znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 570/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 20. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., L., zastúpeného advokátkou Mgr. M. M., P., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 32 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie práv podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 CoP 51/2011 z 12. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. októbra 2012   doručená   sťažnosť   P.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho základných práv podľa čl. 15 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. 1, 3 a 4 ústavy a podľa čl. 32 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie práv podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa a porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn.   23   CoP   51/2011   z   12.   septembra   2011   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok“). Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 6. novembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «Okresný súd Piešťany rozsudkom zo dňa 03.03.2011, č. k. 10 P 48/2010 vo veci starostlivosti súdu o maloletých vrátane určenia výživného,   rozhodol:   „Súd   návrh   otca   mal.   dieťaťa   na   zníženie   výživného   zamieta“ a súčasne rozhodol o úprave styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom.».

Proti tomuto výroku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o výživnom a o úprave styku potvrdil.

Namietaný rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť 24.   októbra   2011 a sťažovateľ podal proti nemu dovolanie, ktoré dovolací súd odmietol z dôvodu procesnej neprípustnosti   bez   preskúmania   správnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Rozhodnutie dovolacieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   165/2012   z 8.   augusta   2012   bolo   doručené   právnemu zástupcovi sťažovateľa 5. septembra 2012.

Sťažnosť sťažovateľa riešil vo vzťahu ku krajskému súdu aj ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 66/2012, ktorý ju však odmietol pre neprípustnosť, keďže nebolo rozhodnuté o dovolaní.

Sťažovateľ namieta, že namietaným rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo „na konanie pred nestranným súdom zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., ďalej čl. 32 ods. 3 a 4 Listiny... ako aj práva podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 41 ods. 1, 3, 4 ústavy, čl. 19 ods. 1 ústavy“ a „ rovnosť práv zaručenú v článku 12 Ústavy SR“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej podrobne cituje z namietaného rozsudku krajského súdu a   nesúhlasí   s   jeho   skutkovými   a   právnymi   závermi,   že „nedošlo   k   podstatnej   zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu výšky výživného“, hoci v rozhodnom období došlo k zmene príjmu otca o 160 € mesačne a na strane matky zvýšenie príjmu o 220 €.

Podľa   sťažovateľa „odvolací súd   neodôvodnil riadne   svoje   rozhodnutie,   nevieme preskúmať, z akých príjmov odporcu súd vychádza, či zvolil rozdielny alebo rovnaký prístup pri   posudzovaní   výšky   príjmu   otca,   ako   prvostupňový   súd   v   čase   prvej   úpravy,   keď prvostupňový súd pri posudzovaní výšky príjmu otca bral do úvahy aj cestovné náhrady a ustálil výšku príjmu na 750 € mesačne, a či odvolací súd bral do úvahy iba príjem bez náhrad a ustálil príjem otca 297,24 €, či pri posudzovaní súčasných pomerov berie odvolací súd do úvahy zdá sa len čistý príjem bez náhrad, t. j. robí zmätočným nielen rozsudok odvolacieho súdu, ale aj celé konanie tak pred súdom prvého stupňa, ako aj odvolacie konanie.   Takýto   postup   nemôže   viesť   k   presvedčivosti   rozsudku   ani   k   naplneniu   práva na spravodlivý súdny proces. Rozsudok je potom nepreskúmateľný, vnútorne si odporujúci, arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Potom je aj záver, ku ktorému sa takýmito zmätočnými úvahami dopracoval v príkrom rozpore so spravodlivým a zákonným postupom. Takýmto postupom   odvolací   súd   poprel   nie   len   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   (zaručené v článku 46 Ústavy SR, ale aj právo na život (zaručené v článku 15 Ústavy SR) a ľudskú dôstojnosť   a   rovnosť   práv   (zaručené   v článku   12   Ústavy   SR).   Neplatenie   výživného   je trestným činom zanedbania povinnej výživy podľa Trestného zákona. Takýto rozsudok otca automaticky vystavuje nebezpečenstvu trestného stíhania a straty osobnej slobody, pričom matka už podala trestné oznámenie pre neplatenie výživného v plnej výške...“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na to, že odvolací súd riadne „neprejednal odvolanie...“ a „... Rovnako sa nezaoberal dôkazmi o hľadaní si práce. Preto sa dôvodne domnievam, že mi bola odňatá možnosť konať pred súdom..., keďže bolo potrebné doplniť dokazovanie, a to aj ohľadom úpravy styku s maloletým, ktorou úpravou v zmysle rozsudku došlo k obmedzeniu mojich rodičovských práv, ktorá neumožňuje rozvíjať plnohodnotný vzťah oca a syna.“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   nálezom   takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 3, 4, a čl. 19 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, článku 15 ods. 1 Ústavy..., právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., čl. 32 ods. 3   a   4   Listiny...,   čl.   18   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   Rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave zo dňa 12.09.2011, sp. zn. 23 CoP 51/2011 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 12.09.2011,   sp.   zn.   23 CoP 51/2011 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie,

Krajský   súd   Trnava   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 269,58 €... na účet jeho právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konaním a rozhodnutím krajského súdu   a   jemu   predchádzajúcim   postupom,   ústavný   súd   uvádza,   že   toto   bolo predmetom preskúmania v rámci konania na dovolacom   súde,   teda   patrilo to najprv do   právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Ústavný súd v konaní vedenom   pod sp. zn. I. ÚS 66/2012 a svojím   uznesením   z 8.   februára 2012 sťažovateľa poučil o tom, že jeho sťažnosť vo vzťahu ku krajskému súdu bola podaná predčasne a až po rozhodnutí o dovolaní bude môcť preskúmavať okrem   rozhodnutia dovolacieho súdu prípadne aj právoplatné rozhodnutie krajského súdu.

Keďže sťažovateľ, zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, v sťažnosti a jej petite   nenamieta   porušenie   svojich   označených   práv   rozhodnutím   najvyššieho   súdu o dovolaní, v konaní ktorom bolo preskúmané rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd nemal inú možnosť, ako jeho sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v súvislosti s namietaným porušením práv je z ústavného   hľadiska   podstatné   a   určujúce   najprv   preskúmanie   postupu   a   konečného rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (obdobne   m.   m.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05), hoci je nepochybné, že lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu bola zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému uzneseniu krajského súdu.

Ústavný súd v danej veci zobral v tejto veci do úvahy aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Kadlec a ostatní proti Českej republike), v zmysle ktorej musia súdy (vrátane ústavného súdu) pri uplatňovaní procesných pravidiel zabrániť jednak prehnanému formalizmu,   ktorý   by   bol   v   rozpore   s   princípmi   spravodlivého   súdneho   konania,   ale na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie (m. m. IV. ÚS 406/2010).

Vzhľadom   na tieto skutočnosti   sa ústavný súd sťažnosťou v tejto časti   meritórne nezaoberal,   ale   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol (obdobne ako III. ÚS 491/2012).

2. Namietané porušenie ostatných práv sťažovateľa podľa čl. 15 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. 1, 3 a 4 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 32 ods. 3 listiny, ako aj porušenie práv podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa a porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v sťažnosti nie sú vecne vôbec odôvodnené (návrh podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí obsahovať odôvodnenie).

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa k namietanému porušeniu týchto práv, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 194/09).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa odmietol   jeho   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012