SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 57/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpenej JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátka kancelária, L. Novomeského25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva naprejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konanívedenom pod sp. zn. 25 Cb 161/2001 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra2014 doručená sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehotezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 25 Cb 161/2001.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konaniavedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 25 Cb 161/2001, a to na strane žalovanej, protiktorej uplatnil žalobca nárok na zaplatenie dlžnej sumy 79 410 Sk z titulu neuhradenýchfaktúr, ktorými žalobca sťažovateľke vyúčtoval odmenu za dodaný tovar.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že je „obeťou neefektívneho konania zo strany porušovateľa, ktoré v dôsledku porušenia zásady rýchlosti konania - § 6 O.S.P. a vydávania svojvoľných rozhodnutí majúcich za následok odňatie sťažovateľovi možnosť konať pred súdom (viď. dôkaz zrušujúce rozhodnutie KS Bratislava č.k. 3 Cob/252/2013-118 zo dňa 30.06.2014 - príloha), nedoručovania procesných návrhov žalobcu sťažovateľovi k vyjadreniu sa, ad hoc úkonov porušovateľa s výraznými časovými odstupmi, vadami doručovania na pojednávania a neorganizovaním práce súdu tak, aby vec bola prerokovaná a rozhodnutá bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a iné marenie plynulosti konania porušovateľom nie je ani ku dňu podania tejto sťažnosti právoplatne za viac ako 13 rokov rozhodnuté ani na prvom stupni“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušeniejej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 161/2001,prikázal okresnému súdu konať v jej veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej primeranéfinančné zadosťučinenie v sume 7 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľkysmerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 161/2001,v ktorom boli podľa vyjadrenia sťažovateľky spôsobené zbytočné prieťahy majúceza následok porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri posúdení sťažnosti sťažovateľky vychádzal z týchto relevantnýchskutočností vyplývajúcich tak z obsahu sťažnosti, jej príloh a súdneho spisu, ako ajzo súvisiacej právnej úpravy:
Sťažovateľka je účastníčkou namietaného konania vedeného pred okresným súdom,a to v postavení žalovanej.
Z obsahu uznesenia okresného súdu zo 14. marca 2012, ktorým okresný súdprvýkrát zastavil konanie vo veci sťažovateľky, vyplýva, že zo strany žalobcu „došlo k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie“, na základe čoho okresný súdaplikoval ustanovenie § 96 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a konštatoval, že súhlassťažovateľky ako žalovanej so späťvzatím návrhu nebol potrebný. Sťažovateľ uznesenieokresného súdu napadol odvolaním, v ktorom uvádzal, že mu okresný súd „svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, keď mu nedoručoval písomnosti na známu korešpondenčnú adresu a adresu konateľa spoločnosti. Uviedol, že v dôsledku tohto postupu mu nebolo doručené späťvzatie a ani predvolanie na pojednávanie.“.
Krajský súd svojím uznesením z 30. júna 2014 napadnuté uznesenie okresného súduzrušil a vrátil mu vec na ďalšie konania, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovneuviedol: „Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s odvolateľom, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Aj keby späťvzatie žaloby nebolo významné z hľadiska § 96 O.s.p., nepochybne ide o podanie, ktoré je dôležité účastníkovi doručiť, aby mal možnosť prípadne si uplatniť právo na náhradu trov konania, keď navyše v prejednávanej právnej veci vychádzajúc z podania žalobcu z 15.2.2012 nepochybne vznikne žalovanému právo na náhradu trov v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p., keďže žalobca zobral žalobu späť z dôvodu, že konanie trvá už 11 rokov a vo veci sa nekonalo ani jediné pojednávanie.“
Z obsahu uznesenia okresného súdu z 13. novembra 2014, ktorým okresný súddruhýkrát zastavil konanie, vyplýva, že po vrátení veci okresnému súdu, tento doručilsťažovateľke späťvzatie návrhu žalobcu a vyzval ju, aby sa k nemu vyjadrila, pokiaľto považuje za potrebné. Sťažovateľka v písomnom podaní doručenom okresnému súdu10. októbra 2014 výslovne uviedla, že so späťvzatím návrhu žalobcu súhlasí. Okresný súdv odôvodnení uznesenia citoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku(§ 96 ods. 1, 2 a 3) a konštatoval: „Nakoľko v tomto prípade došlo k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, nebol súhlas odporcu so späťvzatím návrhu potrebný, a preto súd konanie v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona zastavil.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (ako ajpráva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru)odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu.
Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní mánevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Pojem„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možnovykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.
Ústavný súd pri posúdení sťažnosti sťažovateľky vychádzal aj z právnej úpravyrelevantnej v prípade sťažovateľky, ktorou je Občiansky súdny poriadok.
Podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ môže vziať za konaniaspäť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súdkonanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.
Podľa § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd konanie nezastaví, ak odporcaso späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnostiuznesenia pokračuje v konaní.
Podľa § 96 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku nesúhlas odporcu so späťvzatímnávrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, aleboak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvoje alebo nie je. V takomto prípade súd rozhodne o zastavení konania do 30 dní od späťvzatianávrhu.
Ústavný súd sumárne konštatuje, že obsah súdneho spisu, s ktorým sa podrobneoboznámil, svedčí síce o tom, že vo veci sťažovateľky dochádzalo k určitým zbytočnýmprieťahom v konaní, avšak v čase, keď sa sťažovateľka na ústavný súd obrátila so svojousťažnosťou tvrdiac, že sa nachádza v stave právnej neistoty, relevantná právna úprava,s ktorou bola výslovne už v prvom uznesení okresného súdu (ktorým tento zastavil konanie)oboznámená, vylučovala u sťažovateľky stav právnej neistoty, keďže jej dávala v tomtosmere jednoznačnú odpoveď, že konanie v jej veci bude zastavené so stopercentnou istotou,a to buď na základe aplikácie ustanovenia § 96 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktorýnevyžaduje súhlas žalovaného so späťvzatím návrhu, alebo na základe aplikácie ustanovenia§ 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže sťažovateľka prejavila výslovný súhlas sospäťvzatím návrhu žalobcu.
Záver ústavného súdu je teda taký, že z hľadiska materiálnej ochrany ústavnostiokolnosti prípadu sťažovateľky neumožňujú prieťahy v namietanom konaní kvalifikovať akoporušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva naprejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavneneopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutiavšeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosťporušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť posúdil ako zjavneneopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepo jej predbežnom prerokovaní odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2015