znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 569/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom Kvetánom, Štefánikova 17, Humenné,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 4 Cdo 462/2013 a jeho uznesením zo 17. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniamidoručenými 27. apríla 2015, 13. mája 2015, 30. júna 2015, 28. augusta 2015, 4. novembra2015 a 12. novembra 2015, ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 462/2013 a jehouznesením zo 17. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručenýmOkresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 6. mája 2010 domáhal povolenia obnovykonania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 16 C 177/2006.

Okresný súd uznesením sp. zn. 14 C 123/2010 z 24. marca 2011 zamietol návrhsťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 16 C 177/2006 právnedôvodiac poukazom na nesplnenie zákonných podmienok na povolenie obnovy konaniapodľa § 228 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Na základe sťažovateľompodaného odvolania proti označenému uzneseniu okresného súdu Krajský súd v Prešove(ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 8 Co 53/2011 z 5. marca 2012 zrušil odvolanímnapadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,že okresný súd neprerokoval návrh sťažovateľa na verejnom pojednávaní.

Okresný súd po tom, ako vec opätovne prerokoval, uznesením sp. zn. 14 C 123/2010zo 6. marca 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 6. marca 2013“) návrhsťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 16 C 177/2006 opätovnezamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktorým okresnémusúdu vytýkal, že sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s ním uvedenými novýmiskutočnosťami, a preto žiadal odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiťokresnému súdu na ďalšie konanie, eventuálne uznesenie okresného súdu zmeniť a jehonávrhu v celom rozsahu vyhovieť.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 100/2013z 26. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 26. augusta 2013“), ktorýmuznesenie okresného súdu zo 6. marca 2013 s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecnesprávne potvrdil, pričom poukázal na správnosť dôvodov uznesenia okresného súdu,s ktorými sa stotožnil, a na zvýraznenie ich správnosti ich ešte doplnil o ďalšie dôvody.O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že právo na ich náhradu nepriznal žiadnemuúčastníkovi.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd právne vysporiadal len s„dvoma novými skutočnosťami uvedenými na str. 5 ods. 2 uznesenia odvolacieho... pričom na str. 3 posledný odsek a str. 4 v ods. 1 až 3 uznesenia odvolacieho súdu odvolací súd uvádza len tri zo šiestich nových dôkazov, na ktoré sťažovateľ poukázal v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa z 6. marca 2013.

Sťažovateľ trvá na tom, že ostatné štyri nové dôkazy boli spôsobilé k tomu, aby súd prvého stupňa a súd odvolací povolil obnovu konania. S týmito štyrmi novými dôkazmi - skutočnosťami sa odvolací súd po preskúmaní uznesenia okresného súdu vôbec právne nevysporiadal.“.

Preto sťažovateľ podal 25. septembra 2013 dovolanie proti uzneseniu krajského súduz 26. augusta 2013. Najvyšší súd ako súd dovolací o dovolaní sťažovateľa rozhodolnapadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol.

Vzhľadom na to, že dovolací súd sa vôbec právne nevysporiadal so štyrmi novýmidôkazmi, ktoré podľa sťažovateľa mohli pre neho znamenať priaznivejšie rozhodnutie voveci, ktoré on nemohol bez vlastnej viny predložiť alebo tvrdiť v pôvodnom konaní a ktorésú uvedené v dovolaní sťažovateľa, sťažovateľ označené uznesenie dovolacieho súdupovažuje za porušenie jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a právapodľa dohovoru.

V jednotlivých doplneniach sťažnosti sťažovateľ viacerými listinnými dôkazmipreukazoval skutočnosť, že nájomná zmluva uzatvorená s odporcom̶

, bola uzatvorená 21. decembra 1996, a nie, ako sa podľaneho uvádza, v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, že„... platná je nájomná zmluva č. 512-037/96 uzatvorená 20.12.1996“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS819/2014 z 26. novembra 2014, ktorým bola jeho sťažnosť, ktorou namietal porušenie tamuvedených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 123/2010 apostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 100/2013, vo vzťahuk okresnému súdu z dôvodu nedostatku právomoci odmietnutá a vo vzťahu ku krajskémusúdu ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde (pretože sťažovateľ podal spolu so sťažnosťou adresovanouústavnému súdu aj dovolanie).

