znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 565/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., B., správcu konkurznej podstaty úpadcu J., spol. s r. o. v konkurze, B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 30. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 64/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. T., správcu konkurznej podstaty úpadcu J., spol. s r. o. v konkurze, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2012 doručená sťažnosť JUDr. I. T., B., správcu konkurznej podstaty úpadcu J., spol. s r. o. v   konkurze,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namieta   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 64/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy tvorenej kópiou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v 2. rade v konaní vedenom na návrh Mgr. J. N., B. (ďalej len „navrhovateľka“), pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 218/2006, ktorého predmetom bolo určenie, že nájomný pomer   k bytu   neskončil.   Ako   odporca   v 1.   rade   bol   v návrhu   navrhovateľky   označený úpadca.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   14   C   218/2006-68   z 27.   septembra   2007   návrh navrhovateľky zamietol, pretože podľa jeho názoru sa navrhovateľka proti výpovedi úpadcu zo 7. júla 2005 mala brániť návrhom na určenie jej neplatnosti podľa § 711 ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) v lehote troch mesiacov od jej doručenia. Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 10. marca 2009 v konaní sp. zn.14 Co 323/2007 zamietnutie návrhu navrhovateľky proti úpadcovi potvrdil a v časti proti   sťažovateľovi   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   určil,   že   nájomný   pomer ku konkretizovanému bytu neskončil.

O dovolaní   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozhodol   tak,   že   uznesením   z 9.   júna   2010 v konaní sp. zn. 5 Cdo 210/2009 odvolací rozsudok krajského súdu v zmeňujúcom výroku zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Konštatoval danosť vady podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „OSP“),   pretože   ak   krajský   súd   bol „toho   názoru,   že   sa   na   vec   vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre   rozhodnutie   veci   rozhodujúce,   mal   vyzvať   účastníka   konania   (odporcu   2/),   aby   sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadril“.

