znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 57/06-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   toho   času   vo   väzbe   (vo   výkone   väzby),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 3 T 96/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2005 (doplnená 20. decembra 2005) doručená sťažnosť J. M., toho času vo väzbe (vo výkone väzby - ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 96/04.

Sťažovateľ uviedol, že je trestne stíhaný za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) zákona č.140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Dňa 12. júla 2004 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) za uvedené trestné činy na sťažovateľa obžalobu.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   bola   jeho   trestná   vec   pridelená   na   prejednanie a rozhodnutie sudcovi okresného súdu JUDr. P. P., ktorý ako predseda senátu rozhodoval s prísediacimi M. G. a M. A. Na základe opatrenia č. 4 z 1. októbra 2004, ktorým sa menil a dopĺňal rozvrh práce okresného súdu na rok 2004, bola sťažovateľova trestná vec vedená pod sp. zn. 3 T 96/04 pridelená inému sudcovi okresného súdu, a to JUDr. B. L. Podľa vyjadrenia   sťažovateľa   od pridelenia   tejto veci   sudcovi   JUDr.   B. L.   sa   neustále menilo zloženie prísediacich členov senátu, pričom podľa názoru sťažovateľa tieto zmeny nie sú zákonne podložené.

Sťažovateľ   uviedol,   že   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   14.   októbra   2004   konali v uvedenej trestnej veci prísediaci B. G. a P. L. Na verejnom zasadnutí 28. októbra 2004 konali v danej veci prísediaci M. G. a I. P. Na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2004 konali v sťažovateľovej trestnej veci prísediaci L. Š. a M. A. Na neverejných zasadnutiach 10.   marca   2005   a 17. marca   2005   konali   ako   prísediaci   M.   G.   a I.   P.   Na   verejných zasadnutiach   v predmetnej   trestnej   veci   konaných   28.   apríla   2005   a 2.   júna   2005   boli ako prísediaci činní Bc. J. E. a M. G. Vzhľadom na to, že podľa vyjadrenia sťažovateľa dochádzalo k viacerým zmenám v zložení prísediacich   členov senátu, požiadal predsedu okresného súdu o zaslanie zoznamu prísediacich okresného súdu za rok 2004. Na základe tohto zoznamu dospel sťažovateľ k zisteniu, že Bc. J. E. v čase, keď jeho trestná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. B. L., nebol prísediacim okresného súdu.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že na hlavnom pojednávaní 2. júna 2005 rozhodol senát okresného súdu zložený z predsedu senátu JUDr. B. L. a prísediacich Bc. J. E. a M. G. o námietkach   zaujatosti   sťažovateľa   voči   predsedovi   senátu   a členom   senátu   uvedené v podaniach z 11. marca 2005, 21. marca 2005, 29. marca 2005, 30. marca 2005, 4. apríla 2005, 28. apríla 2005, 30. mája 2005 a ústnom podaní na hlavnom pojednávaní konanom

2. júna 2005. O námietkach sťažovateľa rozhodol senát okresného súdu tak, že predseda senátu a prísediaci sa nevylúčili z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 3 T 96/04. Proti uzneseniu okresného súdu z 2. júna 2005 podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal, že prísediaci Bc. J. E. nie je   zákonným   sudcom,   a žiadal   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“), „aby svojím rozhodnutím navodil zákonný a ústavný stav, v ktorom by vo veci sťažovateľa konali zákonní sudcovia“. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd svojím rozhodnutím sp.   zn.   1   Tos   114/05   z 12.   júla   2005 „zamietol   sťažovateľov   opravný   prostriedok   ako nedôvodný a neopodstatnený“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd následovným nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa J. M., zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   porušené   konaním   Okresného   súdu   v Žiline,   v spojitosti   s čl.   2   ods.   2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Základné právo sťažovateľa J. M., zakotvené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   porušené   konaním   Okresného   súdu   v Žiline,   v spojitosti   s čl.   2   ods.   2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   J.   M.   právo   na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v sume 3 000 000 Sk slovom tri milióny slovenských korún, ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd v Žiline   sťažovateľovi   J.   M.   do   dvoch   mesiacov   od nadobudnutia   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

(...)

