesné   podmienkyna podanie návrhu spôsobilého vyvolať právne relevantný účinok.

K bodu c)V spore o podstatu pôsobnosti prezidenta menovať viceguvernéra Národnej bankySlovenska ústavný súd podal tento výklad čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou:„Prezident   Slovenskej   republiky   posudzuje   pri   výkone   svojej   právomoci   podľa   čl. 102ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou Ústavy Slovenskej republiky, či kandidát na funkciuviceguvernéra Národnej banky Slovenska, ktorého navrhla vláda a s ktorým vyslovila súhlasNárodná   rada   Slovenskej   republiky   podľa   § 7   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov, spĺňapredpoklady   na   vymenovanie   do tejto   funkcie   podľa   § 7   ods. 4   uvedeného   zákona.V prípade, ak dospeje k záveru, že tieto predpoklady navrhnutý kandidát nespĺňa, návrhuvlády Slovenskej republiky nevyhovie.“

K bodu d)Dosiaľ ostatný výklad ústavného súdu sa týka sporu o rozsah právomoci prezidentapri   rozhodovaní   o návrhu   na   vymenovanie   generálneho   prokurátora,   ktorý   predložilanárodná rada. Ústavný súd podal tento výklad:

„Prezident   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaoberať   sa   návrhom   Národnej   radySlovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľačl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymipredpismi,   v   primeranej   lehote   buď   vymenovať   navrhnutého   kandidáta,   alebo   oznámiťNárodnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.

Nevymenovať   kandidáta   môže   len   z   dôvodu,   že   nespĺňa   zákonné   predpokladyna vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta,ktorá   dôvodne   spochybňuje   jeho   schopnosť   vykonávať   funkciu   spôsobom   neznižujúcimvážnosť   ústavnej   funkcie   alebo   celého   orgánu,   ktorého   má   byť   táto   osoba   vrcholnýmpredstaviteľom, alebo spôsobom,   ktorý   nebude   v rozpore   so   samotným poslaním tohtoorgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavnýchorgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).

Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.“(K otázke aplikovateľnosti tohto výkladu v danom konaní pozri s. 57, 62 a nasl.;pozn.).

Možno   uzavrieť,   že   všetky   personálne   (menovacie)   právomoci   prezidenta   majúmocenský charakter a hlava štátu má pri nich určitý priestor na úvahu a rozhodnutie, ak:

a)   za   svoje   rozhodnutia   nesie   politickú   zodpovednosť,   teda   ak   nejdeo tzv. kontrasignované právomoci;

b)   z povahy   veci   (menovanie   profesorov   a rektorov   vysokých   škôl)   nevyplývaimplicitné obmedzenie rozsahu prezidentovej úvahy.

Základné východiská pre rozhodnutie ústavného súdu a závery ústavného súdu ⬛⬛⬛⬛ k nastoleným ústavným problémom

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   na   prístup   k volenýma iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 2 ods. 2 ústavy a ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, namietajú ajporušenie   základného   práva   na   vstup   do   verejných   služieb   svojej   krajinypodľa čl. 25 písm. c)   paktu o občianskych   a politických   právach rozhodnutím   prezidentač. 1112-2014-BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudcov ústavného súdu.

Keďže ústavný súd je viazaný petitom   návrhov   fyzických osôb, ktoré   namietajúporušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách, musí svoj prieskum sústrediť týmtourčeným   smerom.   Z naznačeného   vyplýva,   že   ide   o preskúmanie   ústavnej   úpravymenovacích právomocí prezidenta v spojení s kreovaním sudcov ústavného súdu.

Prezident   v písomnom   vyjadrení   a prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcuna   verejnom   ústnom   pojednávaní   označil   za   kľúčové   rozhodnutie   ústavného   súdudotýkajúce   sa   výkladu   právomoci   prezidenta   nevymenovať   generálneho   prokurátoraa v časti týkajúcej sa poradného výboru sa odvolal na ústavné zvyklosti v Európskej úniia Českej republike pri tvorbe poradných orgánov.

Táto argumentácia však opomína zásadné skutočnosti, a to že základným limitom prepostup prezidenta v takej dôležitej oblasti týkajúcej sa aj trojdelenia štátnej moci, ako jetvorba orgánov ústavného súdu, je text ústavy.

Právna úprava o prokuratúre obsiahnutá v ústave má tri články, z toho iba jeden satýka   vymenovania   generálneho   prokurátora.   Oproti   tomu   ústavný   text   týkajúci   samenovania   sudcov   ústavného   súdu   obsahuje   podstatne   podrobnejšiu   právnu   úpravu[čl. 102 ods. 1 písm. s), čl. 134 ods. 2, 3 a 4, čl. 138 a čl. 139 ústavy].

Ústavný súd svojou rozhodovacou činnosťou zabezpečuje ústavnú ochranu ústavnýchhodnôt a popri parlamente, vláde a prezidentovi predstavuje ústavne významnú inštitúciu sošpecifickým zameraním na kontrolu ústavnosti (čl. 124 ústavy).

Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd z hľadiska svojejfunkcie slúži na nepretržitú kontrolu výkonu moci. Práve ústavná kontrola zákonodarneja výkonnej moci je tým, čo ústavné súdnictvo odlišuje od všeobecného súdnictva.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že prostredníctvom ústavného súdnictva sa neustáleaktualizuje výklad ústavy, čo z hľadiska trojdelenia moci v štáte významne ovplyvňuje ajčinnosť výkonnej a zákonodarnej moci.

Aj nahliadnutie do histórie ústavného súdnictva v strednej Európe a na našom územínaznačuje,   že   v štruktúre   orgánov   verejnej   moci   je   dôležitá existencia   súdneho   orgánuchrániaceho ústavnosť a ľudské práva.

Nielen v našich časoch možno registrovať otázky a problémy spojené s vymenovanímsudcov   ústavného   súdu.   Koncentrované   a centralizované   ústavné   súdnictvo   vzniklov Československu na základe ústavy z roku 1920. Po ukončení prvého funkčného obdobiasudcov ústavného súdu, ktorí boli vymenovaní do 17. novembra 1931 (na desať rokov od17. novembra   1921),   v priebehu   ďalších   siedmich   rokov nedošlo k ustanoveniu novýchsudcov. Až 10. mája 1938 došlo k vymenovaniu nových sudcov a ústavný súd formálnepokračoval vo svojej činnosti až do mája 1939, keď po okupácii zvyšných častí Čiecha Moravy   (v   marci   1939)   prestal   existovať   aj   fakticky.   Rozhodovacia   činnosť   tohtoústavného súdu mala byť pôvodne zaistená aj tým, že okrem členov ústavného súdu sa volili(a menovali) aj ich náhradníci. Mohli nimi byť osoby, ktoré zložili predpísané štátne skúškyna   niektorej   domácej   právnickej   fakulte   alebo   zložili   doktorát   z   práva,   boli   voliteľnído senátu   (vek   45   rokov   a 10   rokov   štátne   občianstvo)   a neboli   členmi   žiadnehozákonodarného zboru.