Po   opätovnom   prerokovaní   odvolania   navrhovateľky   krajský   súd   rozsudkom z 27. septembra 2011 v konaní sp. zn. 14 Co 161/2010 rozsudok okresného súdu vo výroku týkajúcom sa sťažovateľa opätovne zmenil a určil, že nájomný pomer k bytu neskončil. V odôvodnení   svojho   rozsudku   krajský   súd   skutkovo   rekapituloval,   že   úpadca   uzavrel s navrhovateľkou 1. februára 2000 nájomnú zmluvu o nájme bytu č. 6 na druhom poschodí bytového   domu   v B.   Navrhovateľka „podľa   zákona   č. 182/1993   Z.   z.   spolu   s ďalšími nájomníkmi podala na súd návrh, aby súd dal súhlas za prenajímateľa na predaj bytu. Prvostupňový   súd   rozsudkom   zo dňa   2.   apríla   2003   sp. zn. 13C/53/2000   návrhu navrhovateľky vyhovel, na rozsudok vyznačil právoplatnosť dňom 29. júla 2003. Odporca dňa 5. augusta 2003 podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie. Dňa 6. septembra 2003   požiadal   o odpustenie   zmeškania   lehoty   na   odvolanie.   Prvostupňový   súd   dňa 24. novembra 2003 žiadosť o odpustenie lehoty zamietol, Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 28. januára 2004 zrušil prvostupňové uznesenie, na čo prvostupňový súd opätovne dňa 27. mája 2005 zamietol žiadosť odporcu o odpustenie zmeškanej lehoty. Odvolací súd dňa 17. augusta 2005 uznesením vyslovil, že odvolanie je podané v lehote. Toto uznesenie bolo doručené navrhovateľke... 2. septembra 2009 (správne má byť 2005, pozn.). V odvolacom konaní odvolací súd uznesením zo dňa 28. júna 2006 sp. zn. 15Co 33/2006 zrušil rozsudok súdu   prvého   stupňa   a vrátil   vec   na   nové   prejednanie   a rozhodnutie,   uznesenie   bolo doručené navrhovateľke dňa 16. augusta 2006. Toto konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené. Dňa 14. augusta 2003 navrhovateľka podala písomnú žiadosť s právoplatným rozsudkom Správe katastra B. o vklad vlastníckeho práva k bytu, správa katastra povolila vklad   vlastníctva   v prospech   navrhovateľky   dňa   25.   júla   2005,   rozhodnutie   o povolení vkladu bolo navrhovateľke doručené 5. augusta 2005. Katastrálny úrad B. rozhodnutím zo dňa 22. februára 2006 zrušil prvostupňové rozhodnutie správy katastra... z 25. júla 2005 o povolení   vkladu...   Dňa   7.   júla   2005   odporca   1/   -   J.   spol.   s r.   o.   dal   navrhovateľke výpoveď   z nájmu   bytu   podľa   §   711   ods.   1   písm.   d/   Občianskeho   zákonníka.   Výpoveď bola doručená navrhovateľke, presný dátum prevzatia preukázaný nie je, pretože odporca 2/ nedoložil doklad o doručení tejto písomnosti...“.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   ustálil   danosť   naliehavého   právneho   záujmu navrhovateľky   na   požadovanom   určení,   lebo   sťažovateľ   jej   11.   decembra   2006   doručil výzvu   na   vypratanie   predmetného   bytu   s odvolaním   sa   na výpoveď   z júla   2005.   Ďalej krajský   súd   dôvodil,   že „navrhovateľka,   ktorá   bola   úspešná   v súdnom   konaní voči odporcovi   1/   o nahradenie   súhlasného   prejavu   vôle   s kúpnymi   zmluvami   o prevode vlastníctva   k predmetnému   bytu   po   tom,   čo   na   tomto   rozhodnutí   došlo   aj   k vyznačeniu právoplatnosti,   sa   dôvodne   mohla   domnievať,   že   má   právny   titul   pre nadobudnutie vlastníctva k predmetnému bytu s tým, že po nahradení prejavu vôle odporcu 1/ uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, boli účastníci konania obsahom tejto zmluvy viazaní. Po rozhodnutí   Správy   katastra   v B.   o povolení   vkladu   zo   dňa   25.   júla   2005   a po   jeho obdržaní   5.   augusta   2005   navrhovateľka   sa   dôvodne   domnievala,   že je   vlastníčkou predmetného bytu, pretože v tomto období jej svedčil aj nadobúdací titul – právny dôvod a splnený   bol   aj   právna   spôsob   nadobudnutia   vlastníctva   –   vklad   do   katastra. Až rozhodnutím   krajského   súdu   zo   dňa   17.   augusta   2005   (doručené   navrhovateľke 2. septembra 2005) bolo rozhodnuté, že odvolanie odporcu – prenajímateľa proti rozsudku o nahradení prejavu vôle bolo podané včas, čo znamenalo, že nadobúdací titul pre vznik vlastníckeho práva k predmetnému bytu neexistoval a že napriek zápisu vlastníckeho práva v katastri   navrhovateľka   nemohla   zatiaľ   vlastníčkou   predmetného   bytu   byť.   V období takýchto nedoriešených právnych vzťahov odporca 1/ v pozícii prenajímateľa s poukazom na   ustanovenie   §   711   ods.   1   písm.   d/   Občianskeho   zákonníka   doručil   navrhovateľke výpoveď z nájmu bytu pre hrubé porušenie povinností nájomcu – neplatenie nájomného, pričom   navrhovateľka   právo   podľa   §   711   ods.   6   Občianskeho   zákonníka   na   určenie neplatnosti výpovede nevyužila a návrh na súde neuplatnila. Aj keď odvolací súd prisvedčil námietke   odporcu   2/   v tom,   že   v čase   doručenia   výpovede   dňa   7.   júla   2005   sa navrhovateľka nemohla dôvodne domnievať, že je vlastníčkou bytu, pretože v tomto čase ešte nebol povolený vklad vlastníckeho práva v jej prospech, odvolací súd mal za to, že vzhľadom na všetky skutkové aj právne súvislosti je výpoveď zo dňa 7. júla 2005 absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, keďže predmetná výpoveď obchádza zákon a tento právny úkon je tiež v rozpore s dobrými mravmi... ustanovenie § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka sleduje postihnutie nájomcu za hrubé porušenie jeho   povinností   vyplývajúcich   z nájmu   bytu,   najmä   neplatením   nájomného   alebo   úhrad spojených s užívaním bytu za čas dlhší ako 3 mesiace. V uvedenej veci vzhľadom na všetky prv   uvedené   súvislosti   potom,   ako   navrhovateľka   ako   nájomkyňa   (spolu   s ďalšími nájomcami) bola dôvodne presvedčená v tom, že jej patrí právna ochrana a nie je povinná platiť za nájom bytu, keďže sa cítila byť viazaná rozhodnutím súdu s vyznačenou doložkou právoplatnosti   o nahradení   vôle   odporcu   uzavrieť   zmluvu   o prevode   vlastníctva   bytu. Navrhovateľka (spolu s ostatnými navrhovateľmi) sa začala správať ako vlastníčka a plnila svoje povinnosti hradiť za služby spojené s užívaním bytu na účet spoločenstva vlastníkov bytov... Vzhľadom na túto situáciu výpoveď daná odporcom 1/ nebola v súlade s účelom sledovaným ustanovením § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, pretože jej cieľom nemohlo byť postihnúť navrhovateľku za hrubé porušenie povinností nájomcu, keďže z jej strany   z vyššie   uvedených   dôvodov   k takémuto   správaniu   dôjsť   nemohlo.   Odvolací   súd vyhodnotil uvedený právny úkon – výpoveď zo 7.   júla 2005 aj ako absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi..., pretože odporca 1/ ako prenajímateľ v čase, keď   toto   jeho   postavenie   bolo   závažným   spôsobom   spochybnené,   dal   navrhovateľke výpoveď z dôvodov, ktoré neexistovali. Absolútna neplatnosť právneho úkonu... nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona... a hľadí sa naň ako by nebol urobený... To znamená, že právny úkon síce existuje, ale nenastanú jeho právne účinky. V tomto prípade teda nemohli nastať právne účinky výpovede.“.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie   založené   na   dôvode podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP. Zdôrazňoval, že určovací návrh navrhovateľka podala 18. decembra 2006, teda „po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu..., a preto je predmetné konanie   konaním   týkajúcim   sa   majetku   podliehajúceho   konkurzu   patriaceho   úpadcovi... Pritom po vyhlásení konkurzu sa v zmysle § 47 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z. z... môžu začať len také súdne konania, ktoré ZKR výslovne pripúšťa.“.

