znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 566/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu Prešov   sp.   zn.   21 Cb   1/2009   z 25.   mája   2011,   rozsudkom Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn.   4   Cob   68/2011   z 1.   decembra   2012   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 46/2012 z 27. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. V., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 21 Cb   1/2009   z 25.   mája   2011,   rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 68/2011 z 1. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 46/2012 z 27. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal návrh na vydanie platobného rozkazu na Okresnom súdu Humenné na zaplatenie 8 042 188,40 Sk s príslušenstvom proti odporcovi A., a. s., S. (ďalej len „spoločnosť“). Okresný súd Humenné v uvedenej veci vydal   platobný   rozkaz   sp.   zn.   12   Rob   236/2006   zo 4. augusta   2006,   ktorým   návrhu sťažovateľa vyhovel. Po podaní odporu došlo k zmene miestnej príslušnosti z Okresného súdu Humenné na okresný súd na základe prikázania veci. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cb 1/2009 rozhodol vo veci rozsudkom z 25. mája 2011, ktorým v prvom výroku   tohto   rozhodnutia   konanie   v časti   zastavil   (z dôvodu   späťvzatia   časti   návrhu sťažovateľom, pozn.), druhým výrokom čiastočne návrhu sťažovateľa vyhovel, a to v sume 61 170,57 € s 10,27 % úrokom z omeškania od 4. júla 2004 do zaplatenia, tretím výrokom návrh na zaplatenie 10,27 % úroku z omeškania z istiny 61 170,57 €   od 1. mája 2003 zamietol   a štvrtým   výrokom   návrh   sťažovateľa   v ostatnej   časti   vylúčil   na   samostatné konanie, v ktorom sa rozhodne aj o náhrade trov konania.  

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 21 Cb 1/2009 z 25. mája 2011 odvolanie, a to proti výroku, ktorým okresný súd zamietol jeho návrh na priznanie 10,27 % úroku z omeškania z istiny 61 170,57 €   od 1. mája 2003 (tretí výrok rozsudku okresného súdu). Odvolanie podala aj spoločnosť z dôvodu nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozsudku. Krajský súd o podaných odvolaniach účastníkov konania rozhodol rozsudkom   sp.   zn.   4   Cob   68/2011   z 1.   decembra   2011,   ktorým   potvrdil   odvolaním napadnutý druhý a tretí výrok rozsudku okresného súdu a odmietol odvolanie spoločnosti proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd rozhodol o vylúčení časti návrhu na samostatné konanie.

Sťažovateľ   nespokojný   s odvolacím   rozsudkom   krajského   súdu   podal   dovolanie, v ktorom tvrdil, že došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Argumentoval, že okresný súd, ako aj následne krajský súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, ktoré podľa jeho názoru boli spôsobilé zmeniť odvolaním napadnutý tretí výrok rozsudku okresného súdu. Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 5 Obdo 46/2012 z 27. marca 2013 odmietol. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   konštatoval,   že   prípustnosť   dovolania nemožno   vyvodiť   z príslušných   ustanovení   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu,   ako aj krajského   súdu   a taktiež   uznesením   najvyššieho   súdu   v označených   konaniach   došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré malo byť porušené podľa sťažovateľa tým, že „konajúce súdy nezabezpečili dôkaz od žalovaného v zmysle platného právneho poriadku, ktorý preukázateľne je privodiť zvrat v skutkových zisteniach v začiatku plynutia   k dátumu   úrokov   z omeškania“. Z uvedeného   dôvodu   považoval   napadnutý rozsudok okresného súdu a krajského súdu za arbitrárny a porušujúci jeho označené práva. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu namieta, že dovolací súd rozhodujúci o dovolaní sa   nevysporiadal   s právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne a preskúmateľne, respektíve nekonštatoval irelevantnosť jeho právnej argumentácie, a tým porušil jeho označené práva.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa JUDr. J. V., T., a to právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   základných   slobôd   Uznesenia   NS   SR   Bratislava   sp. zn.: 5   Obdo   46/2012   zo   dňa 25.03.2013   v   spojitosti   s   Rozsudkom   KS   v   Prešove   sp. zn.: 4 Cob 68/2011-745   zo   dňa 01.12.2011   a   v   spojitosti   s   Rozsudkom   OS   Prešov   sp. zn.: 21 Cb 1/2009-644   zo   dňa 25.05.2011 porušené bolí.

