znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 567/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M. L.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. Vladimírou   Běhalovou,   Rastislavova   68,   Košice,   pre namietané   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 117/2013-233 z 13. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2014 doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľ), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 117/2013-233 z 13. februára 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ sa žalobou zo dňa 22.01.2010 voči žalovaným v 1. a 2. rade domáhal zaplatenia   sumy   6   379,86   eur   s   úrokom   z   omeškania   10   %   ročne   od   01.03.2009 do zaplatenia.   Svoju   žalobu   odôvodnil   tým,   že   v   decembri   2008   odovzdal   žalovanému v 2. rade   sumu   300   000,-Sk   /9   958,17   eur/,   pričom   po   vyplatení   tejto   sumy   mal   spolu so žalovanými   prevádzkovať   bar   P. N.,   a   to   tak,   že   malo   dôjsť   k založeniu   spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorej spoločníkmi mali byť žalovaní a sťažovateľ, každý s vkladom 300   000,-Sk   /9   958,17   eur/.   Suma   300   000,-Sk,   ktorú   odovzdal   sťažovateľ   žalovaným v decembri   2008,   mala   byť   jeho   vkladom   do   základného   imania   spoločnosti   s ručením obmedzeným,   k založeniu ktorej malo dôjsť v januári 2009. V januári 2009 sťažovateľ poskytol   žalovaným   na   ich   žiadosť   aj   ďalšiu   sumu   vo   výške   1 659,69 eur /50 000,-Sk/ na nákup alkoholu. Žalovaná suma predstavuje rozdiel medzi sumou 11 617,86 eur, ktorú žalobca   žalovaným   poskytol   a   sumou   5   238,-eur,   ktorú   žalovaní   sťažovateľovi   zaslali na účet /súčet sumy 170,-eur ako tržby z hracieho automatu a sumy 5 068,-eur, ktorá mala podľa žalovaných predstavovať „podiel žalobcu“ za predaj prevádzky baru P. N./. Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 20C/69/2010-185 z 1.10.2012 žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným trovy konania vo výške 2 210,71 eur...

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. V odvolaní a doplnení odvolania namietal, že:

-   súd   prvého   stupňa   nevypočul   žalovaných,   pričom   ich   výsluchom   mohol   zistiť rozhodujúce skutočnosti

-   žalobca   nevie   zistiť,   či   súd   považoval   vzťah   medzi   účastníkmi   konania za občianskoprávny alebo obchodnoprávny, nakoľko v rozsudku súd poukázal na ust. § 2 a 269   ods.   2   Obchodného   zákonníka   ako   aj   na   ust.   §   51,   §   489,   §   491,   §491   ods.   2 Občianskeho zákonníka

-   že   žalobca   sa   poskytnutím   sumy   300   000,-Sk   žalovaným   nestal   podnikateľom, spoločne   so   žalovanými   nepodnikal,   nakoľko   slovenský   právny   poriadok   ako   formy podnikania   rozoznáva   podnikanie   formou   živnosti,   obchodných   spoločností,   družstiev a združení osôb podľa ust. § 829 a nasl. Občianskeho zákonníka

- žalobca sa nestal ani spoluvlastníkom prevádzky baru P. N.

-   súd   sa   nezaoberal   skutočnosťou   ako   žalovaní   naložili   so   sumou   300   000,-Sk a sumou 50 000,-Sk, ktoré im žalobca poskytol. Tvrdenie žalovaných, že sumu 300 000,-Sk použili na nákup stolov, stoličiek a na položenie plávajúcej podlahy, žalovaní v konaní nepreukázali a uvedené nevyplýva ani z účtovníctva žalovaného v 1.rade

- nie je zrejmé, z akého dôkazu súd dospel k záveru, že za miestnosť, kde chcel podľa tvrdení   žalovaných,   žalobca   usporadúvať   diskotéky,   bola   uhradená   suma cca 300 000,-Sk

