znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 568/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S. D., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. S., D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 24/2011 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 12. septembra 2012 doručená sťažnosť S. D., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 24/2011 z 30. mája 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   dodatočným   platobným výmerom Daňového úradu P. (ďalej len „správca dane“) č. 608/230/37431/2007/Len z 28. novembra   2008   bol   sťažovateľovi   vyrubený   rozdiel   dane   z príjmov   za   rok   2001.   Proti dodatočnému platobnému výmeru podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj „daňové riaditeľstvo“ a „žalovaný“) rozhodnutím č.   I/222/4758-24492/2008/992120-r   z 9.   apríla   2008   tak,   že   prvostupňové   rozhodnutie správcu dane potvrdilo.

Sťažovateľ uviedol, že proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal žalobu, v ktorej namietal   skutočnosti   týkajúce   sa   neuznania   výdavkov   za   vykonané   práce   a   poukázal na výsluch   svedka   (Ing.   Ch.),   pričom   tvrdil,   že   jeho   výpoveď   mala   byť   hodnotená vo vzájomnej   súvislosti   s inými   dôkazmi.   Sťažovateľ   súčasne   zaujal   stanovisko k vyjadreniu žalovaného k jeho žalobe, v ktorom okrem iného uviedol, že Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) nebol predložený úplný spisový materiál.

O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 107/08 z 19. januára 2011 tak, že   ju   zamietol.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   krajský   súd   v rozsudku   konštatoval,   že „prekážkou daňovej uznateľnosti navrhovateľom deklarovaných výdavkov bolo nesplnenie podmienky existencie, vecnosti a preukázateľnosti“. Okrem toho sťažovateľ uviedol, že súd prvého stupňa poukázal na jeho pasivitu v rámci daňového konania, keď správca dane bol na objasnenie veci nútený vykonať ďalšie dôkazy, ktoré taktiež nepreukázali, ktoré práce boli vykonané a v akom rozsahu.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   dôvodil predovšetkým tým, že súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s jeho argumentmi a že   jeho závery   sú   len   reprodukciou   záverov   správnych   orgánov.   Sťažovateľ poukázal na to,   že   krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   jeho   argumentom   súvisiacim   s neuznaním výdavkov   za   čistiace   a montážne   práce   a podľa   jeho   názoru   vôbec   nevysvetlil,   z akého dôvodu   neakceptoval   svedeckú   výpoveď   Ing.   Ch.,   ktorá   mala   potvrdzovať,   že   práce vykonané boli,   a taktiež   nevysvetlil,   prečo   neakceptoval   výsledky   miestneho   zisťovania príslušného správcu dane. Sťažovateľ tvrdil, že daňové orgány dostatočne spoľahlivo zistili skutkový   stav, ale dôkazy   boli vyhodnotené   v rozpore s § 2 ods.   3 zákona   Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   511/1992   Zb.“), na základe čoho boli prijaté nesprávne právne závery.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Sžf   24/2011 z 30. mája 2012 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa je rozhodnutie najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnené, nedáva   odpovede   na   všetky   relevantné   otázky,   napríklad   nereaguje   na   jeho   námietku obsiahnutú v stanovisku poskytnutom k vyjadreniu žalovaného k žalobe o tom, že žalovaný nepredložil   krajskému   súdu   úplný   spisový   materiál.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu sťažovateľ považuje taktiež za nepresvedčivé, tendenčné, vyznievajúce v prospech tvrdení žalovaného.

V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil tento názor: „Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   č.   6   Sžf/24/2011   daňovým   orgánom   zjavne   priznal neprimerané   zvýhodnenia,   ktoré im   v skutočnosti   neprináležali a   pri   správnej aplikácii noriem   procesného   práva   by   im   nemohli   byť   nikdy   priznané.   Postupom   súdu,   popri porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, došlo aj k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR...

Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   č.   6   Sžf/24/2011   došlo   k   porušeniu   ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces. V uvedenom rozsudku ide o svojvôľu pri aplikácii zákona č. 511/1992 Zb., pretože súd sa pri jeho aplikácii natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam, čo súčasne viedlo aj k porušením základného práva na rovnosť účastníkov v konaní. Z uvedených dôvodov skutkové a právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozsudku   č.   6   Sžf/24/2011   sú   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neudržateľné   a   majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Najvyšší súd SR rozsudkom č. 6 Sžf/24/2011 z 30. 5. 2012 porušil základné právo S. D. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Najvyšší súd SR rozsudkom c. 6 Sžf/24/2011 z 30. 5. 2012 porušil základné právo S. D. na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

Najvyšší súd SR rozsudkom č. 6 Sžf/24/2011 z 30. 5. 2012 porušil základné právo S. D.   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 6 Sžf/24/2011 z 30. 5. 2012 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby vo výške 254 €, režijný paušál 15,26 € a DPH 53,85 €, spolu 323,11 €.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Podstatná   argumentácia   sťažovateľa   sa   koncentruje   na   námietku   nesprávneho hodnotenia   dôkazov   pri   spoľahlivo   zistenom   skutkovom   stave   a   na   jeho   nesúhlas s interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   v   jeho   právnej   veci zo strany   daňových   orgánov,   na   ktoré   nereflektovali   ani   všeobecné   súdy   svojou prieskumnou činnosťou v správnom súdnictve, v ostatnom ani najvyšší súd napadnutým rozsudkom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o   dôvody   sťažovateľovho   odvolania   proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 S 107/08-51 z 19. januára 2011, tie sú vo svojej podstate totožné   s argumentáciou   obsiahnutou   v sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu.   V odvolaní sťažovateľ namietal aj porušenie postupu podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., a teda prekročenie lehoty na vykonanie daňovej kontroly. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu však sťažovateľ explicitne uviedol, že touto námietkou sa nebude zaoberať.

Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal   jeho   nedostatočnú   odôvodnenosť,   pretože   podľa   jeho   názoru   krajský   súd   len reprodukoval   závery   daňových   orgánov   bez   toho,   aby   sa   jeho   námietkami   uvedenými v žalobe riadne zaoberal. Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd sa jeho námietkou súvisiacou s neuznaním výdavkov za čistiace a montážne práce vôbec nezaoberal. Sťažovateľ súčasne namietal, že tvrdenie krajského súdu o tom, že nie je zrejmé, ktoré práce boli vykonané a v akom   rozsahu,   je   v rozpore   s obsahom   spisov,   pretože   tieto   skutočnosti   vyplývajú z miestneho zisťovania príslušného správcu dane. Sťažovateľ sa bránil aj proti tvrdeniu krajského súdu o tom, že v priebehu daňového konania nebol dostatočne aktívny. Podľa neho aj toto tvrdenie krajského súdu nemá oporu v spise. Sťažovateľ zároveň namietal, že krajský súd sa vôbec nevyjadril k tomu, z akého dôvodu neakceptoval svedeckú výpoveď Ing. Ch. a výsledky miestneho zisťovania príslušného správcu dane. Okrem toho sťažovateľ uviedol, že v priebehu konania nemohol uplatniť svoje právo podľa § 15 ods. 5 písm. f) zákona č. 511/1992 Zb., a teda nemohol sa vyjadriť ku skutočnostiam zisteným v priebehu daňovej kontroly.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (obdobne I. ÚS 13/01, III. ÚS 58/09, III. ÚS 42/2012). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 88/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04, IV. ÚS 115/03).

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   namietaným   rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 24/2011 z 30. mája 2012 a z relevantnej časti jeho odôvodnenia vyplýva: „Dôkazné bremeno v daňovom konaní leží na pleciach daňových subjektov, preto pokiaľ   si   uplatňuje   daňovník   výdavky   ako   daňovo   uznateľné   musí   preukázať,   že   si   ich uplatnil v súlade so zákonom o daniach z príjmov a taktiež môžu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne a to predovšetkým aj splniť svoju dôkaznú povinnosť. V tomto ohľade sa odvolací súd plne stotožňuje so záverom krajského súdu ohľadne námietky týkajúcej sa dôvodov neuznania výdavkov žalobcu za čistiace a montážne práce vo výške 810.000,- Sk od dodávateľa Ing. Ch. Zastáva názor, že krajský súd sa k otázke   rozsahu   prác   vyjadriť   ani   nemohol,   keďže   rozsah   týchto   prác   ostal   nejasný. Na základe zistených skutočností, ktoré správca dane posúdil v súlade so zásadou voľného hodnotenia   dôkazov   v   daňovom   konaní   v   rámci   dokazovania   sa   správcovi   dane nepodarilo dokázať jednu zo základných podmienok definovaných v ust. § 24 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. a to podmienku preukázateľnosti. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom správcu dane ako i krajským súdom ohľadne nepreukázania vecnej súvislosti nákupu tohto materiálu s dosiahnutím, udržaním svojich príjmov ako aj skutočnosť, že tento bol reálne použitý u jednotlivých odberateľov.

