znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 57/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., B., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby B., a J. Š., B., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby P., zastúpených advokátom   JUDr. T.   T.,   Advokátska   kancelária,   Š.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich základných   práv   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1, 2   a 5   a základného   práva na obhajobu   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   na   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 a   na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného   súdu   Trnava   z 5.   apríla   2012   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   26/2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave zo 17. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 18/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M. a J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2012 doručená   sťažnosť   V.   M.,   B.,   a J.   Š.,   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie   svojich   základných   práv   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1, 2   a 5 a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 4 a práv na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)   z 5. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 26/2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“ ) zo 17. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 18/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľom je vedené trestné stíhanie pre zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné, v rámci ktorého boli uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 26/2012 z 5. apríla 2012 vzatí do väzby podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) citovaného zákona.

Proti uvedenému uzneseniu podali obaja sťažovatelia sťažnosti, o ktorých rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 18/2012 zo 17. apríla 2012 tak, že sťažnosti zamietol.

Sťažovatelia v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedli, že uznesenie a jemu predchádzajúci   postupom   okresného   súdu   považujú   za   nezákonný,   pretože   podľa   ich vyjadrenia „sudkyňa pre prípravné konanie na Okresnom súde Trnava vykonala výsluchy oboch sťažovateľov bez prítomnosti ich zvoleného obhajcu, a to i napriek skutočnosti, že obhajca bol dosiahnuteľný a súdu oznámil, že plánovaných výsluchov sťažovateľov pred vzatím do väzby sa chce zúčastniť“.

Sťažovatelia v tejto súvislosti argumentovali takto:«Sťažovatelia upozorňujú na skutočnosť, že ich výsluchy vykonané dňa 05.04.2012 sudkyňou pre prípravné konanie na Okresnom súde Trnava neboli vykonané zákonným spôsobom, teda v zmysle vyššie uvedeného ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko ich zvolený   (a   dosiahnuteľný)   obhajca   nebol   súdom   v   súlade   so   zákonom   upovedomený o výsluchoch sťažovateľov pred rozhodnutím o väzbe.

Pokiaľ   ide   o   samotné   výsluchy   sťažovateľov   pred   rozhodnutím   o   väzbe,   tieto   sa konali dňa 05.04.2012 v poobedných hodinách, pričom na uvedené výsluchy nebol obhajca sťažovateľov vhodným a zákonným spôsobom upovedomený v zmysle uvedeného ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku. Ohľadom spôsobu a času oznámenia plánovaných výsluchov sťažovateľov pred rozhodnutím o väzbe sťažovatelia poukazujú na to, že o predmetných úkonoch   bol   ich   obhajca   kontaktovaný   sudkyňou   pre   prípravné   konanie   (ďalej   len „sudkyňa“) až   tesne   pred   samotnými   výsluchmi   sťažovateľov   t.   j.   o   13.46   hod., a   to prostredníctvom telefónu (hovor trval 4 minúty), pričom sudkyňa sa obhajcu opýtala, či sa na výsluchy obvinených dostaví. Obhajca v telefonáte sudkyni uviedol, že dňa 05.04.2012 v čase od 9.00 hod. do 12.00 hod. bol, ako obhajca, na výsluchu svedkov v inej trestnej veci vedenej ÚBOK, sp. zn. ČVS: PPZ-5/BOK-Z-2004 a výsluchov sťažovateľov sa   zúčastniť chce,   na   ktoré je z miestneho a časového hľadiska schopný sa dostaviť do 2 hodín, t. j. do 15.45 hod.

V tejto súvislosti sťažovatelia dávajú do pozornosti, že sudkyňa o výsluchoch svedkov vo   vyššie   uvedenej   inej   trestnej   veci   obhajcu   vedomosť   mala,   nakoľko   obhajca   túto skutočnosť oznamoval v rámci vykonania práva na nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu príslušnému   vyšetrovateľovi   a   toto   podanie   bolo   súčasťou   spisu,   ktorým   sudkyňa   pred výsluchom sťažovateľov disponovala.

