SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 565/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Čorbom, PhD., Žižkova 39, Košice, vo vecinamietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.11 Co 603/2013 z 2. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciáchaj „žalobca“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 11 Co 603/2013 z 2. júla 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Konanie v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému v prvom rade Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, so sídlom Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava a žalovanému v druhom rade Katastrálny úrad v Prešove, Správa katastra Levoča, so sídlom Mäsiarska 14, 054 01 Levoča o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a o uloženie povinnosti zrušiť obmedzujúcu poznámku v katastri nehnuteľností bolo vedené na Okresnom súde Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd") pod č. k. 2C/48/2011. Okresný súd žalobu rozsudkom z 26.9.2013 zamietol, pričom o odvolaní podanom sťažovateľom Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co/603/2013 (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.».
Sťažovateľ v sťažnosti zhrnul dôvody žaloby, ako aj dôvody jej zamietnutiaOkresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len,,okresný súd“) v spojitosti s rozsudkomkrajského súdu, v súvislosti s čím uviedol, že«žalobou sa sťažovateľ domáhal, aby súd (i) určil, že je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území, obec, evidovanej na liste vlastníctva č., vedenom Katastrálnym úradom, Správa katastra ako parcela registra ⬛⬛⬛⬛ - orná pôda o výmere 518 m2 (ďalej len „dotknutá nehnuteľnosť“) a vo vzťahu k žalovanému v druhom rade sa domáhal, (ii) aby mu súd uložil povinnosť vymazať obmedzujúcu poznámku vyznačenú na vyššie uvedenom liste vlastníctva č., katastrálne územie, v časti viažucej sa k parcele ⬛⬛⬛⬛ v znení: „V zmysle § 39 ods. 2 katastrálneho zákona hodnovernosť údajov katastra o práve k nehnuteľnosti bola v časti parcely registra spochybnená — časť parcely registra ⬛⬛⬛⬛ o výmere 239 m2 vyvlastnená v prospech Československého štátu — Miestneho národného výboru na základe rozhodnutia číslo: výst./3059/65, zo dňa 25.8.1965, právoplatného dňa 16.9.1965, číslo zmeny 1/67.“ (ďalej len „obmedzujúca poznámka“). Okresný súd žalobu zamietol s odôvodnením“, že„nebol preukázaný naliehavý právny záujem žalobcu na opätovnom určení jeho vlastníckeho práva, (ii) dôvody zápisu poznámky na liste vlastníctva č., kat. územie nepominuli a nie je možné predmetnú poznámku z listu vlastníctva vymazať a súdu neprináleží zrušiť obmedzujúcu poznámku na liste vlastníctva, ktorá bola vyznačená v súlade so zákonom.“».
Ďalej sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie, pričomv tomto odvolaní namietal, že«... odôvodnenie napadnutého rozsudku je najmä vo vzťahu k druhej časti petitu - povinnosť vymazať obmedzujúcu poznámku - neúplné, nedostatočné, čo v konečnom dôsledku robí rozhodnutie súdu nepreskúmateľným. Sťažovateľ v odvolaní voči napadnutému rozsudku trval na tom, že k vyvlastneniu dotknutej nehnuteľnosti v minulosti právoplatne nemohlo dôjsť a aktuálny zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá ani rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 19/2004, ktorým bol sťažovateľ určený za výlučného vlastníka dotknutej nehnuteľnosti. Sťažovateľ poukazoval najmä na nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu v Časti, kde okresný súd bez ďalšieho ustálil, že „pozemok bol vyvlastnený“. Sťažovateľ totiž v konaní podstatnú časť svojej argumentácie viedol v zmysle, že k vyvlastneniu časti dotknutej nehnuteľnosti nemohlo právoplatne dôjsť, a to okrem iného najmä z dôvodu, že mu rozhodnutie o vyvlastnení nebolo