znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 565/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou B., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 14/2011, 3 Obo 43/2012 z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012 doručená   sťažnosť   J.   K.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 14/2011, 3 Obo 43/2012 z 31. mája 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania na strane   žalovaných   (z dôvodu   ručenia   za   poskytnutý   úver)   o zaplatenie   538 906,69   € s príslušenstvom.   Krajský   súd   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   prvostupňový   súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Cb 297/1997 z 19. apríla 2010 tak, že žalobu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   ako   ručiteľovi   zamietol   z dôvodu   neplatnosti   jeho ručiteľského   záväzku.   Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že „z výpovede   svedka   vyplynulo,   že   v čase   keď   ručitelia   (žalovaný   2   a 3)   podpisovali ručiteľské   listiny,   ešte   neboli   úverové   zmluvy   podpísané   oboma   zmluvnými   stranami. Zmluva o úvere je špecifická v tom, že záväzok žalovaného 1) mohol vzniknúť až momentom skutočného   čerpania   peňažných   prostriedkov,   ktorých   výška   a ďalšia   špecifikácia z predmetných   ručiteľských   listín   nevyplýva.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ručiteľské   listiny v rozpore   s 303   Obch.   zák.   neobsahujú   písomné   vyhlásenie   ručiteľov   na   uspokojenie určitého záväzku viažuce sa k primárnemu dlžníkovi. Ustanovenie § 304 ods. 2 Obch. zák. síce   umožňuje   ručením   zabezpečiť   záväzok,   ktorý   vznikne   v budúcnosti,   ale   predmetný záväzok musí byť dostatočne špecifikovaný a pokiaľ dôjde následne k uzavretiu úverovej zmluvy   nie   je   zrejmé   aký   rozsah   z poskytnutých   peňažných   prostriedkov   bol   skutočne čerpaný,   čo   spôsobuje   nemožnosť   špecifikácie   záväzku,   ktorý   má   byť   ručením zabezpečený.“.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu (sp. zn. 16 Cb 297/1997 z 30. marca 2009) podal   žalobca   odvolanie,   v ktorom,   ako   to   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, namietal neúplné zistenie skutkového stavu, ďalej to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a nesprávne právne posúdenie veci. Najvyšší súd ako odvolací súd napadnutým uznesením rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „... zo skutočnosti, že žalovaní 2) a 3) podpísali ručiteľské listiny skôr ako boli podpísané úverové zmluvy však súd prvého stupňa vyvodil nesprávny právny záver... Ustanovenie § 304 ods. 2 výslovne umožňuje ručením zabezpečiť záväzok,   ktorý   vznikne   v budúcnosti   alebo   ktorého   vznik   závisí   na   splnení   podmienky... Výklad § 304 ods. 2 tak ako ho urobil súd prvého stupňa, by však prakticky neumožňoval zabezpečiť záväzok dlžníka z úverového vzťahu... V ručiteľskom vyhlásení je preto uvedená výška dlhu za ktorý ručiteľ ručí.

Z   odôvodnenia   rozhodnutia nie   je   zrejmé,   prečo   súd   prvého stupňa nepovažoval špecifikáciu   záväzku,   za   ktorý   žalovaní   2)   a   3)   prevzali   ručenie   za   dostatočnú. V ručiteľských listinách je jednoznačne označený ako záväzok dlžníka R. H. zaplatiť úver, úroky   a poplatky   na   základe   konkrétnej,   v   listine   podrobne   popísanej   úverovej   zmluvy poskytnutý v uvedenej výške. Nemôžu byť pochybnosti o tom, že úmyslom ručiteľov bolo prevzatie ručenia za záväzok dlžníka, ktorý vznikol alebo mal vzniknúť z úverových zmlúv bez   ohľadu   nato,   či   už   boli   uzavreté   alebo   sa   mali   uzavrieť.   Popis   úverových   zmlúv v ručiteľských listinách (okrem iného jej účastníci a výška 1 000 000 Sk a 13 000 000 Sk poskytovaného úveru ) sa zhoduje s obsahom a označením úverových zmlúv, takže žalovaný 2) a 3) vedeli, že preberajú ručenie za úver poskytnutý na základe úverových zmlúv. Navyše, ako vyplýva zo skutkového zistenia súdu prvého stupňa, pripravené úverové zmluvy aj videli (tvrdia, že videli, že v čase podpisu ručiteľských listín tieto neboli podpísané žalobcom). Okrem   toho   ručiteľské   vyhlásenie   je   síce   jednostranným   úkonom,   ale   úkonom adresovaným.   Jeho   účinky   nastávajú   až   potom   ako   sa   dostane   do   sféry   toho,   komu   je určené, teda veriteľa. Nezáleží preto na tom, kedy bolo podpísané... ale kedy bol veriteľovi odovzdaný, a keďže podstatou vyhlásenia je ponuka ručenia, kedy bola ponuka veriteľom akceptovaná (prijatá), i keď sa prijatie nedeje osobitným výslovným úkonom ale faktickým konaním.   Vychádzajúc z charakteru úverového vzťahu,   keď poskytujúce peňažné ústavy na zníženie rizika nesplatenia dlhu žiadajú návratnosť poskytnutých prostriedkov zabezpečiť niektorým zo zabezpečovacích prostriedkov (prípadne súčasne viacerých) je prirodzeným postup,   keď   úverovú   zmluvu   uzavrú   až   potom   ako   je   poskytnuté   alebo   preukázané zabezpečenie   pohľadávky.   Je   preto   logické,   že   prevzatie   ručenia   spravidla   časovo predchádza uzavretiu úverovej zmluvy.