V   rámci   tohto   telefonického   rozhovoru   bolo   sudkyňou   obhajcovi   oznámené, že o mieste a čase konania výsluchov sťažovateľov bol obhajca upovedomený prostredníctvom faxu,   a   to   dňa   05.04.2012   o   cca.   10.00   hod.   Samotné   faxové   podanie   však   nebolo na faxovom   čísle   obhajcu úspešné,   čo obhajca   súdu napokon preukázal   v rámci   svojho písomného podania zo dňa 13.04.2012, ku ktorému priložil protokol o činnosti faxu, ako aj vyjadrenie servisného technika k neúspešnému faxovému prenosu.

Čo sa týka spôsobu upovedomenia obhajcu sudkyňou o výsluchoch sťažovateľov iba prostredníctvom   faxu   bez   akéhokoľvek   iného   vhodného   upovedomenia, takýto   spôsob nemôže   podľa   názoru   sťažovateľov   predstavovať   dostatočný   a   vhodný   spôsob   riadneho upovedomenia v zmysle Trestného poriadku, a to aj vo svetle nasledovných skutočností uvedených nižšie.

Tak ako je uvedené, súd mal vedomosť o tom, že obhajca má plánované úkony v inej trestnej veci dňa 05.04.2012 v čase od 9.00 hod. do 12.00 hod., v D., pričom podľa súdu v čase o 10.00 hod. bolo obhajcovi faxom zaslané upovedomenie, že o 12.30 hod. budú vykonané výsluchy sťažovateľov na Okresnom súde v Trnave, ktoré je vzdialené minimálne hodinu cesty osobným motorovým vozidlom, či už z miesta sídla obhajcu v Š. alebo jeho aktuálne vykonávaného úkonu v D. Na tomto mieste je nutné uviesť, že súd disponoval aj ďalšími   komunikačnými   údajmi   na   upovedomenie   obhajcu,   najmä   telefónnymi   číslami a mailovou adresou,   avšak tieto na oznámenie o úkonoch nevyužil. Už samotné časové hľadisko upovedomenia súdu o konaní výsluchov sťažovateľov, v ten istý deň, len pár hodín pred   konaním   úkonov,   nemôže   byť   považované   za   vhodné   v zmysle   zákona,   navyše spôsobom, ktorým obhajca nebol preukázateľne upovedomený.

Taktiež za nezákonný považujeme ďalší postup súdu potom, ako obhajca oznámil v rámci telefonického rozhovoru o 13.46 hod. sudkyni, že je dostupný a na výsluchy sa dostaví do dvoch hodín, avšak v čase o 15.53 hod. boli, aj napriek všetkému, výsluchy sťažovateľov už vykonané a sudkyňa už v tom čase vypracovávala vyhlásené rozhodnutia o vzatí   sťažovateľov   do   väzby. Samotné   výsluchy   sťažovateľov   boli   sudkyňou   vykonané v čase od 14.00 hod. do 15.00 hod. V tejto súvislosti je dôležité uviesť najmä to, že súdu nekončila zákonom stanovená lehota na rozhodnutie v zmysle ust. § 87 ods. 2 Trestného poriadku, keďže návrh prokurátora na vzatie do väzby bol podaný na súd dňa 04.04.2012 o 16.45 hod. Z uvedeného je zrejmé, že súdu, v zmysle uvedeného ustanovenia, ostávala dostatočná   časová   rezerva   (viac   než   24   hodín)   na   rozhodnutie   o   väzbe,   za   súčasného zachovania   zákonných lehôt a plného   uplatnenia   práv obhajoby   oboch   sťažovateľov. Z tohto dôvodu majú sťažovatelia zato, že sudkyňa bola bez časovej tiesne, mohla s výsluchom sťažovateľov začať až po príchode obhajcu, ku ktorému napokon aj došlo v krátkom čase po vyhlásení uznesenia o vzatí do väzby. Zákonom stanovená lehota na rozhodnutie o väzbe sťažovateľov totiž sudkyni končila až dňa 06.04.2012 o 16.45 hod.

