znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 57/03-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť JUDr. J. K., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Bratislava   III   v   konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 20/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo JUDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 20/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresný súd Bratislava III je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr.   J.   K.   advokátke   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   vo   výške   2   818   Sk   (slovom dvetisícosemstoosemnásť slovenských korún) na jej účet do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2003 doručená sťažnosť JUDr. J. K., bytom B., (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   Okresným   súdom   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 20/99.

Ústavný   súd   26.   februára   2003   prijal   sťažnosť   navrhovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 57/03-6.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom   doručeným   ústavnému   súdu   22.   mája   2003.   Poukázal   na   skutkovú   a právnu náročnosť veci v konaní sp. zn. 30 C 20/99 vyplývajúcu už zo samotného návrhu na začatie konania o určenie hraníc medzi pozemkami, vypratanie nehnuteľnosti a náhradu škody, ako aj z uplatnenia vzájomného návrhu žalovanej v tomto konaní. Problém v konaní nastal tým, že žalovaná sa zdržuje od roku 1998 v USA. Od začiatku konania ju zastupuje jej stará matka   Ing.   V.   K.,   ktorá   splnomocnenie   na   zastupovanie   okresnému   súdu   predložila   až 15. októbra 2001. Predseda okresného súdu ďalej zdôraznil, že navrhovateľom požadované ustanovenie opatrovníka vo veci, akou je táto, len sťaží postup v konaní, procesný postup je o to   náročnejší   a obozretnejší.   Ostatné   pojednávanie   19.   marca   2002   bolo   odročené na neurčito   s tým,   že   zástupkyňa   žalovanej   bude   vyzvaná   na   opravu   a doplnenie vzájomného návrhu a následne po vyjadrení žalobcov k tomuto vzájomnému návrhu súd nariadi znalecké dokazovanie. Taktiež pripustil, že stav konania je odrazom veľkého nápadu vecí pridelených konajúcemu sudcovi.  

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti navrhovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 30 C 20/99 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom   konania   je   žaloba   proti   P.   P.,   B.,   (ďalej   len   „žalovaná“),   ktorou   sa navrhovateľ   spolu   s manželkou   E.   K.,   obaja   bytom   B.,   domáhajú   určenia   priebehu vlastníckej   hranice   medzi   pozemkami,   vypratania   nehnuteľnosti   parcelné   číslo   5576/1 a zaplatenia náhrady škody vo výške 10 200 Sk. Žaloba bola okresnému súdu doručená 9. februára 1999.  

Predmetom   konania   je   aj   protižaloba   žalovanej, ktorou   sa   domáha   zrealizovania zateplenia   vodovodnej   prípojky   na   pitnú   vodu,   premostenia   kanalizačnej   prípojky, stabilizácie vjazdového stĺpika a zaplatenia alikvótnych nákladov na kompletné oplotenie pozemku. Protižalobu žalovaná podala okresnému súdu 26. septembra 2000.

Hoci navrhovateľ podal žalobu 9. februára 1999, prvý procesný úkon spočívajúci vo vyzvaní   na   doplatenie   súdneho   poplatku   okresný   súd   vykonal   až 16.   augusta   1999, t. j. viac ako po šiestich mesiacoch od podania žaloby bez toho, že by existovala zákonná prekážka   takéhoto   jeho   postupu.   Po   okamžitom   doplatení   súdneho   poplatku   zo   strany navrhovateľa 23. augusta 1999 okresný súd 8. septembra 1999 vytýčil pojednávanie na deň 7. októbra 1999 a vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k návrhu. Dňa 13. septembra 1999 okresný súd vyzval navrhovateľa, aby mu v lehote 5 dní predložil príslušný geometrický plán.