2. Zrušuje Uznesenie NS SR Bratislava sp. zn.: 5 Obdo 46/2012 zo dňa 25.03.2013 v spojitosti s Rozsudkom KS v Prešove sp. zn.: 4 Cob 68/2011-745 zo dňa 01.12.2011 a v spojitosti s Rozsudkom OS Prešov sp. zn.: 21 Cb 1/2009-644 zo dňa 25.05.2011 a vec sa vracia OS v Prešove na nové konanie a rozhodnutie.

3. Nárok na primerané zadosťučinenie sa sťažovateľovi nepriznáva nakoľko si tento nárok sťažovateľ neuplatnil s tým, že vyhovením jeho sťažnosti je reparácia sťažovateľa dostatočná.

4.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   právo   na   náhradu   trov   jeho   právneho zastúpenia, ktorý je súd povinný zaplatiť sťažovateľovi v rozsahu určenom pri skončení veci do 3 dní od právoplatnosti ústavného nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 Cb 1/2009 z 25. mája 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu,   keďže   ho   už   preskúmal   na   základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Cob 68/2011 z 1. decembra 2011

Sťažovateľ sťažnosťou namieta taktiež porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd berúc do úvahy neskoršie uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn. 5 Obdo 46/2012 z 25. marca 2013, ktorým   dovolanie sťažovateľa odmietol, nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota   na podanie   sťažnosti   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   je v prípadoch   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   považovaná   za   zachovanú (pozri rozsudok   ESĽP   z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   počíta   od právoplatnosti   procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Jadrom   námietok   sťažovateľa   je   nesúhlas   s odôvodnením   napadnutého   rozsudku krajského súdu, ktorý je podľa neho arbitrárny, porušujúci jeho označené práva. Sťažovateľ teda namieta, že mu nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označeným článkom ústavy a dohovoru.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a v relevantnej časti odôvodnenia uviedol, že   „Okresný súd poukázal na   to,   že   spoločnosť   nemohla byť v omeškaní   s   výplatou   dividend   vo vzťahu   k Ing. P., pretože   ten   sa   prihlásil   o   svoje   práva   až   výzvou,   ktorú   podal   spolu   s JUDr.   V.   dňa 22.6.2004, v ktorej uvádzali 10-dňovú lehotu od právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia (rozhodnutia Krajského sódu Bratislava). Samotné rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 23. 6.2004 (čl. 21 spisu). Po napočítaní 10- dňovej lehoty, akú dávali Ing. P. a JUDr. V., dlh mal byť platený do 3.7.2004, Nasledujúcim dnom sa žalovaná spoločnosť dostala do omeškania s výplatou dividend pre Ing. P. Aj keď Ing. P. sa spätne stal vlastníkom cenných papierov - akcií ku dnu neplatne uzavretej zmluvy o   prevode   cenných   papierov   (22.8.1997),   relevantné   práva   akcionára   z   rozhodnutia Krajského súdu Bratislava si Ing. P. uplatnil až prípisom z 22.6.2004, ktorý bol doručený spoločnosti 23.6.2004. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, pokiaľ zamietol nárok žalobcu   na výplatu   dividend   od   momentu   vzniku   nároku   žalobcu,   resp.   právneho predchodcu - postupcu na 60-deň po konaní valného zhromaždenia 29.4.2003 až do doby, kedy žalobca prvýkrát uplatnil právo na výplatu dividend (list z 22.6.2004). Krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti ako vecne správne.

