znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 57/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   R.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   B.,   B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo 17. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 240/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. januára 2008   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský súd“) zo 17. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 240/2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: «1.1 Žalobou z 07. 11. 2006 podanou na Okresom súde Považská Bystrica som sa proti žalovaným: 1/ S., spol. s r.o., 2/ K., s. r. o. a 3/ S., s. r. o., domáhal určenia, že kúpna zmluva zo 16. 01. 2004, ktorou jediný vlastník a konateľ žalovaného 1/ - S., spol. s r. o. (povinného vo veci výkonu rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici z 26. 10. 2001, č. k. 5 C 287/01-58 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 29. 10. 2003, č. k. 5 Co 65/02-76) - Ing. J. S. po tom, čo sa 15. 01. 2004 dozvedel, že vo veci začal konať exekútor, t. j. po začatí exekučného konania, previedol nehnuteľnosť vedenú Správou katastra v P. v kat. úz. D. na liste vlastníctva č...., vo vlastníctve žalovaného 1/ - cca na 1 mesiac na žalovaného 2/ - obchodnú spoločnosť K., s. r. o. - je absolútne neplatná. Túto časť mnou uplatneného nároku som odôvodnil tým, že konanie, ktorým v tomto prípade   jediný   konateľ   žalovaného   1/   -   S.,   spol.   s   r.   o.,   Ing.   J.   S.   úmyselne   sledoval nastolenie takého právneho stavu, ktorý by žalobcovi znemožnil (alebo aspoň podstatne sťažil) dosiahnuť uspokojenie súdom priznanej pohľadávky v rámci exekučného konania (...) Podanou   žalobou   som   sa   logicky   domáhal   aj   určenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy zo 04. 03. 2004, ktorou žalovaný 2/ - obchodná spoločnosť K., s. r. o. previedol vyššie uvedenú   nehnuteľnosť   na   žalovaného   3/   -   obchodnú   spoločnosť   S.,   s.   r.   o.   (vklad vlastníckeho práva povolený rozhodnutím Správy katastra v P. č. k....). (...)

Na všetko relevantné, čo v priebehu súdneho konania pred prvostupňovým súdom vyšlo najavo a čo účelovo tvrdili žalovaní 1/ - 3/, som reagoval písomnými vyjadreniami, resp. stanoviskami z 19. 01. 2007 a 03. 04. 2007, predloženými prvostupňovému súdu, v ktorých   som   ďalej   podrobne   vysvetlil,   v súvislosti   s   „úlohou"   žalovaného   2/   v tomto prípade som navrhol súdu, aby zameral svoje dokazovanie na zistenie, či prípadne vyššie uvedená kúpna zmluva zo 16. 01. 2004 a následná kúpna zmluva z 04. 03. 2004 nie sú simulovanými právnymi úkonmi (právnymi úkonmi urobenými „na oko") a upresnil najmä naliehavý   právny   záujem   žalobcu   na   určení   neplatnosti   žalobou   napadnutých   kúpnych zmlúv.

1.2   Prvostupňový   súd   podanú   žalobu   zamietol   a   zaviazal   ma   na   náhradu   trov konania.

Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu som podal odvolanie, v ktorom som namietal:

- jednak neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože prvostupňový súd odmietol vykonať navrhnutý dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a

-   jednak,   že   jeho   rozhodnutie   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   (ktoré umožnilo   žalovanému   1/   obísť   účel   a   zmysel   výkonu   predchádzajúceho   právoplatného a vykonateľného rozhodnutia toho istého súdu v rámci exekúcie). (...) Krajský   súd   v   Trenčíne   napadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu   svojim   rozsudkom zo 17. 10.   2007,   č.   k.   5   Co   240/2007   potvrdil   a   žalobcu   zaviazal   na   náhradu   trov odvolacieho konania. (...)

Vzhľadom   na   rozsah   a   dôvody   mnou   podaného   odvolania,   z   odôvodnenia napadnutého rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 5 Co 240/2007 zo 17. októbra 2007 nie je zrejmé:

2.1 Z akých dôkazov a z aplikácie akého zákonného ustanovenia vychádzal odvolací súd v tomto prípade pri svojom tvrdení, že: „Žalobcovo právo na zaplatenie dlžnej sumy od žalovaného 1/ bolo priznané právoplatným súdnym rozhodnutím, čo znamená, že jeho právo a právne postavenie nie sú ohrozené, či neisté."

