znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 566/2012-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti M. L., T., P. L., Š., A. L., N., a D. L., P., zastúpených spoločnosťou H., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. K., vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 13185/2012,   Rvp 13186/2012,   Rvp 13187/2012 a sp. zn. Rvp 13188/2012   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 288/2004 a postupom a rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8 Co   81/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   M.   L.,   P.   L.,   A.   L.   a D.   L.   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 13185/2012, Rvp 13186/2012, Rvp 13187/2012 a sp. zn. Rvp 13188/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 566/2012.

2. Sťažnosti M. L., P. L., A. L. a D. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 31. októbra 2012 doručené sťažnosti M. L., T., P. L., Š., A. L., N., a D. L., P. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 288/2004 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 81/2012.

Zo sťažností vyplýva, že pred okresným súdom bolo na základe žaloby sťažovateľov, ako aj ďalších osôb vedené konanie o náhradu škody pod sp. zn. 15 C 288/2004. Okresný súd   v predmetnej   veci   mal   rozhodnúť   rozsudkom,   ktorým   žalobu   sťažovateľov   mal zamietnuť. Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach uvádzajú, že proti rozsudku súdu prvého stupňa   podali   odvolanie,   o ktorom   mal   rozhodnúť   krajský   súd   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8   Co   81/2012   rozsudkom   tak,   že „odvolanie   navrhovateľov   zamietol a rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia zhodne argumentujú, že „súdy oboch   stupňov   pri   posudzovaní   rozsahu   povinností   odporcov   vo   vzťahu   k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní   a zákona   o bankách   upriamili   pozornosť   na   formálnu   stránku   vymedzenia pôsobnosti   daných   zákonov   a zmluvnú   formu   a povahu   právnych   vzťahov   nebankových subjektov   so   svojimi   klientmi.   Formalisticky   sa   riadili   literou   zákona,   bez   toho,   aby vyhodnotili   jeho   cieľ   a účel   v kontexte   relevantných   ústavných   princípov   a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.

Pokiaľ   súdy   oboch   stupňov   prišli   k záveru,   že   extenzívny   výklad   relevantných zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý.“. Sťažovatelia v sťažnostiach považujú uvedenú argumentáciu súdov za formalistickú a neprípustnú. Sťažovatelia taktiež namietajú vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8   Co   81/2012,   že „krajský   súd   však na odôvodnenú argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani sa s ňou v odôvodnení nevysporiadal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani stopy po tom, že by   sa   pri   rozhodovaní   o odvolaní   voči   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   odvolací   súd argumentáciou   navrhovateľov   zaoberal.“.   Sťažovatelia   vo   svojich   sťažnostiach   ďalej poukázali   aj   na   niektoré   rozhodnutia   ústavného   súdu,   v ktorých   ústavný   súd   vyslovil porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   ktoré   by   mali   preukazovať   názor sťažovateľov, a to „skutočnosť, že v konaní sa navrhovateľom závažným spôsobom odňala možnosť konania pred súdom“.

Z uvedeného dôvodu sťažovatelia v závere svojich sťažností navrhovali ústavnému súdu, aby prerušil „konania do rozhodnutia vo veci podania dovolania v uvedenej právnej veci“, pretože „v záujme využitia všetkých právnych prostriedkov sťažovateľ podal voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave dovolanie“.

Sťažovatelia   vo   svojich   sťažnostných   petitoch   zhodne   navrhli,   aby   ústavný   súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov „na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave, rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   15   C   288/2004-   212   a rozhodnutie Krajského súdu č. k. 8 Co 81/2012-262 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie   konanie“ a   aby   priznal   sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie   a náhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutné   poznamenať,   že   sťažovatelia   aj   napriek zastúpeniu   kvalifikovaným   právnym   zástupcom k svojim   sťažnostiam   nepripojili   kópie rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým ich sťažnosti smerujú. Tento nedostatok   náležitostí   sťažností   sťažovateľov   ústavný   súd   nepovažoval   v okolnostiach prípadu   za   nevyhnutné   odstraňovať   prostredníctvom   výzvy   adresovanej   právnemu zástupcovi   sťažovateľov   aj   vzhľadom   na samotné   rozhodnutie   o predloženej   sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania, pretože ani prípadné odstránenie tohto nedostatku by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu ich sťažností na ďalšie konanie.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 13185/2012,   Rvp 13186/2012,   Rvp 13187/2012   a sp.   zn.   Rvp 13188/2012 a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj vzhľadom   na totožnosť   v   osobe   okresného   súdu   a krajského   súdu   a ich   napadnutých rozhodnutí, proti ktorým sťažnosti sťažovateľov smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu ktorý predchádzal jeho vydaniu, poukazuje na princíp subsidiarity podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosti   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

3.   Pokiaľ   ide   o postup   a napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp.   zn. 8   Co   81/2012,   tak   sťažnosti   sťažovateľov   bolo   potrebné   aj   v tejto   časti odmietnuť, ale z dôvodu ich predčasnosti.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,   neznamená samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Sťažovateľmi uvádzaná skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského   súdu   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z   čl.   127   ods.   1   ústavy vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovatelia podali dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označeného   práva,   ktorého   porušenie   namietajú,   bude   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací.

Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti   na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťami v tejto časti meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ich odmietol ako neprípustné pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O ďalších   návrhoch   sťažovateľov   formulovaných   v sťažnostných   petitoch   ich sťažností z dôvodu ich odmietnutia nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012