V zásade sa odvolací súd stotožnil aj s právnym záverom krajského súdu súvisiacim s neuznaním výdavku nákupu stavebného materiálu v sume 180.417,- Sk od J. V... Žalovaný skonštatoval,   že   ak   si   daňový   subjekt   uplatňuje   daňovo   uznateľné   výdavky   na nákup stavebného   materiálu,   bolo   jeho   povinnosťou   preukázať   vecnú   súvislosť   nákupu   tohto materiálu s dosiahnutím, udržaním svojich príjmov, ako aj skutočnosť, že tento materiál bol reálne použitý u jednotlivých odberateľov.   Hoci predmetom činnosti daňového subjektu bola montáž, údržba a kontrola vzduchotechnických zariadení, z predložených dokladov nevyplynulo žiadne vykonávanie konkrétnych stavebných práv pre odberateľov. Napriek riadnej   evidencii   a   riadnemu   zaúčtovaniu   sa   nedá   skonštatovať   oprávnené   zahrnutie výdavku   do   základu   dane,   pretože   podmienka   preukázateľnosti   nebola   splnená. Konštatovanie   krajského   súdu   ako   aj   správneho   orgánu   o   tom,   že   žalobca   v   čase rozhodnom   nedisponoval   oprávnením   na   stavebnú   činnosť,   vo   vzťahu   k   argumentácii žalobcu ohľadne zaradenia jeho predmetu činnosti podľa klasifikácie produkcie pod kód 45 predstavujúci stavebnú činnosť, nie je až tak zásadné pochybenie vo vzťahu k správnosti záveru   ohľadne   nepreukázania   podmienky   preukázateľnosti   daňového   výdavku...   aj   keď reálne   nejaké   stavebné   práce   v   súvislosti   s   predmetom   svojej   činnosti   vykonával, nepreukázal   vecnú   súvislosť   nákupu   tohto   materiálu   s   dosiahnutím   a   udržaním   svojich príjmov ako i tú skutočnosť, že bol reálne použitý u jednotlivých odberateľov a ak aj bol použitý, na aké konkrétne práce bol vynaložený. Na uznanie takéhoto výdavku nestačí iba riadna účtovná evidencia a prípadné oprávnenie na výkon takejto činnosti, ale aj reálne preukázanie použitia stavebného materiálu na konkrétnu prácu u odberateľov.

S   argumentáciou   žalobcu   ohľadne   porušenia   ust.   §   15   ods.   5   písm.   f)   zák. č. 511/1992 Zb. sa odvolací súd nestotožňuje a považuje ju za účelovú, nakoľko je síce správne tvrdenie žalobcu, že z ust. § 15 ods. 16 zák. č. 511/1992 Zb. vyplýva primerané použitie ustanovení prvej časti   a   ust.   §   32,   34 a 41 a že   v súlade   s ust.   § 41 ods.   1 citovaného zákona, podľa ktorého, keď vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti   podaného   priznania   alebo   hlásenia   alebo   súhrnného   výkazu   a   dokladov predložených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal, avšak týmto nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, pretože toto právo mohol a aj žalobca využil v rámci daňového konania, keď sa k protokolu vyjadril a zároveň bol tento v jeho prítomnosti prerokovaný.“

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry   a   s   prihliadnutím   na   výsledok   ústavnej konfrontácie medzi námietkami sťažovateľa a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu je ústavne konformný a riadne odôvodnený. Na rozdiel od sťažovateľa totiž ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo relevantné na rozhodnutie o veci, a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené a nevykazujú znaky svojvôle.

Najvyšší   súd   opierajúc   sa   o znenie   príslušných   právnych   noriem   sťažovateľovi ozrejmil, z akého dôvodu sa stotožnil s názorom krajského súdu týkajúcim sa neuznania výdavkov   za   čistiace   a   montážne   práce   od   dodávateľa   Ing.   Ch.   Najvyšší   súd   v tejto súvislosti   apeloval   na   dôkazné   bremeno,   ktoré   v daňovom   konaní   prináleží   daňovým subjektom (v danom prípade sťažovateľovi). Najvyšší súd súčasne poukázal na správnymi orgánmi aplikovanú zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď ani v rámci nej sa nepodarilo preukázať rozsah vykonaných prác od uvedeného dodávateľa.

