SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 570/2014-28
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu RudolfaTkáčika vo veci sťažnosti spoločnosti CITIUS, s. r. o., v likvidácii, Krakovská 19, Košice,zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Kožiakom, Murgašova 3, Košice, pre porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduPoprad v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 131/2006 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo spoločnosti CITIUS, s. r. o., v likvidácii na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právona prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenompod sp. zn. 20 C 131/2006 p o r u š e n é b o l o.
2. Okresnému súdu Poprad p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn.20 C 131/2006 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Spoločnosti CITIUS, s. r. o., v likvidácii finančné zadosťučinenien e p r i z n á v a.
4. Okresný súd Poprad j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti CITIUS, s. r. o.,v likvidácii trovy právneho zastúpenia v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur advanásť centov), na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Martina Kožiaka,Murgašova 3, Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímsp. zn. III. ÚS 570/2014 z 24. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnostiCITIUS, s. r. o., v likvidácii (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. MartinomKožiakom, Murgašova 3, Košice, v ktorej namietala porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 20 C 131/2006.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala neprimeranú dĺžku konania sp. zn. 20 C 131/2006vedeného na okresnom súde o zaplatenie dlhu s príslušenstvom. Uvedené konanie začaložalobným návrhom právneho predchodcu sťažovateľky, ktorý bol okresnému súdu doručený8. marca 2006. Sťažovateľka vstúpila do konania 29. marca 2011 na základe uzneseniaokresného súdu č. k. 20 C/131/2006-348, ktorým bola pripustená zmena účastníkov nastrane navrhovateľa. Do podania sťažnosti ústavnému súdu nielenže nebolo v uvedenomkonaní právoplatne rozhodnuté, ale nebolo zatiaľ prijaté žiadne meritórne rozhodnutie voveci. K stavu konania sťažovateľka uvádza:
«Sťažovateľ zastáva názor, že v priebehu jeho konania pred Okresným súdom Poprad ako súdom prvého stupňa, došlo z jeho strany k nedôvodným prieťahom, pričom tieto prieťahy sú takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno kvalifikovať inak ako „zbytočné prieťahy“. Týmito prieťahmi zo strany Okresného súdu Poprad došlo k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Sťažovateľ sa domnieva, že jeho vec, týkajúca sa zaplatenia dlžnej sumy, ktorá bola naviac dlžníkom písomne uznaná čo do dôvodu a výšky s úradne osvedčeným podpisom dlžníka, nie je skutkovo a právne tak zložitá, že by sa vymykala z bežnej rozhodovacej činnosti príslušných súdov v obdobných veciach. Naopak, pravdepodobne ide o vôbec najfrekventovanejšie a najčastejšie kauzy, s ktorými sa obracajú účastníci na príslušné súdy. Sťažovateľ zdôrazňuje, že pravosť podpisu odporcu bola preukázaná aj znaleckým posudkom, a uznaná aj samotným odporcom na pojednávaní konanom dňa 06. 04. 2009. Výklad a aplikácia príslušnej právnej úpravy sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj metodiku postupu všeobecných súdov v týchto sporoch.
Skutočnosť, že v danom prípade naozaj nejde o zložitú vec potvrdzuje aj rozsah dokazovania vykonaného pred prvostupňovým súdom. S poukazom na uvedené, nemožno akceptovať dlhodobú nečinnosť súdu ani prípadným odvolávaním sa na zložitosť prípadu. Rovnako dôležité je však to, že Okresný súd Poprad dlhodobo nerealizoval žiadne úkony a teda dlhodobo nerealizoval ani úkony, ktoré by mali smerovať k odstráneniu prípadnej zložitosti prípadu.
Sťažovateľ ďalej zastáva názor, že neprimeraná dĺžka trvania tejto veci má bezprostredný vplyv na neprimeranú dĺžku prebiehajúcej likvidácie obchodnej spoločnosti CITIUS, s.r.o., v likvidácii.
Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci. Vždy je dôležité oddeliť konanie pomalé a neúčinné, to znamená konanie s prieťahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej lehote od konania, ktoré trvá dlho z dôvodu zložitosti prípadu. (ÚS 26/95) Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu samotnej podstaty veci, odbornou nepripravenosťou na pojednávanie, neodborným využitím času určeného na pojednávanie, neodborným vedením jednotlivých pojednávaní a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie. (ÚS 47/96) Zložitosť veci zbavuje súd zodpovednosti za pretrvávanie neistoty účastníka vtedy, ak súd priebežne robí úkony prispievajúce k odstráneniu príčin zložitosti. (ÚS 41/97)
Sťažovateľ vyslovuje presvedčenie, že pri efektívnom postupe súdu už mohlo byť o jeho žalobe právoplatne rozhodnuté. Celkový postup prvostupňového súdu nemožno v nijakom prípade považovať za relevantný a efektívny postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa v jeho spore. Postup Okresného súdu Poprad ako celku, sťažovateľ vyhodnocuje ako konanie, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa v ich veci a teda ako také, ktoré spôsobilo zbytočné prieťahy.»
Vzhľadom na prieťahy súdu a jeho nečinnosť podala sťažovateľka 11. júna 2014na okresnom súde sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) a požiadala ho o zjednanienápravy. Podpredseda okresného súdu po prešetrení sťažnosti konštatoval vo svojomvyjadrení sp. zn. Spr/100130/2014 zo 17. júla 2014 jej dôvodnosť a oznámil sťažovateľke, žezo strany súdu boli prijaté opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jejsťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1/ Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a základné právo na prejednanie záležitostí sťažovateľa v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/131/2006 porušené boli.
2/ Okresnému súdu Poprad prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/131/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3/ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 8.500.- Eur, ktoré je Okresný súd Poprad povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Okresný súd Poprad je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila sťažovateľka ujmou,ktorá jej vznikla v dôsledku obáv o ochranu jej práv, psychického napätia, pocitov krivdy,sklamania, nespravodlivosti a úzkosti z neprimeranej dĺžky konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podanímsp. zn. I. ÚS/2014 doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2014, v ktorom podpredsedatohto súdu uviedol prehľad jednotlivých procesných úkonov vykonaných vo veci.K opodstatnenosti sťažnosti uviedol:
„Predmetom konania je spor o zaplatenie sumy 15.753,56 eur z titulu zmluvy o pôžičke. Vzhľadom na potrebu rozsiahleho dokazovania, ktoré bolo vo veci vykonané možno konštatovať, že ide o vec skutkovo zložitú. Súd sa v priebehu konania musel vyporiadať s uvádzanými novými skutočnosťami v predmetnej veci ako aj s procesnými návrhmi zo strany účastníkov.
Podstatou uvedeného sporu nie je len úhrada žalovanej sumy a príslušenstva. Je vecou právneho názoru, či si žalobcovia uplatnili a odôvodnili svoje nároky riadne a včas. V tomto smere je potrebné poukázať predovšetkým na skutočnosť, že v spore neexistuje ani jediný originál listinného dôkazu a odporca spochybňuje pravosť svojho podpisu na spornom uznaní dlhu i nadväzujúcich listinách.
Zákonný sudca v písomnom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že aj keď znalecké dokazovanie preukázalo, že podpis odporcu na spornej listine je pravým podpisom, navrhovateľ - sťažovateľ ďalej do spisu založil listinu, ktorou preukazuje vznik záväzku odporcu, ale ktorá nepochybne nemôže byť pravou listinou, nakoľko predložená kópia zmluvy o pôžičke zo dňa 6. 12. 2009 bola súdu predložená navrhovateľom dňa 2. 6. 2009, teda pol roka pred jej údajným uzavretím. Tiež uviedol, že keď na túto skutočnosť súd poukázal, navrhovateľ opustil pojednávaciu miestnosť s tým, že je zdravotne indisponovaný a od uvedeného okamihu začal mať výhrady voči priebehu pojednávania. Žiadaný originál listiny nepredložil ani nesplnenie uvedenej povinnosti neodôvodnil.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že Okresný súd Poprad v konaní napriek dĺžke trvania sporu právoplatne nerozhodol, je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že vo veci bolo potrebné rozhodovať o viacerých procesných návrhoch (rozhodnutia o oslobodení súdnych poplatkov, o zmene účastníka konania na strane navrhovateľa a pod.), pričom niekedy z dôvodu podaných odvolaní bolo potrebné predkladať spis aj odvolaciemu súdu. Rozhodovanie o procesných návrhoch ako aj rozsah vykonaného dokazovania nesporne ovplyvňuje celkovú dĺžku konania. Zároveň poukazujeme aj na tú skutočnosť, že viaceré pojednávania (napr. dňa 15. 5. 2009, 9. 11. 2009, 18. 1. 2010, 22. 2. 2010, 10. 10. 2011) boli odročené z dôvodov na strane navrhovateľa. Zo strany navrhovateľa, resp. jeho právneho predchodcu viackrát neboli predložené listinné dôkazy, resp. návrhy na dokazovanie, ktoré na základe výzvy súdu mal predložiť.
Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania čo najrýchlejšie prejednať a rozhodnúť predmetnú vec tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyn súdu. Rýchlosť konania nepriaznivo ovplyvňovali samotní účastníci konania i svojim správaním, keď neboli súčinní v predmetnej veci, resp. opakovane spomaľovali súdne konanie opakovanými žiadosťami o odročenie pojednávania, či výmenou právnych zástupcov.
Taktiež je potrebné poukázať na to, že navrhovateľ sa na prieťahy v konaní sťažoval po prvýkrát až podaním doručeným dňa 17. 6. 2014. Sťažnosť navrhovateľa bola evidovaná pod číslom Spr/100130/2014 a bola vyhodnotená ako dôvodná, o čom bol navrhovateľ upovedomený listom zo dňa 17. 07. 2014 a zároveň mu bolo oznámené, že zo strany predsedu súdu bude vykonávaný dohľad nad konaním vo veci...
Sťažovateľ podal sťažnosť predsedovi súdu dňa 17. 6. 2014. Dňa 23. 6. 2014 sa malo uskutočniť pojednávanie, ktoré bolo odročené na základe ospravedlnenia likvidátora navrhovateľa z dôvodu jeho hospitalizácie a to na deň 5. 9. 2014. Následne podaním zo dňa
17. 7. 2014 bola sťažnosť navrhovateľa vyhodnotená ako dôvodná najmä s prihliadnutím na obdobie od 8. 11. 2011, kedy navrhovateľ podal námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi, ktorú zákonný sudca vyhodnotil ako námietku týkajúcu sa postupu konania, ktorú nie je potrebné predkladať nadriadenému súdu a následne vytýčil termín pojednávania, až dňa 28. 4. 2014. Na základe konštatovania dôvodnosti sťažnosti je zo strany predsedu súdu vykonávaný dohľad a to v pravidelných dvojmesačných intervaloch. V tomto období sa malo uskutočniť pojednávanie dňa 5. 9. 2014, avšak dňa 20. 8. 2014 navrhovateľ znovu podal námietku zaujatosti a táto skutočnosť bola dôvodom pre odročenie pojednávania. Uznesením zo dňa 9. 9. 2014 bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti. Toto uznesenie navrhovateľ prevzal dňom 2. 10. 2014, následne dňa 9. 10. 2014 bola súdu doručená žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a v ten istý deň zákonný sudca dal pokyn na predloženie spisu vyššiemu súdnemu úradníkovi na rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov.
Sťažovateľ podal sťažnosť dňa 20. 8. 2014, teda cca jeden mesiac po vyhodnotení sťažnosti podanej predsedovi súdu. Na základe uvedeného sme toho názoru, že zo strany navrhovateľa nebola poskytnutá žiadna príležitosť na odstránenie protiprávneho stavu, pričom je zrejmé, že po podaní sťažnosti súd vo veci koná a pojednávanie bolo odročené z dôvodov na strane navrhovateľa, ktorý sa rozhodol pre podanie námietky zaujatosti. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že aj podanie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) umožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa.
