znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 571/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   L.,   T.,   zastúpeného   advokátom JUDr. V. Ľ., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 To 148/2012 a jeho uznesením z 5. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra 2013 doručená sťažnosť M. L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 To 148/2012 a jeho uznesením z 5. augusta 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn. 2 T   306/2010   z 8.   augusta   2012   bol   uznaný vinným z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia   slobody   v   trvaní   18   mesiacov,   výkon   ktorého   mu   bol   podmienečne   odložený na skúšobnú   dobu   v   trvaní   24   mesiacov.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   okresný   súd ho v rozsudku zároveň zaviazal na náhradu škody a so zvyškom nároku bola poškodená odkázaná na občianskoprávne konanie. Sťažovateľ uviedol, že podľa okresného súdu sa mal trestného   činu   dopustiť   tak,   že   v súvislosti   s prevodom   bytu   mal   poškodenej   vystaviť pokladničný doklad na sumu vyššiu, než jej v skutočnosti vyplatil, pričom zvyšné peniaze jej nemal v úmysle vyplatiť vôbec, čím ju uviedol do omylu a spôsobil jej väčšiu škodu.

Sťažovateľ   dodal,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   odvolanie,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   23   To   148/2012   z   5.   augusta   2013   tak,   že ho zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil názor, že závery okresného súdu a krajského súdu o tom, že sa mal dopustiť trestného činu podvodu, sú zjavne neodôvodnené a svojvoľné. Podľa   sťažovateľa   sa   krajský   súd   vôbec   nevysporiadal   s jeho   tvrdeniami   obsiahnutými v odvolaní, ktoré mali dokazovať jeho nevinu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že pokladničný doklad jednoznačne svedčí o tom, že poškodená prevzala sumu 800 000 Sk, čo potvrdila aj svojím podpisom. Taktiež poukázal na to, že za poškodenú boli vyplatené všetky dlhy a na základe toho došlo k zrušeniu dražby. Sťažovateľ sa zmienil aj o tom, že suma,   ktorú   vyplatil   poškodenej,   bola   riadne   zaúčtovaná   ako   výdaj   firmy.   Sťažovateľ uviedol, že v konaní predložil všetky dôkazy o tom, že je nevinný, ale aj napriek tomu sa podľa neho krajský súd jeho námietkami nezaoberal.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod spisovou značkou 23 To 148/2012 porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   §-u   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. j. 23 To 148/2012 zo dňa 5. 8. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorý je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov   a   skutkových   okolností prerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasných a zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr.   IV.   ÚS   115/03).   Okrem   toho   môže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu vyplývať   aj   z   ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov aplikovaných   na   prerokúvaný   skutkový   prípad.   Uvedené   nedostatky   pritom   musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov (III. ÚS 434/2013).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem vo veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že   skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o porušení   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, pretože podľa jeho názoru aj napriek tomu, že v trestnom konaní predložil všetky dôkazy svedčiace pre záver o svojej nevine, krajský súd sa nimi vôbec nezaoberal.

Krajský   súd   v dôvodoch   namietaného   uznesenia   konštatoval,   že   sa   stotožnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa, a v tejto súvislosti uviedol:

„Obžalovaný   M.   L.   spáchanie   skutku   poprel.   Z   trestnej   činnosti   je   obžalovaný usvedčovaný výpoveďou svedkyne a poškodenej Z. M., ktorá v trestnom oznámení krátko po spáchaní skutku uviedla, že obžalovaný jej na rozdiel od dohodnutej kúpnej ceny za byt v sume 800 000 Sk... vyplatil len sumu 20 000 Sk s tým, že ostatok peňazí... jej vyplatí neskôr, pričom zvyšné peniaze vo výške 399 506 Sk (13 261,17 €) jej nevyplatil. Poškodená M. na svojom tvrdení zotrvala počas celého prípravného konania, vykonaných konfrontáciách, ako aj   v konaní   pred súdom.   Na   druhej strane proti   tvrdeniu   poškodenej   stojí   obrana obžalovaného   podporovaná   svedkami   K.   a B.   L.,   bratom   obžalovaného...   ak   by   bolo pravdou, že pri vyplácaní peňazí za byt poškodenej bol s ním v aute prítomný aj svedok K., určite   by   tohto   dôležitého   svedka   uvádzal   už   hneď   pri   vznesení   obvinenia...   s   touto obranou... vyšiel na svetlo až keď bol vypočutý ako obvinený dňa 25. 06. 2009, teda po dlhej dobe, takmer 2 roky po spáchaní skutku. Poškodená pri konfrontácii so svedkom K... jednoznačne uviedla, že svedka vidí po prvýkrát, a že s ním v žiadnom vozidle nesedela... Poškodená pri konfrontácii s obžalovaným... jednoznačne uviedla, že kúpnu zmluvu ani ostatné doklady pri podpise u notára nečítala, pretože tam nemala okuliare a obžalovaný ju veľmi súril. Dodala, že keď odchádzala od notára, že nemala v rukách žiadny doklad. Napokon je potrebné uviesť, že ani svedok B. L., brat obžalovaného, ktorý je konateľom spoločnosti F., s. r. o., T., pri svojej prvotnej výpovedi... svedka K. vôbec neuvádzal... ale tohto   svedka   uviedol   až   s   odstupom   času...   Samotný   svedok   K.   popísal   priebeh odovzdávania peňazí, avšak keď bol pri konfrontácii s poškodenou požiadaný, aby popísal budovu (notársky úrad), kde mali stáť s vozidlom, túto budovu vôbec popísať nevedel... Z uvedených dôvodov senát odvolacieho súdu výpovede svedka K. a brata obžalovaného B. L. považoval   za   tendenčné   a   účelové.   Vzhľadom   k vykonanej   dôkaznej   situácii   senát odvolacieho   súdu   musel   vychádzať   pri   preverení   obrany   obžalovaného   aj   z   ďalších okolností prípadu. Tu je potrebné poznamenať, že vo výpovediach poškodenej neboli zistené tak   závažné   rozpory   ako   vo   výpovediach   a   obrane   obžalovaného.   Pokiaľ   ide   o   ďalšie dôvody, odvolací súd odkazuje na príslušnú časť napadnutého rozsudku, bez potreby ich v celom rozsahu opakovať.“