Vyššie   uvedeným   postupom   sudkyne   pre   prípravné   konanie   tak   došlo k nerešpektovaniu práva sťažovateľov na obhajobu, k odopretiu možnosti jeho uplatnenia a teda zo strany súdu došlo k závažnému porušeniu tohto základného práva sťažovateľov, o to viac, že v danom prípade išlo o rozhodovanie o väzbe, ako o najzávažnejšom zásahu do osobnej slobody a do práv sťažovateľov, čím zo strany Okresného súdu Trnava došlo v uvedenom konaní k porušeniu základných práv a ľudských slobôd garantovaných najmä čl. 50 ods. 3 Ústavy a ľudských práv a základných slobôd práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru.»

Podľa názoru sťažovateľov sa krajský súd ako „sťažnostný súd“ s ich námietkami o porušení ich práv na obhajobu dostatočne nevysporiadal, „keď sa vo svojom odôvodnení zameral   iba   na   namietané   faxové   podanie,   ktoré   obhajcovi   preukázateľne   neprešlo a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s argumentáciou ohľadom telefonického rozhovoru sudkyne s obhajcom sťažovateľov, z ktorého vyplýva, že obhajca informáciu o plánovaných úkonoch obdržal práve len na základe predmetného telefonátu sudkyne, a to až tesne pred samotnými výsluchmi“.

Sťažovatelia ďalej argumentovali, že obe namietané uznesenia považujú za arbitrárne a nepreskúmateľné „z   dôvodu   neuvedenia   konkrétnych   skutočností   existencie   dôvodov väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, čím nespĺňajú zákonné náležitosti pre   zákonné   rozhodnutie,   nakoľko   jeho   odôvodnenie   nemá   zákonnú   oporu   vo výroku rozhodnutia“.

Sťažovatelia   uviedli,   že   okresný   súd   sa „len   paušálne   stotožnil   s návrhom prokurátora na vzatie sťažovateľov do väzby, spolu aj s jeho odôvodnením, pričom súd žiadnym spôsobom u sťažovateľov nekonkretizoval reálnu existenciu dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“.

Sťažovatelia v tomto smere namietali ako nedostatočné aj uznesenie krajského súdu, vo vzťahu ku ktorému dôvodili:

«Pokiaľ   sa   druhostupňový   súd   snažil   pravdepodobne   napraviť   nedôvodnosť a neodôvodnenosť väzobných dôvodov v zmysle vyššie citovaného ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, tak sa mu to nepodarilo, keď úplne zmätočne v rámci v odôvodnenia svojho uznesenia na str. 5 uviedol, že: „Rovnako pokiaľ ide o dôvody väzby obvinených V. M. a J. Š. ustálené okresným súdom v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné   uviesť,   že   i   tieto   dôvody   majú   svoje   plné   opodstatnenie,   pričom   okresný   súd dôvody väzby i náležité konkretizoval“, pričom sťažnostný súd dodal, že: „Zo skutkových okolností,   ktoré   dôvody   preventívnej   väzby   u oboch   obvinených   zakladajú   je   potrebné uviesť, že z výpovedi svedka P. T. je nepochybné, že došlo k stretnutiu s obvinenými ako aj ďalšími osobami, ktorí sa hlásili k príslušnosti tzv. „P.“, a ktorí jeho strach využili a nanútil mu akceptáciu podmienok za ochranu objektu, pričom z výpovedí svedkov je zrejmé, že ho navštívili koncom januára 2012, kedy ho upozornili na to, že finančné prostriedky budú chodiť vyberať nové osoby, pričom ho uistili, že samotné zadržanie niektorých ich členov bola len očista.“

Sťažovatelia sa žiadnym spôsobom s uvedeným konštatovaním nemôžu stotožniť. Ani takéto odôvodnenie a argumentácia sťažnostného súdu nie je v súlade so zákonom, nakoľko môže maximálne odôvodňovať dôvodnosť vznesenia obvinenia sťažovateľom, ale v žiadnom prípade nie materiálny dôvod existencie preventívnej väzby podľa ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku,   keďže   z   takéhoto   odôvodnenia   nevyplývajú   žiadne   konkrétne skutočnosti, v čom súd videl odôvodnenú obavu na preventívnu väzbu. Ani jeden zo súdov sa dostatočne nevysporiadal so zákonnými dôvodmi tohto väzobného dôvodu, keď nielenže neuviedli, že ani jeden zo sťažovateľov doposiaľ nebol súdne trestaný, ale ani neuviedol konkrétne skutočnosti, ktoré by podľa súdu predstavovali odôvodnenú obavu z možného pokračovania sťažovateľov v trestnej činnosti.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v ich veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základných práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. c)   dohovoru,   predmetné   uznesenia   zrušil,   prikázal   krajskému   súdu   prepustiť sťažovateľov z väzby na slobodu, priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietali   porušenie   svojich   základných   práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: obhajovať sa   osobne alebo s pomocou obhajcu podľa   vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

1. K námietke porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z 5. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 26/2012

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   sa označeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej   prerokovaniu   tejto   časti   sťažnosti,   ktorou   je   nedostatok   právomoci   ústavného súdu.

Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj pre uplatnenie námietok   týkajúcich   sa   pochybení   konajúceho   súdu   potenciálne predstavujúcich   zásahy do základných   práv   a slobôd   väzobne   stíhanej   osoby.   Rozhodovanie   o tomto   opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového   súdu   prostredníctvom   podanej   sťažnosti,   ktorú   aj   využili.   Ochranu   ich základným právam a slobodám zaručeným ústavou a právam zaručeným dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného   súdu   preskúmať   námietky   sťažovateľov   uplatnené   voči   prvostupňovému rozhodnutiu o vzatí sťažovateľov do väzby. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti   sťažnosti   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru postupom a uznesením krajského súdu zo 17. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 18/2012

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh súdu ústavný súd zistil, že proti   sťažovateľom je vedené   väzobné   trestné   stíhanie   pre   zločin   hrubého   nátlaku   podľa   §   190   ods.   1   a 2 Trestného zákona a iné. V rámci vedeného trestného stíhania boli sťažovatelia uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 26/2012 z 5. apríla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 18/2012 zo 17. apríla 2012 vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Okresný súd vo svojom   uznesení sp.   zn. Tp 26/2012 z 5. apríla 2012 vychádzal z návrhu   prokurátora   vykonávajúceho   dozor   nad   prípravným   konaním,   v ktorom   tento vo vzťahu k osobám sťažovateľov poukázal na doterajšie výsledky procesu dokazovania, ktoré   mali preukázať u sťažovateľov   dôvodnosť   podozrenia   zo   spáchania organizovanej trestnej činnosti tzv. „výpalníctva“, na ktorej mali byť sťažovatelia účastní ako nižšie články skupiny   a v ktorej   mali   pokračovať   aj   po   vzatí   tzv.   organizátorov   a ostatných   členov skupiny   do   väzby; v uvedenej   skutočnosti   videl   prokurátor   dôvod   preventívnej   väzby  . Okresný súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že skutky, pre ktoré bolo trestné stíhanie začaté, boli spáchané, majú znaky trestného činu a je dôvodné podozrenie, že ich spáchali sťažovatelia   (ako   aj   ďalší   spoluobvinení),   čo   vyplýva   z výpovedí   svedkov,   zápisníc o rekognícií,   prepisov   záznamu   telekomunikačnej   prevádzky   a analýzy   výpisov o uskutočnenej telekomunikačnej činnosti. Okresný súd v odôvodnení uznesenia uzavrel, že aj formálne, aj materiálne podmienky väzby sú splnené. Konkrétne k osobám sťažovateľov okresný súd špecifikoval: „Zo svedeckých výpovedí vyplýva, že zhodne popisujú stretnutia v B. ako aj v meste H., posledné stretnutie P. T. s obvineným V. M. a J. Š. z konca januára 2012, kedy ho vyhľadali a upozornili, že po finančné prostriedky budú chodiť nové osoby a samotné zadržanie niektorých ich členov bola len očista.“

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tpo   18/2012   zo   17.   apríla   2012   sťažnosti sťažovateľov ako nedôvodné v zmysle § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, pretože rozhodnutie okresného súdu považoval za vecne správne a súladné so zákonom. Poukazujúc na ustanovenia § 71 ods. 1 a § 72 ods. 2 Trestného poriadku krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval splnenie tak formálnych, ako aj materiálnych podmienok na vzatie sťažovateľov do väzby.

Krajský súd považoval vykonané výsluchy svedkov, ale aj ostatné listinné dôkazy za dostatočnú   oporu   pre   záver o dôvodnom   podozrení   spáchania vyšetrovaných   skutkov sťažovateľmi a ostatnými spoluobvinenými.

