znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 571/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., S., zastúpenej advokátom JUDr. B. K., V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 Co/63/2011 z 26. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2012   doručená   sťažnosť   A.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co/63/2011 z 26. septembra 2012.

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že „Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 9. 2012 sp. zn. 10 Co 63/2011-116 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. 5 C 224/2010-104 zo dňa 1. 8. 2011, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobkyne proti žalovanému I. s. r. o. o ochranu osobnosti...

Okresný súd rozsudkom zo dňa 30. 5. 2011 č. k. 5 C 224/2010-68 zamietol žalobu v celom rozsahu a zaviazal ma na náhradu trov konania vo výške 6.393,48 Eur.

Na moje odvolanie zo dňa 3. 6. 2011 Krajský súd v Prešove bez pojednávania vydal dňa 26. 9. 2012. sp. zn. 10 Co 63/2011-116 rozsudok, ktorým potvrdil zamietajúci rozsudok okresného súdu a zmenil výrok o trovách tak. že znížil priznanú výšku trov na 4.203, 6 Eur. Trovy právneho zastúpenia boli vyúčtované v priamom rozpore s vyhl. č. 209/2009 Z. z (zmenené vyhl. č. 655/2004 Z. z.) účinnej od 1. 6. 2009.

Svoje   rozhodnutie   vo veci samej   odôvodnil   súd tým,   že   si osvojuje dôvod,   ktorý uviedol krajský súd a zopakoval, že som neuniesla dôkazné bremeno...“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   opisuje   niektoré   skutkové   a   právne   závery   z   rozsudku krajského súdu a v závere uvádza, že «Odvolací súd neriešil vôbec otázku, že nebol žiadny dôvod uverejniť na plagáte a na bildboarde moje meno s výzvou pre ľudí, aby volali na tam uvedené telefónne číslo.

Zo strany súdu mi nebola ako fyzickej osobe poskytnutá žiadna ochrana. Výraz „o najväčšom dlžníkovi“, ktorý som použila vo svojej výpovedi pred súdom na zdôvodnenie   toho.   že   ani   mená   skutočných   najväčších   dlžníkov   nie   sú   zverejnené   na bildboardoch. Čo skutočne bolo napísane na plagáte, som doložila fotografiou, takže o texte tam   uvedenom   niet   žiadnych   pochýb.   Týmto   som   plne   uniesla   dôkazné   bremeno   a preukázala som. že žalovaný dal vylepiť a teda zverejniť moje meno bez toho. aby mi pred vylepením umožnil sa k veci vyjadriť.

Občianskoprávna   zodpovednosť   za   neoprávnený   zásah   do   práva   na   ochranu osobnosti podľa § 13 OZ je založená na objektívnom princípe.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť a nevedel doložiť, komu vlastne prenajal uvedenú plochu- kto mu doručil plagát na vylepenie a zanedbal povinnosť preskúmať obsah plagátu (§ 2 ods. 1 zák. č. 147/2001 Z. z.).

Týmto rozhodnutím odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu bola som ako účastníčka občianskoprávneho konania ukrátená na svojom ústavnom práve na spravodlivý proces a teda aj na práve na ochranu svojho mena.».

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil: „1. Základné práva sťažovateľky A. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 Co 63/2012-116 zo dňa 26. 9. 2012 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 Co 63/2011-116 zo dňa 26. 9. 2012 a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Sťažovateľka vo v svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale v nej riadne neodôvodnila a vôbec nekonkretizovala, v čom vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo svojej veci (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Odôvodnenie   sťažnosti   je   teda   nezrozumiteľné   a   neurčité.   Sťažovateľka   iba   tvrdí,   že „zo strany súdu mi nebola ako fyzickej osobe poskytnutá žiadna ochrana“, a tiež to, že „rozhodnutím   odvolacieho   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   bola   som   ako účastníčka občianskoprávneho konania ukrátená na svojom ústavnom práve na spravodlivý proces a teda aj na práve na ochranu svojho mena“.

Keďže sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným odborníkom v oblasti práva (advokátom ) a sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je vecne odôvodnená (sťažovateľka v sťažnosti opisuje iba niektoré skutkové a právne závery z rozsudku krajského súdu), ústavný súd na základe   uvedeného   rozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľky,   a   to   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd nad rámec uvádza, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05, III. ÚS 304/08).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012