Po roku 1989 bol v súvislosti s reálnym oživením ústavného súdnictva na našomúzemí prijatý zákon č. 491/1991 Zb. o organizácii Ústavného súdu Českej a SlovenskejFederatívnej Republiky a o konaní pred ním (ďalej len „zákon č. 491/1991 Zb.“).

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 491/1991 Zb. zoznamy kandidátov na funkcie sudcovÚstavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa predkladajú najneskôr trimesiace pred uplynutím funkčného obdobia sudcov prv vymenovaných. Prezident Českeja Slovenskej Federatívnej Republiky vymenuje sudcov do jedného mesiaca od doručeniazoznamu kandidátov na sudcov, prípadne od doručenia nového návrhu podľa odseku 2.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 491/1991 Zb. ak je v zozname kandidátov predloženompodľa   čl.   10   ods.   2   ústavného   zákona   uvedený   kandidát,   ktorého   už   navrhol   inýzákonodarný   zbor,   prezident   republiky   vyzve   zákonodarný   zbor,   ktorý   tento   zoznampredložil, aby namiesto takého kandidáta navrhol do jedného mesiaca iného kandidáta.

Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 491/1991 Zb. prezident republiky vymenuje sudcov preduplynutím funkčného obdobia sudcov prv vymenovaných. Takto novovymenovaní sudcoviaskladajú sľub v deň, ktorý je začiatkom ich funkčného obdobia.

Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 491/1991 Zb. ak sa miesto sudcu uvoľní, navrhne jednéhokandidáta Federálne zhromaždenie a jedného národná rada tej republiky, ktorej občanombol sudca, ktorého miesto sa uvoľnilo, najneskôr do dvoch mesiacov od uvoľnenia miesta.Prezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vymenuje sudcu do jedného mesiacapo doručení návrhov.

Dôvodová správa k zákonu č. 491/1991 Zb. v časti „B. Zvláštna časť“ okrem inéhouvádza: „Úprava   navržená   v   §   2   sleduje,   aby   při   ukončení   funkčního   období   soudůnevznikla situace, že by Ústavní soud nebyl obsazen a nebyl by proto způsobilý rozhodovat;obdobný cíl se sleduje i pokud jde o případy, kdy se uvolnilo místo jednotlivého soudce.V   §   2   odst.   2   se   pamatuje   na   možnost   vzniku   situace,   že   některé   zákonodárné   sborynavrhnou jako kandidáta stejnou osobu. Ústavní zákon tomuto totiž výslovně nezabraňuje,ačkoliv je zřejmé, že chce prezidentovi ČSFR umožnit výběr 12 soudců ze skupiny 24různých kandidátů.“

Zaistenie   kontinuity   činnosti   ústavného   súdu   sleduje   aj   súčasná   právna   úprava.V záujme zabezpečovania nepretržitej kontroly ústavnosti musí národná rada prezidentovipredložiť   dostatočný   počet   kandidátov   (dvoch   na   jedno   uvoľnené   miesto)   na   členovústavného súdu, z ktorých má prezident vybrať a následne vymenovať sudcov ústavnéhosúdu. V danom prípade ak je zrejmé, kedy uplynie volebné obdobie stávajúcich sudcov,predseda národnej rady je povinný zabezpečiť voľbu nových kandidátov tak, aby z nichmohol prezident vymenovať nových sudcov.

V zmysle čl. 4 volebného poriadku o voľbe a odvolaní funkcionárov (schválenéhouznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 17. júna 2011 č. 498) návrh na voľbupredseda národnej rady navrhne do programu schôdze národnej rady tak, aby národná radarozhodla o návrhu v stanovených lehotách.

Aj tento právny predpis určuje zaistiť riadny (včasný) priebeh voľby kandidátov tak,aby sa umožnil riadny (včasný) výkon právomoci prezidenta, aby nedošlo k obmedzeniuprezidenta pri výkone jeho povinnosti zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov. Právna norma (volebný poriadok Národnej rady Slovenskej republiky) už v prvomštádiu   kreovania   kandidátov   na   ústavných   sudcov   sleduje   líniu   zaistiť   nepretržitý   chodkontroly ústavnosti činnosťou ústavného súdu.

Náš ústavný systém nie je postavený na pevne stanovených lehotách, ale lehoty súurčené praxou vyplývajúcou z ústavnej zvyklosti.

Ako bolo v historickom exkurze poukázané, slovenský ústavný systém je priamynástupca československého ústavného systému, ktorý včasnosť a nepretržitosť poskytovaniaústavnej ochrany zaisťoval počtom kandidátov na výber za sudcu ústavného súdu, ale ajzvolením   náhradníkov,   ktorí   sa   bez   ďalšieho   výberového   konania   ujímali   sudcovskýchfunkcií.

V celom ústavnom systéme je zrejmá povinnosť pre prezidenta zaistiť riadny chodústavných   orgánov   vyplývajúca   z čl.   101   ods.   1   ústavy.   Ak   je   ohrozený   riadny   chodústavných orgánov, musí prezident republiky konať. V tejto súvislosti je potrebné vykladaťaj právomoc prezidenta vymenúvať sudcov ústavného súdu vyplývajúcu z čl. 102 ods. 1písm. s) ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy.

Preskúmanie základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2ods. 2 ústavy preto treba spájať s čl. 134 a čl. 139 ústavy upravujúcimi menovanie sudcovústavného súdu.

Počet kandidátov predložených prezidentovi na rozhodnutie (čl. 134 ods. 2 ústavy)zohľadňuje povinnosť prezidenta zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1druhá veta ústavy), k čomu ho zaväzuje aj sľub zložený do rúk predsedu ústavného súdu(čl. 101 ods. 7 ústavy), najmä „... obhajovať ústavu a ostatné zákony.“ (čl. 104 ústavy).

