znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 57/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., P., a A. K., R., zastúpených advokátkou JUDr. B. G., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1   a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec z 12. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 15/2007 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 9. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 196/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. a A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2010   doručená   sťažnosť   J.   K.,   P.,   a A.   K.,   R.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok zaručeného čl. 1 Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 15/2007-204 z 12. mája 2010 a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 16 Co 196/2010-228 z 9. septembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali pred okresným súdom v procesnej pozícii navrhovateľov v konaní, ktorého predmetom bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.   Ako predbežná sa   v predmetnom konaní riešila otázka platnosti kúpnej zmluvy, ktorú sťažovatelia 1. júna 2002 uzavreli ako predávajúci. Kupujúci totiž podľa ich názoru dohodnutú kúpnu cenu potom, keď sa stala splatnou, nezaplatil, a preto ako predávajúci následne odstúpili do zmluvy.

Okresný súd najprv vo veci samej rozsudkom č. k. 6 C 15/2007-54 z 26. októbra 2007   určil,   že   sporné   nehnuteľnosti   sú   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve   sťažovateľov. Tento rozsudok krajský súd rozsudkom z 29. apríla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co   77/2008   zmenil   tak,   že   žalobu   sťažovateľov   zamietol.   Na   základe   dovolania sťažovateľov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením z 18. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 247/2008 odvolací rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušujúceho rozhodnutia bol záver najvyššieho súdu o nedostatočnom dokazovaní skutočností relevantných na jednoznačné určenie splatnosti kúpnej ceny, keďže kúpna zmluva túto otázku explicitne neriešila. Na základe rozhodnutia dovolacieho súdu krajský súd ako súd odvolací uznesením z 8. septembra 2009 zrušil prvostupňový rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd po doplnení dokazovania dospel k záveru, že posudzovaná kúpna zmluva je platná, pretože splatnosť kúpnej ceny „bola účastníkmi stanovená na okamih vyplatenia nasporenej sumy zo stavebného sporenia...“. Rozsudkom č. k. 6 C 15/2007-204 z 12. mája 2010 tak žalobu sťažovateľov zamietol.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol rozsudkom č. k. 16 Co 196/2010-228 z 9. septembra 2010 tak, že prvostupňový rozsudok v merite potvrdil. Dospel k záveru, že sťažovatelia v odvolacom konaní neuviedli žiadne iné dôkazy okrem tých, ktoré už boli predmetom prvostupňového konania, a preto na podklade uplatňovania zásady formálnej pravdy „tvrdenie navrhovateľov, že účastníci uzatvorili simulovaný právny úkon, odporuje výsledkom vykonaného dokazovania“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovatelia   poukázali   na   doplnenie dokazovania okresným súdom po vrátení veci na ďalšie konanie, v rámci ktorého svedkyňa JUDr.   E.   M. „vypovedala   o   skutočnej   vôli   účastníkov,   ktorá   smerovala   k uzatvoreniu darovacej   zmluvy,   pričom   formálne   bola   uzatvorená   kúpna   zmluva,   len   za účelom poskytnutia prostriedkov zo stavebného sporenia. Došlo teda jednoznačne k nezhode vôle a prejavu účastníkov konania, darovacia zmluva je neplatná pre nedostatok formy, kúpna zmluva pre nezhodu vôle a prejavu účastníkov. Čo sa týka splatnosti kúpnej ceny, JUDr. M. uviedla, že do zmluvy uvádzala len dojednanie účastníkov z akých prostriedkov bude kúpna cena   vyplatená,   nie   však   jej   splatnosť,   nakoľko   v   skutočnosti   žalobcovia   chceli   synovi nehnuteľnosť darovať a formálna kúpna zmluva sa uzatvorila len za účelom poskytnutia stavebného úveru.“.

Podľa   sťažovateľov   napriek   uvedeným   zisteniam   okresný   súd „vyjadril   právny názor, podľa ktorého si účastníci dojednali splatnosť kúpnej ceny na okamih vyplatenia nasporenej   sumy   zo   stavebného   sporenia...“.   Preto „oba   súdy   nerešpektovali   záväzný právny   názor   dovolacieho   súdu,   podľa   ktorého   mali   preskúmať   dojednanie   účastníkov o splatnosti kúpnej ceny. Preskúmať skutočnú vôľu účastníkov aj v nadväznosti na účel právneho   úkonu“.   Napokon   sťažovatelia   uviedli,   že „sa   ani   jeden   súd   nevysporiadal s nedostatkom   vôle   účastníkov   uzatvoriť   kúpnu   zmluvu   a   absenciou   písomnej   formy darovacej zmluvy, ktorú v skutočnosti chceli uzatvoriť, čo spôsobuje neplatnosť právnych úkonov,   na   ktorý   musí   súd   prihliadať   ex   offo,   čo   bolo   namietané   aj   v   odvolaní   proti prvostupňovému rozsudku.