Vo vzťahu k otázke dôvodnosti tzv. preventívnej väzby u osôb sťažovateľov krajský súd poukázal na dôvody prezentované v rozhodnutí okresného súdu, ktoré kvalifikoval ako plne opodstatnené a súčasne náležite konkretizované. Opätovne rovnako ako okresný súd zdôraznil,   že   aktuálna   dôkazná   situácia   dostatočne   podporuje   dôvodnosť   podozrenia sťažovateľov   z   účasti   na   kriminálnych   aktivitách   (na   tzv. racketingu)   organizovanej skupiny, a to aj v období nasledujúcom po zadržaní niektorých jej členov políciou; uvedenú skutočnosť   krajský   súd   považoval   za   relevantnú   okolnosť   odôvodňujúcu   obavu z pokračovania v tejto trestnej činnosti.

Špeciálne   k námietkam   sťažovateľov   o nezákonnosti   vykonania   výsluchov sťažovateľov (porušením ich práv na obhajobu) pred prijatím rozhodnutia okresného súdu o ich   vzatí   do   väzby   formuloval   krajský   súd   stanovisko   vyvracajúce   tieto   tvrdenia sťažovateľov, v rámci ktorého krajský súd uviedol:

„Pokiaľ   ide   o   námietky   obvinených   ohľadom   zákonnosti   vykonania   výsluchov obvinených v neprítomnosti obhajcu je potrebné poznamenať, že takáto námietka zo strany obhajoby ani obvinených nemôže obstáť. Tak ako je to už vyššie uvedené v zmysle § 72 ods. 2   Trestného   poriadku   okrem   iného   pred   rozhodnutím   o   väzbe   musí   byť   obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Vychádzajúc z obsahu spisuje je nepochybné, že takýto postup okresného súdu bol v súlade s vyššie uvedeným   ustanovením Trestného poriadku. Z obsahu spisuje je zrejmé a jednoznačne vyplýva, že tak obhajcovia ako aj obvinení, ako aj prokurátor, boli o spôsobe, o čase a mieste úkonu riadnym spôsobom upovedomení. Pokiaľ ide o oznámenie o čase a konania výsluchu obvinených, ktorých zastupoval Dr. T., toto jednoznačne vyplýva z faxu, ktorý je založený v spise na č.l. 28, z ktorého je nepochybné, že toto   upovedomenie   bolo   riadne   odoslané   na   telefónne   číslo   faxu   Dr.   T.   a   to   v   čase o 09.52 51 hod. a to s pozitívnym výsledkom o odoslaní a doručení čo v hlavičke faxového dokladu je i vyznačené - OK.

Pokiaľ obhajca obvinených Dr. T. tvrdí, že toto faxové oznámenie cez jeho faxové číslo neprešlo, o čom zaslal i výpis, nie je možné považovať toto ako úkon, ktorý nebol urobený a už vôbec nie za úkon nezákonný v zmysle takom, ako to podáva v sťažnosti obhajca. Úlohou okresného súdu v danom prípade nebolo skúmať, či došlo k určitému zlyhaniu   technických   prostriedkov,   ale   jeho   úlohou   je   striktne   sa   riadiť   ustanoveniami Trestného   poriadku,   čo v danom   prípade   nepochybne   zo   strany sudkyne pre prípravné konanie urobené bolo. Pokiaľ je namietaná otázka vhodnosti upovedomenia o vykonaní úkonu,   je   tiež   potrebné   uviesť,   že   fax   je   jedným   zo   spôsobom,   ktorým   sa   bežne   úkony vykonávané   v   trestnom   konaní   oboznamujú   a   sú   považované   za   legitímne   a   dôvodné prostriedky. V tomto smere preto krajský súd nevzhliadal zo strany sudkyne pre prípravné konanie   žiadne   pochybenia   ani   porušenia   zákona   a   námietku   vyslovenú   obhajcom obvinených Dr. T. považoval za absolútne neopodstatnené.“

Tak,   ako   už   bolo   uvedené,   v   zmysle   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavná   ochrana základných   práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   je   rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