K vade   spočívajúcej   v nesprávnom   právnom   posúdení   veci   sťažovateľ   v dovolaní uviedol,   že „navrhovateľka   sa   vlastníčkou   predmetného   bytu   nikdy   nestala   z dôvodu absencie   právne   relevantného   titulu,   keďže   rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica zo dňa 2. apríla 2003 č. k. 13 C 53/00-499 nenadobudol právoplatnosť, toto rozhodnutie bolo zrušené a súdne konanie o nahradenie vyhlásenia vôle... nie je dodnes právoplatne skončené...   Vyhovením   návrhu   navrhovateľky   došlo   k obídeniu   zákonného   ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, keďže táto neplatnosť výpovede zo dňa 7. júla 2005 v zákonom   stanovenej   trojmesačnej   prekluzívnej   lehote   nenapadla.   Právne   závery odvolacieho   súdu   navyše   vychádzajú   len   z údajných   domnienok   navrhovateľky   a vôbec nerešpektujú fakty a platné právo... navrhovateľka sa vlastníčkou nestala ani len dočasne z dôvodu   zrušenia   rozhodnutia   správy   katastra   o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva v prospech   navrhovateľky   s účinkami   ex   tunc.   Nebola   a nemohla   byť   vlastníčkou predmetného bytu ani v čase doručenia výpovede z nájmu predmetného bytu zo dňa 7. júla 2005. Navyše v tomto čase..., ešte ani nebolo vydané nezákonné rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva navrhovateľky. Táto sa v čase doručenia výpovede ani len nemohla dôvodne domnievať, že je vlastníčkou predmetného bytu...“.

Sťažovateľ v dovolaní zdôraznil, že navrhovateľka „2. septembra 2005, t. j. v čase plynutia prekluzívnej lehoty prestala byť dobromyseľná v tom že je predmetný byt patrí, keďže jej bolo doručené rozhodnutie krajského súdu, z ktorého vyplývalo, že J. spol. s r. o. podala   odvolanie   včas.   Navyše   navrhovateľka   zmeškala   lehotu   na   napadnutie   platnosti výpovede z nájmu bytu na súde, a preto jej nájomný pomer zanikol... ak nájomca návrh o neplatnosť   výpovede   nepodá   buď   vôbec,   alebo   ju   nepodá   v uvedenej   trojmesačnej prekluzívnej lehote, platí, že účinky výpovede z nájmu nastali a teda výpoveď z nájmu bytu sa považuje za platnú a to aj v tom prípade, ak by výpoveď platnou nebola. Preto v inom konaní...   už   otázka   platnosti,   respektíve   neplatnosti   výpovede   z nájmu   bytu   nemôže   byť súdom posudzovaná a súd musí vychádzať z nevyvrátiteľnej domnienky, že výpoveď z nájmu bytu je platná...“.

Najvyšší súd rozsudkom z 30. júla 2012 v konaní sp. zn. 5 Cdo 64/2012 dovolanie sťažovateľa zamietol. K argumentácii sťažovateľa založenej na potrebe aplikácie § 47 ods. 4 zákona   č.   7/2005   Z. z.   o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   najvyšší   súd   uviedol,   že „oprávnenie   nájomcu domáhať sa súdnej ochrany uplatňovaným návrhom (nie úspechu v konaní) vyplýva priamo z... zákonného ustanovenia ZKR a nie je vylúčené § 47 ods. 4 ZKV, ako to mylne dovolateľ namieta. Návrh o určenie, že právo nájmu neskončilo, môže podať nájomca proti správcovi konkurznej podstaty ako prenajímateľovi v súlade s § 47 ods. 4 s použitím § 45 ods. 4 ZKV.“.