V období   od   7.   októbra   1999   do   25.   januára   2001   sa   uskutočnili   celkom   dve pojednávania okresného súdu. Prvé z nich 7. októbra 1999 bolo odročené pre neprítomnosť žalovanej, druhé   23.   novembra   1999   bolo   odročené   z dôvodu   predvolania   starej   matky žalovanej   Ing.   V.   K.   ako   jej   zástupkyne,   pretože   žalovaná   sa   zdržiava   v zahraničí. Na informatívne výsluchy 14. decembra 1999,   24. februára 2000 a   25. januára 2001 sa však zástupkyňa žalovanej nedostavila, iba listom z 26. septembra 2000 podala okresnému súdu vysvetlenie a protinávrh vo veci, listom z 30. októbra 2000 predložila okresnému súdu geometrický plán zamerania hraníc medzi pozemkami sporných strán a listom z 18. januára 2001   predložila   okresnému   súdu   úradný   polohopisný   plán   hraníc   pozemkov   a zároveň oznámila nástup na dlhodobú kúpeľnú liečbu.

Až 9. mája 2001 okresný súd vytýčil nové pojednávanie na 24. máj 2001, za tým účelom predvolal účastníkov konania a Ing. K., ktorú zároveň vyzval na predloženie plnej moci na zastupovanie žalovanej.

Pojednávanie 24. mája 2001 bolo odročené na neurčito z dôvodu zisťovania adresy žalovanej   s tým,   že   zástupkyňa   žalovanej   oznámi   súdu   v lehote   5   dní   presnú   adresu žalovanej v zahraničí a predloží plnú moc na zastupovanie. Oznámenie žalovanej, v ktorom udeľuje plnú moc Ing. K. a žiada okresný súd o jej ustanovenie ako opatrovníčky v konaní, bolo okresnému súdu doručené 15. októbra 2001.

Nové pojednávanie vo veci okresný súd vytýčil 11. februára 2002 na 19. marec 2002 a za   tým   účelom   predvolal   účastníkov   konania.   Uvedené   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito   z   dôvodu   opravy   a doplnenia   vzájomného   návrhu   zástupkyne   žalovanej. Žalovaná tak urobila listom z 3. júna 2002. Od 3. júna 2002 až doposiaľ bol okresný súd v uvedenej veci nečinný.

Vzhľadom   na nečinnosť sudcu   v konaní navrhovateľ požiadal   28.   augusta   2000, 22. októbra   2000,   14.   januára   2002   a 27.   septembra   2002   okresný   súd   o zariadenie správneho   postupu   a nariadenie   znaleckého   dokazovania   vo   veci.   Tieto   urgencie kvalifikoval   ústavný   súd   ako   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje   ústavný   súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v   jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   predmetné   občianskoprávne   konanie   vzhľadom na jeho   predmet,   skutkovú   a právnu   povahu nemožno   hodnotiť   ako   mimoriadne   právne alebo fakticky zložité, takže pre sudcu rozhodujúceho takéto spory by zvolenie optimálneho procesného   postupu   a zabezpečenie   dôkazov   nemalo   predstavovať   osobitný   problém. Vo veci   predloženej na rozhodnutie platí stabilná právna úprava a uplatňuje sa ustálená judikatúra súdov. Ústavný súd sa v tejto súvislosti zaoberal aj skutočnosťou, že v danom prípade   sa   žalovaná   dlhodobo   zdržiava   v zahraničí,   pričom   konštatoval,   že   hoci   táto skutočnosť môže spôsobiť určitú zdĺhavosť konania v dôsledku vykonávania procesných úkonov, sama osebe nie je dôkazom právnej alebo faktickej zložitosti veci.

Pokiaľ ide o správanie navrhovateľa ako účastníka konania, ústavný súd ho hodnotil ako   aktívne   a súčinnostné.   Aktívne   sa   dožadoval,   aby   okresný   súd   vykonal   znalecké dokazovanie   vo   veci,   okrem   toho   urgoval   konanie   vo   svojej   veci   aj   sťažnosťami z 28. augusta 2000, 22. októbra 2000, 14. januára 2002 a 27. septembra 2002. Z uvedeného dôvodu správanie navrhovateľa v konaní nemohlo prispieť k predĺženiu doterajšej dĺžky súdneho konania o jeho veci pred okresným súdom.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je správanie (postup) samotného súdu.