Z predmetného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol poučený,že v prípade posúdenia dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného, tedav prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehotana podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Výnimka z uvedeného pravidlaby prichádzala do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali.A contrariopotom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdomo dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdusmerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a pre porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v znení protokolu č. 11 vo veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Cdo 462/2013 porušené bolo... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. decembra 2014 č. k. 4 Cdo 462/2013-670 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

⬛⬛⬛⬛

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a opostavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu naďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemáústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustnénávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podanéoneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh idevtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie vecipredloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôdzaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvekmožnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí akoneopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť jeabsencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednejstrane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva aleboslobody na strane druhej.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených právzaručených ústavou a dohovorom napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým boloodmietnuté dovolanie sťažovateľa ako neprípustné.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považujeza potrebné v úvode uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienkyna uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavnýsúd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacichdo právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandisII. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že právevšeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000), pretoprávomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdyneposkytnúochranuoznačenémuzákladnémuprávusťažovateľavsúlades ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí všeobecnýchsúdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu,ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní predústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, aleborozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebozákladnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľomna skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tieto predpokladyna preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveruo vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušeniesa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý impredchádzal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahovústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ichprávomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumnýmsúdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bolalebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániťprincípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasnea zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práva slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecnýmsúdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha prirozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonnýchpredpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základnýchslobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej činnostivšeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu.Predchádzajúce uznesenie okresného súdu a osobitne ani krajského súdu ústavný súdposudzovať nemohol, keďže je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)a sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal porušenie svojich práv týmito rozhodnutiaminižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre návrh výrokurozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje výrokrozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. III. ÚS 166/02). To znamená,že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojejsťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvodyuznesenia okresného súdu a krajského súdu, dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a následnepodrobne s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia uviedol dôvody, pre ktoré nie jedovolanie sťažovateľa prípustné.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že dovolateľ netvrdil, že v konaní o návrhu na obnovukonania došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) OSP a„existencia týchto vád ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z uvedených ustanovení nevyplýva. Posudzujúc dovolanie žalovaného podľa jeho obsahu (por. § 41 ods. 2 O. s. p.), namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.“.

Pokiaľ sťažovateľ odňatie možnosti konať pred súdom videl v postupe okresnéhosúdu spočívajúcom vtom, že napriek tomu, že mu uznesením sp. zn. 14 C 123/2010z 5. októbra 2010 bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak bez poučeniao možnosti požiadať o ustanovenie právneho zástupcu, dovolací súd poznamenal,že„v prípade rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 O. s. p., súd takúto poučovaciu povinnosť nemá“, a poukázal aj na ustanovenie § 30 OSP s tým,že„z obsahu predmetného spisu však nevyplýva, že by žalovaný požiadal súd o ustanovenie advokáta. Žalovaný požiadal zároveň s podaním návrhu na obnovu konania (por. č. l. 1) len o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré mu bolo hore uvedeným uznesením aj priznané. Naviac, z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný si sám zvolil do konania zástupcu na svoje zastupovanie a to na základe plnej moci udelenej advokátovi 24. apríla 2013 (por. č. l. 215). Jeho námietka o nemožnosti kvalifikovane v konaní uplatňovať svoje práva je preto neopodstatnená.“.

Sťažovateľ taktiež v dovolaní namietal nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súduz 26. augusta 2013, pričom najvyšší súd na tomto mieste zdôraznil, že„v preskúmavanej veci dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Dovolaním napadnuté uznesenie dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo návrhu na obnovu konania nebolo možné vyhovieť. Okolnosť, že táto odpoveď dovolateľa neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p.“.