O snahe ústavodarcu zaistiť nepretržitú kontrolu ústavnosti svedčí aj čl. 139 ústavy,podľa ktorého ústavný systém pamätá aj na právnu situáciu, keď sa ústavný sudca svojejfunkcie vzdá alebo ak je odvolaný «,,... prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky.“. Zo slovného spojenia „iného sudcu“ je pritom bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že ide o vymenovanie jedného sudcu ústavného súdu. Slovné spojenie „z dvoch osôb“ zároveň zreteľne stanovuje, že ide o osoby dvoch kandidátov na sudcu ústavného súdu.   Slovo   „...   vymenuje“   pritom   nepripúšťa   iný   výklad   ako   rozhodnutie   prezidenta vymenovať jedného z dvoch navrhnutých kandidátov na sudcu ústavného súdu. So záverom, že v čl. 139 ústavy je implikovaná povinnosť prezidenta vymenovať iného sudcu ústavného súdu,   sa   taktiež   stotožňuje   aj ústavnoprávna   doktrína» (Drgonec,   J. Ústava   Slovenskej republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012, 1450 s.).

Vychádzajúc z uvedeného tak možno uzavrieť, že z čl. 134 ods. 2 ústavy a čl. 139ústavy jednoznačne vyplýva povinnosť prezidenta, aby z dvojnásobného počtu kandidátovvymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné osobitne zdôrazniť, že pri aplikácii čl. 102ods. 1 písm. s) ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy postupoval prezident dosiaľ vždy tak,že z kandidátov na sudcov ústavného súdu vymenoval ústavou požadovaný počet sudcovústavného   súdu,   t.   j.   vymenoval   polovičný   počet   sudcov   ústavného   súdu.   A tedai ústavnoprávna prax dosiaľ vždy v plnej miere rešpektovala, resp. akceptovala, že prezidentje   povinný   vymenovať   z dvojnásobného   počtu   kandidátov   presne   polovicu   za sudcovústavného súdu.

Univerzálne interpretačné pravidlo výkladu právnych noriem určených v ústave preštátne   orgány   je,   že   „môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v   jej   medziach   a v rozsahua   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon“   (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Toto   pravidlo   zaväzuje   ajprezidenta pri výbere predložených kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Skúmať právomoci prezidenta viažuce sa na vymenovanie sudcov ústavného súdu cezjediný výklad ústavného súdu viažuci sa na menovanie generálneho prokurátora je viac akoúčelové.   Ústavnoprávne   postavenie   prokuratúry   nemožno   stotožňovať   s postavenímústavného súdu.

Postavenie   ústavného   súdu   je   deklarované   ako   postavenie   jediného   nezávisléhosúdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Ústavný text omnoho podrobnejšieupravuje aj vzájomné vzťahy medzi prezidentom a ústavným súdom.

Prezident vymenúva a odvoláva sudcov ústavného súdu [čl. 102 ods. 1 písm. s)],prijíma ich sľub [čl. 102 ods. 1 písm. s)], menuje predsedu a podpredsedu ústavného súdu[čl. 102 ods. 1 písm. s)].

Prezident môže podávať na ústavnom súde návrhy [čl. 102 ods. 1 písm. b)] a môževyžiadať aj preventívnu kontrolu ústavnosti tým, že požiada ústavný súd o preskúmaniesúladu referendovej otázky s ústavou a medzinárodnými záväzkami v oblasti ľudských práv.

Vo vzťahu k prezidentovi ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti voliebprezidenta (čl. 129 ods. 2 ústavy), rozhoduje tiež o sťažnostiach proti výsledku referendaa o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta (čl. 129 ods. 3ústavy), ústavný súd rozhoduje aj o obžalobe národnej rady proti prezidentovi a vo veciúmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady (čl. 129 ods. 5 ústavy), pričom rozhodnutiaústavného súdu sú všeobecne záväzné pre všetky orgány verejnej moci.

Prezident republiky skladá ústavou predpísaný sľub do rúk predsedu ústavného súdu(čl. 104 ods. 1 ústavy) a môže sa kedykoľvek svojej funkcie vzdať; jeho funkčné obdobie saskončí dňom doručenia písomného oznámenia tohto rozhodnutia predsedovi ústavného súdu(čl. 103 ods. 6 ústavy).

Ústavný súd vo veci sp. zn. I.   ÚS 39/93 vyslovil právny názor, že účel, obsaha rozsah   každej   právomoci   prezidenta   treba   identifikovať   osobitnou   právnou   analýzou.Tento názor vyslovil hneď na začiatku svojej činnosti, keď ešte sám hľadal a nachádzalcesty vlastného prístupu k interpretácii a aplikácii ústavných noriem. Neskôr svoj názoroprel   o zjednodušenie   klasifikácie   právomocí   prezidenta   ustanovených   v čl.   102   ods.   1ústavy.

„Odpoveď   na   túto   otázku   môže/má   vymenovať   sa   stáva   pre   spornosť   veci   aj predmetom legálneho výkladu ústavného súdu podľa čl. 128 ústavy a závisí od posúdenia, či v predmetnej   kreačnej   veci   má   prezident   len   materiálne   postavenie   alebo   je vyvažujúcou/rovnovážnou   silou   v systéme   deľby   moci.“ (Kanárik,   J. Forma   vlády v Slovenskej republike. In. Orosz, L. a kol. Ústavný systém Slovenskej republiky. Košice :Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009. 237 s.).

Kritérium rozlíšenia menovacích právomocí prezidenta ustanovuje ústava v čl. 101ods. 1 druhej vete, podľa ktorej sa prezident svojím rozhodovaním o návrhu na ustanoveniedo ústavnej funkcie (kreácia niektorých ústavných funkcionárov) podieľa na zabezpečeníriadneho   chodu   ústavných   orgánov.   Ide   pritom   o   menovaciu   právomoc   prezidentas implikovaným právom úvahy, či návrhu vyhovie.