Oba rozsudky sa teda nielen odchýlili od záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, ale spočívajú aj na nesprávnom právnom posúdení veci.“.

Sťažovatelia   uviedli,   že   rozsudok   krajského   súdu   z   9.   septembra   2010   napadli dovolaním, ktoré založili na dôvode podľa § 238 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   teda   na   tvrdenom odchýlení sa odvolacieho súdu od záväzného právneho názoru najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„1./ Okresný súd Lučenec rozsudkom 6C 15/2007 – 204 zo dňa 12.5.2010, Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom 16 Co 196/2010 – 228 zo dňa 9.9.2010 porušili základné právo sťažovateľov na ochranu majetku a prerokovanie veci spravodlivo.

2./ Rozsudok Okresného súdu Lučenec 6C 15/2007 – 204 zo dňa 12.5.2010, rozsudok Krajského   súdu   Banská   Bystrica   16   Co   196/2010   –   228   zo   dňa   9.9.2010   sa   zrušujú a Okresnému súdu Lučenec sa prikazuje vo veci znovu konať.

3./ Odkladá sa vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Lučenec 6C 15/200 – 204 zo dňa 12.5.2010.

4./   Súčasne   ako   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   uplatňujem   trovy   konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia za dva úkony právnych služieb : prevzatie a príprava včítane porady s klientom 253,94.- Eur; dovolanie – 253,94.- Eur a 2 x, 7,21.- Eur, ktoré žiadam zaslať na účet JUDr. B. G.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia v sťažnostnom petite nesformulovali jednoznačne, ktoré základné práva zaručené ústavou, prípadne ktoré iné práva zaručené dohovorom mali byť podľa ich názoru oboma   napadnutými   rozsudkami   porušené.   Ústavný   súd   však   nepristúpil   k   výzve na doplnenie sťažnosti, pretože z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, porušenie ktorých základných práv sťažovatelia   navrhujú vysloviť (základné práva   zaručené čl.   20 ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu). Druhým dôvodom, pre ktorý ústavný súd nepovažoval za   potrebné   vyzývať sťažovateľov   na   doplnenie   sťažnosti,   bolo i   samotné rozhodnutie v rámci jej predbežného prerokovania.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu z 12. mája 2010 ústavný súd uvádza, že ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré je napadnuteľné odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorý túto vylučuje vtedy, ak ochranu právam sťažovateľa poskytuje „iný súd“. Sťažovateľmi označeným právam poskytoval v okolnostiach posudzovaného prípadu ochranu krajský súd v konaní o ich odvolaní proti rozsudku okresného súdu, preto ústavný súd nemá dostatok právomoci na prerokovanie sťažnosti v tejto jej časti.

2. K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu   ako súdu   odvolacieho   ústavný súd   v   prvom   rade   považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažnostné námietky sťažovatelia koncentrovali do dvoch okruhov. V prvom rade   je   to   nerešpektovanie   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho a následne aj nesprávne právne posúdenie veci.

Podľa § 238 ods. 2 OSP dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP dovolanie možno okrem iného odôvodniť len tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Samotní sťažovatelia v odôvodnení svojej sťažnosti uviedli, že odvolací rozsudok krajského súdu   z 9.   septembra 2010 napadli dovolaním, z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva (jeho fotokópiu sťažovatelia priložili k sťažnosti), že v ňom ako dôvod prípustnosti dovolania   uvádzajú   nerešpektovanie   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   a   ako   dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci. Ústavný súd na okresnom súde zistil, že dovolanie mu bolo doručené 8. decembra 2010 a zatiaľ o ňom nie je právoplatne rozhodnuté.

Aj k tejto časti sťažnosti ústavný súd akcentuje princíp subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podaný z dôvodu uvedeného v § 238 ods.   2   OSP   možno   považovať   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy   porušenia sťažovateľmi označených základných práv. Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať   o   uplatnených   námietkach   porušenia   označených   základných   práv,   ak   je zrejmé, že sťažovatelia svoje námietky uplatnili v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Preto   musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   sťažovatelia   namietajú,   bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania   a   sťažnosti   na   ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   v   časti namietajúcej   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 16 Co 196/2010-228 z 9. septembra 2010 meritórne nezaoberal, ale podľa zásady rationae temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd predbežne prerokúvanú sťažnosť odmietol ako celok, nezaoberal sa   už   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľov   vznesenými   v   sťažnostnom   petite   (návrh na odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   návrh   na   priznanie náhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2011