Tvrdím (na rozdiel od odvolacieho súdu), že veriteľ, ktorému dlžník neuhradí dlh dobrovoľne,   môže   sa   na   súde   domáhať   svojho   práva   a   v   prípade   jeho   úspešnosti   je výsledkom súdneho konania rozhodnutie, ktoré dlžníka zaväzuje naplnenie dlhu veriteľovi. Takéto   právoplatné   rozhodnutie   súdu,   ktoré   má   povahu   exekučného   titulu   a   oprávňuje veriteľa, aby po tom, čo takéto rozhodnutie nadobudne vykonateľnosť a dlžník dobrovoľne nesplní uloženú mu povinnosť, podal návrh na nútený výkon takéhoto rozhodnutia, pričom tak môže urobiť aj prostredníctvom súdneho exekútora. Exekučné konanie (v rámci ktorého môžu byť postihnuté veci a práva vo vlastníctve povinného, ktoré zároveň môžu byť aj predmetom exekučného záložného práva) sa považuje za pokračovanie súdneho konania a ako   jeho   integrálna   súčasť   požíva   aj   ochranu   Článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky. (...)

Krajský   súd   však   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   už   nezaujal   žiadne   stanovisko k tomu, či vzhľadom na konkrétne okolnosti tohto prípadu prichádza aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o odporovateľnosti právnych úkonov vôbec do úvahy! (...)

2.2 Z akých dôkazov a z aplikácie akých zákonných ustanovení vychádzal odvolací súd ak sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že dané právne úkony - kúpne zmluvy, sú platnými právnymi úkonmi. " (...)

Porušenie   svojich   ústavných   práv   podľa   Článku   46   ods.   1   Ústavy   SR   vidím predovšetkým v svojvoľnej aplikácii § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku krajský súdom, ktorého právne závery podľa môjho presvedčenia v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú z konkrétnych okolností tohto prípadu a zo skutkových zistení, čo porušuje aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa Článku 6 bod 1, prvá veta Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Je   známe,   že   nezávislosť   rozhodovania všeobecných   súdov   sa   musí   uskutočňovať   v   ústavnom   a zákonnom   procesno-právnom a hmotno-právnom rámci. (...)

Právu   na   spravodlivý   proces   zodpovedá   povinnosť   všeobecných   súdov   svoje rozhodnutie   riadne,   presvedčivo   odôvodniť   a v   tom   rámci   sa   adekvátne   čo   do myšlienkových   konštrukcií   racionálne   a   logickým   spôsobom   vyporiadať   so   všetkými dôkazmi, ako i s argumentačnými tvrdeniami uplatnenými účastníkmi konania, pretože v opačnom prípade dochádza k ústavno-právnemu deficitu obdobnému kategórii neústavnosti v podobe tzv. opomenutých dôkazov. Povinnosťou všeobecných súdov je vyporiadať sa so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo a čo účastníci konania tvrdia a navrhujú, ak to má vzťah k prejednávanej veci.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nasledovné rozhodnutie:„1. Základné právo Ing. J. R. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6, bod   1,   prvá   veta   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd,   rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 240/2007 zo 17. októbra 2007 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 240/2007 zo 17. októbra 2007 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr.   J.   B.   za   dva   úkony   právnej   pomoci   vo   výške   6.296.-   Sk   (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v spore   sťažovateľa,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere,   predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   postupom všeobecných súdov a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v petite sťažnosti namietal.

Z priložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že vo veci, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie označených práv, rozhodol Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 6 C 166/06 zo 4. júna 2007 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 240/2007 zo 17. októbra 2007 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým právo na prístup k súdu a právo na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01)   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   označených   práv,   ale   o prípad,   keď   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť   s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a preto   je podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   okresného   súdu   sp. zn. 6 C 166/06 zo 4. júna 2007, ako aj rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 240/2007 zo 17. októbra 2007 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky a ústavný súd nezistil porušenie   ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   týmito   súdmi   podľa   čl.   46   až   50 ústavy.

Ústavný súd tiež nezistil,   že by závery všeobecných   súdov   boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny súdneho   konania,   ktoré   skončilo nepriaznivým výsledkom pre sťažovateľa, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd ako odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý proces, pretože nebral do úvahy, prípadne sa nezaoberal dôvodmi tvrdenými sťažovateľom, ako aj jeho právnou argumentáciou.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   súčasťou   obsahu   práva   na   spravodlivé   súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   odpovie   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   i ďalšie navrhnuté   dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP).   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne napr. IV. ÚS 176/05).

Vychádzajúc z týchto úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý   proces.   Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia   okrem   iného uviedol: „V prejednávanej veci bolo medzi účastníkmi konania nesporné, že žalovaný 1/ je dlžníkom   žalobcu,   ďalej   že   v   čase   kedy   už   žalobca   mal   vymáhateľnú   pohľadávku   voči žalovanému   1/,   previedol   žalovaný   1/   svoje   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnosti,   ktorá   je predmetom napadnutých kúpnych zmlúv na žalovaného 2/ a žalovaný 2/ potom následne túto   nehnuteľnosť   previedol   na   žalovaného   3/.   Vklad   vlastníckeho   práva   pri   prevode nehnuteľností bol v oboch prípadoch povolený rozhodnutím Správy katastra v P. (...). Žalobca   sa   podanou   žalobou   domáhal   určenia   neplatnosti   kúpnych   zmlúv   medzi žalovanými 1/ a 3/ a teda podal určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť aby sa rozhodlo najmú o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenie, súd prvého stupňa mal v prvom rade   zistiť,   či   žalobca   má   naliehavý   právny   záujem   na   podanej   žalobe.   Vo   svojom rozhodnutí súd prvého stupňa neuvádzal, v čom videl naliehavosť právneho záujmu žalobcu na danej určovacej žalobe.