Podaním žaloby navrhovateľom 9. februára 1999 začalo súdne konanie, v ktorom súd skúma podmienky prípustnosti (procesné podmienky) z úradnej povinnosti. Zodpovednosť za ich dodržanie vždy leží na súde, ktorý vytvára reálne predpoklady na uplatnenie práva na súdnu   ochranu   aj   tým,   že   koná   a rozhoduje   iba   za   splnenia   všetkých   predpokladov prípustnosti na rozhodovanie vo veci samej. Keďže k vecným procesným podmienkam patrí aj   splnenie   poplatkovej   povinnosti,   t.   j.   zaplatenie   súdneho   poplatku,   okresný   súd   mal vyrubiť, resp. dorubiť súdny poplatok bez zbytočného odkladu, a nie až 16. augusta 1999, teda viac ako pol roka po podaní žaloby. Pri posudzovaní tohto obdobia okrem vyššie uvedenej   zodpovednosti   súdu   za   splnenie   procesných   podmienok   konania   ústavný   súd zobral   do   úvahy   svoju   predošlú   judikatúru,   v súlade   s ktorou:   „Obdobie   poznamenané nečinnosťou   všeobecného   súdu,   keď   jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní“ (II. ÚS 3/00).

V   týchto   intenciách   posudzoval   ústavný   súd   aj   obdobie   od   24.   februára   2000 do 23. decembra   2000   (do   predvolania   zástupkyne   žalovanej   na   informatívny   výsluch na 25. január 2001), obdobie od 15. októbra 2001 do 11. februára 2002 a obdobie od 3. júna 2002   až   doposiaľ,   počas   ktorých   bol   okresný   súd   úplne   nečinný   v   trvaní   celkom 25 mesiacov.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   za   zákonnú   prekážku   postupu   súdu nepovažoval skutočnosť, že žalovaná sa dlhodobo zdržuje v zahraničí, hoci táto skutočnosť mohla mať prirodzene vplyv na nariaďovanie ďalších pojednávaní a vykonávanie ďalších procesných   úkonov.   Berúc   však   do   úvahy   judikatúru   všeobecných   súdov   ustanoveniu opatrovníka účastníkovi konania podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku musí predchádzať šetrenie o tom, či sú dané predpoklady na tento postup v konaní a či nie je namieste iné vhodné opatrenie. I neprítomnému účastníkovi konania musí byť zabezpečená potrebná ochrana záujmov v súlade so záujmami spoločnosti (R 21/1971). Preto ústavný súd obdobie od 25. januára 2001 do 15. októbra 2001 (vykonanie informatívneho výsluchu zástupkyne žalovanej, odročenie pojednávania konaného 24. mája 2001, vyčkávanie súdu na predloženie plnomocenstva žalovanej) nehodnotí ako zbytočný prieťah v konaní.

Okresný   súd   sa   v konaní,   ktorého   dĺžka   presahuje   viac   než   štyri   roky,   dopustil zbytočných   prieťahov   trvajúcich   skoro   dva   a pol   roka,   ktoré   zapríčinil   svojou   úplnou nečinnosťou   v   konaní. Ani   preťaženosť   sudcov   nie   je   možné   zohľadniť   ako   dôvod ospravedlňujúci   voči   občanovi   inak   zbytočné   prieťahy   v konaní   o   jeho   veci.   Námietka veľkého množstva nevybavených a nerozhodnutých vecí nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil ( I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01).

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v predmetnom občianskoprávnom konaní tak, ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd sa nezaoberal ďalšími možnými prostriedkami nápravy porušenia práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 30 C 20/99, pretože podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania a navrhovateľ   sa   nedomáha   ani   použitia   ďalších   prostriedkov   nápravy   podľa   §   56 citovaného zákona včítane priznania primeraného finančného zadosťučinenia.

IV.

Navrhovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnej zástupkyni vyčíslené za dva právne úkony vo výške 2 818 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou navrhovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Navrhovateľ   bol   vo   veci   úspešný,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Ústavný súd vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne navrhovateľa priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 2 818 Sk (odmena za dva úkony á 1 281 Sk a dvakrát 128 Sk ako   náhrada   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné). Požadovaná   výška   trov   neprekračuje   sumu   stanovenú   citovanou   vyhláškou   pre   odmenu za právne zastupovanie pred ústavným súdom.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2003