Ďalej najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že z obsahudovolania vyplynula možnosť, že sťažovateľ namietanú procesnú vadu vyvodzuje z toho,že„prvostupňový a odvolací súd mali jeho návrhu vyhovieť a obnovu konania povoliť, lebo tu bolo niekoľko „nových dôkazov" v zmysle § 228 ods. 1 O. s. p.“.Pre tento prípaddovolací súd uviedol, že„predmetná námietka by sa po obsahovej stránke týkala nesprávnosti právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O. s. p. súdmi. Ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. ale odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti len so znemožnením realizácie konkrétnych procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania, a nie správnym posúdením veci súdom zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť iba procesné prípustné dovolanie (por. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Dovolateľ tvrdí, že súdy sa nedostatočne vyporiadali so všetkými skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo (zrejme uplatnenými dôvodmi obnovy konania). Z obsahu návrhu na povolenie obnovy z 5. mája 2010 (č. l. 1-7) však vyplýva, že návrh obsahoval najmä tvrdenia o zamlčovaní dôkazov žalobcom v obnoviť sa majúcom konaní 16 C 177/2006 a tiež v konaniach vedených medzi totožnými účastníkmi na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 36 C 463/2009 a sp. zn. 26 C 55/2006, s ktorými sa však súdy vyporiadali tak, že skutočnosti uvádzané v spojení s týmito konaniami nie sú skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol žalovaný použiť a nemohli sa vykonať v pôvodnom konám a môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.“.Najvyšší súd vysvetliac podstatu a účel obnovy konania ako mimoriadnehoopravného prostriedku považoval za plne opodstatnenú argumentáciu súdov nižších stupňovakcentujúcu to,«že v predchádzajúcom konaní vedenom na Okresom súde Prešov pod sp. zn. 16 C 177/2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 111/2009 z 11. januára 2010, ale tiež uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. augusta 2010 sp. zn. 3 Cdo 145/2010, bolo preukázané, že uzavretá nájomná zmluva je platná a žalovaný neuhradil nájomné za uvádzané obdobie. Súd sa vyjadril taktiež k otázke nedodržania lehoty fakturácie, označenia subjektov nájomnej zmluvy na faktúre, odkazu fakturácie na objednávku, neudelenia súhlasu so stavebnými zmenami, pričom so všetkými týmito otázkami sa v rámci rozsudku úplne vyporiadal. Skonštatoval, že žalobca iba opätovne poukázal na tie skutočnosti, ktorými sa súd už zaoberal v pôvodnom konaní a ktoré nemali vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej, resp. pokiaľ žalobca poukázal v tomto konaní na ďalšie skutočnosti, nejednalo sa o také skutočnosti, resp. dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a taktiež sa nepochybne nejednalo o skutočnosti, ktoré pre neho môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Rovnako odvolací súd nepovažoval odpoveď mesta Humenné č. sp.: 5683/2010, ani „historický prehľad údajov z obchodného registra“ za dôkazy spôsobilé na povolenie obnovy konania, naviac, keď žalovanému nič nebránilo takéto dôkazy predložiť už v pôvodnom konám.».

Vychádzajúc z obsahu dovolania a s prihliadnutím na sťažovateľom zvolenéformulácie najvyšší súd uzavrel, že«ostatné dôkazy, na ktoré žalovaný poukázal v dovolaní, mali mať iba sekundárny význam - v ich prípade nešlo ani o „novú okolnosť“, ale iba o dôkazy, ktorými malo byť preukázané, že sa o „novej okolnosti“ dozvedel dodatočne. Pokiaľ ale účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať (R 72/1954).

Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že procesným postupom súdov nižších stupňov nedošlo v prípade žalovaného k odňatiu možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) a k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).».

Podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť v konaní k procesnej vade konania v zmysle§ 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorú podľa názoru najvyššieho súdu bližšie nekonkretizoval,a taktiež malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].Pokiaľ ide o tieto námietky sťažovateľa, najvyšší súd uviedol, že„tieto by bolo možné preskúmať len vtom prípade, ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolací dôvod v zmysle týchto ustanovení, ak by aj bol daný, sám osebe však nezakladá prípustnosť dovolania, preto sa dovolací súd týmito námietkami nemôže zaoberať.“.

Pri skúmaní prípustnosti dovolania sťažovateľa najvyšší súd dospel k záveru,že„tento opravný prostriedok nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala sa žalovaným tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd napriek tomu, že dovolanie odmietol, pretoženezistil existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolaciehosúdu v zmysle dikcie ustanovení § 237 a § 238 OSP, primeraným spôsobom sťažovateľovivysvetlil, že ním formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť dovolania,pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkamisťažovateľa vrátane poukázania na argumentáciu súdov nižších stupňov v predchádzajúcomkonaní vedenom na Okresom súde Prešov pod sp. zn. 16 C 177/2006 v odvolacom konaníKrajského súdu v Prešove vedenom pod sp. zn. 2 Co 111/2009, ale tiež v uznesenínajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 145/2010 z 5. augusta 2010.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môžeuskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandisII. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96).

Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, prečo považuje dovolanie podanésťažovateľom za procesne neprípustné, pričom argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcuporušenie čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd vyhodnotil ako nedostatočnú na to, aby na jehozáklade bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť spojitosť medzinapadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveruo neprípustnosti dovolania, nebol ani povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnutéargumenty sťažovateľa.

Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácievyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd zdôrazňuje,že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenienemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu robila ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim ústavno-súdnu korekciuz dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. spravodlivésúdne konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru ústavný súd navyše poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorejmožno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnychopravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania(m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkazna ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutímo právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoruneobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie pozri Svák, J. Ochrana ľudských právz pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina : Poradcapodnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].

Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, ďalšími návrhmisťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015