- v konaní nebolo preukázané, akú sumu mali do prevádzky investovať žalovaní /súd vychádzal iba z ničím nepodloženého tvrdenia svedka Z., ktorý má so žalobcom naštrbené vzťahy a z faktúr vystavených spoločnosťou I., ktoré však v účtovníctve neboli zaúčtované, pričom podľa názoru žalobcu spoločnosť I. nevykonávala v roku 2008 už žiadnu činnosť/, pričom uvedené je v konaní podstatné, ak súd mal za to, že suma za odpredaj prevádzky mala byť rovným dielom rozdelená medzi účastníkov konania

- ak by bol žalobca spoluvlastníkom prevádzky ako tvrdí súd, mal rozhodovať aj o cene za odpredaj prevádzky /čo sa však nestalo/

- záver súdu, že prevádzka baru nebola zisková, čo malo byť dôvodom odpredaja prevádzky,   je   v   rozpore   s   účtovnými   dokladmi   predloženými   žalovaným   v   1.   rade. Podľa účtovníctva bola prevádzka tak v roku 2008 ako aj v roku 2009 zisková

-   žalobca   poskytol   žalovaným   sumu   300   000,-Sk   za   účelom,   aby   mohol prostredníctvom novozaloženej s.r.o. spolu so žalovanými prevádzkovať bar, teda podnikať, ak k založeniu s.r.o. nedošlo, mali žalovaní vrátiť žalobcovi sumu 300 000,-Sk

- žalobca má za to, že režijný paušál sa pripočítava k odmene za jeden právny úkon bez ohľadu na to, koľko osôb advokát zastupuje. Pokiaľ súd rozhodol, že pri vykonaní 6 úkonov právnej pomoci, má advokát nárok na 11 režijných paušálov, pochybil.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2Co/117/2013-233   zo   dňa   13.02.2014   rozsudok okresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal...»Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach, č. k. 2Co/117/2013-233 z 13.2.2014 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co/117/2013- 233 z 13.2.2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 284,08   EUR   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. Vladimíry Běhalovej - advokátky vedený v...

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu   č.   k.   2   Co 117/2013-233   z 13.   februára 2014.   Krajský   súd   označeným rozhodnutím   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 20 C 69/2010-185 z 1. októbra 2012, ktorým bola žaloba sťažovateľa o zaplatenie 6 379,86 s prísl. zamietnutá.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne   zakladá   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   (rozhodnutie   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 117/2013-233 z 13. februára 2014, ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   20   C   69/2010-185   z   1.   októbra   2012, sťažovateľ namieta, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne a ústavne nekonformným spôsobom a použil právnu normu, ktorá sa na zistený skutkový stav veci nevzťahuje.   Sťažovateľ   považuje   rozsudok   krajského   súdu   za   zjavne   nesprávny a neodôvodnený. Podľa názoru sťažovateľa

a) krajský súd nemal aplikovať na danú vec § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka,

b) odvolací súd v potvrdzujúcom rozsudku neuviedol, aký bol predmet záväzkov účastníkov inominátnej zmluvy,

c)   poskytnutím   sumy   300 000   Sk   a   sumy   50 000   Sk   sa   sťažovateľ   nestal podnikateľom,

d) v konaní nebolo preukázané, ako žalovaní naložili so sumou 300 000 Sk, ktorú im poskytol sťažovateľ,

e) v konaní nebolo preukázané, či došlo k nákupu alkoholu do prevádzky baru P. N. zo sumy 50 000 Sk, ktorú poskytol sťažovateľ,

f) nie je zrejmé, z akého dôvodu sa suma za odpredaj prevádzky P. N. mala deliť na tretiny,

g) pri zastupovaní dvoch osôb si advokát nemôže účtovať za jeden právny úkon dva režijné paušály.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 117/2013-233 z 13. februára 2014 sa uvádza:

„...   Odvolací   súd   preskúmal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   podľa   ust.   §   212 ods. 1 O. s. p.   spolu   s   konaním,   ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel   k   záveru,   že   súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.

