znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 570/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., Žižkova 39, Košice, pre namietané porušeniezákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 36 ods. 1Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžr/141/2013 z 25. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), prenamietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 12 ústavyrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.9 Sžr/141/2013 z 25. februára 2015.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ namieta, že najvyšší súd tým,že v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Slovenského pozemkového fonduč. DE/2012/017403-403 z 28. marca 2012 právne normy, ktoré na skutkový stav aplikoval,vyložil absolútne v rozpore s ich významom a účelom, z predložených dôkazov vyvodilnesprávne závery a navyše svoje rozhodnutie dostatočne nezdôvodnil. Napadnutérozhodnutie tak podľa sťažovateľa pôsobí svojvoľne a arbitrárne, vymyká sa požiadavkámspravodlivého súdneho procesu a v konečnom dôsledku výrazne zasahuje do právasťažovateľa vlastniť majetok.

Sťažovateľ uviedol, že rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Trebišoveč. 2007/00073 z 29. marca 2007 mu bolo priznané právo na náhradu za vyvlastnenýpozemok vo forme bezplatného prevodu iného pozemku vo vlastníctve štátu v primeranejvýmere a bonite, v akej bol pôvodný pozemok, a to ak možno v tej istej obci, v ktorej sanachádza prevažná časť pôvodných pozemkov, ak s tým oprávnená osoba súhlasí alebooprávnenej osobe sa poskytne finančná náhrada. Slovenský pozemkový fond mu akonáhradný pozemok ponúkol jeden zo štyroch pozemkov, konkrétne:

-pozemok parc. č. ⬛⬛⬛⬛, orná pôda o výmere 6 316 m2, v extraviláneobceo podiele 1/3,

-pozemok parc. č. ⬛⬛⬛⬛, orná pôda o výmere 4 424 m2, v extraviláneobceo podiele ½,

-pozemok parc. č. ⬛⬛⬛⬛, orná pôda o výmere 1 586 m2, v extraviláneobceo podiele 1/1, alebo

-pozemok parc. č. ⬛⬛⬛⬛, orná pôda o výmere 7 421 m2, v intraviláneobce, z ktorej mu však bola ponúknutá iba jeho časť o výmere 191 m2.Keďže sťažovateľ nepovažoval ani jeden z ponúknutých pozemkov za zodpovedajúcivýmerou a bonitou vyvlastnenému pozemku, túto ponuku odmietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že v konaní ako pred najvyšším súdom, tak aj predKrajským súdom v Bratislave nebola rešpektovaná spravodlivosť a zákonnosť súdnehokonania. Súdy namiesto toho, aby sťažovateľovi poskytli ochranu proti neoprávnenému,logicky neudržateľnému a právne predpisy ignorujúcemu rozhodnutiu Slovenskéhopozemkového fondu, nekriticky prevzali absurdné závery jeho nezákonného rozhodnutia.

Zdôraznil, že ani Slovenský pozemkový úrad, ani súdy nevzali do úvahy skutočnosť,že„na aplikáciu právnej normy o poskytnutí finančnej náhrady nebol žiadny dôvod. Slovenský pozemkový fond mal k dispozícii vhodný pozemok v primeranej výmere a bonite pre sťažovateľa a aj mu takýto pozemok ponúkal. Išlo o pozemok parc. č., orná pôda o výmere 7 421 m2, v intraviláne obce. Tento pozemok bol v rovnakom meste ako vyvlastnený pozemok, rovnako v intraviláne ako vyvlastnený pozemok a rovnako orná pôda ako vyvlastnený pozemok... Lenže SPF ponúklo sťažovateľovi z pozemku, ktorý umiestnením i druhom pozemku zodpovedal vyvlastnenému pozemku iba 191 m2, hoci výmera zodpovedajúca spoluvlastníckemu podielu na pozemku, ktorý bol vyvlastnený bola vyše 2 565 m2.“

Sťažovateľ mal za nedôvodný a nezákonný postup Slovenského pozemkového fondu– ponúknutie finančnej náhrady, čo podporil poukazom na rozsudok najvyššieho súdusp. zn. 1 Sžo/304/2008 z 8. septembra 2009, konkrétne na právny názor, že„Ťarchu vyrovnania formou náhradných pozemkov nemôže žalovaný správny orgán preniesť na vlastníka pôvodných pozemkov, a preto jeho povinnosťou v súčinnosti so Slovenským pozemkovým fondom bolo žalobcovi ako vlastníkovi pôvodných pozemkov ponúknuť na vyrovnanie náhradné pozemky vo výmere a kvalite zodpovedajúcej jeho pôvodným pozemkom v obvode pozemkových úprav a takúto ponuku s ním aj prerokovať. Finančná náhrada by prichádzala do úvahy len v krajnom prípade, a to predovšetkým v tom prípade, pokiaľ by vlastník pôvodných pozemkov odmietol na vyrovnanie náhradné pozemky vo výmere a kvalite zodpovedajúcej pôvodným pozemkom“.Podľa jeho názoru rozhodnenešlo v jeho veci o situáciu, kedy by Slovenský pozemkový fond musel siahať po finančnejnáhrade.