K námietke   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   sa   najvyšší   súd   stotožnil so záverom   krajského   súdu   o danosti   naliehavého   právneho   záujmu   navrhovateľky na požadovanom   určení.   K veci   samej   dôvodil,   že   použitie   §   711   ods.   6   Občianskeho zákonníka „predpokladá po prvé, že vôbec existuje výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný, adresný,   hmotnoprávny   úkon   konkrétneho   prenajímateľa   urobeného   voči   konkrétnemu nájomcovi a po druhé, že prenajímateľ výpoveď nájomcovi doručil. V opačnom prípade, t. j. ak vôľa, obsahom ktorej je výpoveď, prejavená nebola (právny úkon výpovede nájmu bytu neexistuje), resp. bola, ale právny úkon nebol nájomcovi vôbec doručený, aplikácia ustanovenia   §   711   ods.   6   Občianskeho   zákonníka   do   úvahy   neprichádza.   Nájomca   sa logicky nemôže s úspechom domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého existencia chýba, resp.   uplatniť   neplatnosť   výpovede   na   súde,   ak   mu   výpoveď   nebola   vôbec   doručená... V takýchto prípadoch zánik nájmu bytu v zmysle § 710 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka nastať nemôže, pričom súd je povinný v každom konaní, t. j. aj v konaní o vypratanie bytu sa námietkou nájomcu, v tomto smere vznesenou zaoberať. V takomto prípade totiž nejde o riešenie otázky (ne)platnosti výpovede v zmysle § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka... Preto   aj   v prípade   návrhu   na   určenie,   že   nájomný   pomer   k bytu   neskončil   výpoveďou, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že takýto právny úkon je neplatný, je povinnosťou súdu skúmať predbežnou otázkou... platnosť právneho úkonu – výpovede, na základe ktorej malo prísť k zániku nájmu bytu... Opačným výkladom by bol zmarený zákonodarcom sledovaný cieľ ochrany právneho inštitútu nájmu bytu tým, že k jeho skončeniu môže prísť... len písomnou výpoveďou z taxatívne v zákone vymenovaných dôvodov, ktoré musia byť v zmysle § 711 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výpovedi skutkovo vymedzené. Absolútne neplatný právny úkon   výpovede   z nájmu   bytu   nemožno   konvalidovať   uplynutím   prekluzívnej...   lehoty na podanie   návrhu   o určenie   výpovede   z nájmu   bytu   neplatnou.   Z   uvedeného   vyplýva, že platnosť   výpovede   je   vždy   predmetom   predbežného   prieskumu   súdu,   pretože   je predpokladom   skončenia   nájmu   bytu,   z ktorého   dôvodu   už   neexistujúcemu   nájomnému vzťahu   nemôže   súd   poskytnúť   súdnu   ochranu,   ale   v zmysle   §   126   ods.   1   Občianskeho zákonníka musí naopak súdnu ochranu poskytnúť právu vlastníckemu.“.

Najvyšší   súd   zhodne   s krajským   súdom   zaujal   i názor   o rozpore   posudzovanej výpovede   s dobrými mravmi.   V tejto súvislosti   uviedol,   že „výpoveď   z nájmu bytu...   je krajným opatrením predstavujúcim najprísnejšiu možnú sankciu za porušenie povinností nájomcom,   ktorej   použitie   musí   byť   úmerné   závažnosti   konania   nájomcu   v konkrétnom prípade“.   Ďalej   najvyšší   súd   konštatoval,   že „po   nahradení   prejavu   vôle   pôvodného odporcu uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu boli účastníci konania viazaní obsahom zmluvy, v zmysle ktorej prešla na navrhovateľku povinnosť zaplatiť pôvodnému odporcovi kúpnu cenu bytu. Od podania návrhu na vklad vlastníckeho práva k bytu po rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu až do následného zrušenia rozhodnutia o povolení vkladu bola navrhovateľka... dôvodne presvedčená o tom, že jej patrí právna ochrana v tom, že nie je   povinná   platiť   nájomné   za   byt,...   Preto   aj   platila   len   platby   určené   spoločenstvom vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Práve aj do tohto obdobia pritom spadá obdobie rokov 2004 a 2005, vo vzťahu ku ktorému strana odporcu deklaruje porušenie povinností navrhovateľky...   Za   podstatné   pritom   dovolací   súd   považoval   aj   časový   sled   udalostí, keď výpoveď z nájmu bytu v zmysle § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka bola daná dňa 7. júla 2005 a pred jej daním už bolo súdom s vyznačenou doložkou právoplatnosti 29. júla 2003 rozhodnuté o nahradení súhlasu dovolateľa so zmluvou o prevode vlastníctva k spornému bytu, bol podaný návrh na vklad (14. augusta 2003) o ktorom bolo rozhodnuté 25. júla 2005 s tým, že právne účinky vkladu zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu vznikli ku dňu doručenia návrh na vklad, t. j. 14. augusta 2003. Vychádzal z toho, že aplikácia príslušných   ustanovení   právneho   poriadku   súdom   pri   jej   výklade,   ak   má   byť   ústavne konformnou, a nie svojvoľnou, musí tieto okolnosti vziať do úvahy, a preto výpoveď posúdil ako neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi...“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   argumentuje   názorom, podľa ktorého „postup Najvyššieho súdu, ktorý nerešpektoval zákonnú úpravu týkajúcu sa možnosti napadnutia výpovede nájmu (t. j. napadnutie výpovede v prekluzívnej trojmesačnej lehote   odo   dňa   jej   doručenia   s následkom   zániku   práva   v dôsledku   jeho   neuplatnenia) a prisvedčenie   určovaciemu   návrhu   J.   N.,   ktorý   je   faktickým   obídením   zákonom stanoveného spôsobu uplatnenia práva, je v rozpore s princípom právnej istoty. Zároveň vyslovené   právne   závery   Najvyššieho   súdu   v napadnutom   rozhodnutí   (údajné   dôvodné domnievanie sa J. N. o tom že je vlastníčkou bytu a z toho vyvodená neplatnosť výpovede) sú so zreteľom na nižšie opísaný skutkový stav veci zjavne neodôvodnené a arbitrárne.“.

Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že „v inom konaní, ako je konanie o neplatnosti výpovede z nájmu už otázka platnosti, resp. neplatnosti preto nemôže byť posudzovaná. Opačný   záver   je   v rozpore   s princípom   právnej   istoty,   nakoľko   by   viedol   k záveru, že napadnúť výpoveď z nájmu bytu je prostredníctvom takto formulovaného určovacieho návrhu možné v akejkoľvek lehote od doručenia výpovede.“.

K záveru najvyššieho súdu o dôvodnom presvedčení navrhovateľky o existencii jej vlastníckeho   práva   k predmetnému   bytu   sťažovateľ   uvádza,   že «posúdenie   platnosti/ resp. neplatnosti   nejakého   právneho   úkonu...   na   základe   subjektívnych   pocitov, resp. domnienok osoby, ktorej bol tento úkon adresovaný! je v príkrom rozpore s princípom právneho   štátu.   Platnosť,   resp.   neplatnosť   je   potrebné   posudzovať   v čase   urobenia právneho   úkonu   podľa   objektívneho   stavu,   bez   ohľadu   na   subjektívne   „dôvodné domnienky“   osoby,   ktorej   bol   tento   úkon   určený.   Skúmanie   subjektívnej   stránky   je opodstatnené len na strane osoby, ktorá tento úkon urobila (t. j. na strane sťažovateľa), ktorý bol v čase kedy bola J. N. daná výpoveď jednoznačne na základe všetkých skutočností presvedčený,   že je vlastníkom   predmetného   bytu...   Vyvodenie   absolútnej   neplatnosti právneho   úkonu   Najvyšším   súdom   v napadnutom   rozhodnutí   na základe   subjektívnych pocitov či domnienok toho, komu bol právny úkon určený nemá oporu v platnom práve a zaťažuje napadnuté rozhodnutie vadou.».

Sťažovateľ   spochybňuje   aj   samotný   subjektívny   postoj   navrhovateľky   k otázke vlastníckeho práva k spornému bytu. Zdôraznil, že „rozsudok o nahradení prejavu vôle sťažovateľa... nie je dodnes a nikdy nebol právoplatný“. Poukazuje na fakt, že rozhodnutie orgánu   správy   katastra   nehnuteľností   navrhovateľka „prevzala   dňa   5.8.2005, t. j. až po prevzatí   výpovede   z nájmu   bytu   dňa   18.7.2005!   V čase   prevzatia   výpovede z nájmu bytu teda neexistovalo žiadne rozhodnutie správy katastra a teda J. N. sa nemohla domnievať,   že   sa   stane   vlastníčkou   predmetného   bytu.   J.   N.,   ako účastníčka   konania o nahradenie prejavu vôle obdržala všetky súdne rozhodnutia ako aj opravné prostriedky podávané protistranou a teda musela vedieť, že ešte v roku 2003!!!! bolo voči rozsudku o nahradení   prejavu   vôle   sťažovateľa   v zákonnej   lehote   podané   odvolanie,   a teda   tento rozsudok nikdy nemohol nadobudnúť právoplatnosť. Vedomosť J. N. o podanom odvolaní... jednoznačne   spochybňuje   jej   dobromyseľnosť.   Taktiež   ešte   počas   plynutia   prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu bytu (dňa 2.9.2005) bolo J. N. doručené   uznesenie   Krajského   súdu...   zo dňa   27.5.2005,   v ktorom   tento   rozhodol,   že odvolanie sťažovateľa proti rozsudku o nahradení prejavu vôle bolo podané včas. J. N. bez akýchkoľvek   pochybností   najneskôr   od   tohto   dátumu,   t.   j.   2.9.2005   –   teda   ešte   počas plynutia   prekluzívnej   lehoty   na uplatnenie   žaloby   o neplatnosť   výpovede   –   prestala   byť dobromyseľná v tom, že jej predmetný byt patrí. V tomto čase mala J. N. stále dostatok času na   podanie   žaloby   o neplatnosť   výpovede   z nájmu   (k   uplynutiu   lehoty   došlo   dňa 18.10.2005). Napriek tomu, toto svoje zákonné právo nevyužila a až v mesiaci december 2006! (t. j. viac ako rok po uplynutí prekluzívnej lehoty) podala návrh, ktorým sa domáhala určenia, že jej nájomný pomer neskončil.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

„Najvyšší   súd   SR   rozhodnutím   zo   dňa   30.7.2012,   sp.   zn.   5Cdo   64/2012   porušil základné právo JUDr. I. T., správcu úpadcu J., spol. s r. o. v konkurze, na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.   Ústavný súd   zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2012, sp. zn. 5Cdo 64/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Vzhľadom   na   absenciu   zákonom   predpísaných   náležitostí   vyzval   ústavný   súd 5. decembra   2012   sťažovateľa   na   doplnenie   jeho   sťažnosti.   Výzve   sťažovateľ   vyhovel podaním doručeným ústavnému súdu 31. decembra 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti argumentuje v prospech záveru o porušení jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   dovolacím   rozsudkom   najvyššieho   súdu na podklade dvoch zásadných námietok.

