znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 57/07-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 171/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 171/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 171/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. P. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. P. P. trovy právneho zastúpenia v sume 8 936 Sk (slovom osemtisícdeväťstotridsaťšesť slovenských korún) na účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 57/07   z   27. marca 2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 171/02.

Okresný   súd   podaním   sp. zn. Spr.   3256/2007   doručeným   ústavnému   súdu 20.   septembra   2007   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   v ktorom   je uvedená   aj   podrobná chronológia priebehu napadnutého konania od doručenia žaloby so stanoviskom zákonného sudcu, s ktorým sa okresný súd stotožnil. V jeho vyjadrení sa okrem iného uvádza:„K uvedenej ústavnej sťažnosti podanej navrhovateľom podávam v lehote toto stanovisko k veci:

3. 5. 2002 - doručený   na   OS   v   Žiline   návrh   na   náhradu   škody   (bez   uvedenia konkrétnej výšky) 31. 5. 2002 - podaný návrh navrhovateľa na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti OS Bratislava 3 24. 9. 2002 - uznesenie NS SR, ktorým sa prikazuje vec OS Bratislava 3 26. 11. 2002 - spis doručený nášmu súdu - pridelený sudcovi JUDr. M. K., 6. 12. 2002 - prevedený do odd. C sudkyni JUDr. M. B. 10. 4. 2003 - úradný   záznam   o   prerozdelení   spisu   odd.   JUDr.   B.   podľa   opatrenia predsedu č. 3/2003 z 26. 2. 2003 4. 11. 2003 - spis prerozdelený JUDr. M. podľa opatrenia predsedu Spr 3022/2003 zo dňa 3. 11. 2003 3. 12. 2003 - návrh doručený žalovanému na vyjadrenie v lehote 15 dní 22. 3. 2004 - doručené súdu vyjadrenie žalovaného 26. 4. 2004 - vyjadrenie žalovaného doručené žalobcovi na vyjadrenie 6. 5. 2004 - doručené súdu vyjadrenie žalobcu 5. 10. 2005 - termín pojednávania, odročené pre ospravedlnenie žalovaného, žalobca vyzvaný, aby doplnil výšku škody, ktorú si uplatňuje 17. 10. 2005 - doručené podanie žalobcu, kde upresňuje značenie žalovanej strany a špecifikuje výšku požadovanej náhrady škody 12. 12. 2005 - doručené podanie žalobcu, kde znovu upravuje výšku náhrady škody 23. 10. 2006 - spis pridelený mne po odchode JUDr. M. na stáž na Ministerstvo spravodlivosti 13. 12. 2006 - vydané uznesenie o pripustení zmeny návrhu 26. 1. 2007 - termín pojednávania, vydané uznesenie o zastavení konania a postúpení veci prísl. súdu 15. 2. 2007 - podané odvolanie žalobcom 28. 2. 2007 - spis predložený KS v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní 23. 8. 2007 - spis vrátený z KS v Bratislave

31. 8. 2007 - vytýčený termín pojednávania na 12. 10. 2007.

Vzhľadom na uvedené úkony považujem sťažnosť žalobcu na prieťahy v konaní v čase, kedy mi spis bol pridelený, za neopodstatnenú. K prípadným prieťahom v období od podania návrhu do 23. 10. 2006 a dôvodom prerozdeľovania spisu sa neviem vyjadriť. Poukazujem len na skutočnosť, že hoci žaloba bola podaná v máji 2002, žalobca až 17. 10. 2005 riadne doplnil žalobu o výšku škody, ktorej náhrady sa domáha (hoci na druhej strane nebol súdom vyzvaný na doplnenie neúplného návrhu).

Na záver upozorňujem, že na 12. 10. 2007 je vo veci vytýčený termín pojednávania, účastníkom boli predvolania odoslané 6. 9. 2007.“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení, a preto ich ústavný súd považuje za preukázané.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním z 26. septembra 2007, v ktorom okrem iného uviedla:

«Podanie okresného súdu z 13. 09. 2007 a vyjadrenie zákonného sudcu neobsahuje žiadne rozumné a prijateľné vysvetlenie dôvodov dlhodobej nečinnosti súdu. Sťažovateľovi neboli oznámené dôvody zmeny zákonného sudcu, pričom v konečnom dôsledku sťažovateľ ako účastník konania žiadnym spôsobom nemôže zasiahnuť do organizácie práce súdu. Opakované   poukazovanie   na   to,   že   sťažovateľ   neuviedol   v   žalobe   konkrétnu   výšku spôsobenej škody a v priebehu doby, po ktorú sa vec nachádzala na konajúcom súde nemá žiaden súvis s nečinnosťou súdu. Špecifickosťou žaloby bolo to, že výška škody spôsobenej sťažovateľovi   sa   menila   každý   mesiac   a   sťažovateľ   by   v   prípade   pojednávania   výšku uplatneného   nároku   na   náhradu   škody   upresnil   podľa   stavu   rozhodného   v   deň pojednávania.   Konečnú   výšku   škody   sťažovateľ   mohol   vyčísliť   až   k   31.   12.   2005   kedy ukončil svoje pôsobenie sudcu na OS Žilina.

Odporca   spôsobuje   prieťahy   aj   v   samotnom   konaní   pred   Ústavným   súdom   SR, pretože na výzvu Ústavného súdu SR z 13. 03. 2007 odpovedá s odstupom 6 mesiacov a to dňa 13. 09. 2007 (dátumy podľa vyjadrenia k sťažnosti). Prieťahy v konaní sú spôsobené výlučne odporcom.