Národná   rada   prezidentovi   predkladá   na   rozdiel   od   kandidáta   na   generálnehoprokurátora nie jedného, ale dvoch kandidátov, aby vybral vhodného kandidáta na uvoľnenémiesto sudcu, a tak zabezpečil nerušený riadny chod ústavného orgánu. V opačnom prípadehromadné (alebo väčšinové) odmietnutie kandidátov by mohlo viesť k narušeniu choduústavného súdu, ktorý by nebol spôsobilý byť inštitúciou podľa čl. 124 ústavy a neplnil byani rozsiahle právomoci zverené mu ústavou. Otázku riadneho chodu ostatných ústavnýchorgánov, pokiaľ ide o zachovanie základných princípov fungovania materiálneho právnehoštátu,   možno   považovať   za   súčasť   „materiálneho   jadra“   ústavy.   Ústava   zabezpečenímaktívneho fungovania bŕzd a protiváh zaisťuje činnosť celého mechanizmu verejnej moci.

Nemožnosť   stotožňovať   menovanie   generálneho   prokurátora   s menovanímkandidátov za sudcov ústavného súdu spočíva nielen v odlišnosti týchto ústavných orgánov,ale aj vo výnimočnosti ústavnej konštrukcie kreovania kandidátov na sudcov ústavnéhosúdu, ktorá vyplýva z ústavného príkazu smerovaného národnej rade obsiahnutého v čl. 134ods. 2 ústavy „zvolí dvojnásobný počet kandidátov“ a v čl. 139 ústavy „vymenuje inéhosudcu na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskejrepubliky“.

Tento ústavný text je potrebné chápať ako hranicu možného výberu prezidenta, ktorámu neumožňuje menovať všetkých zvolených kandidátov, ale vždy len jedného na uvoľnenémiesto,   a tým   zaistiť   stálu   funkčnosť   ústavného   súdu.   Ústava   jednoznačne   ustanovujepotrebu výberu, ktorú môže realizovať len prezident z kandidátov predložených národnouradou. Ústava tak ustanovuje hranice výberu medzi dvomi predloženými kandidátmi, ktorímuseli splniť požiadavky ustanovené v čl. 134 ods. 3 ústavy. Národná rada je vo svojejprávomoci limitovaná tým, že má zvoliť práve dvoch kandidátov na jedno uvoľnené miesto. Ústava   ustanovuje   prísne   kritériá   výberu   uchádzačov   –   kandidátov   na   sudcuústavného súdu, a to minimálny vek 40 rokov, voliteľnosť do národnej rady, vysokoškolsképrávnické vzdelanie a minimálnu dĺžku praxe v právnickom povolaní 15 rokov. Ústavnékritériá (hranice) výberu kandidátov na sudcov ústavného súdu   predložených národnouradou sú zo všetkých ústavných funkcií stanovené najprísnejšie.

Základom pre stanovenie   obmedzení   je najmä   veková   hranica, na prezidenta   40rokov veku (v deň voľby) čl. 103 ods. 1 ústavy, u poslanca národnej rady 21 rokov (a trvalýpobyt) a u ministra občan, ktorý je voliteľný na poslanca národnej rady (t. j. 21 rokov)podľa čl. 74 ods. 2 ústavy.

Z uvedeného   vyplýva,   že   na   splnenie   ústavou   predpísaných   predpokladov   sapožaduje aj vysokoškolské vzdelanie (konkrétneho zamerania), ako aj dĺžka praxe, čo nie jepredpokladom na vznik iných ústavných funkcií, dokonca ani generálneho prokurátora,na menovanie ktorého sa prezident vo vyjadreniach k sťažnostiam odvoláva.

Hoci ani ústava, ani iný zákon neukladá ďalšie podmienky výkonu funkcie sudcuústavného súdu, prezident vo svojom vyjadrení tvrdí, že „postup, ktorý som uplatnil, a moje rozhodnutie   sa   uskutočnili   striktne   v   rámci   dovoleného   uváženia“ (s.   7   vyjadreniak sťažnosti   sťažovateľa   1).   Prezident   tiež   uviedol,   že „ak   by   postačovalo   splnenie   len predpokladov vyplývajúcich z citovaného článku ústavy, tak by sa nerešpektoval výklad PL. US 4/2012,   čo by bolo v príkrom rozpore s čl. 2 ods. 2   ústavy“ (s. 5 vyjadreniak sťažnosti sťažovateľky). Ústavný súd musí zaujať svoje stanovisko aj k tomuto tvrdeniuprezidenta.

V materiálnom právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, čiuplatní   kompetenciu,   ktorú   mu   priznáva   ústava   alebo   zákon.   Uplatnenie   právomocina základe vlastnej úvahy, rozhodnutia, či orgán verejnej moci uplatní svoju právomocalebo nie, je základom pre svojvôľu – „selektívne uplatňovanú spravodlivosť“, ktorá jepopretím právnej istoty ako základu materiálneho právneho štátu. Takýto postup znamenákonanie v rozpore s právnou istotou vyplývajúcou z textu ústavy.

V materiálnom právnom štáte je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať,uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas.

Právomoc orgánu verejnej moci je vymedzená ústavou a zákonom, nie želaniamiosôb, ktoré ju v mene orgánu vykonávajú. Na začiatku stojí kreácia orgánov verejnej mocia vymedzenie   ich   kompetencie.   Nasleduje   ich   ústavná   činnosť   a jej   kontrola,   abypostupovali v súlade s právnym poriadkom.

V medziach ústavného práva Slovenskej republiky možno tvrdiť, že každé pôsobenieštátneho   orgánu   na   ochranu   základného   práva   alebo   slobody   mimo   výslovne   priznanejpôsobnosti je štátnemu orgánu nedostupné bez porušenia ústavy. Neexistencia zákazu konaťv prospech dostupnosti základného práva alebo slobody nič neznamená, lebo štátny orgánby   takto   mohol   postupovať   iba   vtedy,   ak   by   mal   výslovné   dovolenie   vychádzajúcez právneho poriadku.

Nahradenie ústavou alebo zákonom ustanoveného postupu vlastnou úvahou štátnehoorgánu odporuje ústavnej úprave čl. 2 ods. 2 ústavy a je svojvôľou štátneho orgánu.

Právomoc podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy je prezident povinný uplatniť v súlades podmienkami   vymedzenými   ústavou,   ktorá   mu   poskytuje   možnosť   voľnej   úvahyv dimenziách čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy, ktoré predstavujú obmedzenie jeho úvahyna rozdiel od menovania (resp. nemenovania jediného) kandidáta na funkciu generálnehoprokurátora   a umožňujú   výber   medzi   dvomi   kandidátmi   navrhnutými   národnou   radouna jedno uvoľnené miesto.