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Okresnému   súdu   v Žiline   povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu ustanoveného Ústavným súdom Slovenskej republiky   na základe žiadosti sťažovateľa do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   svojím   rozhodnutím, „dočasným opatrením“, pozastavil konanie v jeho trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 T   96/04   do   právoplatného rozhodnutia o jeho sťažnosti.   Sťažovateľ   zároveň   požiadal ústavný   súd   o ustanovenie   advokáta   v konaní   pred   ústavným   súdom   z dôvodu, že to odôvodňujú jeho majetkové pomery a finančné možnosti, ako aj z dôvodu, že sa toho času nachádza vo väzbe.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Pri prejednaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv postupom okresného súdu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 T 96/04, ústavný súd vychádzal   z   princípu   subsidiarity   podľa čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   vyššie   citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva   alebo   slobody   sa   možno   na   ústavnom   súde   domáhať   v prípade,   ak   nie   je   daná možnosť, aby túto ochranu poskytli všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu okresného súdu   č.   k.   3   T   96/2004-643   z 2.   júna   2005,   ktorým   sa   predseda   senátu   JUDr.   B.   L. a prísediaci   Bc.   J.   E.   a M.   G.   nevylúčili   z vykonávania   úkonov   predmetného   trestného konania, podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 114/05 z 12. júla 2005 tak, že sťažnosť zamietol. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že obsahom sťažovateľovej sťažnosti bola skutočnosť, že na základe vznesených námietok z 11. marca 2005, 21. marca 2005, 29. marca 2005, 30. marca 2005, 4. apríla 2005 a 28. apríla 2005 namietal zaujatosť voči predsedovi senátu JUDr. B. L. a prísediacim I. P. a M. G., ktorí sa zúčastňovali prejednávania jeho trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 96/04. Keďže podľa vyjadrenia sťažovateľa bol   prísediaci   Bc.   J.   E.   činný v senáte od   28.   apríla 2005,   nemohol   rozhodovať o skôr podaných námietkach zaujatosti voči predsedovi senátu a prísediacim. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ domnieval, že práve táto skutočnosť môže byť dôvodom, na základe ktorého môže   odvolací   súd   zrušiť   rozsudok   okresného   súdu   a vec   mu   vrátiť   na   došetrenie, čo by ale podľa   neho   založilo   predpoklad   vzniku   prieťahov   v konaní.   V tomto   postupe okresného súdu videl sťažovateľ porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí z 12. júla 2005 sťažnosť sťažovateľa zamietol a dospel   k záveru, že   jeho sťažnosť nie je dôvodná.   Argumentoval   pritom   § 30 ods.   1 Trestného   poriadku,   ktorý   ustanovuje,   že   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania je vylúčený   sudca,   prísediaci,   vyšší   súdny   úradník,   probačný   a   mediačný   úradník, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Podľa názoru krajského súdu pomer k prejednávanej veci môže spočívať napríklad v tom, že orgán činný v trestnom konaní, prípadne jeho rodinný príslušník   alebo   osoba   blízka   boli   trestným   činom   poškodení,   prípadne   boli   svedkami skutku,   o ktorom   sa   vedie   trestné   stíhanie.   Krajský   súd   vyjadril   názor,   že   za   pomer k osobám,   pri   ktorom   možno   mať   pochybnosti   o nezaujatosti,   možno   považovať príbuzenský pomer, priateľstvo, prípadne negatívny vzťah. Krajský súd však takéto dôvody na vylúčenie predsedu senátu a prísediacich z prejednávanej veci nenašiel.