V   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   ústavný   súd   konštatoval,   že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcich základné právo na osobnú slobodu je obsiahnuté   právo   obvineného   garantujúce   mu   intervenciu   súdu   po   zadržaní   zameranú na súdnu previerku zákonnosti obmedzenia jeho osobnej slobody inštitútom väzby. Obsah označenej ústavnej garancie korešponduje právam   vyplývajúcim z čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   kvalitu   preskúmania.   Väzobné   konanie   týkajúce   sa   rozhodovania   o   osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj právo   na   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   pre   rozhodnutie   o vzatí   sťažovateľov   do   väzby)   vychádzal   zo skutkového a právneho   stavu   uvedeného   v   uznesení   okresného   súdu   poukazujúceho   na skutkové okolnosti odôvodňujúce existenciu väzobného dôvodu, ktorého právne závery krajský súd akceptoval.

Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu posudzoval krajský súd splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby.

V prvom rade krajský súd citoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku definujúce hmotnoprávne predpoklady väzby, ako aj ustanovenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého o väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý, o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

K splneniu hmotnoprávnych   predpokladov   väzby krajský súd interpretoval obsah súvisiaceho   ustanovenia   §   71   ods.   1   Trestného   poriadku   upravujúceho   materiálne podmienky väzby, konkrétne v prípade sťažovateľov väzby preventívnej, a v nadväznosti na to poukázal na okolnosti prezentované už okresným súdom, s ktorými sa stotožnil a ktoré podľa jeho názoru podporujú u sťažovateľov jednak dôvodnosť podozrenia zo spáchania vyšetrovanej trestnej činnosti (špecifikácia vykonaných dôkazov a z nich plynúca aktuálna dôkazná situácia ) a zároveň opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti (relevantná okolnosť uvádzaná vo svedeckých výpovediach, a síce pretrvávajúce kriminálne aktivity sťažovateľov aj po zadržaní niektorých členov organizovanej skupiny).

Krajský súd z hľadiska splnenia formálnych podmienok väzby v kontexte námietok sťažovateľov o nezákonnosti postupu okresného súdu naopak skonštatoval súladnosť tohto postupu s označenými ustanoveniami Trestného poriadku (§ 72 ods. 2) upravujúcimi postup prípravy realizácie tzv. väzobných výsluchov. Účelové námietky sťažovateľov o porušení ich práva na obhajobu vyvrátil krajský súd dostatočne podrobnou a logickou argumentáciou, v ktorej náležite vysvetlil povinnosti konajúceho súdu súvisiace s upovedomením obhajcu obvineného o plánovanom výsluchu, kde poukázal na ustálenú prax zaužívaných spôsobov a   prostriedkov   slúžiacich   na takýto   účel,   a predovšetkým   vylúčil   zodpovednosť   súdu za subjektívne okolnosti na strane obhajcu (technické zlyhanie faxu, o ktorom konajúci súd nemal vedomosť).

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľov (prezentovanou v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu) adekvátne a preskúmateľne. Podľa   názoru ústavného súdu je toto   odôvodnenie   ústavnoprávne   akceptovateľné,   pretože   právne   závery   krajského   súdu opierajúce   sa   o   aplikáciu   relevantnej   právnej   úpravy   korešpondujú   so   skutkovými zisteniami,   a tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľmi označených článkov ústavy   a   dohovoru,   preto   sťažnosť   v   danej   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   sa   osobitne   vysporiadal   so   sťažovateľmi   formulovanou námietkou porušenia   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v kontexte   argumentácie   obsiahnutej   v   ich   sťažnosti a upriamuje pozornosť na ustálenú judikatúru štrasburských orgánov ochrany práva, podľa ktorej   na   situáciu   prvotnej   súdnej   kontroly   zákonnosti   obmedzenia   osobnej   slobody nasledujúcej   bezprostredne   po   „zatknutí“,   teda   v prípade   sťažovateľov   na   prvotné rozhodovanie o vzatí do väzby, je aplikovateľné ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, nie sťažovateľmi   označené ustanovenie   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   v rámci   ktorého   sa   garancia súdnej kontroly viaže až na nasledujúce previerky zákonnosti väzby (žiadosť o prepustenie na slobodu, predĺženie väzby).

S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti bolo o sťažnosti sťažovateľov potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013