SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 566/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Patrik HOLINGA s. r. o., advokátskaspoločnosť, Hlavná 25, Košice, v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr. Patrik Holinga,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenéhov čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdprípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15z 8. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra2014 doručená sťažnosť (doplnená 9. marca 2015 a 25. augusta 2015) ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Humenné(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 159/2009 sa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobca“), domáhal proti sťažovateľovi akožalovanému v 1. rade a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„žalovaná v 2. rade“), zaplatenia sumy 441 479,12 € s príslušenstvom z dôvodu nevráteniaposkytnutej pôžičky, ktorú žalobca poskytol sťažovateľovi a žalovaná v 2. rade vystupovalaako ručiteľka.
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 159/2009-292 z 12. septembra 2011 vo vecirozhodol tak, že sťažovateľovi a žalovanej v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovisumu 441 479,12 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 441 479,12 €od 21. novembra 2007 do zaplatenia a trovy konania v sume 39 150,38 € v lehote 3 dníod právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahuplnenia povinnosť druhého zo žalovaných.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajskýsúd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 Co 163/2012-399 z 18. júna 2013rozhodol tak, že rozsudok okresného súd potvrdil a sťažovateľa a žalovanú v 2. radezaviazal zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 1 580,74 € do 15 dníod právoplatnosti tohto rozsudku.
Rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 159/2009-292 z 12. septembra 2011 v spojenís rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 163/2012-399 z 18. júna 2013 mal nadobudnúťprávoplatnosť 19. novembra 2011.
Sťažovateľ podaním z 18. júla 2014 prostredníctvom svojho právneho zástupcu podalgenerálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudkukrajského súdu z 18. júna 2013, ktorý generálna prokuratúra vybavila prípisom č. k VI/1 Pz565/14-1000-15 z 8. augusta 2014 doručeným sťažovateľovi (jeho právnemu zástupcovi)14. augusta 2014 tak, že ho odložila z dôvodu uplynutia lehoty na podanie mimoriadnehodovolania.
Podľa názoru sťažovateľa generálna prokuratúra„Opatrením… o odložení veci, sp. zn. VI/1 Pz 565/14/1000-15 zo dňa 08. 08. 2014“porušila jeho základné právo zaručenév čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Argumentácia sťažovateľa na podporu jeho presvedčenia o porušení ním označenýchpráv spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy konajúce v predmetnej veci nedostatočne zistiliskutkový stav a riadne sa nevysporiadali so skutočnosťami, na ktoré sťažovateľ poukázal.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli, Opatrenie Generálnej prokuratúry SR o odložení veci zo dňa 08. 08. 2014, sp. zn. VI/1 Pz 565/14/1000-15 zrušuje a vec vracia Generálnemu prokurátorovi na ďalšie konanie a následné podanie mimoriadneho dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.“
Podaním doručeným ústavnému súdu 9. marca 2015 sťažovateľ doplnil sťažnosť„o právny názor vyplývajúci z judikatúry príslušných súdov, ktorý podporuje tvrdenia sťažovateľa uvedené v podanej ústavnej sťažnosti“.
Podstata doplnenia sťažnosti spočívala jednak v zopakovaní tvrdenia sťažovateľa,že„odvolací súd sa v konaní nevyjadril k zásadným právnym otázkam, dokonca sa nimi ani nezaoberal, len si jednoducho osvojil názory prvostupňového súdu, čím došlo zo strany súdu nie len k porušeniu zákona, ale aj práva na spravodlivé súdne konanie“, a jednak vcitácii judikátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 8 Sžo 53/2011 z 26. apríla2012), Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutia Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12.1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998) a ústavnéhosúdu (IV. ÚS 115/03), ktoré sa týkali požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia.
Zároveň sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konanie vedené okresným súdompod sp. zn. 5 C 159/2009 je«stále „živé“ konanie», pretože dovtedy nebolo v tomto konaníprávoplatne rozhodnuté o ne/priznaní oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov.
Podaním doručeným ústavnému súdu 25. augusta 2015 sťažovateľ opäť doplnilsťažnosť„o právny názor podporujúci“jeho„tvrdenia...“.
Sťažovateľ v doplnení sťažnosti požiadal ústavný súd, aby„vykonal nápravu protiprávneho stavu, ktorý zapríčinil Krajský súd Prešov svojím konaním a rozhodnutím, pretože nám bola naša snaha o nápravu zo strany Krajského súdu Prešov znemožnená. Pričom podľa nášho názoru, ak sú nami uvádzané skutočnosti pravdou, v tom prípade vedomé konanie Krajského súdu Prešov môže vyústiť až do trestnoprávnej roviny“.