Žalobca   pred   odvolacím   súdom   (ale   aj   v   prvostupňovom   konaní)   naliehavosť právneho   záujmu   odôvodňoval   tým,   že   má   voči   žalovanému   1/   pohľadávku,   ktorá   bola uplatnená v exekučnom konaní a táto pohľadávka doposiaľ nebola vymožená, pretože došlo k   napadnutým   kúpnym   zmluvám.   Určenie   neplatnosti   kúpnych   zmlúv   ovplyvní   právne postavenie žalobcu voči jeho dlžníkovi - žalovanému 1/. Odvolací súd sa s týmto názorom žalobcu nestotožnil a dospel k záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na žalobe, ktorú podal.

Naliehavý právny záujem na určení podľa platnej súdnej judikatúry je najmä tam. kde by bez požadovaného určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia, jeho právne postavenie stalo neistým. Určovacia žaloba má preventívnu povahu a má za účel poskytnúť ochranu právnemu postaveniu skôr. než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva.

Súd je viazaný žalobným návrhom, okrem konaní, ktoré môže začať i bez návrhu, čo však   nie   je   prejednávaný   prípad.   Žalobcove   právo   na   zaplatenie   dlžnej   sumy   od žalovaného 1/   bolo priznané právoplatným súdnym rozhodnutím, čo znamená,   že jeho právo a právne postavenie nie sú ohrozené, či neisté. Občiansky zákonník v ust. § 42a upravuje   odporovateľné   právne   úkony,   ktorý   inštitút   slúži   na   zabezpečenie občianskoprávnej ochrany veriteľa pred takými právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktorými sa tento zbavuje majetku za tým účelom, aby sa z neho nemohol uspokojiť jeho veriteľ. Pokiaľ teda žalobca sa domáhal určenia neplatnosti kúpnych zmlúv, odvolací súd dospel k záveru, že k takémuto určeniu nemá naliehavý právny záujem, pretože z dôvodov, ktoré ho viedli k podaniu žaloby jednoznačne vyplýva, že jeho naliehavý právny záujem sa viaže na iný druh žaloby.

Nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   na   určovacej   žalobe   je   vždy   dôvodom na zamietnutie žaloby, pričom túto dôkazovú povinnosť má vždy žalobca. Pokiaľ teda súd prvého stupňa žalobu zamietol, je jeho rozhodnutie vecne správne už i z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na podanej žalobe.

Súd   prvého   stupňa   v   prejednávanej   veci   posudzoval   dôvodnosť   žaloby   podľa hmotného   práva   a   teda   zisťoval,   či   dané   právne   úkony   -   kúpne   zmluvy,   sú   platnými právnymi úkonmi. Dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že ide o platné právne úkony, pretože žalovaní 1/ až 3/ pri uzatváraní kúpnych zmlúv postupovali v zmysle svojho dispozičného práva, ktoré im dáva Občiansky zákonník. Odvolací súd sa s týmto názorom   súdu   prvého   stupňa   stotožnil,   pretože   kúpne   zmluvy   majú   všetky   zákonom predpísané náležitosti. Pokiaľ žalobca poukázal na neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka   a   teda   že   dané   úkony   účelom   odporujú   zákonu,   keďže   sa   nimi   sledovalo znemožnenie   uspokojenia   pohľadávky   žalobcu   voči   žalovanému   1/   je   potrebné   uviesť, že vlastnícke právo žalovaného 1/ k predmetu kúpnej zmluvy tým, že má dlh voči žalobcovi, nebolo obmedzené. Žalovaný 1/ platne previedol svoje vlastnícke právo na žalovaného 2/, ktorý potom následne platne previedol vlastníctvo na žalovaného 3/. V konaní nebolo ani preukázané, že išlo o simulované právne úkony, ako tvrdil žalobca.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, (...).“

Takto koncipované odôvodnenie dalo vyčerpávajúcu odpoveď na skutkovú a právnu podstatu odvolania, ako aj samotnú podstatu sporu o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, a preto   jeho   obsah   neosvedčuje   okolnosti   majúce   za   následok   sťažovateľom namietané porušenie jeho práva na spravodivý proces.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný   súd   napokon   poukazuje   na   to,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označeného právoplatného rozhodnutia   krajského súdu   vyplýva z čl.   127 ods.   2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2008