Sťažovateľ   naďalej   zastáva   názor,   že   zbytočné   prieťahy   v   konaní   sú   dôsledkom ústavne neospravedlniteľnej nečinnosti súdu prvého stupňa. Za zbytočné prieťahy považuje sťažovateľ   aj   obdobie   od   rozhodnutia   súdu   z   26.   01.   2007,   ktoré   vznikli   v   dôsledku nezákonného rozhodnutia s poukazom na Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 89/1999, podľa ktorého „účastník súdneho konania má právo dôvodne očakávať, že súd jeho vec správne posúdi a nepôjde   cestou   omylov".   Na   tomto   mieste   sťažovateľ   poznamenáva,   že   jeho   právnej zástupkyni   bol   síce   doručený   termín   pojednávania   na   12.   10.   2007,   nebolo   jej   však doručené   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   odvolaní,   ktoré   podala   proti   uzneseniu   OS Bratislava III   č. k. 14 C 171/02-107 z 26. 01. 2007. (...)

Sťažovateľ si uplatňuje trovy konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia vyčíslené nasledovne: a/ § 14 ods. 1 písm. a/, § 11 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. - prevzatie a príprava zastúpenia 05. 12. 2006...................................................2.730,- Sk b/ § 14 ods. 1 písm. e/, § 11 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. - sťažnosť z 05. 12. 2006......................................................................................2.730,- Sk c/ § 14 ods. 1 písm. c/, § 11 ods. 2 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. - písomné podanie z 26. 09. 2007.........................................................................2.970,- Sk e/ paušálne výdavky 2 x 164,- Sk, 1 x 178,- Sk......................................................506,- Sk spolu trovy právneho zastúpenia........................................................................8.936,- Sk Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR o trovách konania rozhodol takto: Okresný   súd   Bratislava III je   povinný   v   lehote   3   dní   od   právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu SR zaplatiť sťažovateľovi JUDr. P. P. trovy konania vo výške 8. 936,- Sk na účet právnej zástupkyne JUDr. T. P.,..., ».

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1 OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci (1), o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   posudzovaného   konania   vedeného okresným súdom je sťažovateľom uplatnený nárok na náhradu škody. Takéto konanie nie je možné   hodnotiť   ako   zložité,   pretože   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   praxe všeobecných súdov. Ústavný súd konštatuje, že do dňa predloženia vyjadrenia k sťažnosti okresný   súd   vo veci   nevykonal   ani jedno   relevantné   pojednávanie,   ani   žiadny   dôkazný prostriedok, teda k hodnoteniu skutkovej a právnej zložitosti vôbec nepristúpil. Prípadná skutková a právna zložitosť nemohla mať teda vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.

Hoci sťažovateľ v žalobnom návrhu (máj 2002) nevyčíslil výšku požadovanej škody, táto skutočnosť nemala podstatný vplyv na spomalenie konania z dôvodu, že okresný súd sa odstraňovaním nedostatkov jeho podania začal zaoberať až v októbri 2005.

Vzhľadom   na   uvedené   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   správanie   sťažovateľa zásadným spôsobom neovplyvnilo jeho doterajšiu dĺžku.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd z obsahu predloženého spisu zistil, že okresný súd od doručenia spisu z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 26. novembra 2002 okrem zaslania žalobného návrhu na vyjadrenie žalovanému (december 2003) a jeho stanoviska sťažovateľovi (apríl 2004) a tiež pojednávania v októbri 2005, ktoré odročil pre neúčasť žalovaného na neurčito, vo   veci   nevykonal žiadne   relevantné pojednávanie, na ktorom   by vykonal dokazovanie smerujúce k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa. Hoci je pravdou, že okresný súd   13.   decembra   2006   vydal   uznesenie   o pripustení   zmeny   návrhu   a 26.   januára 2007 zastavil konanie a rozhodol o postúpení veci inému súdu, odvolací súd však jeho uznesenie zrušil   a vec mu vrátil v auguste 2007 na ďalšie konanie. Ústavný súd preto konštatuje, že celé napadnuté konanie je od novembra 2002, keď bola vec prikázaná okresnému súdu, až   do   prerokovania   sťažnosti   ústavným   súdom   (október   2007)   poznačené   nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu, a preto nemôže akceptovať jeho stanovisko, že od októbra 2006 vo veci koná.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 171/02 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom   na   výrok   o porušení   základného   práva   sťažovateľa,   ako   aj   na   to, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal zároveň okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 171/02 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, ktoré odôvodnil najmä „pretrvávajúcim pocitom neistoty, ktorý vyplýva zo situácie, keď má faktický a právny záujem na výsledku sporu o náhradu škody, pričom správanie žalovanej strany nenasvedčuje tomu, že by vec mohla byť vybavená mimosúdnym spôsobom, a tiež aj „pocitmi márnosti a nespravodlivosti“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 14 C 171/02   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (začiatok   súdneho konania   a zistený   skutkový   stav)   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde. Sťažovateľom   požadovanú   výšku   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú, preto jeho žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. T. P.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   uplatnila   nárok   na   náhradu   trov   konania   v   sume 8 936 Sk za dva úkony právnej služby urobené v roku 2006 (prevzatie zastúpenia a spísanie sťažnosti) každý v sume 2 730 Sk a   režijný paušál 2 x po 164 Sk a jeden úkon právnej služby urobený v roku 2007 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu z 26. septembra 2007) v sume 2 970 Sk a režijný paušál v sume 178 Sk. Keďže požadované trovy konania boli vyčíslené v súlade s kritériami platnými pre úhradu trov konania v roku 2006 a 2007 podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov, ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v požadovanej sume.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 8 936 Sk je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007