Možno   konštatovať,   že   všetky   menovacie   právomoci   prezidenta,   za   ktoré   nesiezodpovednosť (nie kontrasignované) a kde z povahy veci nevyplýva požiadavka na jehozdržanlivosť   (napr.   menovanie   profesorov),   majú   mocenský   rozmer,   čo   znamená,že prezident musí mať určitý priestor na rozhodnutie. V prípade generálneho prokurátoradostáva na jednu funkciu návrh na jedného kandidáta. Jeho rozhodovacia právomoc tuzahŕňa aj možnosť za určitých, ústavným súdom konkretizovaných podmienok, navrhnutéhokandidáta odmietnuť.   V prípade   sudcov   ústavného súdu dostáva   prezident dvojnásobnýpočet kandidátov na ústavných sudcov, ako má vymenovať. Jeho rozhodovacia právomoc –hranice   možného   i povinného   výberu   –   tu   ustanovuje   priamo   ústava.   Ústavná   úpravaprávomocí prezidenta pri menovaní generálneho prokurátora a sudcov ústavného súdu sazásadne líši. Tam, kde rozlišoval ústavodarca, treba rozlišovať i pri výklade a aplikáciiústavy.   Prezident   môže,   ba   je   povinný   vybrať   najvhodnejších   sudcov   ústavného   súduz kandidátov zvolených národnou radou.  

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti definoval verejné funkcie, na ktoré savzťahuje ochrana čl. 30 ods. 4 ústavy. Patrí sem aj funkcia sudcu, tak ústavného súdui všeobecného súdu (pozri napr. sp. zn. III. ÚS 79/04, taktiež Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. 616 s.).

Kandidáti mali nárok, aby pri výbere z predloženého počtu postupoval prezidentv súlade   s ústavným   poriadkom,   čo   sa   však   nestalo,   a tak   došlo   k porušeniu   ich   právzaručených čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   uvedený   záver   ústavného   súdu   už   bolo   bez   právneho   významuanalyzovať   sťažovateľmi   namietané   porušenie   práva   podľa   čl.   25   písm. c)paktu o občianskych a politických právach. Ústavný súd preto sťažnostiam

, a ⬛⬛⬛⬛ v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

VI.

Iné námietky vznesené sťažovateľmi

A. K oprávneniu prezidenta zriadiť poradný orgán – výbor na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu

Sťažovatelia   namietali   zriadenie   poradného   výboru   na   preskúmanie   vhodnostikandidátov na sudcov ústavného súdu a tiež namietali zloženie členov poradného výboruzo sudcov v aktívnej službe.

Prezident vo svojom vyjadrení k sťažnostiam uviedol, že má právo mať poradcov,pričom sa odvolal na   § 6   ods. 2   zákona   č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmenea doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov. „Podľa   tohto   zákonného ustanovenia štátny zamestnanec ako fyzická osoba plní úlohy pre prezidenta. Odborník ústavného činiteľa vykonáva štátnu službu bez určenia odboru štátnej služby. Z tohto, ako príklad uvedeného všeobecne záväzného právneho predpisu vyplýva, že prezident republiky je oprávnený mať poradcov. Poradcovia môžu pôsobiť ako individuálne osoby alebo ako kolektív poradcov.

Poradcovia   alebo   poradné   orgány   fungujú   v   Kancelárii   prezidenta   Slovenskej republiky aj na základe iných právnych dôvodov (napríklad dohoda o vykonaní práce). Poradcovia nezriedka pôsobia len na základe ich vymenovania prezidentom republiky bez toho, aby sa medzi nimi a Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky utvoril osobitný právny   vzťah.   Všetci   predchádzajúci   prezidenti   mali   svojich   poradcov,   resp.   poradné orgány; ide o ústavnú zvyklosť, ktorá sa stala súčasťou ústavnej praxe hláv Slovenskej republiky   z   jednoduchého   dôvodu.   Rozhodnutie   ako   aj   iné   ústavné   úkony   prezidenta republiky   vyžadujú   náležitý   skutkový   základ   ako   aj   zodpovedajúci   právny   základ. Je nemysliteľné,   aby   prezident   republiky   bol   schopný   zhromaždiť   skutkové   podklady   na každé svoje rozhodnutie alebo iný ústavnoprávny úkon.“

Podľa   názoru   prezidenta   je   nesporné,   že zriadením   poradného   výboru   nemoholv žiadnom prípade konať v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Článok 2 ods. 2 ústavy sa totižvzťahuje len na rozhodovanie prezidenta v rámci jeho právomocí, a nie na spôsob, akýmzabezpečuje skutkové podklady na svoje rozhodovanie.

Prezident   rozhodnutím   zo   17.   júna   2014   zriadil   poradný   výbor   na   preskúmanievhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Toto   rozhodnutie   nebolo   publikované   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republikyz dôvodu, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonovSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov neuvažuje o takomto type všeobecnezáväzného   právneho   predpisu,   čo   tiež   svedčí   o úrovni   jeho   inštitucionálneho   zaradeniaz hľadiska jeho právnej sily. Z uvedeného vyplýva, že výboru chýba nielen legalita, keďžebol zriadený mimo právneho poriadku, ale aj legitimita, ktorá by ho bola oprávňovalavystupovať ako orgán verejnej moci.

Keďže   zrejme   došlo   k uvedomeniu   si   nedostatku   právnej   formy   zvolenejpre kreovanie výboru, autor tohto projektu zvolil kreáciu obradným spôsobom neznámymv právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   v snahe   zabezpečiť   jeho   legalitu   a právnuakceptovateľnosť.

V ústavnom   práve   ani   v žiadnej   zákonnej   úprave   sa   nenachádza   splnomocneniepre prezidenta   vytvoriť   v rámci   svojej   právomoci   interný   poradný   orgán,   či   užs rozhodovacou právomocou alebo poradnou právomocou, vystupujúci navonok proti inýmorgánom verejnej moci alebo fyzickým, alebo právnickým osobám.

Podľa čl. 3 rozhodnutia prezidenta o zriadení poradného výboru zo 17. júna 2014č. 1262-2014-BA:

„(1) Účelom zriadenia poradného výboru je preskúmanie vhodnosti kandidáta na sudcu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky...   overením   jeho   profesionálnej   a   inej spôsobilosti na výkon tejto funkcie vychádzajúcej z jeho teoretických znalostí ústavného práva,   ústavného súdnictva,   jeho judikatúry,   európskeho   súdnictva, osobitne judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   Súdneho   dvora   Európskej   únie   ako   aj   osobnej praktickej   skúsenosti   s   konaním   a   rozhodovaním   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky alebo ústavného súdnictva vo všeobecnosti.