Najvyšší súd teda sťažovateľovi potvrdil, že daňové orgány hodnotili dôkazy nielen jednotlivo,   ale aj vo   vzájomnej súvislosti,   a pokiaľ najvyšší   súd   aj nedal   sťažovateľovi odpoveď na to, z akého dôvodu neprihliadol na svedeckú výpoveď Ing. Ch. či výsledky miestneho   zisťovania   príslušného   správcu   dane,   postup   najvyššieho   súdu   nesmeroval k odopretiu súdnej ochrany sťažovateľa v predmetnej veci. Zo záverov najvyššieho súdu nepochybne vyplýva, že k neuznaniu výdavkov za čistiace a montážne práce došlo práve z dôvodu   nesplnenia   podmienky   preukázateľnosti   zakotvenej   v   §   24   ods. 1   zákona   č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov.

Na   tomto   mieste   považuje   ústavný   súd   za   podstatné   pripomenúť,   že   povinnosť všeobecného   súdu   vytvoriť   zákonné,   odôvodnené,   a tým   aj   presvedčivé   rozhodnutie nemožno chápať tak, že všeobecný súd je povinný reagovať na každý návrh, námietku alebo pripomienku účastníka konania (aj keď by ich účastník konania považoval za podstatné), ale len na tie, ktoré sú významné pre rozhodnutie o veci.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu na túto otázku (neuznanie výdavkov za montážne a čistiace práce od dodávateľa Ing. Ch.) je z jeho rozhodnutia úplne zjavný.

Ústavný súd súčasne zdôrazňuje, že výklad príslušných zákonných ustanovení bol nepochybne v právomoci najvyššieho súdu a nemožno dôjsť k záveru, že by jeho výklad zjavne   vybočoval   z rámca   týchto   ustanovení,   a   tým   bol   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Aj pokiaľ ide o ďalší relevantný argument sťažovateľa o porušení § 15 ods. 5 písm. f) zákona č. 511/1992 Zb., aj k tomuto najvyšší súd zaujal svoj názor a poukazujúc na obsah spisov daňových orgánov vyvrátil domnienky sťažovateľa o tom, že v priebehu daňového konania mu nebolo umožnené vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole.

Sťažovateľ súčasne namietal, že už v rámci prvostupňového konania bol daný dôvod na postup podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, a teda na zrušenie rozhodnutí správnych   orgánov   z dôvodu   ich   nepreskúmateľnosti,   pretože   krajskému   súdu   podľa vyjadrenia sťažovateľa nebol predložený úplný spisový materiál. V tejto súvislosti ústavný súd   zistil,   že   túto   námietku   sťažovateľ   výslovne   nenastolil   v odvolaní   proti   rozsudku krajského súdu, ale toto tvrdenie bolo súčasťou jeho stanoviska k vyjadreniu žalovaného k jeho žalobe. Preto ak najvyšší súd explicitne na daný argument nereagoval, neznamená, že ho aj fakticky prehliadol. V závere svojho rozhodnutia totiž najvyšší súd konštatoval, že ani „pri   nedostatku   žalobných   dôvodov   pre   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   nezistil   ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že otázka nepreskúmateľnosti rozhodnutí daňových orgánov pre neúplnosť spisov je v naznačených súvislostiach irelevantná.

Prezentované   závery   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočným   podkladom na prijatie   záveru   o odôvodnenosti   a zrozumiteľnosti   napadnutého   rozsudku   najvyššieho súdu, ktorý nenesie žiadne prejavy svojvôle.

V rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným.

Ústavný   súd   dodáva,   že   najvyšší   súd   v namietanom   rozhodnutí   neprehliadal argumenty   sťažovateľa,   riadne   sa   nimi   zaoberal,   pričom   nebolo   zistené,   aby   závery najvyššieho súdu boli tendenčné, vyznievajúce v prospech daňových orgánov a aby mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené odôvodnenie preto uzatvára, že ani   z   hľadiska   dodržania   procesných   záruk   nemožno   hovoriť   o   porušení   sťažovateľom označeného   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré z nej vyplynuli, nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2012