znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 565/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I. A.,   zastúpeného   obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Patassy, s. r. o., Koceľova 9, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Lehel Patassy, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Sociálnej poisťovne, ústredia, Ulica 29. augusta 8, Bratislava v konaní o priznaní starobného dôchodku vedeného pod č. 480 527 7330 0 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. A. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. augusta 2014 doručená sťažnosť I. A., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho základného práva   podľa   čl.   39   ods.   1   ústavy   postupom   Sociálnej poisťovne,   ústredia,   Ulica 29. augusta 8, Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), v konaní o priznaní starobného dôchodku vedeného pod č. 480 527 7330 0.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne č. 480 527 7330   0   z   24.   apríla   2003   bol   sťažovateľovi   v   zmysle   §   21   zákona č. 100/1988 Zb. o   sociálnom   zabezpečení   v   tom   čase   platnom   znení   (ďalej   len „zákon o sociálnom zabezpečení“) priznaný od 27. mája 2003 starobný dôchodok v sume 8 697 Sk mesačne.

Ďalším rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 480 527 7330 0 z 21. júla 2003 bol sťažovateľovi   v zmysle § 21   ods.   3, §   173i ods.   l   a § 96   ods.   4 zákona o   sociálnom zabezpečení   starobný   dôchodok   od   22.   augusta   2003   odňatý.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7 So 48/2007 toto rozhodnutie Sociálnej poisťovne zrušil a vec jej vrátil na nové konanie.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   opisuje,   ako   Sociálna   poisťovňa   po   vrátení   veci na ďalšie konanie viackrát rozhodla o starobnom dôchodku sťažovateľa, pričom tieto jej rozhodnutia   boli   rozhodnutiami   krajského   súdu   vždy   zrušené   a   vec   jej   bola   vrátená na ďalšie konanie. Naposledy bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne (z 3. októbra 2012) zrušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Sd 324/2012 z 13. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 13. novembra 2013“) a vec bola vrátená Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie, s uvedením, že v novom konaní je Sociálna poisťovňa viazaná právnymi názorom krajského súdu v ňom uvedeným.

Po vrátení veci Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie opisuje sťažovateľ konanie takto: «Listom   z   9.03.2013   bolo   sťažovateľovi   Sociálnou   poisťovňou...   oznámené,   že v súvislosti   s   realizáciou   Rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   5   Sd   324/2012-95 z 13.11.2013, bude o jeho nároku bezodkladne rozhodnuté.

Písomným podaním zo dňa 07.05.2014 podal sťažovateľ Generálnemu riaditeľovi Sociálnej   poisťovne   sťažnosť   pre   porušovanie   zákona   v   postupe   Sociálnej   poisťovne... nerealizovaním Rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. 5 Sd 324/2012-95 z 13.11.2013... Oznámením   výsledku   prešetrenia   sťažnosti   z   29.07.2014   Sociálna   poisťovňa oznámila sťažovateľovi, že „Písomnými Rozhodnutiami č. 480 527 7330 0 - I., II., III. a IV. z 28.05.2014, bol realizovaný Rozsudok Krajského súdu v Bratislave. Výplata starobného dôchodku bola uvoľnená s účinnosťou od 22.08.2003.“»

Sťažovateľ   v   závere   sťažnosti   poukazuje   na   to,   že „Napriek   právoplatnému Rozhodnutiu Sociálnej poisťovne - ústredie č. 48 05 27 7330 zo dňa 24.04.2003, Sociálna poisťovňa... bez právneho dôvodu sťažovateľovi nevypláca od 23.08.2003, t. j. 11 rokov starobný dôchodok v sume 8 697.- Sk (288,71 EUR s príslušnou mierou valorizácie), čím už 11 rokov porušuje základné právo sťažovateľa na právnu istotu a právo primerané hmotné zabezpečenie v starobe v zmysle čl. 1 odst. 1 a čl. 39 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky...“.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„a) v zmysle ustanovenia § 56 odst. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení vysloví, že Sociálna poisťovňa - ústredie porušila základné právo sťažovateľa na právnu istotu a na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, uvedené čl. 1. odst. 1 a v čl. 39 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky, zákon č.460/1992 Zb. v platnom znení tým, že sťažovateľovi bez právneho dôvodu nevypláca od 23.08.2003, t. j. 11 rokov starobný dôchodok v sume 8 697.- Sk ( 288,71 EUR s príslušnou mierou valorizácie) a tým, že nerealizovala Rozsudok Krajského   sudu   v   Bratislave   č.   5   Sd   324/2012   -   95   zo   dňa   13.11.2013   s   vyznačením právoplatnosti dňa 15.01.2014

b) v zmysle ustanovenia § 56 odst.3 písm. a) zákona č.38/1993 Z. z. v platnom znení, prikazuje   Sociálnej   poisťovni   -   ústredie   aby   vo   veci   konala   a   bezodkladne   realizovala Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 5 Sd 324/2012-95 z 13.11.2013 v zmysle poučenia uvedeného v Rozsudku.“