Ďalej namietal, že ani Slovenský pozemkový fond, ani súdy nevzali do úvahy záveryústavného súdu (PL. ÚS 37/95, IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06), Európskeho súdu pre ľudsképráva (rozsudok vo veci Urbárska obec Trenčianske Biskupice vs. Slovenská republika), aniskoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré vo svojej argumentácii použil. Osobitne súdypostupovali pri výklade § 8a zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkoma o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) v spojení s vyhláškou Ministerstva financií,cien a miezd Slovenskej socialistickej republiky č. 205/1988 Zb. o cenách stavieb,pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkova o náhradách za dočasné užívanie pozemkov formalisticky a následne aj v rozpores požiadavkami ústavy na výklad zákonov, čím„v zmysle označeného rozsudku Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva neodstránili prekážku, ktorá bránila ochrane základného ľudského práva vlastniť majetok poskytnutím primeranej náhrady za vyvlastnený pozemok!“.Tým, že Slovenský pozemkový fond neponúkol sťažovateľovi primeranýnáhradný pozemok a preniesol zodpovednosť za nadobudnutie takého pozemkuna sťažovateľa pri súčasne ponúknutej finančnej náhrade 442,80 €, nielenže podľasťažovateľa neodstránil majetkovú krivdu, ktorú utrpela právna jeho predchodkyňa, ale tútoprehĺbil.

V zmysle ďalších námietok sťažovateľa sa najvyšší súd v označenom rozsudkus dôvodmi a argumentáciou sťažovateľa obsiahnutými v jeho odvolaní voči rozsudkukrajského súdu vysporiadal len veľmi laxne a v zásade sa obmedzil len na vyslovenie, že sastotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu, pričom sa vôbec nezaoberalrelevantnosťou krajským súdom použitej právnej úpravy z hľadiska temporality. Zdôraznil,že účinnosť krajským súdom aplikovaného § 8a zákona č. 503/2003 Z. z. nastalaaž niekoľko rokov po podaní reštitučnej žiadosti. Ďalej sťažovateľ namietol, že súdy savôbec nezaoberali ústavnou konformitou aplikovaných právnych noriem, hoci sú na topovinné. Najvyšší súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či daný skutkový stav umožňovalSlovenskému pozemkovému fondu vydať žalobou v správnom súdnictve napadnutérozhodnutie. Následne súdy dospeli k absolútne neprimeraným záverom, že namiestopozemku v intraviláne mesta s viac ako 8 000 obyvateľmi o výmere 2 565 m2má byťposkytnutá náhrada v sume 442,80 €. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžr/141/2013z 25. februára 2015 tak podľa sťažovateľa nemožno hodnotiť inak ako absolútnenedôvodný, arbitrárny a z logického hľadiska absurdný.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných ľudských práv a slobôd, základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžr/141/2013 zo dňa 25.02.2015 porušené bolo.

Zrušuje sa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžr/141/2013 zo dňa 25.02.2015 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 296,44 eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa č. ⬛⬛⬛⬛ vedený v ⬛⬛⬛⬛ do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlača verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď tovyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahupovažovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnostimohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považujeza nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebozabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcimo opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postaveniaústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniuzákladného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byťteda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01).