Priznanie finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy ako náhrada nemajetkovej ujmy len v tých prípadoch, keď porušenie základného práva už nie je možné napraviť ani odstrániť, čo v danom prípade nie je naplnené a preto s poukazom na vyššie uvedené dôvody navrhujem, aby Ústavný súd SR sťažnosť zamietol.“
K stanovisku predsedu okresného súdu sa vyjadrila sťažovateľka prostredníctvomsvojho právneho zástupcu podaním z 10. novembra 2014, v ktorom uviedla, že v celomrozsahu trvá na podanej sťažnosti. K námietke podpredsedu okresného súdu týkajúcej saskutkovej zložitosti opätovne vyslovila presvedčenie, že nejde o zložitú vec. K námietkeo podaní sťažnosti ústavnému súdu len jeden mesiac po vyhodnotení sťažnostipodpredsedom súdu sťažovateľka uvádza, že „lehota presahujúca jeden mesiac musí byť pre súd dlhodobo porušujúci ústavné práva sťažovateľa dostatočná na zabezpečenie a realizáciu úkonov smerujúcich k odstráneniu protiprávneho stavu, zvlášť ak ide o osem a pol ročnú vec...“.
Trovy právneho zastupovania si sťažovateľka vyčíslila na sumu 426,12 €.
Podpredseda okresného súdu, ako aj sťažovateľka vyjadrili súhlas s upustenímod ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti. Ústavný súd so súhlasom účastníkovkonania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danejveci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd zisťoval z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 20C 131/2006 priebeh a stav konania. Zo súdneho spisu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:Konanie začalo návrhom právneho predchodcu sťažovateľky na vydanie platobnéhorozkazu 8. marca 2006. Pretože neboli splnené podmienky na vydanie platobného rozkazu,bola vec 17. mája 2006 prevedená z registra Ro do registra C. Po výzve na úhradu súdnehopoplatku (29. marec 2006) a žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkovrozhodoval okresný súd po doručení dokladov o osobných majetkových pomeroch(24. júl 2006) o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Uznesením zo 6. septembra2006 okresný súd návrh zamietol. Na základe odvolania navrhovateľa a po vyžiadanídokladov z daňového úradu a registrového súdu autoremedúrou okresný súd 8. februára2007 zrušil napadnuté uznesenie a priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnychpoplatkov.
Prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa konalo 31. júla 2007, bolo po vypočutíúčastníkov konania odročené na neurčito pre účely preverenia pravosti podpisov odporcuna listine o uznaní dlhu. Ďalšie pojednávania vo veci sa uskutočnili 17. septembra 2007a 12. októbra 2007, keď kvôli návrhu na znalecké dokazovanie bolo pojednávanie odročenéna neurčito. V októbri 2007 sa súd oboznamoval s ďalšími písomnými vyjadreniamiúčastníkov, na základe ktorých vyzval (10. decembra 2007) právnu zástupkyňunavrhovateľa, či má v úmysle rozšíriť petit návrhu. Návrh na pripustenie zmeny žalobnéhopetitu bol súdu doručený až 11. marca 2008. Medzitým okresný súd uznesenímz 21. januára 2008 nariadil znalecké dokazovanie. Proti výroku o povinnosti zložiťpreddavok na znalecké dokazovanie podal odporca 5. februára 2008 odvolanie.
V období od 28. februára 2007 do 2. septembra 2007 (6 mesiacov) okresný súdvo veci nekonal. O oslobodení odporcu od súdnych poplatkoch rozhodol uznesenímz 2. septembra 2008. V súvislosti s preložením zákonného sudcu bol spis 1. augusta 2008pridelený do senátu 10 C, následne 25. septembra 2008 do senátu 20 C. Pokyn znalkynina znalecké dokazovanie bol daný súdom 23. septembra 2008, t. j. osem mesiacovpo nariadení znaleckého dokazovania, čo však bolo spôsobené tým, že navrhovateľ nedodaloriginál listinných dôkazov, ktoré mali byť predmetom skúmania. Znalkyňa prípisomz 2. januára 2009 požiadala súd o súčinnosť pri zabezpečení porovnávacieho materiálu.Znalecký posudok bol súdu doručený 25. februára 2009.