V prípade úspešnosti v konaní si sťažovateľ uplatňuje „aj náhradu trov právneho zastúpenia v konaní v sume 268.- EUR (2 úkony á 134.- EUR - prevzatie veci a porada s klientom a podanie Návrhu)“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v určitej veci oprávnený rozhodnúť všeobecný súd, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu.

Uvedený záver potvrdzuje aj § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Platí to aj pre sťažovateľom označený postup Sociálnej poisťovne.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy (všeobecné) súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí a opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy a zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci.   Iným zásahom   je   aj   nečinnosť   orgánu   verejnej   správy,   pričom   za   orgán   verejnej   správy   sa na účely konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku („Správne súdnictvo“) považuje aj poisťovňa, ktorej nečinnosť sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta.

Z   citovaných   právnych   noriem   vyplýva,   že   vo   vzťahu   k namietanému   postupu Sociálnej   poisťovne   ako   orgánu   verejnej   správy   je   na   základe   návrhu   sťažovateľa oprávnený   rozhodnúť   v rámci   správneho   súdnictva   všeobecný   súd.   Túto   právomoc všeobecného súdu nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom (mutatis mutandis IV. ÚS 78/04).

Ak sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že Sociálna poisťovňa v konaní po vrátení veci na ďalšie konanie postupuje so zbytočnými prieťahmi, ústavný súd uvádza, že podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí,   že orgán verejnej správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   záverov   a   skutkového   stavu   opísaného sťažovateľom ústavný súd uzavrel, že v predmetnej veci nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podobne napr. IV. ÚS 49/04, II. ÚS 59/04 alebo IV. ÚS 78/04).

Ústavný súd k uvedenému ešte nad rámec dodáva, že z príloh pripojených k sťažnosti (z   prípisu   Sociálnej   poisťovne   z   29.   júla   2014)   vyplýva,   že   Sociálna   poisťovňa   začala „realizovať“ rozsudok krajského súdu z 13. novembra 2013, keď 28. mája 2014 vydala rozhodnutia č. 480 527 7330- I., II., III., IV; pričom „Výplata starobného dôchodku bola uvoľnená s účinnosťou od 22. augusta 2003“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že konanie o priznanie starobného dôchodku trvalo   až   11   rokov,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   na   jeho   situáciu   existujú   aj   iné právne normy   umožňujúce   sťažovateľovi   dosiahnuť   ochranu   svojho   práva   v   konaní pred všeobecnými súdmi. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon č. 514/2003 Z. z.“) upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených   týmto   zákonom   za   škodu,   ktorá   bola   spôsobená   orgánmi   verejnej   moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa   §   9   ods.   1 zákona č.   514/2003 Z.   z. štát   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za   nesprávny   úradný   postup sa   považuje aj porušenie povinnosti   orgánu   verejnej   moci   urobiť   úkon   alebo   vydať   rozhodnutie   v   zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy   v   konaní   alebo   iný   nezákonný   zásah   do   práv,   právom   chránených   záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa   § 9   ods.   4 zákona č.   514/2003   Z.   z.   právo   na náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočná škoda a ušlý zisk sa uhrádza, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   vzhľadom   na   ujmu   spôsobenú nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym   úradným   postupom,   uhrádza   sa   aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Z označených ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že sťažovateľ sa môže domáhať   nároku   na   náhradu   škody   vrátane   nemajetkovej   ujmy   z   dôvodu   nesprávneho úradného postupu (nečinnosť, zbytočné prieťahy). Ak príslušný orgán (v tomto prípade Sociálna   poisťovňa)   neuspokojí   nárok   na   náhradu   škody   alebo   uspokojí   iba   jeho   časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na príslušnom všeobecnom súde.

Ústavný súd uzavrel, že ani v tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014