(2) Vhodnosť kandidáta na sudcu ústavného súdu môže spočívať aj v tom, že z jeho profesijného   životopisu   a   výsledkov   jeho   pôsobenia   v   oblasti   práva   vyplýva,   že   ide o osobnosť,   ktorú   možno   označiť   za   všeobecne   uznávaného   odborníka   v   určitej   oblasti právnej teórie alebo právnej praxe; súčasne sa však preskúmajú aj predpoklady vhodnosti uvedené v čl. 2 ods. 1 tohto rozhodnutia.“

Podľa čl. 4 citovaného rozhodnutia:„(1) Poradný výbor má päť členov. (2) Poradný výbor sa skladá z bývalých sudcov alebo poradcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo zo všeobecne uznávaných odborníkov v oblasti práva.

(3) Členov poradného výboru menuje a odvoláva prezident republiky; jeden z členov, určený prezidentom republiky, tomuto výboru predsedá.“

Podľa čl. 5 citovaného rozhodnutia „... poradný výbor sa zriaďuje na dobu neurčitú“.

Ústavný   základ   na   jeho   vytvorenie   nemožno   stotožniť   s príslušnými   ústavnýminormami čl. 2 ods. 2, čl. 101 ods. 1 v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. s) a čl. 134 ods. 2 a 4ústavy, ako ani s uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, ako sa to uvádza v čl. 2ods. 1 rozhodnutia o zriadení poradného výboru.

Článok 2 ods. 2 ústavy ustanovuje pravidlá formovania a uplatňovania právomociorgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   týkajú   sféry   riadenia   štátu   prostredníctvom   práva(všeobecne záväzných právnych predpisov).

Zriadenie poradného výboru prostredníctvom interného normatívneho pokynu nepatrík aktom realizácie čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto toto ústavné pravidlo nemožno kvalifikovaťako právny základ na zriadenie poradného výboru.

Prezident   vo   svojom   vyjadrení   uvádza   ako   dôvody   vzniku   poradného   výboru„Argumenty   na   úrovni   Európskej   únie:   Súdny   dvor   Európskej   únie“ a „Argumenty na úrovni   členského   štátu   Európskej   únie:   Česká   republika“. Tieto   argumenty   lenzdôrazňujú, že rozhodnutie o zriadení poradného výboru nemá oporu v ústavnom texte aniv inej zákonnej úprave, a preto porušuje ústavný príkaz čl. 2 ods. 2 ústavy.

Otázkami zriaďovania svojich orgánov ústavnými orgánmi sa zaoberal ústavný súduž v jednom zo svojich prvých rozhodnutí, ktoré tvoria základ jeho judikatúry.

To, že právny zástupca prezidenta absolútne zamlčuje túto časť judikatúry a začínasvoj   výklad   uznesením   sp.   zn.   PL.   ÚS   4/2012,   je   rozhodnutím   osoby,   ktorá   podávavyjadrenie, avšak ústavný súd má povinnosť vykladať ústavu v jej vzájomných vzťahoch,ktoré vytvárajú celú štruktúru ústavnej normy. Ústavný súd však nemôže účelovo vyberaťlen niektoré svoje rozhodnutia podporujúce niektoré tvrdenia, ale musí posudzovať všetkydoterajšie rozhodnutia, ktoré sa dotýkajú danej problematiky.

Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 29/95 vyslovil: „1. Ústava Slovenskej republikyvymedzuje   proporcie   hranice   deľby   moci   medzi   jednotlivými   štátnymi   orgánmi.Ak Národná rada Slovenskej republiky chce upraviť určité spoločenské vzťahy ako vzťahyprávne, môže tak urobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou. Národnárada rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec ústavy nemôže obmedziť pôsobnosť inýchštátnych   orgánov   alebo   prevziať   ich   kompetencie   spôsobom,   ktorý   nie   je   v súlades princípom právneho štátu.

2. Národná rada Slovenskej republiky si môže na zabezpečenie činnosti orgánovoprávnených zastupovať ju navonok zriaďovať pomocné vnútroorganizačné útvary. Tietoútvary, bez ohľadu na ich pomenovanie, nemajú kompetencie, ktoré by ich oprávňovalizastupovať národnú radu navonok, vo vzťahu k iným štátnym orgánom alebo vo vzťahuk občanom.“

Taktiež uviedol, že: „Národná rada Slovenskej republiky v rámci svojej kontrolnejprávomoci   môže   vykonávať   také   činnosti,   ktoré   upravuje   ústava.   Tieto   činnosti   môžeuskutočňovať len prostredníctvom orgánov, ktorých zriadenie je v súlade s ústavou. Týmsubjektom, ktoré podľa ústavy za svoju činnosť zodpovedajú Národnej rade Slovenskejrepubliky, nemôže uložiť viac povinností, ako ustanovuje ústava. Ukladať povinnosti privykonávaní kontrolnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky iným subjektom, nežktorým plnenie týchto povinností vyplýva z ústavy, nie je možné, a to ani zákonom.“

Tieto   závery   týkajúce   sa   neprípustnosti   zriadenia   orgánu,   ktorý   by   vykonávalprávomoc ústavného orgánu alebo jej časť vo vzťahu k iným subjektom, je plne uplatniteľnýnielen   vo   vzťahu   k moci   zákonodarnej,   ale   rovnako   aj   k moci   výkonnej.   Z uvedenéhovyplýva, že je neprípustné, aby poradný výbor vykonával právomoc prezidenta, resp. jejčasť vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu.

Rozhodnutie   (odporúčanie)   poradného   výboru   zároveň   ani   nemôže   predstavovaťpodklad,   o ktorý   by   sa   prezident   mohol   opierať   pri   odôvodňovaní   svojho   rozhodnutiao (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu.

Predmetom   preskúmania   ústavnosti   je   rozhodnutie   prezidenta   o nevymenovaníkandidátov   predložených   národnou   radou   za   ústavných   sudcov.   Rozhodnutieo nevymenovaní   bolo   rozhodnutím   prezidenta,   a preto   nie   je   potrebné   skúmať,   akýmspôsobom poradný výbor bez legality a legitimity zasiahol do tohto rozhodnutia. Keďžeporadný   výbor   nie   je   orgánom   verejnej   moci   a vo   veci   sťažovateľov   ani   samostatnenerozhodol, nemohol ani porušiť ich základné práva a slobody označené v ich sťažnostiach.