Štvrté pojednávanie vo veci sa konalo 6. apríla 2009 a bolo po vyjadrení účastníkovk stavu konania odročené na 15. máj 2009, následne kvôli kúpeľnej liečbe na žiadosťnavrhovateľa na 15. jún 2009. Navrhovateľ doručil súdu 2. júna 2009 svoje vyjadrenies ďalšími návrhmi na dokazovanie. Na pojednávaní 15. júna 2009 požiadal odporcaopakovane o ustanovenie advokáta (prvýkrát požiadal súd o ustanovenie advokáta31. júla 2007). Okresný súd mu ustanovil právneho zástupcu z radov advokátov uznesenímz 12. augusta 2009. Súd nariadil (16. septembra 2009) ďalší termín pojednávaniana 9. november 2009. Navrhovateľ doručil súdu ďalšie návrhy na doplnenie dokazovaniavýsluchmi svedkov a listinnými dôkazmi a (5. novembra 2009) ospravedlnenie svojejneúčasti na pojednávaní nariadenom na 9. november 2009 z dôvodu hospitalizácie.Pojednávanie 9. novembra 2009 bolo odročené na neurčito pre účely preverenia schopnostinavrhovateľa zúčastniť sa pojednávania. Súd následne nariaďoval ďalšie pojednávania, ktoréodročoval pre hospitalizáciu navrhovateľa (18. januára 2010), na žiadosť oboch účastníkovkonania (9. februára 2010), na žiadosť navrhovateľa pre účely zvolenia si právneho zástupcu(22. februára). Súd v tomto období dvakrát (bezúspešne) požiadal navrhovateľa o doručenieoriginálov dokladov, ktoré predkladal súdu.
Navrhovateľ doručil 15. februára 2010 súdu návrh na zmenu účastníka na stranenavrhovateľa a vzápätí 10. marca 2010 požiadali sťažovateľka (v tomto štádiu zatiaľ len akonavrhovaný nový účastník, potenciálny právny nástupca navrhovateľa) a aj navrhovateľo ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. Okresný súd uznesenímz 24. marca 2010 zamietol návrh na zmenu účastníkov konania, proti čomu navrhovateľpodal odvolanie (10. mája 2010, doplnené 11. mája 2010). Odvolací spis bol krajskémusúdu predložený 6. septembra 2010.
Krajský súd Prešov (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 Co 111/2010z 8. februára 2011 zrušil uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na zmenuúčastníkov konania, keď konštatoval, že okresný súd posudzoval návrh hmotnoprávne,čo vzhľadom na procesnoprávnu povahu rozhodnutia nie je možné. Okresný súd uznesenímz 29. marca 2011 rozhodol o pripustení zmeny účastníkov na strane navrhovateľa, čímpripustil vstup sťažovateľky do konania. Na strane sťažovateľky v konaní vystupoval naďalejnavrhovateľ, ktorý je likvidátorom spoločnosti, ako jej zástupca.
Sťažovateľka doručila súdu 26. apríla 2011 zmenu petitu návrhu. Okresný súdrozhodoval o žiadosti sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu, ktorú uznesenímz 5. mája 2011 zamietol. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky (doručeného7. júna 2011) potvrdil rozhodnutím sp. zn. 16 Co 80/2011 zo 14. júla 2011 uznesenie súduprvého stupňa.
Ďalšie pojednávania nariadil okresný súd na 10. október 2011, ktoré bolo odročenéna žiadosť odporcu pre neprítomnosť zástupcu sťažovateľky (pôvodného navrhovateľa)pre zlý zdravotný stav a pre vznesenie námietky zaujatosti zástupcom sťažovateľky.Sťažovateľka doručila 8. novembra 2011 súdu odôvodnenie námietky zaujatosti. Vzhľadomna namietaný postup sudcu v konaní nebol spis v zmysle § 14 ods. 3 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“) predložený na rozhodnutie nadriadenému súdu.
