znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 569/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 3 T 28/2012 z 15. júna 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 63/2012 z 28. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2012 doručená sťažnosť R. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 28/2012 z 15. júna 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 63/2012 z 28. júna 2012.

Sťažovateľ uviedol, že vo väzbe sa nachádza od 13. apríla 2011, a to na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 82/2011 zo 17. apríla 2011 s tým, že spočiatku bolo rozhodnuté, že uňho sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, ale neskôr boli tieto dôvody zmenené len na dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podľa udania sťažovateľa 13. februára 2012 prokurátor Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   podal   naňho   obžalobu   za   obzvlášť   závažný   zločin nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) a e) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona „a iné“.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   v priebehu   trestného   konania   nebolo   žiadnym   relevantným dôkazom   preukázané,   že   by   sa   dopustil   skutku,   ktorý   sa   mu   kladie   za   vinu.   V jeho neprospech podľa jeho názoru svedčí len výsledok domovej prehliadky v byte, v ktorom sporadicky prespával.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   postup   a rozhodnutie   okresného   súdu sp. zn. 3 T 28/2012   z   15.   júna   2012   a postup   a rozhodnutie   krajského   súdu sp. zn. 3 Tos 63/2012   z 28.   júna   2012   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti o prepustenie   z väzby a nahradení   väzby   inštitútmi   podľa   §   80   ods.   1   písm.   a),   b)   a c) Trestného poriadku. Okrem toho sťažovateľ namietal aj „neodôvodnenú dĺžku väzby“.

V rámci argumentácie sťažovateľ uviedol: «Proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava 4 sme si v zákonnej lehote podali sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   senát   Krajského   súdu   v Bratislave   dňa   28.   06.   2012,   ktorý v rozpore   so   skutočnosťou   a   dôkazmi   obsiahnutými   v   súdnom   spise   dospel   ku   takým konštatáciám ako: obžalovaný M. mal byt, v ktorom boli zaistené drogy v prenájme (ani jeden dôkaz toto nepotvrdzuje), pred vzatím do väzby bol zvyknutý na ľahkovážny spôsob života (ani   toto   nie   je   možné   zistiť   zo   súdneho   spisu).   Odvolací   súd   sa   zaoberal pri posudzovaní našej sťažnosti proti rozhodnutiu o trvaní väzby aj existenciou dôvodného podozrenia, že skutok, ktorý je kladený obžalovanému M. za vinu žalovaný spáchal, a preto treba   súhlasiť   s   názorom   okresného   súdu!   Z   nám   nepochopiteľného   dôvodu   potvrdil odvolací súd názor Okresného súdu Bratislava 4, ktorý spočíval v bezdôkazovom tvrdení: „ak obžalovaný prespával v byte, musel aj vedieť o drogách v byte“.

Odvolací súd sa nezaoberal ani skutočnosťou, že v prípade môjho mandanta okrem absencie usvedčujúcich dôkazov, sa jedná a bezúhonnú osobu a globálne odmietol všetky záruky nahradzujúce väzbu - záruky dôveryhodných osôb, dlhoročnej priateľky a vlastného otca, organizácie, ktorá sa zaručila, že v prípade jeho prepustenia na slobodu, okrem iného, ho príjme do pracovného pomeru, ako aj dobrovoľné podrobenie sa dohľadu probačného a mediačného úradníka. Aj keď v závere svojho rozhodnutia odvolací súd zdôraznil, že rozhodovanie   o   väzbe   nie   je   rozhodovaním   o   vine   obžalovaného,   sám   v   odôvodnení prejudikoval dôvodné podozrenie, že môj mandant skutok spáchal aj napriek sume takmer všetkých   vykonaných   dôkazov,   ktoré   mal   k   dispozícii   v   súdnom   spise.   Všetky   tieto „nepresnosti   a tvrdenia“   sme   chceli   spolu   s   obžalovaným   predniesť   na   zasadnutí odvolacieho súdu, no na základe jeho rozhodnutia, že: „si je ťažko predstaviť aké iné slová a myšlienky by sme mohli k predmetnej veci uviesť“, neboli sme na zasadnutie senátu odvolacieho súdu napriek našej žiadosti prizvaní.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol: „Okresný súd v Bratislave 4 svojím rozhodnutím sp. zn. 3 T/28/2012 OS a nadväzne Krajský súd v Bratislave svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tos/63/2012 porušili základné práva obžalovaného R. M., ako zbytočná väzba a jej dĺžka ako aj zbytočné prieťahy, nepripustenie prítomnosti obžalovaného a obhajoby na odvolacom konaní, a to čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2   Ústavy   SR   a   vyslovil   v   tejto   veci   právny   názor,   že   takýmto   konaním   boli   porušené základné práva obžalovaného deklarované Ústavou SR.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 28/2012 z 15. júna 2012

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,   III. ÚS 290/06,   III.   ÚS   288/07,   III.   ÚS   208/08, III. ÚS 72/09).