1. V prvom rade dôvodí právnym názorom, podľa ktorého ak nájomca po prevzatí výpovede   nepodá   návrh   na vyslovenie jej neplatnosti podľa   § 711 ods.   6 Občianskeho zákonníka   v tam   uvedenej   prekluzívnej   lehote,   potom   už   nemožno   platnosť   výpovede ako právneho úkonu posudzovať v iných konaniach.

Ústavný súd na úvod zdôrazňuje, že predmetnú námietku už sťažovateľ predniesol v dovolaní podanom proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd sa s ňou v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   vysporiadal,   a tak   úlohou   ústavného   súdu   je   iba posúdenie, či dôvody najvyššieho súdu nie sú arbitrárne a či rešpektujú požiadavku ústavnej konformity výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd totiž stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III.   ÚS   151/05,   III.   ÚS   344/06).   Okrem   toho   právomoc ústavného   súdu   konštatovať   porušenie   základného   práva   účastníka   konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená aj v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu   je   v   rozpore   s požiadavkou   ústavne konformného výkladu právnych predpisov (napr. III. ÚS 346/09).

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   k námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   právnych následkov zmeškania lehoty podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka veľmi zreteľne vysvetlil,   že   aplikácia   uvedeného   ustanovenia „predpokladá   po   prvé,   že vôbec   existuje výpoveď   z nájmu   bytu   ako   jednostranný,   adresný,   hmotnoprávny   úkon   konkrétneho prenajímateľa urobeného voči konkrétnemu nájomcovi a po druhé, že prenajímateľ výpoveď nájomcovi doručil. V opačnom prípade, t. j. ak vôľa, obsahom ktorej je výpoveď, prejavená nebola (právny úkon výpovede nájmu bytu neexistuje), resp. bola, ale právny úkon nebol nájomcovi vôbec doručený, aplikácia ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka do úvahy   neprichádza.   Nájomca   sa   logicky   nemôže   s úspechom   domáhať   neplatnosti právneho úkonu, ktorého existencia chýba...“. Podľa názoru ústavného súdu citovaná pasáž odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   nijako   neodporuje   požiadavke ústavnej   konformity   výkladu   právnych   predpisov,   a to   z dôvodu   rešpektovania   podstaty absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Tá totiž vychádza z právnej neexistencie absolútne neplatného   právneho   úkonu.   Absolútna   neplatnosť   právneho   úkonu   je   spôsobená   tak závažnou vadou vôle alebo prejavu vôle konajúcej osoby, že výsledok jej konania nie je spôsobilý   od   počiatku   vyvolať   akékoľvek   právne   účinky.   Najvyšší   súd   preto   správne uzavrel, že nájomca ako adresát výpovede prenajímateľa sa nemôže v konaní podľa § 711 ods.   6   Občianskeho   zákonníka   domáhať   neplatnosti   výpovede   trpiacej   takou   závažnou vadou, že táto výpoveď od počiatku právne neexistuje.

Ústavný súd bez ambície skĺznuť do pozície vykladača zákona, ktorá je primárne vyhradená   všeobecným   súdom,   predsa   však   v   záujme   presvedčivosti   vlastného   záveru o akceptovateľnosti citovaných dôvodov najvyššieho súdu považuje za vhodné poukázať aj na systematické súvislosti § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Predmetná právna norma je   systematicky   zaradená   v ustanovení   §   711   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   ťažiskovo upravuje taxatívny výpočet prípustných výpovedných dôvodov oprávňujúcich prenajímateľa vypovedať nájomcovi nájom bytu (odsek 1). Dokonca v odseku 2 a 3 tohto ustanovenia Občiansky   zákonník   explicitne   formuluje   špecifické   dôvody   vedúce   k neplatnosti   danej výpovede a implicitne sa dôvod neplatnosti dá identifikovať aj v odseku 4 analyzovaného ustanovenia.   Všetky   popísané   skutočnosti   v spojení   s nastolenou   otázkou   systematiky zaradenia   žalobného   typu   podľa   §   711   ods.   6   Občianskeho   zákonníka   môžu bez akýchkoľvek   pochybností   viesť   aj k záveru,   podľa   ktorého   žaloba   o neplatnosť výpovede sa koncentruje na dôvody neplatnosti vyplývajúce z nerešpektovania niektorej z kogentných hmotno-právnych noriem zakotvených práve v § 711 Občianskeho zákonníka. Prirodzene,   všeobecnému   súdu   konajúcemu   o takej   žalobe   nemožno   brániť   v tom,   aby ex offo skúmal a prípadne aj konštatoval neplatnosť spornej výpovede podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náležitostiach právnych úkonov. V žiadnom prípade však nevyužitie procesného práva nájomcu podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka nemôže znamenať, že absolútne neplatná výpoveď sa márnym uplynutím tam uvedenej prekluzívnej lehoty konvaliduje a výpoveď poznačená závažnými vadami vôle či jej prejavu sa takto stáva právne existujúcim a platným právnym úkonom s adekvátnymi následkami. Takto by došlo k popretiu podstaty absolútnej neplatnosti právnych úkonov, ktorá je vždy dôsledkom vážnych vád vôle alebo prejavu vôle konajúcej osoby spochybňujúcich samotnú existenciu   dotknutého   konania.   Formulovaný   záver   napokon   potvrdzuje   aj   ustálená judikatúra   všeobecných   súdov,   na   ktorú   koniec-koncov   poukázal   i najvyšší   súd v odôvodnení   svojho   napadnutého   rozsudku   (napr.   uznesenie   najvyššieho   súdu z 25. novembra 2008 v konaní sp. zn. 2 Cdo 262/2007).