nikdy doručené. Okresný súd k naznačenej argumentácii nielenže nezaujal svoje stanovisko, ale v odôvodnení rozsudku neuviedol ani akými úvahami sa spravoval pri konštatovaní, že „pozemok bol vyvlastnený“. Okresný súd absolútne opomenul povinnosť reagovať na námietky sťažovateľa, najmä sa vôbec nevyjadril akým spôsobom vyhodnotil dôkazy, ktoré podľa nášho názoru svedčili v prospech sťažovateľa. Za najhodnovernejší dôkaz svedčiaci v prospech sťažovateľa považujeme práve rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 19/2004, ktorý určil za výlučného vlastníka dotknutej nehnuteľnosti sťažovateľa. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu ani vo vzťahu k petitu č. 1 žaloby (určenie vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti), ani vo vzťahu k petitu č. 2 žaloby (výmaz obmedzujúcej poznámky k dotknutej nehnuteľnosti) neobsahovalo žiadne skutočnosti umožňujúce preskúmať závery súdu prvého stupňa. Podľa názoru sťažovateľa trpelo rozhodnutie súdu prvého stupňa taktiež tou vadou, že konajúci súd v jeho odôvodnení neuviedol prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Sťažovateľ totiž v konaní pred okresným súdom navrhol dôkazy, ktoré mali preukázať, že vyvlastnenie nebolo zákonné, konajúci súd však tieto dôkazy nevykonal. V uvedenom zmysle pociťoval navrhovateľ taktiež vady hmotnoprávnej stránky konania pred súdom prvého stupňa, keď okresný súd neúplné zistil skutkový stav (nevykonaním navrhnutých dôkazov) a v následnosti na to vec nesprávne právne posúdil.».
Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že„Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11, Co/603/2013 z 2.7.2014 napadnutým touto sťažnosťou potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 C/48/2011 z 26.9.2013 a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd po prepise dôvodov rozsudku okresného súdu, dôvodov odvolania, vyjadrení k nemu a prepise doktrinálnych poznatkov o účele určovacej žaloby bez ďalšieho relevantného odôvodnenia stroho uviedol, že súhlasí s názorom okresného súdu, že sťažovateľ nemal opätovne (po konaní vedenom na Okresnom súde Poprad sp. zn. 12 C 19/2004, v ktorom bolo rozsudkom určené výlučné vlastníctvo sťažovateľa k dotknutej nehnuteľnosti) naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k dotknutej nehnuteľnosti. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku napadnutého touto sťažnosťou (v súvislosti s druhou časťou petitu, smerujúcou k výmazu obmedzujúcej poznámky k dotknutej nehnuteľnosti z katastra nehnuteľností) iba stroho dištancoval od možnosti uloženia povinnosti vo veciach pôsobnosti a právomoci orgánov verejnej správy na úseku správy katastra súdmi. Okrem konštatovania záujmu sťažovateľa o výmaz obmedzujúcej poznámky k dotknutej nehnuteľnosti z katastra nehnuteľností sa krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku s učinenou argumentáciou sťažovateľa nijakým spôsobom nevysporiadal, a síce krajský súd v predmetnom rozsudku na odvolacie dôvody takmer vôbec nezareagoval.“.
Podľa názoru sťažovateľa«krajský súd nepostupoval v súlade s § 132 O. s. p., podľa ktorého súd v konaní a teda logicky najmä v rozhodnutí, ktoré je vyvrcholením občianskeho súdneho konania starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Sťažovateľ je názoru, že jeho právna a dôkazná argumentácia bola spôsobilá na to, aby súd v prípade vykonania všetkých navrhnutých dôkazov jeho žalobe vyhovel. Krajský súd v potvrdzujúcom rozsudku nerešpektoval ani § 157 ods. 2 O. s. p. ustanovujúci náležitosti odôvodnenia rozsudku, ktorý sa vzťahuje aj na rozsudok odvolacieho súdu. Viacstranovú argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v odvolaní v podstate „odbil“ odkazom na správnosť dôvodov rozsudku okresného súdu a doplnil jeho dôvody dvoma stručnými odsekmi.».
