znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 570/2013-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 19. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresného   súdu   Žilina   č.   k.   1   Er/2133/2012-42   z 12.   júla   2013   vo   výroku, ktorým námietky povinného proti exekúcii vo zvyšku zamietol, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Er/2133/2012-42 z 12. júla 2013 vo výroku, ktorým námietky povinného proti exekúcii vo zvyšku zamietol.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   na   základe   rozsudku okresného súdu č. k. 18 C/42/2011-51 z 10. júna 2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co/350/2011-78 z 13. decembra 2011, bola sťažovateľke (vystupujúcej v procesom postavení odporkyne) uložená povinnosť vypratať nehnuteľnosti, a to „pozemky parcela KNC č. 7933 o výmere 11768 m2, parcela KNC č. 7629 o výmere 1037 m2, parcela KNC č. 7772 o výmere 5407 m2, všetko v k. ú. Ž. a pozemok   parcela   KNC   č.   1472/1   o   výmere   143268   m2 v   k.   ú.   Z.“,   a odovzdať   ich navrhovateľovi – mestu Ž. (ďalej len „navrhovateľ“) v pôvodnom stave, a to v lehote do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku (túto nadobudol 7. februára 2012, pozn.). Navrhovateľ   sa   domáhal   vypratania   nehnuteľností   z dôvodu,   že   sťažovateľka   mala   na základe   nájomných   zmlúv   na   častiach   pozemkov   špecifikovaných   v jednotlivých nájomných zmluvách umiestnené reklamné zariadenia – bilbordy, ktoré po skončení nájmu neodstránila. Z dôvodu   nesplnenia uloženej povinnosti   sťažovateľkou   podal   navrhovateľ súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, pričom exekučným titulom boli práve uvedené rozsudky všeobecných súdov.

Proti upovedomeniu o začatí exekúcie z 11. septembra 2012 vzniesla sťažovateľka 28. septembra 2012 námietky proti exekúcii, ktoré smerovali proti vyprataniu v exekučnom titule označených parciel a proti vymáhaniu trov konania v sume 99,50 €.

Svoju   prvú   námietku   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že   v zmysle   zákona č. 50/1976 Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v znení neskorších predpisov sú predmetné reklamné zariadenia považované za stavby, a tie ako nehnuteľnosti   nemožno   vypratať.   Podľa   jej   názoru   exekúciou   vyprataním   nehnuteľnosti možno dosiahnuť len odstránenie hnuteľných vecí z nehnuteľnosti, čo možno vyvodiť aj zo znenia   §   182   a   §   183   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Pri reklamných zariadeniach prichádza do   úvahy   iba   ich   odstránenie   demolačnými   prácami,   a preto   nemožno   hovoriť   o ich vyprataní   z   pozemkov,   ale   iba   o ich   odstránení,   čo   však   exekučný   titul   sťažovateľke neukladá.   Sťažovateľka   ďalej   namietala,   že   hoci   jej   bola   exekučným   titulom   uložená povinnosť   vypratať   pozemky   v celej   ich   výmere,   v skutočnosti   jej   patriace   reklamné zariadenia zaberajú iba časť týchto pozemkov a na zvyšnej časti uvedených pozemkov sa nachádzajú   reklamné   zariadenia   iných   osôb,   ako   aj   iné   hnuteľné   veci.   Okrem   toho sťažovateľka vytýka exekučnému titulu aj to, že z významu slova „odovzdanie“ vyplýva, že sa môže týkať len hnuteľných vecí, ale nie pozemkov.

Námietku   týkajúcu   sa   vymáhania   trov   konania   v   sume   99,50 €   sťažovateľka odôvodnila tým, že exekučným titulom nebola zaviazaná na ich úhradu, ale naopak, bolo rozhodnuté, že navrhovateľovi sa náhrada trov prvostupňového ani odvolacieho konania nepriznáva.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   Er/2133/2012-42   z 12.   júla   2013   (okrem   iného) rozhodol tak, že námietkam sťažovateľky proti exekúcii v časti o vymoženie sumy 99,50 € vyhovel a námietky sťažovateľky proti exekúcii vo zvyšku zamietol.

Sťažovateľka sťažnosťou doručenou ústavnému súdu napadla výlučne druhý výrok rozhodnutia okresného súdu, ktorým jej námietky proti exekúcii vo zvyšku zamietol. Podľa jej názoru takéto rozhodnutie okresného súdu nie je v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý   súdny   proces   a predstavuje   protiústavný   zásah   do   jej   práva   na   súdnu ochranu.   Sťažovateľka   naďalej   zotrváva   na   svojom   názore   a považuje   exekučný   titul za nevykonateľný   z dôvodov   obsiahnutých   už   v jej   námietkach   proti   exekúcii,   ktoré v sťažnosti   duplicitne   opakuje.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnuté   rozhodnutie/výrok okresného súdu neobsahuje dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie, v dôsledku čoho ho možno   považovať   za   nepreskúmateľné,   arbitrárne   a svojvoľné,   ktoré   nedáva   odpovede na otázky   podstatné   a významné   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   ani   na   argumenty sťažovateľky uvedené v námietkach proti exekúcii.