Od októbra 2011 bol okresný súd vo veci nečinný až do 28. apríla 2014, keď nariadilďalšie pojednávanie na 23. jún 2014 (viac ako dva a pol roka). Zástupca (likvidátor)sťažovateľky 17. júna 2014 súdu oznámil, že sa pojednávania nezúčastní z dôvoduhospitalizácie, a 20. júna 2014 že sa ho nezúčastní z dôvodu jeho nesúhlasu so skrátenímlehoty na prípravu na pojednávanie. Súd odročil pojednávanie na 5. september 2014. Sťažovateľka opätovne vzniesla námietku zaujatosti sudcu z dôvodu postupuv konaní. Na pojednávaní 5. septembra 2014 sťažovateľka trvala na predložení vecinadriadenému súdu. Súd ju vyzval (9. septembra 2014) na úhradu súdneho poplatkuza námietku zaujatosti. Sťažovateľka požiadala o oslobodenie od povinnosti úhrady súdnehopoplatku.
Ústavný súd konštatuje, že v konaní sp. zn. 20 C 131/2006 sa dlhšie obdobienečinnosti vyskytlo v období od októbra 2011 do júna 2014 (viac ako 2 a pol roka ) a kratšieobdobia nečinnosti od februára 2007 do júla 2007 (5 mesiacov) a od mája 2009do septembra 2009 (4 mesiace). V ostatnom období súd síce priebežne konal,ale neefektívne, bez postupu vo veci a do podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci nebolona prvom stupni prijaté meritórne rozhodnutie.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovalabez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne saprávna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Pretona splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vecprerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konaniana prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkovSlovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ichveci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečiť odstránenie stavuprávnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe(III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnostiprípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konaniaa spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňujepri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodnutieo zaplatenie dlhu s príslušenstvom. Ide o konanie, ktoré spravidla nebýva skutkovo zložité,v tomto prípade však ústavný súd zohľadnil skutočnosť, že nepredloženie originálovlistinných dôkazov a spochybňovanie pravosti kópií, ako aj časté uvádzanie novýchskutočností do istej miery komplikuje ustálenie skutkového stavu.
Po právnej stránke vec nie je náročná. Návrhy tohto typu tvoria častú a bežnúagendu okresných súdov.
2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd posudzoval, bolo správanie účastníkovkonania. Ústavný súd konštatuje, že z dôvodu opakovanej neúčasti účastníkov konaniana pojednávaniach, tak na strane odporcu, ktorý požiadal o odročenie pojednávania9. februára 2010 a 10. októbra 2011, ako aj na strane navrhovateľa, ktorý od 29. marca 2010ďalej vystupoval v konaní ako zástupca (likvidátor) sťažovateľky. Na žiadosť sťažovateľky,resp. jej zástupcu súd odročoval pojednávanie 15. mája 2009 (navrhovateľ z dôvodu pobytuna liečení nemal možnosť spracovať podklady na vyjadrenie vo veci), 9. novembra 2009a 18. januára 2010 z dôvodu avizovanej hospitalizácie navrhovateľa, 9. februára 2010na žiadosť navrhovateľa, 22. februára 2010 z dôvodu náhlej zdravotnej indispozícienavrhovateľa a tiež z dôvodu zvolenia si právneho zástupcu, 10. októbra 2011pre ospravedlnenie sa navrhovateľa pre nepriaznivý zdravotný stav, 23. júna 2014pre plánovanú hospitalizáciu likvidátora sťažovateľky. Takýmto správaním účastníkov došlok výraznému spomaleniu napadnutého konania.
Aj keď ústavný súd uznáva, že práceneschopnosť účastníka konania je relevantnýmdôvodom na ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaniach pred všeobecnými súdmi,nemožno však pri rozhodovaní o sťažnosti takéhoto účastníka (sťažovateľa) na prieťahyv konaní neprihliadnuť na tieto okolnosti, pokiaľ skutočne mali preukázateľný dopadna celkovú dĺžku trvania doterajšieho konania.
V období hospitalizácie právneho predchodcu a likvidátora sťažovateľky a jehopobytu v liečebnej starostlivosti okresný súd nemohol pojednávať, a preto predĺženiekonania z tohto dôvodu nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu. Tieto skutočnosti všakprispeli k predĺženiu konania, čo ústavný súd zohľadnil pri priznaní finančnéhozadosťučinenia.