Ústavný súd teda nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Z pripojeného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa oboznámil s obsahompripojených spisov, z ktorých okrem iného zistil, že sťažovateľ (navrhovateľ v konaní)trikrát nesúhlasil s náhradnými pozemkami (27. augusta 2007, 19. novembra 2007,11. novembra 2009). Následne sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňovéhorozsudku a zhodne dospel k záveru, že„odporca pri postupe uspokojenia reštitučného nároku za priznané právo na náhradu za pozemok, ktorý mu nebolo možné vydať a pri výpočte výšky finančnej náhrady postupoval správne a v súlade s platnými právnymi predpismi (vyhláška č. 205/1988Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov v znení neskorších predpisov, ktorá bola účinná ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 229/1991Zb.“Najvyšší súd dodal, že požiadavka sťažovateľana prevedenie pozemku v intraviláne mestav primeranej výmere a bonite prisúčasnej požiadavke, aby súd uložil odporcovi povinnosť oceniť pôvodný pozemokv intraviláne obce trhovými cenami ku dňu vydania náhradného pozemku v súlades európskym právom, vzhľadom na právnu úpravu (§ 1, § 6 ods. 2, § 6 ods. 5 a § 8a zákonač. 503/2003 Z. z.) nemá oporu v zákone. Inak rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 219Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 250ja ods. 3 druhou vetouOSP a § 250l OSP, keď dospel k záveru, že námietky uvedené v odvolaní proti rozsudkukrajského súdu neobstoja a nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci.

Keďže konanie pred prvostupňovým a odvolacím súdom predstavuje jeden celokod začatia konania až do jeho právoplatného skončenia, rozhodnutia v ňom vydané trebaposudzovať v tomto kontexte, ústavný súd pre účely komplexného posúdenia veci doplnilspisový materiál aj o rozsudok krajského súdu č. k. 4 S/80/2012-61 z 31. mája 2013.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí okrem iného skonštatoval, že v priebehureštitučného konania nebolo preukázané tvrdenie, že by v prípade pôvodnej pôdy išlo v časevyvlastnenia o stavebný pozemok, hoci správny orgán sťažovateľa na to vyzval. Tvrdenie,že podľa § 6 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. má sťažovateľ právo na vydanie náhradnýchpozemkov v lokalite a rozmeroch odňatých pôvodných pozemkov (v intraviláne mestaM. o výmere 2 565 m2), z citovaných ustanovení nevyplýva a súd ho považuje zazavádzajúce. Súčasne, ako neskôr aj najvyšší súd poukázal na § 8a zákona č. 503/2003 Z. z.,v zmysle ktorého sa pri poskytnutí finančnej náhrady oprávnenej osobe podľa § 6 ods. 2postupuje podľa ustanovenia cenového predpisu platného ku dňu nadobudnutia účinnostizákonač. 229/1991Zb.oúpravevlastníckychvzťahovkpôdeainémupoľnohospodárskemu majetku (účinnosť nadobudol 24. júna 1991). V závere odôvodneniasvojho rozsudku krajský súd vyslovil, že„v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vo veci navrátenia vlastníctva k pozemkom, resp. práva na náhradu za pozemok, ktorý nebolo možné vydať, sa súd môže zaoberať len posúdením zákonnosti toho rozhodnutia odporcu, proti ktorému podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok a ktorý označil za predmet preskúmania. Inými nárokmi, ako boli riešené napadnutým rozhodnutím, sa v tomto preskúmavacom konaní zaoberať nemôže. Z uvedeného dôvodu k návrhu nariadenia odporcovi, aby poskytol navrhovateľovi pozemok v intraviláne mesta M. vo výmere 2 565 m2 súd nemohol prihliadnuť, navyše tento spôsob poskytnutia náhrady za pozemok, ktorý nebolo možné vydať by bol v rozpore s ustanoveniami zákona č. 503/2003 Z. z.“.

Proti rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ v postate namieta nesprávne právneposúdenie veci spočívajúce vo formalistickom výklade a aplikácii právnej normy, ktoráz hľadiska svojej časovej účinnosti nemohla byť použitá (§ 8a zákona č. 503/2003 Z. z.),a v nesprávnom výklade požiadavky na výmeru a bonitu náhradného pozemku.

Podľa § 8s zákona č. 503/2003 Z. z. pri poskytnutí finančnej náhrady oprávnenejosobe podľa § 6 ods. 2 sa postupuje podľa ustanovenia cenového predpisu platného ku dňunadobudnutia účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôdea inému poľnohospodárskemu majetku.

Podľa § 3 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z.o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov všeobecne záväznéprávne predpisy nadobúdajú účinnosť pätnástym dňom po ich vyhlásení v zbierke zákonov,ak nie je v nich ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti. Ak je to odôvodnenénaliehavým všeobecným záujmom, môže sa v právnom predpise výnimočne ustanoviťskorší začiatok jeho účinnosti, najskôr však dňom vyhlásenia v zbierke zákonov.