Valné zhromaždenie spoločnosti dňa 29.4.2003 rozhodovalo o vyplatení dividend vo vzťahu k tým akcionárom, ktorí boli zaevidovaní v rozhodujúci deň konania valného zhromaždenia   ako   akcionári.   Práva   akcionára   v   tento   deň   si   neuplatnil   Ing.   P.,   preto žalovaná   spoločnosť   rozhodovala   o   výplate   dividend   vo   vzťahu   k   akcionárom,   ktorí preukázali   vlastnícke   právo   k   akciám   v   rozhodný   deň   konania   valného   zhromaždenia a týmto   dividendy   vyplácala.   Spätná   účinnosť   prevodu   vlastníckeho   práva   vo   vzťahu k Ing. P. rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave znamená nadobudnutie práv akcionára Ing. P. vo vzťahu k žalovanej spoločnosti od počiatku, takže spoločnosti A., a.s. vzniká povinnosť vyplatiť akcionárovi jeho nepremlčané právo na výplatu dividend za rok 2002, kde s ich výplatou je žalovaná spoločnosť v omeškaní. Žalobcovi nie je možné priznať právo na výplatu úrokov z omeškania za omeškanie s výplatou dividend, za obdobie do 3.7,2004, tak ako rozhodol súd prvého stupňa, kde splatnosť je viazaná, na zákonnú úpravu. Podľa § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak čas plnenia v zmluve nie je určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez   zbytočného   odkladu   po   tom,   čo   ho   veriteľ   o   plnenie   požiadal.   Neplatnosť   zmluvy o predaji a kúpe cenných papierov znamená, že žalobca je formálne považovaný za majiteľa akcií   s   účinkami   ex   tunc,   kedy   došlo   k   uzavretiu   neplatnej   zmluvy,   ale   nie   je   možné postihovať žalovanú spoločnosť formou úrokov z omeškania za to, že žalobca neplatne previedol   akcie   žalovanej   spoločnosti   na   tretiu   osobu   a   že   sa   neskôr   úspešne   dovolal neplatnosti   tohto   prevodu.   Uplynutím   10-dňovej   lehoty   stanovenej   samotným   žalobcom (Ing. P. a JUDr. V.) vo výzve z 22.6.2003 nárok žalobcu na zaplatenie dividend sa stal splatným.“.

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu v napadnutom rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   nesúhlasí.   Táto   okolnosť   totiž   sama   osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu, dospel   k záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne   závery,   na   ktorých   je   rozhodnutie   založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo   nepriznal   nárok   na   úroky   z omeškania   od   sťažovateľom   požadovaného   dátumu, a zároveň tým aj reagoval na jeho námietky. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní svojho   právneho   názoru   preto   nemožno   považovať   za svojvoľný   či   arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).   Takéto   pochybenie   v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   nezistil.   Nesúhlas   sťažovateľa   s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   všeobecného   súdu   svojím   vlastným. Obdobne   pochybnosti   sťažovateľa   týkajúce   sa   postupu   krajského   súdu   v napadnutom konaní nie sú dôkazom o neústavnosti jeho postupu.

Vzhľadom   na   uvedené   závery   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu je v súlade s limitmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Cob 68/2011 z 1. decembra 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 46/2012 z 27. marca 2013

Sťažovateľ namietal aj porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu z dôvodu   arbitrárnosti   jeho   odôvodnenia   rozhodnutia,   keď   najvyšší   súd   sa nevysporiadal   a nedostatočne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   v súvislosti   s námietkou sťažovateľa uvádzanou v dovolaní, že vo veci konajúce súdy ním navrhovaný dôkaz nezabezpečili, čím mu odňali možnosť konať.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn. 5   Obdo   46/2012   z 27. marca   2013 odmietol,   pričom   v odôvodnení   svojho   uznesenia   konštatoval,   že prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z ustanovenia § 239 OSP, a konštatoval, že rozhodnutie   napadnuté   dovolaním   netrpí   ani   jednou   z vád   vymenovaných v ustanovení   § 237   OSP.   Osobitne   sa   najvyšší   súd   vzhľadom   na   povahu   námietok sťažovateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia zameral na to, či konanie netrpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) OSP, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: Skutočnosť, že odvolací súd nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom, nemožno považovať za postup, ktorým by súd odňal možnosť konať pred súdom. Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Tento   názor   zaujal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   už   v   rozhodnutí,   uverejnenom   v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993. Platí to v plnom rozsahu aj o takom dôkaze, ktorý účastník zo svojho subjektívneho hľadiska považuje za vysoko významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. I O. s. p.). Skutočnosť, že súd nevykonal taký dôkaz, ktorý by bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat v skorších skutkových zisteniach, by mohla mať za následok neúplné zistenie skutkového stavu vedúce k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, by síce zakladala dôvodnosť dovolania, nebola by však odňatím možnosti   pred   súdom   konať   (§   237   písm.   f)   O.   s.   p.),   ktoré   by   zakladalo   prípustnosť dovolania.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   postupu   najvyššieho   súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia konštatuje, že najvyšší súd sa pri odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa, preskúmateľným a dostatočným   spôsobom   vysvetlil,   prečo   v posudzovanom   prípade   nezistil   prípustnosť dovolania   ani podľa ustanovenia   §   237   písm. f)   OSP.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu v tejto súvislosti tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol. Ústavný súd ďalej konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania aplikoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku podľa ich účelu a zmyslu, rešpektujúc   tak   práva   sťažovateľa,   preto   je   jeho   postup   a odôvodnenie   napadnutého rozhodnutia v okolnostiach prípadu celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2013