Ústavný súd pri preskúmaní spisu zistil ďalšie okolnosti, ktorými právny predchodcaa likvidátor sťažovateľky prispel k prieťahom v konaní okresného súdu, a to najmänedostatočnou súčinnosťou pri predkladaní súdom vyžadovaných originálov dôkaznýchlistín. Podobne opakované oznamovanie nových skutočností, nereagovanie na výzvu súdutýkajúcu sa zamýšľaného rozšírenia petitu (na výzvu z 10. decembra 2007 reagovalnavrhovateľ 11. marca 2008) a zmena petitu sťažnosti prispeli k predĺženiu posudzovanéhokonania. Okresný súd zároveň viackrát musel rozhodovať o procesných návrhochúčastníkov (o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkoch) a dvakrát postúpil spisodvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní účastníkov konania.
Správanie sťažovateľky a jej právneho predchodcu do istej miery spochybňujeskutočný záujem sťažovateľky na odstránení stavu jej právnej neistoty v namietanomkonaní. Podobne o tom nesvedčí ani skutočnosť, že účinný prostriedok nápravy v podobesťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu v zmysle § 62 a nasl. zákonač. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov podala sťažovateľka až viac akoosem rokov od začiatku uvedeného konania.
Ústavný súd na uvedené skutočnosti prihliadol pri ustálení výšky finančnéhozadosťučinenia.
3. Pokiaľ ide o hodnotenie postupu súdu, v posudzovanom prípade sa v konaníokresného súdu vyskytli obdobia nečinnosti, najdlhšie od októbra 2011 do 28. apríla 2014.Okrem nečinnosti bol postup okresného súdu v napadnutom konaní poznačenýaj neefektívnosťou. Ústavný súd hodnotí ako neefektívny postup rozhodovanie o návrhuna zmenu účastníkov konania, tolerované nepredkladanie originálov dôkazných listín a takévedenie veci, ktoré neprinieslo efektívny postup v ustálení skutkového stavu a smerovaniek meritórnemu rozhodnutiu vo veci.
Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení lenčo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čonajrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa sporvyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení tomu,kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka konania alebo kto hrubo sťažujepostup konania tým, že sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svojuneprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, alebo kto neposlúchne príkazsúdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie, súd môže uložiťuznesením poriadkovú pokutu až do výšky 820 eur. Podľa odseku 2 citovaného ustanoveniapri opakovanom hrubom sťažení postupu konania podľa odseku 1 súd môže uložiťuznesením poriadkovú pokutu až do výšky 1 640 eur.
Po zhodnotení postupu okresného súdu v napadnutej veci možno konštatovaťpríčinnú súvislosť s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď ústavný súd konštatuje,že k predĺženiu konania prispeli aj okolnosti na strane sťažovateľky, nemôže prehliadnuťfakt, že v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo posudzované konanie právoplatneskončené ani po viac ako ôsmich rokoch od začatia konania. Preto ani nemohol zohľadniťnámietku podpredsedu okresného súdu, že sťažovateľka neposkytla okresnému súdupríležitosť na odstránenie protiprávneho stavu. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval,že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jehourýchleniu (III. ÚS 146/05).
Celkovo ústavný súd posúdil dĺžku konania na okresnom súde ako neprimerane dlhúa konštatuje, že okresný súd neposkytol sťažovateľke v konaní sp. zn. 20 C 131/2006 rýchlua účinnú ochranu jej práv podľa § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a pretoústavný súd rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľkypodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.
Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočnýchprieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľkadomáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáhaprimeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akýchdôvodov sa ho domáha.
Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 500 €.Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky, prikázal okresnému súdu,ktorý jej základné právo porušil, vo veci konať, čo považoval za dostatočné na odstránenieprávnej neistoty sťažovateľky aj vzhľadom na jej právnu povahu, ktorá smeruje už lenk ukončeniu podnikania a vyrovnaniu pohľadávok (bod 3 výroku nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na náhradutrov v sume 426,12 € za tri úkony právnej služby (za prevzatie a prípravu zastúpenia,za podanú ústavnú sťažnosť a za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v sume 134,00 €za jeden úkon právnej služby a režijný paušál 3 x 8,04 € v zmysle § 11 ods. 3 vyhláškyMinisterstva spravodlivosti č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznalnáhradu trov konania v požadovanej sume (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2015