Účinnosť právnej normy vypovedá o jej záväznosti pre adresátov, ktorým je určená,a to v korešpondencii s jej personálnou pôsobnosťou a títo adresáti sú povinní dodržiavaťstanovené pravidlo správania obsiahnuté v dispozícii právnej normy určené rozkazovacímspôsobom príkazu alebo zákazu či určením možného dovoleného správania vo formepovolenia, súhlasu. Tomu zodpovedajú práva a povinnosti tých subjektov, ktorým je platnáa účinná právna norma adresovaná.

K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem,ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty (nálezústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. mája 1995). Avšak nie každé pôsobenieneskoršieho zákona do minulosti sa v teórií nepovažuje za spätné pôsobenie. Všeobecne jeprijatý názor, že plnenie právnej povinnosti sa musí uskutočňovať na základe právaplatného v čase, kedy dochádza k plneniu danej právnej povinnosti. Obdobné platí aj prespôsob uplatňovania nárokov, ku ktorému musí dôjsť na základe práva platného v čase,kedy sa uskutočňuje realizácia nároku. Pri nepravej retroaktivite nemožno hovoriť o spätnejúčinnosti v pravom zmysle slova. Pokiaľ došlo k zmene v právnej úprave, musia byťsubjektívne práva a povinnosti vznikajúce z právnych vzťahov posudzované podľa právaúčinného v čase ich vzniku.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). Európsky súdpre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňaaj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená,že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splneniepovinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétnyprípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

Zo sťažovateľom napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že najvyšší súdjednak sám rešpektoval čl. 2 ods. 2 ústavy, keď napadnutý rozsudok krajského súdupreskúmal postupom ustanoveným Občianskym súdnym poriadkom, a tiež keď zistil,že Slovenský pozemkový fond postupoval rovnako a pri svojom rozhodovaní sa riadilzákonom č. 503/2003 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase vydania správnehorozhodnutia. Súčasne svoje rozhodnutie riadne odôvodnil poukazom na relevantnú právnuúpravu, pričom neopomenul ani zdôvodniť jej aplikáciu na skutkový stav s ohľadomna žalobné a odvolacie námietky sťažovateľa. Pokiaľ Slovenský pozemkový fond rozhodolv súlade so zákonom v znení účinnom v čase rozhodovania, aplikoval na vec príslušnúnormu, a to bez ohľadu na znenie zákona v čase uplatnenia si reštitučného nároku. Zneniezákona v čase uplatnenia nároku je relevantné pre posúdenie náležitosti listiny, ktorú taksťažovateľ učinil, a jej príloh.

Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že súdy v správnom súdnictvena rozdiel od iných konaní nerozhodujú o právach, právom chránených záujmocha povinnostiach fyzických alebo právnických osôb priamo. Nemajú právomoc svojímrozhodnutím nahradiť alebo doplniť preskúmavané správne rozhodnutie alebo postup, môžulen konštatovať jeho rozpor so zákonom a následne rozhodnutie zrušiť a vrátiť správnemuorgánu na ďalšie konanie, alebo po zistení, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydanév súlade so zákonom, zamietne žalobu, resp. napadnuté správne rozhodnutie potvrdí (§ 250jOSP, § 250q OSP). Táto vlastnosť konania v správnom súdnictve má za následok aj to,že súdy v správnom súdnictve nie sú súdmi skutkovými, ale vykonávajú len dôkazyrelevantné pre zistenie prípadného zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu(navrhovateľa) v konaní. Svojou činnosťou nenahrádzajú žiadnu z etáp správneho konania.Najvyšší súd preto nemohol uložiť povinnosť Slovenskému pozemkovému fonduvypracovať nový znalecký posudok.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovaťza svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a takisto z neho nevyplýva taká aplikáciavšeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu.Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti či arbitrárnosti napadnutéhorozhodnutia. Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyhovujepožiadavkám základného práva na spravodlivé súdne konanie a rovnosť účastníkov konaniaa najvyšším súdom prezentovaný výklad relevantných právnych predpisov v ich vzájomnejsúvislosti nie je v rozpore s čl. 152 ods. 4 ústavy.

V dôsledku toho ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska nietžiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, a pretonie je oprávnený a ani povinný jeho odôvodnenie nahrádzať svojím právnym názorom.Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavyústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorýmpatrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základnýchpráv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy,resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru,že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných právsťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušeniazákladného práva sťažovateľa podľa z čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že námietkysťažovateľa nesignalizujú také pochybenie zo strany najvyššieho súdu, ktoré by mupo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnilo dospieť k záveru, že napadnutýmrozhodnutím krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa na spravodlivýsúdny proces zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 istiny a čl. 6 ods. 1dohovoru, ako aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu a podľa čl. 12 ústavy.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015