K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 63/2012 z 28. júna 2012

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa zistení ústavného súdu bolo namietané rozhodnutie krajského súdu oznámené sťažovateľovi 2. júla 2012 a jeho právnemu zástupcovi (obhajcovi) 9. júla 2012.

Ústavný súd vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum doručenia namietaného uznesenia krajského súdu sťažovateľovi (2. júla 2012), ako aj so zreteľom na deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (24. októbra   2012)   považoval   za   dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05). Keďže zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti   nemožno   odpustiť,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   podanú oneskorene.

K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a postupom a rozhodnutím krajského súdu

Pokiaľ   ide   o uvedenú   námietku,   sťažovateľ   v rámci   nej   tvrdil,   že   väzba   trvá neprimerane dlhú dobu a že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 28/2012 z 15. júna 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 63/2012 z 28. júna 2012, sa konalo so zbytočnými prieťahmi. Tým podľa názoru bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Okrem   toho   sa   sťažovateľ   domnieval,   že k porušeniu   jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo tým, že aj napriek žiadosti neboli ani on, ani jeho obhajca predvolaní na neverejné zasadnutie krajského (druhostupňového) súdu.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   rešpektuje   prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   o   práve   na spravodlivé   súdne   konanie   a práve na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote,   ako   aj   ustanovenie   čl.   48   ods.   2   ústavy garantujúce   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a základné právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   (obdobne   napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010, III. ÚS 370/2012).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Aj   napriek   zisteniu,   že   sťažovateľ   v tejto   súvislosti   nesprávne   označil   namietané právo,   ústavný   súd   predsa   len   dodáva,   že   pokiaľ   ide   o prieťahy   v konaní   o žiadosti o prepustenie z väzby z 5. júna 2012, o tejto bolo právoplatne rozhodnuté 28. júna 2012, pričom   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos   63/2012   z toho   istého   dňa   bolo sťažovateľovi   doručené   2.   júla   2012.   Sťažovateľ   namietal   nedodržanie   požiadavky neodkladnosti   a urýchleného rozhodovania o zákonnosti väzby až sťažnosťou   doručenou ústavnému súdu 24. októbra 2012, teda v lehote dlhšej ako dva mesiace od kvalifikovanej právnej skutočnosti. To znamená, že sťažnosť aj z tohto pohľadu bolo potrebné odmietnuť, a to   z dôvodu   nedodržania   podmienky   včasnosti   jej   podania   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

To isté platí aj pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že aj napriek jeho žiadosti mu v rámci   druhostupňového   konania,   v ktorom   sa   rozhodovalo   o sťažnosti   proti   uzneseniu okresného   súdu   z 15.   júna   2012,   nebolo   umožnené osobne   predostrieť   argumenty   proti väzbe. Neverejné zasadnutie krajského súdu sa v tejto súvislosti totiž konalo 28. júna 2012 a rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos   63/2012   o zamietnutí   sťažnosti   proti prvostupňovému   rozhodnutiu   bolo   sťažovateľovi   doručené   2.   júla   2012.   Námietku o porušení   svojho   základného   práva   sťažovateľ   predostrel   až   v sťažnosti   doručenej ústavnému súdu 24. októbra 2012, teda zjavne po lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že väzba uňho trvá neprimerane dlho. Aj napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,   v petite   sťažnosti,   ako   aj   v   jej   odôvodnení   nesprávne   označil   namietané základné právo ako čl. 48 ods. 2 ústavy, namiesto relevantného odseku čl. 17 ústavy či čl. 5 dohovoru.   Vo   vzťahu   k uvedenému   ústavný   súd   poznamenáva,   že   nemožno   stanoviť abstraktné   hranice   primeranosti   či   neprimeranosti   dĺžky   väzby,   pretože   tie   sú   vždy podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody boli   zistené   skutkové   okolnosti.   Túto   otázku   však   ústavný   súd   súc   viazaný   návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol preskúmať z hľadiska označeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namieta,   pretože, ako už bolo uvedené, osobnú slobodu v zásade chráni čl. 5 dohovoru, respektíve čl. 17 ústavy.

Ústavný   súd   súčasne   dodáva,   že   totožné   námietky   sťažovateľ   (zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom)   už   uplatnil   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu 1. augusta 2012. Túto ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 461/2012-7 z 3. októbra 2012 už na predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol pre nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí.   V označenom   rozhodnutí   ústavný   súd zároveň poučil sťažovateľa, aké náležitosti musí obsahovať kvalifikovaný návrh na začatie konania.   Aj   napriek   tomuto   poučeniu   právny   zástupca   sťažovateľa   aktuálnu   sťažnosť nevypracoval   v požadovanej   kvalite,   následkom   čoho   bolo   rozhodnutie   ústavného   súdu v danej veci.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012