Sťažovateľka   v petite   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   uznesením okresného   súdu   č.   k.   1   Er/2133/2012-42   z 12.   júla   2013   vo   výroku,   ktorým   námietky povinného proti exekúcii vo zvyšku zamietol, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie/výrok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

Sťažovateľka zároveň požiadala o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia/výroku okresného súdu, čo odôvodnila tým, inak by na jej strane došlo k nenapraviteľnej ujme, keďže súdny exekútor bude môcť exekúciu vyprataním nehnuteľnosti vykonať a v zmysle § 181 ods. 4 Exekučného poriadku odstrániť jej patriace reklamné zariadenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 1 Er/2133/2012-42 z 12. júla 2013 vo výroku, ktorým námietky povinného proti exekúcii vo zvyšku zamietol.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa ňou domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia/výroku okresného súdu z úplne rovnakých dôvodov, aké obsahovali už jej námietky proti exekúcii, pričom tieto v podstate smerujú proti   exekučnému   titulu,   ktorý   sťažovateľka   považuje   za   (ňou)   nevykonateľný,   avšak na druhej strane pripúšťa, že súdny exekútor ho bude schopný vykonať.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva, že   sťažovateľka   o ústavný   prieskum právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, nepožiadala, a v sťažnosti   ani   neuviedla,   prečo   tak   v lehote   vyplývajúcej   z   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde neurobila. Vychádzajúc z uvedeného sa preto aj námietka sťažovateľky, že v základnom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nedostala   odpoveď   na   otázky   podstatné a významné pre rozhodnutie vo veci samej, javí ako irelevantná.

Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, v danom prípade nepovažoval túto za potrebné duplicitne citovať.

Na doplnenie ústavný súd pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť je založená výhradne na neúspechu sťažovateľky   v konaní pred   všeobecnými súdmi,   s právnymi závermi   ktorých   nesúhlasí, a ako taká je zjavne neopodstatnená.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   (s.   3   –   5)   vyplýva,   že   okresný   súd vyčerpávajúcim   spôsobom   reagoval   na   všetky   argumenty   sťažovateľky   uvedené   v jej námietkach proti exekúcii. Pre posúdenie danej veci ústavným súdom je však relevantný právny záver okresného súdu o zamietnutí týchto námietok odôvodený tým, že

„Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku (EP): Povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolností, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú   právnymi   nástupcami   osoby   uvedenej   v   exekučnom   titule.   Námietky   musia   byť odôvodnené   a   na   dodatočne   uvedené   dôvody   sa   neprihliadne.   Ak   po   podaní   námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Povinný nenamietal žiadnu novú skutočnosť, ktorá by po vzniku exekučného titulu spôsobila   prekážku   v   exekúcii.   Povinný   namietal   nesprávnosť   exekučného   titulu,   resp. formálne   znenie   výroku,   ktorý   je   nevykonateľný...   Nemožno   vylúčiť   ani   existenciu právoplatného   exekučného   titulu,   ktorý   nemožno   vykonať   pre   jeho   nepresnosť,   vecnú nesprávnosť, chýbajúcu právomoc rozhodovať o veci a pod. V danej veci však o taký prípad nešlo...

Úvahy o tom, či výrok mal znieť na odstránenie vecí alebo inak, je pre posúdenie vecí zbytočnou úvahou o tom, ako by mal znieť zákon. Účastníci sa dohodli na nájme pozemku aj s vymedzením účelu jeho využitia - umiestnenie reklamných panelov. Ak nájom skončil,   bol   povinný   zaviazaný   exekučným   k   titulom   k   tomu,   aby   pozemky   vypratal   a odovzdal ich v pôvodnom stave. Znamená to, že jednak mal povinný odstrániť panely a jednak   uviesť   pozemok   do   pôvodného   stavu   (teda   zarovnať   jamy   po   nosičoch   panelov, odstrániť zvyšky stavebného materiálu a pod.). Spôsob odovzdania môže byť uskutočnený zápisnične, prípadne aj na mieste samom, kde sa môže overiť za prítomnosti strán, že k odstráneniu panelov aj úprave terénu do pôvodného stavu došlo.

Súd v tom nevidí nijaký problém a zo strany povinného ide o zbytočný a účelový teoretický rozbor slov, hľadanie iných (niekedy aj synonymických) pojmov...

Zo   správania   povinného   v   základnom   konaní   a   exekučnom   konaní   je   zrejmé,   že povinný   sa   snaží   dosiahnuť   aspoň   časový   odklad   a   jeho   obrana   sa   stupňuje,   ide   však o účelový postup... V exekúcii už spochybní takmer všetko a vytvára dojem bezradnosti kvôli tvrdenej nevykonateľnosti exekučného titulu.

Skutočný problém bude asi to, čo naznačil oprávnený – nepredĺženie nájmu, zmena legislatívy (cestný zákon a reklamné panely pri komunikáciách, náklady povinného spojené so zriadením panelov).“.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu popiera aj tvrdenie sťažovateľky, že z jeho strany nedostala odpoveď na svoje argumenty uvedené v námietkach proti exekúcii.

Vychádzajúc   zo   sťažnostných   námietok   sťažovateľky   ústavný   súd   preskúmaním napadnutého   rozhodnutia/výroku   okresného   súdu   dospel   k záveru,   že   ho   nemožno považovať   za svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené,   resp.   za   také,   ktoré   by   popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces, a že z ústavnoprávneho hľadiska   niet   žiadneho   dôvodu   na   spochybnenie   právnych   záverov   okresného   súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí. Skutočnosť, že konanie pred všeobecným súdom neskončilo podľa   predstáv   sťažovateľky,   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   na   namietnutie porušenia jej práva na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože, ako bolo uvedené, označené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím/výrokom okresného súdu a porušením základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2013