Napokon sťažovateľ poukázal na priebeh konania o jeho návrhu na oslobodenieod platenia súdnych poplatkov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.5 C 159/2009 s tým, že okresný súd uznesením č. k. 5 C 159/2009-412 z 25. januára 2015jeho návrhu nevyhovel, a teda oslobodenie mu nepriznal, avšak krajský súd uznesením č. k.8 Co 67/2015-429 z 28. apríla 2015 ho od platenia súdnych poplatkov v danej vecioslobodil.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiunávrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom tohto návrhu, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorejsťažovateľ (v danom prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje,akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čímzároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavkyna poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť leno tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09,II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektomuvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasťargumentácie.
Vzhľadom na uvedené za predmet sťažnosti treba považovať namietané porušeniezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnejprokuratúry č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014, keďže sťažovateľ v sťažnostiza porušovateľa svojich práv označuje výlučne len generálnu prokuratúru a jej prípisz 8. augusta 2014(„... sťažnosť vo veci namietania porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Opatrením Generálnej prokuratúry SR o odložení veci zo dňa 08. 08. 2014, sp. zn. VI/1 Pz 565/14/1000-15.“).Na tomto nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti formuluje výhradypredovšetkým proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 159/2009a jeho rozsudku z 12. septembra 2011, ako aj postupu krajského súdu v konaní vedenompod sp. zn. 6 Co 163/2012 a jeho rozsudku z 18. júna 2013 (ale aj ďalším v predmetnomkonaní vydaným rozhodnutiam).
Z uvedeného dôvodu mohol ústavný súd predbežne prerokovať sťažnosť sťažovateľalen v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom generálnej prokuratúryvo veci vedenej pod č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 a jej prípisom z 8. augusta 2014.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v minulosti vo veciach sťažností podaných pre namietané porušeniezákladných práv v súvislosti s postupom a vybavením podnetov na podanie mimoriadnehodovolania generálnou prokuratúrou poukázal predovšetkým na skutočnosť, že zákonnépodmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. Občianskehosúdneho poriadku, z ktorých jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravnýprostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemuprokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), t. j. závisí lenod jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá alebo nepodá. To zároveň znamená,že sťažovateľ nemá ústavou garantované právo, prostredníctvom ktorého by si mohol„vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho podnetu, ktorým sa domáhal podaniamimoriadneho dovolania (napr. IV. ÚS 204/2013, III. ÚS 104/2014).
Uvedenému záveru zodpovedá aj stabilizovaná judikatúra ústavného súdu, podľaktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podaniemimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemápovinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetomsťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení neskorších predpisov. Je však na úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom,či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrátvyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorémuje poskytovaná ústavnoprávna ochrana (II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05,I. ÚS 147/2010 atď.).
Generálna prokuratúra v prípise č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014,ktorým odložila podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania, keď zistila,že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania nie sú dané, pretože uplynulalehota na podanie mimoriadneho dovolania.
Z napadnutého prípisu je zrejmé, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľana podanie mimoriadneho dovolania dostatočným spôsobom zaoberala, zaujala k nemujasné stanovisko a svoj rezultát sťažovateľovi oznámila, pričom jej odpoveď nemožnopovažovať za arbitrárnu.
Ústavný súd považuje za nutné zvýrazniť aj tú skutočnosť, že sťažovateľ vo svojejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a ani v jej dvoch doplneniach neuviedol absolútnežiadnu skutočnosť, ktorou by záver generálnej prokuratúry o potrebe odloženia jehopodnetu z dôvodu uplynutia lehoty na podanie mimoriadneho dovolania spochybnil alebo saaspoň pokúsil spochybniť. Stanovisko generálnej prokuratúry k jeho podnetu ani náznakomneatakoval, t. j. netvrdí, že generálna prokuratúra jeho podnet odložila v rozporeso zákonom, alebo že by tak rozhodnúť nemohla. Celá, v odôvodnení sťažnosti uvedená,argumentácia sťažovateľa sa v podstate týka iba postupov a rozhodnutí okresného súdua krajského súdu. Sťažovateľ teda ani neuviedol, v čom konkrétne mal spočívať zásahdo jeho základných práv generálnou prokuratúrou.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušenímzákladného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,resp. práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a označenýmprípisom generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Pz 565/14/1000-15 z 8. augusta 2014 absentujeakákoľvek príčinná súvislosť, čo bolo dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľa podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Košice 18. novembra 2015