Sťažovateľ zdôraznil, že„Krajský súd sa v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ktoré sťažovateľ ako žalobca v odvolaní svojou skutkovou a právnou argumentáciou vyvracal bez toho, aby sa účinne zaoberal námietkami žalobcu, ktoré mali pre vec podstatný význam. Krajský súd v napadnutom rozsudku nekonštatoval irelevantnosť právnej argumentácie sťažovateľa avšak na strane druhej sa odmietol vecne zaoberať vyššie uvedenými odvolacími dôvodmi. Je nepochybné, že súčasťou práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky spojené s predmetom súdnej ochrany. Odpoveď súdu musí byť jasná a zrozumiteľná nielen súdu, ale predovšetkým účastníkovi konania, pretože súd rozhoduje o jeho subjektívnych právach (m. m. I. ÚS 241/07). Tým, že krajský súd nereagoval na podstatné odvolacie námietky sťažovateľa, jeho rozsudok je neodôvodnený, arbitrárny (svojvoľný) a tým priamo zasahujúci do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:
„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/603/2013 z 2.7.2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/603/2013 z 2.7.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 284,08 €, a to na účet JUDr. Jozefa Čorbu, PhD., advokáta, do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahuk všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavnýsúd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzickýchosôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 ústavy, práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu,ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré má spočívaťv nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu a jeho arbitrárnosti,v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľa mu bola odopretá možnosť domáhať saspravodlivosti, resp. mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniuv sťažnosti označených práv.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Podstata námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súduspočíva v tvrdení, že postupom krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní primeranýma ústavne akceptovateľným spôsobom nereagoval na námietky sťažovateľa, čím podľa jehonázoru odmietol v súdnom konaní spravodlivosť, resp. v dôsledku uvedeného mu bolaodňatá možnosť konať, tak ako to je opísané v prvej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia.Z námietok sťažovateľa je zrejmé, že vychádzajú z premisy, že krajský súd podľa jehonázoru nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadkua že práve v dôsledku tohto postupu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,čo sťažovateľ hodnotí ako porušenie svojich označených práv. Sťažovateľ vlastne tvrdí,že postupom krajského súdu, ktorého zavŕšením bolo vydanie napadnutého rozsudku, bolpozbavený súdnej ochrany v súdnom konaní, teda možnosti konať pred súdomv napadnutom konaní. Týmto postupom krajského súdu malo byť porušené aj jeho právona spravodlivé súdne konanie.
Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konaťpred súdom.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoposkytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdomprichádza v zásade do úvahy iba za predpokladu, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jejdovolať, najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konanípred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektoréhozo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladáautomaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
V situácii, keď dôvody sťažnosti sú koncentrované do námietky odňatia možnostikonať pred krajským súdom, sťažovateľovi nič nebránilo podať proti napadnutémurozsudku krajského súdu dovolanie, pričom prípustnosť svojho dovolania mohol oprieťo citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku a v rámci dovolacieho konaniasa domáhať ochrany v sťažnosti označených práv.
Z predloženej sťažnosti, k nej pripojených príloh a zo zistenia ústavného súduvyplýva, že sťažovateľ dovolanie nepodal, preto je potrebné urobiť záver, že nevyčerpaldovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho právúčinne poskytuje a na ktorého využitie bol oprávnený. Ústavný súd preto sťažnosťsťažovateľa mohol odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jejprerokovanie.
Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že sťažovateľ v podstate námietkou odňatiamožnosti konať pred súdom vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkomkrajského súdu (ale aj okresného súdu) a vlastne namieta nevykonanie ním navrhnutýchdôkazov, v dôsledku čoho podľa jeho názoru došlo k nesprávnemu, resp. neúplnémuprávnemu posúdeniu veci všeobecným súdom, a najmä nedošlo k dosiahnutiu výmazuobmedzujúcej poznámky vyznačenej na liste vlastníctva č..
Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd najskôr podrobneoboznámil priebeh konania pred okresným súdom poukazujúc na odôvodnenieprvostupňového rozsudku, ktorým okresný súd na základe vykonaného dokazovania návrhsťažovateľa zamietol.
Krajský súd v napadnutom rozsudku spomenul aj ďalšie dôvody (rozhodujúcefaktické skutočnosti), ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, ako ajinterpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval na odvolacie dôvodysťažovateľa, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:
„Žaloba žalobcu v prvom navrhnutom výroku bezpochyby je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c/ O. s. p. (návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem), pri ktorej je potrebné v prvom rade skúmať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, t. j. procesnú prípustnosť žaloby, pretože z cit. ust. vyplýva, že existencia a preukázanie naliehavého právneho záujmu je základnou podmienkou pre to, aby jej bolo možné vyhovieť (je procesnou podmienkou jej úspešnosti). Účelom určovacej žaloby je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany, a takáto žaloba je namieste vtedy, ak by bez požadovaného určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo právny vzťah, ktorého je účastníkom, alebo by sa jeho právne postavenie bez takéhoto určenia stalo neistým. Uvedený účel určovacej žaloby tak korešponduje práve s podmienkou, aby na určení právneho vzťahu alebo práva bol naliehavý právny záujem. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ho určovacia žaloba bude plniť, nebude splnená ani táto podmienka. V takom prípade súd bez toho, aby sa zaoberal vecou samou (príp. otázkou vecnej legitimácie), žalobcu zamietne, lebo nedostatok preukázania naliehavého právneho záujmu je spravidla prvoradým dôvodom, pre ktorý určovacia žaloba neobstojí. V žalobe o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je musí žalobca vždy tvrdiť a preukazovať skutočnosti, z ktorých vyplýva, že má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah, alebo právo. V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na opätovnom určení vlastníckeho práva k parcele registra zapísanej na, kat. úz., keďže jeho vlastníctvo k tejto parcele bolo už určené súdnym rozhodnutím. S týmto názorom súhlasí aj odvolací súd. Žalobca totiž už je zapísaný v katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník (podiel 1/1) spornej parcely č. 202/1 (výpis z katastra nehnuteľností na č. l. 6), a to v dôsledku konania Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 19/2004. V tomto konaní Okresný súd Poprad vyporiadal podielové spoluvlastníctvo účastníkov (okrem žalobcu odlišných od účastníkov v danej veci), a to rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 29.7.2006 a týmto parc. č. 202/1 určil do výlučného vlastníctva žalobcu (rozsudok na č. l. 10-14). Keďže žalobca bez akýchkoľvek pochybností už je zapísaný ako výlučný vlastník predmetnej parcely (dokonca na základe súdneho rozhodnutia, ktorým bolo vyporiadané podielové spoluvlastníctvo), nemôže mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení a navrhnutý určovací výrok by ním deklarovanú spornosť a neistotu neodstránil.
Z obsahu spisu totiž vyplýva, že záujmom žalobcu je predovšetkým dosiahnuť výmaz obmedzujúcej poznámky vyznačenej na, a preto žalobu v jej druhom výroku smeroval pôvodne voči správe katastra. O vyznačení obmedzujúcej poznámky rozhodla Správa katastra rozhodnutím č. X 60/2008 z 10.9.2008 (č. l. 7-8), a to podľa § 39 ods. 2 Katastrálneho zákona. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca v správnom konaní odvolanie nepodal a nemohol tak využiť ani postup v súlade s § 250v O. s. p.. Katastrálne úrady a správy katastra boli miestnymi orgánmi štátnej správy, ktoré vykonávali štátnu správu na úseku katastra, preto uloženie akejkoľvek povinnosti týkajúce sa ich pôsobnosti, či zákazu konať vo veciach ich právomoci súdnym rozhodnutím je neprípustné, (súdom prislúcha právo kontroly a zákonnosti rozhodnutí orgánov štátnej správy iba v rámci správneho súdnictva - piata časť O. s. p.). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa ani v časti týkajúcej sa druhého navrhnutého výroku rozhodnutia nemožno hodnotiť ako nepreskúmateľné a vo výsledku je toto rozhodnutie správne.“
Vzhľadom na uvedené za stavu, keď podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňav danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav,správne vec právne posúdil a keď sťažovateľ podľa jeho názoru v odvolaní neuviedolžiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnenínapadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, krajský súd rozsudok okresného súdu v celomrozsahu potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 OSP).
Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickoma právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svojezákladné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,má právo na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo formezákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj Občiansky súdny poriadok v § 157ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne inýúčastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považujeza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotenídôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbána to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebnéz hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťouje aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnújudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudokGarcia Ruiz v. Španielsko z 21. 1. 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesťpresvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti samôže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd neopomenul všetky náležitostizákonného rozhodnutia tak, ako vyplýva z § 157 ods. 2 OSP, a tieto pri svojom postupe ajprakticky aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivéa preskúmateľné rozhodnutie.
Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľačl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutomkonaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základnýchpráv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jejuplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4)a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnychokolnostiach prípadu (v danej veci Občianskeho súdneho poriadku) je ústavneakceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Ústavný súd taktiež pripomína, že v súlade so svojou judikatúrou posudzujespravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnostidochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesnépochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celokbol nespravodlivý, a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánovverejnej moci síce k určitému pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúcapríčinná súvislosť medzi prípadne zisteným porušením práva a jeho dôsledkamina spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tierozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).
Vzhľadom na uvedené posudzoval ústavný súd sťažnosťou napadnutý rozsudokkrajského súdu z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základnýchpráv a slobôd. Preto nebolo jeho úlohou do detailov znovu preskúmať prípad z pozíciev okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani podrobiť revíziinapadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznammožných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá bymohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.
Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenýmodvolacím dôvodom, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, akéskutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnenírozhodnutia zrozumiteľným spôsobom objasnil svoje úvahy o tom, prečo nesúhlasís niektorými názormi sťažovateľa, reagujúc na všetky podstatné odvolacie námietky vrátanenámietky týkajúcej sa výmazu obmedzujúcej poznámky vo vzťahu k časti pozemku(239 m2) vyvlastnenej v prospech„Československého štátu – Miestneho národného výboru v Studenci na základe rozhodnutia číslo: výst./3059/65, zo dňa 25. 8. 1965, právoplatného dňa 16. 9. 1965, číslo zmeny 1/67“.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajskéhosúdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súdnezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v zneníplatnom v relevantnom čase, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenýmičlánkami ústavy a dohovoru.
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkovýcha právnych záverov, pričom ústavný súd neskonštatoval, že by závery, ku ktorým krajskýsúd dospel, bolo možné označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplývaz nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názoromkrajského súdu nestotožnil, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu(napr. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnuochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusírozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ichdôvodov a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovalizávery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú náležite odôvodnené a majú oporuvo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný postup krajského súdu nevykazuje znakysvojvôle a odôvodnenie jeho rozhodnutia vychádza z jeho vlastných myšlienkovýchpostupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenianahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuťdo právneho názoru krajského súdu.
Napokon je potrebné dodať, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ideo čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou prieskumnouinštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov. V danej veci sťažovateľ dôslednenerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti, keď obsahomsťažnosti ho stavia do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že niet žiadnej spojitosti medzinapadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(m. m. IV. ÚS 112/05).
Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že obsahom základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkakonania.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípadezlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiťpozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľaktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasneporušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďžeústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť ani k porušeniusťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1dodatkového protokolu (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmisťažovateľa sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015