Za nesprávny považuje odvolací súd aj názor súdu prvého stupňa, že žaloba je voči žalovaným 2) a 3) neopodstatnená pre nesplnenie podmienky stanovenej v § 306 ods. 1 Obch.   zák.   Treba   prisvedčiť   súdu   prvého   stupňa,   že   podmienkou   pre   vznik   povinnosti ručiteľov   plniť   je   písomná   výzva   veriteľa   dlžníkovi.   Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   sa za písomnú   výzvu   na   plnenie   považuje   aj   žaloba   podaná   proti   dlžníkovi   (pozri   napr. Občiansky zákonník, komentár, Jaromír Svoboda a spol. Eurounion 2005, str.501, alebo Jehíička,   Švestka,   Škárová,   Občanský   zákonník,   komentár   CH,   Beck,   9.   vydaní   2004? str.799). Uvedené vyplýva z § 41 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého je hmotnoprávny úkon účastníka   voči   súdu   účinný   aj   voči   ostatným   účastníkom   od   okamihu,   keď   sa   o   ňom dozvedeli. Žalobca - veriteľ podal žalobu nielen proti žalovaným 2) a 3) ale aj proti - žalovanému 1) - dlžníkovi. Žaloba mu bola doručená 5. januára 1998. Uvedeným dňom bola splnená podmienka stanovená v § 306 ods. 1. Treba pripustiť, že podmienka nebola splnená v čase podania žaloby. Podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je však pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. V čase vydania napadnutého rozsudku bola uvedená podmienka nepochybne splnená. To platí aj pre ďalšiu skutočnosť, ktorá nastala v priebehu konania a nahradzuje písomnú výzvu na plnenie - vyhlásenie konkurzu.

Neobstojí   námietka   vznášaná   žalovaným   3)   v   priebehu   konania   a   vo   vyjadrení k odvolaniu, že žalobca plnenie žalovanému 1) neposkytol na základe uzavretých úverových zmlúv, pretože v čase plnenia ešte neboli splnene odkladacie podmienky, na ktoré bol vznik zmlúv viazaný. Nezodpovedá skutočnosti, že úverové zmluvy boli uzavreté s odkladacou podmienkou.   V   článku   VIII/6,   na   ktorý   sa   žalovaný   odvoláva,   je   uvedené,   že   zmluva nadobúda   platnosť   dňom   podpísania   účastníkmi,   teda   bez   stanovenia   akejkoľvek podmienky.   Na   predloženie   stanovených   dokladov   druhá   veta   uvedeného   článku   zmlúv neviaže platnosť, ale účinnosť zmlúv. Až na v zákonom stanovené výnimky však zmluvy nadobúdajú účinnosť súčasne s platnosťou. Výnimku stanovuje § 47 ods. Obč. zák., ktorá však na sporný prípad nedopadá. Špecifický prípad neúčinnosti platnej zmluvy nastáva pri úspešnom   odporovaní   zmluvy   podľa   §   42a   Obč.   zák.   alebo   podľa   konkurzných predpisov.   V   prípadoch,   na   ktoré   nedopadá   žiadna   výnimka,   účastníci   zmluvy   nemôžu vylúčiť účinnosť platne uzavretej zmluvy. Preto na účinnosť úverových zmlúv nemá vplyv ani druhá veta uvedeného článku zmluvy. Odkladaciu podmienku ani pre platnosť ani pre účinnosť zmluvy nestanovuje ani článok V/2 zmlúv. Článok upravuje zmluvné podmienky pre čerpanie úveru (predloženie rozhodnutia o vklade záložného práva do katastra), nie podmienky platnosti alebo účinnosti. zmlúv. Úverová zmluva upravuje práva a povinnosti účastníkov zmluvy a je len na nich, či umožnia výkon niektorého práva z nej napriek tomu, že niektorá zmluvná podmienka ešte nebola splnená (nebol ešte predložený doklad o vklade záložného práva). Takto poskytnuté plnenie bolo plnením z platne uzavretej zmluvy a nie plnením bez právneho dôvodu.