Prvú námietku sťažovateľa tak ústavný súd hodnotí na prvý pohľad ako nedôvodnú, a tým   nespôsobilú   viesť   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

2. Druhá námietka sťažovateľa atakujúca napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sa zakladá   na   kritike   východiska,   z ktorého   najvyšší   súd   vychádzal   pri   konštatovaní obchádzania   zákona   podaním   spornej   výpovede   a súčasne   pri   konštatovaní   jej   rozporu s dobrými mravmi. Podľa sťažovateľa absolútna neplatnosť právneho úkonu nemôže byť založená   len   na   subjektívnych   domnienkach   a pocitoch   jeho   adresáta.   Sťažovateľ   tvrdí, že „platnosť,   resp.   neplatnosť   je   potrebné   posudzovať   v čase   urobenia   právneho   úkonu podľa objektívneho stavu... Skúmanie subjektívnej stránky je opodstatnené len na strane osoby, ktorá tento úkon urobila (t. j. na strane sťažovateľa)...“.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že posúdenie, či analyzovaný právny úkon obchádza   zákon   a či   je   v rozpore   s dobrými   mravmi,   je   ako   zákonná   otázka   doménou všeobecných   súdov.   Obchádzanie   zákona,   ako   aj   pojem   dobrých   mravov   predstavujú nepochybne pojmy otvárajúce všeobecnému súdu značný diskrečný priestor, ktorý pravdaže nemôže byť a ani nie je neobmedzený a nemožno ho chápať ako zdroj bezbrehej ľubovôle všeobecného súdu. Diskrečný charakter pojmov obchádzanie zákona a dobré mravy má svoj dopad aj na kritériá prieskumu ústavného súdu pri aplikácii § 39 Občianskeho zákonníka všeobecnými súdmi. Do ich interpretácie má ústavný súd dôvod zasiahnuť len vtedy, ak by táto bola v extrémnom rozpore s pravidlami formálnej logiky, prípadne ak by predmetné pojmy   neboli   všeobecným   súdom   dostatočne   jasne   vysvetlené   s ohľadom   na   okolnosti konkrétneho   prípadu   alebo   ak   by   interpretácia   týchto   pojmov   všeobecným   súdom   bola v rozpore   s prevažujúcou   stabilizovanou   judikatúrou   všeobecných   súdov   bez   náležitého odôvodnenia.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že pri   interpretácii   obchádzania zákona, ako aj pojmu dobrých   mravov   tento   zohľadnil všetky rozhodujúce relevantné hľadiská posudzovaného prípadu. Najprv vo všeobecnosti charakterizoval výpoveď podľa § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako „najprísnejšiu možnú   sankciu   za   porušenie   povinností   nájomcom,   ktorej   použitie   musí   byť   úmerné závažnosti konania nájomcu v konkrétnom prípade“. Následne konštatoval, že „od podania návrhu   na   vklad   vlastníckeho   práva   k bytu   po   rozhodnutie   správy   katastra   o povolení vkladu   až do následného   zrušenia   rozhodnutia   o povolení   vkladu   bola   navrhovateľka podľa názoru dovolacieho súdu dôvodne presvedčená o tom, že jej patrí právna ochrana v tom,   že   nie   je   povinná   platiť   nájomné   za   byt...“.   Potom   najvyšší   súd   zdôraznil, že „do tohto obdobia... spadá obdobie rokov 2004 a 2005, vo vzťahu ku ktorému strana odporcu   deklaruje   porušenie   povinností   navrhovateľky...“, a svoje   dôvody   uzavrel rekapituláciou   chronologického   sledu   relevantných   udalostí   posudzovaného   prípadu, ktoré sú aj podľa názoru ústavného súdu ťažiskové.