Na rozdiel od sťažovateľa ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v namietanom uznesení, a to odvolávajúc sa na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, poskytol veľmi   jednoznačný   obraz   o protiprávnom   konaní   sťažovateľa,   ktoré   subsumoval pod konkrétne ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona (§ 221 ods. 1 a 2). Posúdením obsahu sťažovateľovho odvolania proti rozsudku okresného súdu a jeho postavením tvárou v tvár namietanému uzneseniu krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že odvolací súd reflektoval na všetky podstatné argumenty sťažovateľa.

Ústavný   súd   k tomu   ďalej dopĺňa,   že   konajúci   súd   nie   je   povinný v odôvodnení svojho   rozhodnutia   dať   na   každý   argument   a návrh   sťažovateľa   podrobnú   odpoveď. Všeobecný   súd   sa   musí   vysporiadať   s tými   námietkami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný význam (obdobne I. ÚS 27/2011, III. ÚS 522/2011).

Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd svoju povinnosť v tomto smere splnil. V odôvodnení rozhodnutia poukázal hlavne na to, ktoré dôkazy usvedčovali sťažovateľa zo spáchania   prečinu   podvodu.   Krajský   súd   konštatoval   stálosť   dôkazov   získaných výpoveďou poškodenej či konfrontáciami s ňou. Naopak, poukázal na účelovosť dôkazov, ktoré na svoju obranu uvádzal sťažovateľ a svedkovia, ktorí mali dosvedčiť jeho nevinu. Výpovede týchto svedkov označil za tendenčné a v tejto súvislosti zároveň ozrejmil aj to, z akých dôvodov získali tieto dôkazy tvrdený status.

Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil a ak sa   aj nezaoberal niektorými   námietkami sťažovateľa   (výsluchy   A.   a Š.),   uvedením iných dôkazov a predstavením svojich úvah v procese hodnotenia dôkazov poskytol celkom logický obraz o vine sťažovateľa. Ústavný súd nemá dôvod vzhľadom na odôvodnenosť skutkových   a právnych   záverov   akýmkoľvek   spôsobom   spochybňovať   rozhodnutie krajského súdu.

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné.

V   okolnostiach   prípadu   krajský   súd   náležite   formuloval   dôvody,   ktoré   ho   viedli k vyslovenému   záveru,   a   vzhľadom   na to, že tieto   dôvody   ústavný   súd   nehodnotí   ako svojvoľné,   a   tiež   vzhľadom   na   nižšiu   mieru   ústavnej   relevancie   sťažovateľových námietok zastáva   ústavný   súd   názor,   že   postupom   krajského   súdu   ani   jeho   uznesením sp. zn. 23 To 148/2012 z 5. augusta 2013 k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť.

Uznesenie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   zjavných   omylov   v   podstatných skutkových   okolnostiach   ani   v právnom   posúdení   skutku. Ústavný   súd   ani   nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté uznesenie bolo možné považovať za   popierajúce   zmysel   práva   na   súdnu   ochranu,   pretože   krajský   súd   odvolávajúc   sa na skutkové   zistenia   okresného   súdu   a ním   aplikovanú   právnu   normu   svoje   závery zrozumiteľne vysvetlil. Uvedené platí aj v prípade, keď sa zameranie právnych a iných úvah sťažovateľa   uberalo   iným   smerom   než   verdikt   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ nesúhlasil, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení. K tomu ústavný súd poznamenáva, že ak sa konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa   želania   účastníka   konania,   respektíve procesnej   strany   v konaní,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre namietnutie   porušenia   základného   práva   (napr.   II.   ÚS   54/02,   III.   ÚS   92/2012, III. ÚS 435/2013).

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v petite   sťažnosti označil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako základné právo podľa „§ 46 ods. 1 ústavy“. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, považoval za právne bezvýznamné vyzývať sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku podania.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2013