Správne,   výstižné   a   presvedčivé   sú   aj   dôvody   tohto   rozsudku,   na   ktoré   v   celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým a právnym posúdením vykonaným súdom prvého stupňa v dôvodoch napadnutého odvolania.

Odvolacie námietky žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodné. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že účastníci konania uzavreli inominátnu zmluvu v zmysle ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Predmetom tejto zmluvy bola dohoda   o   spoločnom   podnikaní   s   následným   založením   s.r.o.   Samotná   skutočnosť,   že následne nedošlo k založeniu obchodnej spoločnosti, ktorou by došlo k vzniku zákonného podnikania   na   základe   písomnej   zmluvy   nečiní   neplatnou   dohodu   uzavretú   medzi účastníkmi o spoločnom podnikaní. Základným atribútom ústnej dohody bol vstup žalobcu, resp.   jeho   pristúpenie   k   už   dvom   fyzickým   osobám   vložením   svojho   vkladu   a   rovnaké podieľanie sa na zisku. Tieto skutočnosti boli vyjadrené aj samotným súhlasom žalobcu, resp.   jeho   konkludentným   konaním,   keď   na   základe   požiadania   žalovaných   príslušnú finančnú sumu do podnikania vložil, ako aj tým, že prevzal podiel zo zisku, t.j. výnos z tržby hracích automatov. Správne súd prvého stupňa potom posúdil aj ukončenie dohody. Vzal za preukázané, že medzi všetkými troma spoločníkmi došlo k dohode o ukončení spoločného   podnikania,   a   to   v   prevádzkovaní   P.   N.   a   rozdelení   si   sumy   získanej z odstúpenia prevádzky v rovnakom podiele.

Tvrdenie žalobcu, že v danom prípade ide o právny vzťah medzi účastníkmi, ktorý sa riadi   ustanoveniami   §   451   Občianskeho   zákonníka,   nebol   žalobcom   ničím   preukázaný. Žalobca ničím nepreukázal, že žalovaní sa na jeho úkor bezdôvodne obohatili, keď finančné prostriedky   žalovaným   odovzdal   dobrovoľne   v   takom   rozsahu,   v   akom   to   od   neho požadovali   s   tým,   že   sa   súčasne   zapojil   do   prevádzky   P.   N.   svojou   osobnou   účasťou zabezpečovaním   akcií,   vykonávaním   obsluhy   pri   barovom   pulte   spoločne   aj   so svojou manželkou.   Ničím   tiež   nepreukázal   ani   tú   skutočnosť,   že   by   od   žalovaných   požadoval výslovne a trval na tom, aby spoločne založili spoločnosť s ručením obmedzeným.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky ohľadom trov konania odvolací súd má za to, že tieto odvolacie námietky sú v celom rozsahu nedôvodné. Súd prvého stupňa správne vyčíslil trovy   konania   a   správne   priznal   aj   náhradu   za   jednotlivé   úkony   v   konaní   vykonané advokátom. S týmto vyčíslením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na doplnenie udáva,   že   pri   zastupovaní   dvoch   a   viacerých   účastníkov   má   právo   advokát   požadovať režijný paušál pre každého z nich, keďže krátenie odmeny sa týka celej odmeny včítane režijného paušálu...“

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Co 117/2013-233 z 13. februára 2014 vyplýva, že krajský   súd   sa   štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou aplikácie § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a s ostatnými skutočnosťami namietaným sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ v sťažnosti napáda prevažne skutkové zistenia krajského súdu. Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať, či v konaní   pred   krajským   súdom   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké skutkové závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil vzhľadom na to, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ nesúhlasí,   avšak rozhodnutie dostatočne odôvodnil   na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa   želania   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 2 Co 117/2013-233 z 13. februára 2014 neporušil sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   117/2013-233 z 13. februára 2014,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   považujúc ju za zjavne   neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie o ďalších procesných   návrhoch   sťažovateľa   (zrušenie   rozsudku   krajského   súdu č. k. 2 Co 117/2013 233 z 13. februára 2014 a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014