Ústavný   súd   nenachádza   žiaden   dôvod   na   ústavné   spochybnenie   konceptu uvažovania a následného hodnotenia podstatných skutkových okolností najvyšším súdom. Predovšetkým   sa   žiada   zdôrazniť,   a to   považuje   ústavný   súd   pre   záver   o ústavnej bezvadnosti rozsudku najvyššieho súdu za rozhodujúce, že v období, keď navrhovateľka neplatila nájomné (čo bolo potom dôvodom na spornú výpoveď z nájmu bytu) sa právny stav vyznačoval tým, že navrhovateľke, ale aj úpadcovi   už bol   doručený   prvostupňový rozsudok   okresného   súdu   o nahradení   prejavu   vôle   úpadcu,   na   ktorom   bola   úradne vyznačená   jeho   právoplatnosť.   Zároveň   v tom   období   už   pred   príslušným   správnym orgánom prebiehalo konanie o vklade vlastníckeho práva navrhovateľky k bytu do katastra nehnuteľností. Obom sporovým stranám bolo tiež známe v tom čase účinné ustanovenie zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   162/1995   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností a o zápise   vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení neskorších   predpisov,   podľa   ktorého   právne   účinky   vkladu   zo   zmluvy   o prevode   bytu a nebytového   priestoru   do   vlastníctva   nájomcu   podľa   osobitného   predpisu   vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia o jeho povolení ku dňu doručenia návrhu na vklad.

Súčasne   je   pravdou,   že   v relevantnom   období   prebiehalo   na   okresnom   súde a na krajskom súde konanie o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania iniciované úpadcom. Toto konanie však v tom čase nebolo právoplatne ukončené, preto nebolo možné účinne spochybňovať vyznačenie   právoplatnosti   na   prvostupňovom   rozsudku   okresného súdu   o nahradení   prejavu   vôle   úpadcu,   ktorý   predstavoval   právny   titul   pre   vklad navrhovateľkinho vlastníckeho práva k bytu do katastra nehnuteľností.

Ústavný   súd   teda   súhlasí   s tvrdením   sťažovateľa,   že   navrhovateľka   2.   septembra 2005,   keď   jej   bolo   doručené   rozhodnutie   krajského   súdu   o tom,   že   odvolanie   úpadcu proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu o nahradení prejavu vôle bolo podané včas, prestala byť dobromyseľná v otázke svojho vlastníckeho práva k bytu, v žiadnom prípade však nemožno akceptovať názor sťažovateľa, že „v čase prevzatia výpovede z nájmu bytu... J.   N.   sa nemohla domnievať,   že sa stane   vlastníčkou   predmetného bytu.   J.   N...   musela vedieť, že ešte v roku 2003!!!! bolo voči rozsudku o nahradení prejavu vôle sťažovateľa v zákonnej   lehote   podané   odvolanie,   a teda   tento   rozsudok   nikdy   nemohol   nadobudnúť právoplatnosť.“. Navrhovateľka prevzala výpoveď v júli 2005, teda v období, keď ešte ani nebolo   rozhodnuté   o včasnosti   podaného   odvolania   úpadcu,   a tak právoplatnosť prvostupňového   rozsudku   o nahradení   prejavu   vôle   úpadcu   nebola   spochybnená. Rozhodujúce však je, že žiadne pochybnosti o budúcom vklade svojho vlastníckeho práva do   katastra   nehnuteľností   so   spätnými   účinkami   navrhovateľka   nemala   v období,   keď neplatila nájomné.

Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu o obchádzaní   zákona   podanou   výpoveďou   úpadcu   a o jej   rozpore   s dobrými   mravmi   je náležite odôvodnený, pričom jeho dôvody nie sú svojvoľné ani arbitrárne. Najvyšší súd zjavne   vzal   do úvahy   vedomosť   a vnútorný   postoj   úpadcu   pri   vypovedaní   nájomného vzťahu, čoho sa napokon sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti aj dovoláva („Skúmanie subjektívnej stránky je opodstatnené len na strane osoby, ktorá tento úkon urobila...“). Chronologická rekapitulácia rozhodujúcich udalostí predostretá najvyšším súdom celkom prirodzene   vyústila   do   právneho   hodnotenia   všetkých   podstatných   poznatkov, ktorými v rozhodných   obdobiach   disponovali   obe   sporové   strany,   s následným   záverom o obchádzaní § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka podaním spornej výpovede, ako aj o jej rozpore s dobrými mravmi.

Ústavný   súd   tak   dospel   k záveru,   že   ani   druhá   sťažovateľova   námietka   nie   je dôvodná.

3. Súhrnne tak ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní posudzovanej sťažnosti nezistil žiadne signály, ktoré by po jej prijatí na ďalšie konanie mohli v rámci meritórneho prerokovania viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Sťažnosť je tak na prvý pohľad zjavne neopodstatnená a ako takú ju ústavný súd odmietol.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   nezaoberal   sa   už   návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2013