Rozhodnutie   súdu.   prvého   stupňa   vychádza   z   nesprávneho   právneho   názoru o neplatnosti   ručiteľských   záväzkov   žalovaných   2)   a   3),   v   dôsledku   ktorého   sa   súd nezaoberal   výškou   dlhu,   ktorý   sú   titulu   ručenia   povinní   zaplatiť.   Z   uvedeného   dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. h), ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentuje,   že „odvolací   súd   v napadnutom   rozhodnutí rozhodol   nad   rámec   dôvodov   odvolania,   pričom   na   takýto   postup   nebol   oprávnený. Rozhodnutie v prospech žalobcu nad rámec odvolacích dôvodov, ktoré namietal považuje sťažovateľ za závažné porušenie zásady rovnosti účastníkov.“. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že žalobca vo svojom odvolaní uviedol len dôvody podľa § 205 c), d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a tým, že najvyšší súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, došlo zo strany najvyššieho súdu k porušeniu jeho označených práv. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ taktiež považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za prekvapivé, pretože „sťažovateľ nevedel ani nemohol vedieť, že odvolací súd bude v rámci   odvolacieho   konania   skúmať,   či   prvostupňový   rozsudok   trpí   vadou   podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Sťažovateľ z uvedeného dôvodu v rámci svojho vyjadrenia   k odvolaniu   neargumentoval   k prípadnej   existencii   takejto   vady.   Postupom odvolacieho súdu sa Sťažovateľovi odňala možnosť riadne skutkovo a právne argumentovať v odvolacom konaní.“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   vyjadruje   svoj   nesúhlas   s hmotnoprávnym posúdením   skutočností,   ktoré v konaní vyšli najavo, a s ich   právnym posúdením, ktoré považuje za arbitrárne a ústavne neudržateľné do tej miery, že spôsobuje porušenie jeho označených práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   31.05.2012,   sp.   zn. 3 Obo 14/2011-414, 3 Obo 43/2012 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   a   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   31.05.2012,   sp.   zn. 3 Obo 14/2011-414, 3 Obo 43/2012 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu.   Podstata   jeho argumentácie   spočíva   v dvoch   námietkách,   a   to   že   najvyšší   súd   rozhodol   nad   rámec odvolacích dôvodov, čím malo dôjsť k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní a zároveň tým aj k odňatiu možnosti konať pred súdom, a že najvyšší súd arbitrárne vyložil na vec vzťahujúce sa hmotnoprávne ustanovenia, čím   malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

1. Ústavný súd   vo vzťahu k námietkam vychádzajúcim z tvrdenia sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol nad rámec odvolacích dôvodov, poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv z dôvodov, ktoré v konečnom dôsledku   vyúsťujú   svojím   obsahom   do   námietky   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom. Z § 237 ods. 1 písm. f) OSP explicitne vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dovolanie z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom   súdu   bola   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom;   m.   m. II. ÚS 31/00,   II.   ÚS   102/04).   Ak   by   bol   sťažovateľ   dovolanie   z tohto   dôvodu   podal, dovolací súd by bol oprávnený a povinný poskytnúť ochranu jeho právam, inými slovami, dovolací súd by bol tým „iným súdom“ v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý by rozhodoval (prednostne) v tejto veci.

Keďže sťažovateľ dovolanie nepodal, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   z týchto   aspektov   namietaných   sťažovateľom, preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K tvrdenému porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania v uvedenej súvislosti ústavný súd len poznamenáva, že sťažovateľ tento aspekt nepremietol do petitu sťažnosti a porušenie   čl.   47   ods.   3   ústavy   ani   nenamietal,   preto   sa   touto   otázkou   ústavný   súd nezaoberal.

2. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, tak túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení napadnutého uznesenia citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením okresného súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel   k záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   najvyšší   súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   je právne   posúdenie   prvostupňového   súdu   v otázke   ručenia   sťažovateľa   neakceptovateľné. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).   Takéto   pochybenie   v   ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd v napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   nezistil.   Nesúhlas   sťažovateľa   s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu   je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu neprináleží hodnotiť. Ďalším dôvodom je aj skutočnosť, že právne posúdenie skutkových okolností,   na   ktoré   sa   odvoláva   sťažovateľ,   bude   predmetom   konania   na   súde   prvého stupňa, keďže najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil   rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012