K námietke, že vo veci ako prísediaci nekoná zákonný sudca Bc. J. E., krajský súd uviedol, že „v rozvrhu práce okresného súdu nie je upravený postup, akým sú na jednotlivé konania prideľovaní prísediaci. Vychádza sa z praxe, že sudcovia určujú prísediacich podľa poradia“. Podľa názoru krajského súdu môže sudca v prípade neverejného zasadnutia určiť na rozhodovanie   prísediacich   podľa   zoznamu, pričom   v tej   istej   veci   nemusí   ísť   o tých istých prísediacich. Iná situácia nastáva vo veci samej na hlavnom pojednávaní, keď nesmie dôjsť   k zmene   v zložení   senátu,   pretože   v takom   prípade   sa   musia   vykonané   úkony zopakovať. Krajský súd v závere uviedol, že keďže vo veci koná senát v zložení, ako ho určil   predseda   senátu,   nebolo   potrebné   rozhodovať   o vylúčení   alebo   nevylúčení prísediaceho I. P.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie postupu okresného súdu vo veci vednej pod sp. zn. 3 T 96/04, pretože táto trestná vec, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi,   nie   je   dosiaľ právoplatne   skončená.   Ústavný   súd   skúmal,   či   v danom   štádiu   trestného   konania má sťažovateľ k dispozícii účinný opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý mu   zákon   účinne   poskytuje   na   ochranu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy a na použitie ktorého je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný súd dospel k záveru, že takýmto účinným opravným prostriedkom je podanie odvolania proti rozhodnutiu   vo   veci   samej   podľa   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom (Trestný poriadok) v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“), prípadne podanie dovolania podľa zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v platnom znení (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006“).

Vzhľadom na to, že na sťažovateľa bola podaná obžaloba na okresnom súde 12. júla 2004, na daný prípad je potrebné aplikovať ustanovenie § 564 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006. Podľa tohto ustanovenia vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku proti takému   rozhodnutiu   vykoná   krajský   súd   podľa   doterajších   predpisov.   Rovnako   sa postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie konania nepríslušný súd.

Podľa   ustanovenia   §   246   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   rozsudok   môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo dotýka.

Podľa   ustanovenia   § 253   ods.   3   písm. a) Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že súd nebol správne zložený.

Vzhľadom na to, že dovolanie nepatrí medzi riadne opravné prostriedky, ale ide o mimoriadny   opravný   prostriedok,   ako   aj   na   to,   že   predchádzajúci   právny   predpis upravujúci trestný proces neumožňoval podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku,   v sťažovateľovom   prípade   nemožno   aplikovať   ustanovenie   §   564   ods.   3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, ale už samotné ustanovenia citovaného právneho   predpisu   týkajúce   sa   oprávnenia,   dôvodov, prípustnosti   a iných   atribútov regulujúcich podanie dovolania a rozhodovania o ňom (§ 368 a nasl.).

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.Podľa ustanovenia § 369 ods. 2 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku, b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa ustanovenia § 369 ods. 5 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 v prospech   obvineného,   s   jeho   výslovným   písomným   súhlasom,   môže   dovolanie   podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.

Podľa ustanovenia § 370 ods. 2 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 ak sa dovolanie podáva v prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení.

Ústavný súd dospel k záveru, že podľa platnej právnej úpravy trestného procesu pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy)   dôvodom   na   námietku   zaujatosti   sudcu   (sťažovateľ   ju   využil   ešte   podľa   vtedy účinného ustanovenia § 30 a nasl. Trestného poriadku), na podanie odvolania (vzhľadom na ustanovenie § 564 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 má sťažovateľ právo podať odvolanie podľa § 245 a nasl. Trestného poriadku) i na podanie dovolania (podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006).

V danej   veci   je   potrebné   uviesť,   že   citovaný   riadny   a mimoriadny   opravný prostriedok ešte stále umožňuje sťažovateľovi účinne namietať všetky závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Z toho vyplýva, že sú to v prvom rade všeobecné súdy, ktoré sú oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu   základnému   právu   sťažovateľa   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi,   ktorého porušenie namieta, a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach. Právomoc ústavného súdu je pri ochrane tohto základného práva každého účastníka konania pred všeobecným súdom subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (obdobne napr.   II.   ÚS   13/01,   IV.   ÚS   64/02).   Uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   pri   ochrane základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   1   ústavy   zároveň   predpokladá,   že   všeobecné   súdy neposkytnú ochranu základnému právu sťažovateľa nebyť odňatý svojmu zákonnému súdu v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ich   právomoci   ako opravných súdov.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy ústavný súd poznamenáva, že ide o základné právo, obsahom ktorého sú okrem iného aj garancie, že osoba môže byť trestne stíhaná len z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže ústavný súd dôvody svojho rozhodnutia bližšie rozviedol   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základného   práva   nebyť odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy v spojení s čl.   2   ods.   2 a čl. 152   ods.   4   ústavy,   nepovažoval   za   ústavne   významné   zaoberať   sa   podrobne aj základným právom podľa čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2006