Nad rámec uvedeného je však potrebné konštatovať, že najmä ak ide o členstvosudcov v tomto poradnom orgáne, imanentným rysom funkcie sudcu je jej kontinuálnosť.Členstvo v poradných orgánoch prezidenta zahŕňa aj plnenie úloh tejto odlišnej zložkyštátnej – výkonnej moci. Pôsobenie sudcov v tomto orgáne je tak v rozpore s princípomdeľby moci, nehľadiac na to, že osobné a mimosúdne väzby, ku ktorým pri takej činnostidochádza,   nevyhnutne   zvyšujú   pravdepodobnosť   možného   stretu   záujmov,   a robia   taknestrannosť   v podobe   nezaujatosti   sudcov   spochybniteľnou.   Účasť   sudcov   v poradnomorgáne prezidenta, ktorý plní úlohy v rámci inej vetvy štátnej moci, preto odporuje čl. 145aods. 2 ústavy.

Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že poradný výbor nie je orgánom verejnejmoci, ktorý by svojou činnosťou mohol spôsobiť porušenie práv a slobôd fyzických osôb,nemá ani právomoc preskúmať zloženie tohto nelegálneho a nelegitímneho orgánu, povahaktorého môže byť predmetom teoretických úvah mimo tohto súdneho prieskumu.

Keďže   ústavný   súd   dospel   k tomuto   názoru,   nemá   ani   právomoc   posudzovaťpôsobenie a namietanú predpojatosť sudcov všeobecného súdu v tomto orgáne.

Nad   rámec   tejto   úvahy   možno   zdôrazniť,   že   prezident   nemá   dôvod   preskúmaťprekážku   účasti   v orgánoch,   ktoré   vymenuje.   Takáto   povinnosť   je   daná   subjektu,   t.   j.fyzickej osobe, ktorá do týchto orgánov bola vymenovaná a vie, že zo svojho profesijnéhopostavenia takéto prekážky má. Na jej vrub možno pripísať aj neoznámenie týchto prekážokprezidentovi   (napr.   neoznámenie   člena   poradného   výboru   J.   B.   prezidentovi,   že   naústavnom súde je pod sp. zn. III. ÚS 561/2014 vedené konanie o jeho sťažnosti, ktorounamieta   porušenie   svojho   práva   na   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciámza rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy postupom Súdnej rady Slovenskejrepubliky a jej uznesením č. 197 z 2. decembra 2013).

B. Námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia prezidenta o nevymenovaní ⬛⬛⬛⬛ sudcov ústavného súdu

Sťažovatelia   namietajú   aj   odôvodnenie   rozhodnutia   prezidenta.   V rámci   svojejargumentácie uvádzajú: „Možno zhrnúť, že odôvodnenia sa teda zakladajú na nepravdivých všeobecných a nekonkrétnych tvrdeniach a nie na preukázaných konkrétnych tvrdeniach. Odôvodnenia sa navyše ani nepokúšajú spojiť tieto prevažne nepravdivé všeobecné tvrdenia s požiadavkou existencie závažných dôvodov vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré dôvodne spochybňujú jeho schopnosť zastávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom neznižujúcim   vážnosť   tejto   funkcie   ani   inštitúcie.   Uvádzané   dôvody   tak   spočívajú v subjektívnom   hodnotení   prezidenta   Slovenskej   republiky   a   protiústavného   Poradného výboru profesionálnych výsledkov kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Uvádzané   dôvody   sú   navyše   už   svojou   všeobecnosťou   a   v   podstate   rovnakosťou u všetkých nevymenovaných kandidátov nevyhnutne svojvoľné...

Z rovnakosti jednotlivých odôvodnení tak v podstate vyplýva ťažko obhájiteľný záver, že všetci nevymenovaní kandidáti na sudcu ústavného súdu nespĺňajú identické podmienky v rovnakej   intenzite   -   sú   rovnakí   neodborníci   na   ústavu,   všetci   rovnako   odpovedali na otázky   komisie,   všetci   majú   rovnaké   (ne)skúsenosti   s   ústavným   právom,   resp. (ne)dosiahli   všeobecne   uznávané   výsledky   svojej   práce.   Takto   absolútne neindividualizované rozhodnutia tak ani v minimálnej miere nespĺňajú podmienku riadneho odôvodnenia individuálneho právneho aktu.“

Prezident vo svojom vyjadrení k otázke neodôvodnenia rozhodnutia argumentovaliným rozhodnutím ústavného súdu, a to rozhodnutím sp. zn. III. ÚS 561/2014, kde namietalrozpor medzi sťažovateľmi požadovaným petitom rozhodnutia a odôvodnením, ktoré uvádzaaj iné porušenie. Tieto v petite návrhu však pomenované (namietané) nie sú.

Ďalej argumentuje výkladom vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012, ktorý používa akouniverzálny argument aj pre neakceptovanie sťažnosti.

Prezident   uviedol,   že „...   Najprv   je   nevyhnutné   zdôrazniť,   že   moje   rozhodnutie o nevymenovaní sťažovateľky je nesporne administratívnym rozhodnutím orgánu výkonnej moci.   Vzhľadom   na   jeho   právnu   povahu   musí   obsahovať   primerané   odôvodnenie;   pre posudzovaný prípad dôvody takého rozhodnutia nesmú byť svojvoľné, t. j. musia mať oporu v skutkovom základe, ktorý sa týka sťažovateľa. Len pre úplnosť uvádzam, že tento skutkový základ sa vytvoril, vo veci sťažovateľky, z jej profesijného   životopisu,   výsledkov,   ktoré   dosiahla   v   právnickej   profesii,   obsahu   jej pohovoru pred poradným výborom a napokon, súčasťou tohto skutkového základu bolo odporúčanie poradného výboru.“.

Je potrebné uviesť, že obe strany sporu pred ústavným súdom, tak sťažovatelia, ako ajprezident, pri formulovaní svojich právnych názorov v sťažnostiach a vo vyjadreniach k nimnedostatočne aplikovali judikatúru ústavného súdu k tejto problematike.

Pre posúdenie nastoleného problému je potrebné vziať do úvahy povahu orgánu,ktorý vo veci rozhoduje, predmet jeho rozhodovania a jeho úpravu v ústavnom poriadku.Rozhodnutie prezidenta o vymenovaní (nevymenovaní) kandidátov za sudcov ústavnéhosúdu je podľa svojej povahy menovacím aktom ustanoveným ústavou.

Nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správnehoaktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku činnosti príslušného správneho, prípadne súdnehoorgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávneniapovinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania).

V týchto prípadoch správne alebo súdne rozhodnutia majú aj predpísanú štruktúru,ktorá obsahuje najmä výrok, odôvodnenia a poučenie o opravných prostriedkoch.

V prípade rozhodovania prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu ideo osobitý   druh konania, pričom ak bola táto právomoc uplatnená ústavne konformnýmspôsobom, nemôže byť za toto rozhodnutie prezident vzatý na zodpovednosť, pretože mupredchádza ústavné rozhodnutie národnej rady, ktorá mu predloží na jedno uvoľnené miestodvoch kandidátov.

Rozhodnutia prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu a predchádzajúcerozhodnutie   zákonodarného   orgánu   (uznesenie   národnej   rady)   o voľbe   kandidátovna funkciu sudcu ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 2 ústavy sa nezdôvodňujú a ústava anižiadna zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť proti nim saodvolať.

Pri tejto charakteristike rozhodnutia prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavnéhosúdu podľa čl. 134 ods. 2 ústavy je nadbytočná úvaha o obsahu alebo rozsahu odôvodneniatohto rozhodnutia.

Znovu   však   v zhode   so   svojou   stabilnou   judikatúrou   (II.   ÚS   5/03)   ústavný   súdpovažuje   za   nevyhnutné   pripomenúť,   že   každý   štátny   orgán   vrátane   najvyššiehopredstaviteľa   výkonnej   moci   je   povinný   zabezpečiť   objektivitu   svojho   postupua rozhodovania, ktoré by mohli zasiahnuť do základného práva alebo slobody (v danomprípade do základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy), a to bez ohľadu na to, v akejmiere tento postup prebiehal v právne formalizovanom rámci.

Keďže   rozhodnutie   prezidenta   o   (ne)vymenovaní   sudcov   ústavného   súdu   podľačl. 134 ods. 2 ústavy nemá podľa názoru ústavného súdu obsahovať odôvodnenie, otázkunedostatočného   odôvodnenia   rozhodnutia   nemožno   považovať   za súčasť   (obsah)základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.

VII.

K zrušeniu napadnutého rozhodnutia prezidenta

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo inýzásah.   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   dospel   k záveru   o porušení   základného   právasťažovateľov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienokzaručeného   čl.   30   ods.   4   ústavy   v spojení   s čl.   2   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   zrušilrozhodnutie   prezidenta   č.   1112-2014-BA   (),   č.   1112-2014-BA a č. 1112-2014-Ba, všetky z 2. júla 2014, a prikázal mu vo veci znovu konaťa rozhodnúť (bod 2 výroku nálezu).

Ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavnýsúd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3písm. b) zákona o ústavnom súde].

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, je povinný vec znovu prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe jeviazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu,   t.   j.   z predložených   kandidátov   na   sudcovústavného súdu vybrať potrebný počet sudcov, a tak odstrániť dôvod porušenia základnýchpráv a slobôd sťažovateľov. Základom pre výrok tohto nálezu bolo predovšetkým zistenieústavne nekonformného právneho posúdenia ústavného textu v okolnostiach prípadu.

VIII.

Rozhodnutie o trovách konania

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte náhrady trov konania ústavný súd vychádza z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemernámesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý polrokpredchádzajúceho   kalendárneho   roka.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskejrepubliky   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republikypredstavovala za I. polrok 2013 sumu 804 € a za I. polrok 2014 sumu 839 €. Podľa § 11ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jednašestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmetsporu nie je možné oceniť peniazmi. Podľa § 16 ods. 3 prvej vety vyhlášky od klienta možnopožadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravnésumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby.

1. Právny zástupca ⬛⬛⬛⬛ v podaní z 9. februára 2015 vyčíslil trovykonania celkovou sumou 518,76 €.

Na   základe   uvedeného   patrí   sťažovateľke   náhrada   trov   konania   z   dôvodu   trovprávneho zastúpenia v celkovej sume 434,87 € pozostávajúcej z náhrady:

- za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej poradys klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2014 v sume 134 € za jedenúkon a dva režijné paušály v sume 8,04 € za jeden režijný paušál, t. j. spolu 284,08 €,čo spolu s 20 % DPH predstavuje sumu 340,90 €,

- za jeden úkon právnej služby – účasť na verejnom pojednávaní – vykonaný 3. marca2015 v sume 69,92 a jeden režijný paušál v sume 8,39 €, t. j. spolu 78,31, čo spolu s 20 %DPH predstavuje sumu 93,97 €, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť Kanceláriu prezidentaSlovenskej republiky (bod 3 výroku nálezu).

2. V podaní zo 6. marca 2015 vyčíslil právny zástupca trovy konania za zastupovanie ⬛⬛⬛⬛, v sume 429,80 € a za zastupovanie v sume 955,96 €.

Na základe uvedeného patrí každému z týchto sťažovateľov náhrada trov konaniaz dôvodu trov právneho zastúpenia v sume 434,87 € pozostávajúcej z náhrady:

- za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej poradys klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2014 v sume 134 € za jedenúkon a dva režijné paušály v sume 8,04 € za jeden režijný paušál, t. j. spolu 284,08 €,čo spolu s 20 % DPH predstavuje sumu 340,90 €,

- za jeden úkon právnej služby – účasť na verejnom pojednávaní – vykonaný 3. marca2015 v sume 69,92 a jeden režijný paušál v sume 8,39 €, t. j. spolu 78,31, čo spolu s 20 %DPH predstavuje sumu 93,97 €.

Takto vypočítanú sumu (869,74 €) bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhláškyznížiť o 50 %, pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“.Trovy spoločného právneho zastúpenia týchto sťažovateľov tak predstavujú celkovú sumu434,87 €, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť Kanceláriu prezidenta Slovenskej republiky(bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ náhradu   za   ďalšie   úkonyprávnej služby „Podanie vo veci z 12. 12. 2014..., Písomné vyjadrenie z 19. 1. 2015... a Doplnenie argumentácie z 27. 2. 2015...“ nepriznal, pretože ich nepovažoval za také,ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci podstatnému pre rozhodnutie ústavného súduvo veci samej (bod 4 výroku nálezu).  

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanoviskosudca Rudolf Tkáčik.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015