znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 57/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátka kancelária, L. Novomeského25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva naprejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konanívedenom pod sp. zn. 25 Cb 161/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra2014   doručená   sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehotezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konanívedenom pod sp. zn. 25 Cb 161/2001.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konaniavedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 25 Cb 161/2001, a to na strane žalovanej, protiktorej uplatnil žalobca nárok na zaplatenie dlžnej sumy 79 410 Sk z titulu neuhradenýchfaktúr, ktorými žalobca sťažovateľke vyúčtoval odmenu za dodaný tovar.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že je „obeťou neefektívneho konania zo strany porušovateľa, ktoré v dôsledku porušenia zásady rýchlosti konania - § 6 O.S.P. a vydávania svojvoľných rozhodnutí majúcich za následok odňatie sťažovateľovi   možnosť konať pred súdom (viď. dôkaz zrušujúce rozhodnutie KS Bratislava č.k. 3 Cob/252/2013-118 zo dňa 30.06.2014   -   príloha),   nedoručovania   procesných   návrhov   žalobcu   sťažovateľovi k vyjadreniu   sa,   ad   hoc   úkonov   porušovateľa   s výraznými   časovými   odstupmi,   vadami doručovania   na   pojednávania   a neorganizovaním   práce   súdu   tak,   aby   vec   bola prerokovaná a rozhodnutá bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote a iné marenie plynulosti konania porušovateľom nie je ani ku dňu podania tejto sťažnosti právoplatne za viac ako 13 rokov rozhodnuté ani na prvom stupni“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušeniejej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 161/2001,prikázal okresnému súdu konať v jej veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej primeranéfinančné zadosťučinenie v sume 7 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   právalebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľkysmerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 161/2001,v ktorom   boli   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   spôsobené   zbytočné   prieťahy   majúceza následok porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri posúdení sťažnosti sťažovateľky vychádzal z týchto relevantnýchskutočností   vyplývajúcich   tak   z obsahu   sťažnosti, jej   príloh   a   súdneho   spisu,   ako   ajzo súvisiacej právnej úpravy:

Sťažovateľka je účastníčkou namietaného konania vedeného pred okresným súdom,a to v postavení žalovanej.

Z obsahu   uznesenia   okresného   súdu   zo 14.   marca   2012,   ktorým   okresný   súdprvýkrát   zastavil   konanie   vo   veci   sťažovateľky,   vyplýva,   že   zo   strany   žalobcu „došlo k späťvzatiu   návrhu   skôr,   než   sa   začalo   pojednávanie“,   na   základe   čoho   okresný   súdaplikoval ustanovenie § 96 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a konštatoval, že súhlassťažovateľky ako žalovanej so späťvzatím návrhu nebol   potrebný. Sťažovateľ uznesenieokresného   súdu   napadol   odvolaním,   v ktorom   uvádzal,   že   mu   okresný   súd „svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, keď mu nedoručoval písomnosti   na známu korešpondenčnú   adresu   a adresu   konateľa   spoločnosti.   Uviedol,   že   v dôsledku   tohto postupu mu nebolo doručené späťvzatie a ani predvolanie na pojednávanie.“.

Krajský súd svojím uznesením z 30. júna 2014 napadnuté uznesenie okresného súduzrušil a vrátil mu vec na ďalšie konania, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovneuviedol: „Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil s odvolateľom, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Aj keby späťvzatie žaloby nebolo významné z hľadiska § 96 O.s.p., nepochybne ide o podanie, ktoré je dôležité účastníkovi doručiť, aby mal   možnosť   prípadne   si   uplatniť   právo   na   náhradu   trov   konania,   keď   navyše v prejednávanej   právnej   veci   vychádzajúc   z podania   žalobcu   z 15.2.2012   nepochybne vznikne žalovanému právo na náhradu trov v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p., keďže žalobca zobral žalobu späť z dôvodu, že konanie trvá už 11 rokov a vo veci sa nekonalo ani jediné pojednávanie.“

Z obsahu   uznesenia   okresného   súdu   z 13.   novembra   2014,   ktorým   okresný   súddruhýkrát   zastavil   konanie,   vyplýva,   že   po   vrátení   veci   okresnému   súdu,   tento   doručilsťažovateľke   späťvzatie   návrhu   žalobcu   a vyzval   ju,   aby   sa   k nemu   vyjadrila,   pokiaľto považuje za potrebné. Sťažovateľka v písomnom podaní doručenom okresnému súdu10. októbra 2014 výslovne uviedla, že so späťvzatím návrhu žalobcu súhlasí. Okresný súdv odôvodnení   uznesenia   citoval   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku(§ 96 ods. 1, 2 a 3) a konštatoval: „Nakoľko v tomto prípade došlo k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, nebol súhlas odporcu so späťvzatím návrhu potrebný, a preto súd konanie v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona zastavil.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   účelom   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (ako ajpráva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru)odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu.

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní mánevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Pojem„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možnovykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

Ústavný   súd   pri   posúdení   sťažnosti   sťažovateľky   vychádzal   aj   z právnej   úpravyrelevantnej v prípade sťažovateľky, ktorou je Občiansky súdny poriadok.

Podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľ môže vziať za konaniaspäť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súdkonanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Podľa § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd konanie nezastaví, ak odporcaso späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takom prípade súd po právoplatnostiuznesenia pokračuje v konaní.

Podľa § 96 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku nesúhlas odporcu so späťvzatímnávrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, aleboak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvoje alebo nie je. V takomto prípade súd rozhodne o zastavení konania do 30 dní od späťvzatianávrhu.

Ústavný súd   sumárne konštatuje, že obsah súdneho spisu, s ktorým sa podrobneoboznámil, svedčí síce o tom, že   vo veci sťažovateľky dochádzalo k určitým zbytočnýmprieťahom v konaní, avšak v čase, keď sa sťažovateľka na ústavný súd obrátila so svojousťažnosťou   tvrdiac,   že   sa   nachádza   v stave   právnej   neistoty,   relevantná   právna   úprava,s ktorou bola výslovne už v prvom uznesení okresného súdu (ktorým tento zastavil konanie)oboznámená, vylučovala u sťažovateľky stav právnej neistoty, keďže jej dávala v tomtosmere jednoznačnú odpoveď, že konanie v jej veci bude zastavené so stopercentnou istotou,a to buď na základe aplikácie ustanovenia § 96 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktorýnevyžaduje súhlas žalovaného so späťvzatím návrhu, alebo na základe aplikácie ustanovenia§ 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže sťažovateľka prejavila výslovný súhlas sospäťvzatím návrhu žalobcu.

Záver ústavného súdu je teda taký, že z hľadiska materiálnej ochrany   ústavnostiokolnosti prípadu sťažovateľky neumožňujú prieťahy v namietanom konaní kvalifikovať akoporušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva naprejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavneneopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutiavšeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosťporušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti ústavný   súd sťažnosť   posúdil   ako   zjavneneopodstatnenú   a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepo jej predbežnom prerokovaní odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2015