SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 564/2023-43
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených HAVEL & PARTNERS s.r.o. advokátska kancelária, Žižkova 7803/9, Bratislava, substitučne zastúpených Mgr. et Mgr. Jozefom Krkošekom, advokátom, Pečnianska 1, Bratislava, proti postupu Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B3-12C/155/2008 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom Mestského súdu Bratislava IV v konaní sp. zn. B3-12C/155/2008 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Mestskému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e, aby v konaní sp. zn. B3-12C/155/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľom p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému po 1 000 eur, ktoré j e Mestský súd Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Mestský súd Bratislava IV j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľom trovy konania 1 252,02 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
⬛⬛⬛⬛O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 564/2023-29 z 31. októbra 2023 prijal v celom rozsahu na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľov podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou sa domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom mestského súdu v konaní sp. zn. B3-12C/155/2008. Sťažovatelia žiadajú prikázať mestskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a o priznanie finančného zadosťučinenia každému po 1 000 eur a náhrady trov konania.
II.
Skutkové východiská a sťažnostná argumentácia
2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli, že v napadnutom konaní vedenom pred mestským súdom o návrhu na odstránenie stavby, v ktorom sú v procesnej pozícii žalovaných, dochádza k zbytočným prieťahom. Hoci žaloba bola podaná 2. decembra 2008 a v merite veci bolo rozhodnuté odvolacím súdom 20. februára 2018, vec nie je dosiaľ skončená, pretože mestský súd právoplatne nerozhodol o náhrade trov konania napriek opakovaným výzvam a urgenciám sťažovateľov. Postup konajúceho súdu je nehospodárny, neefektívny a extrémne pomalý.
3. Poukázali tiež na to, že rozhodovanie o trovách konania je právne jednoduchá vec a je neprípustné, aby sa o nej konalo vyše 5 rokov. Zároveň svojím správaním nezapríčinili vzniknuté prieťahy.
III.
Vyjadrenie mestského súdu, replika sťažovateľov
III.1. Vyjadrenie mestského súdu:
4. Mestský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti uviedol chronologický prehľad jednotlivých úkonov v napadnutom konaní a poukázal na to, že vo veci samej bolo rozhodnuté 22. marca 2017 rozsudkom č. k. 12C/155/2008-693, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co/357/2017-739 z 31. januára 2018. Vo veci podal žalobca dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Cdo/128/2021 z 25. apríla 2023 odmietol a zároveň rozhodol, že žalovaní 1 až 5 majú právo na úplnú náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi. Na základe uvedeného mestský súd uzavrel, že spor vo veci samej je právoplatne skončený, stav právnej neistoty medzi stranami sporu netrvá, teda ústavnú sťažnosť považuje za nedôvodnú.
III.2. Replika sťažovateľov:
5. Sťažovatelia v replike vyjadrili nesúhlas so záverom mestského súdu, že ním uvedenými rozhodnutiami vo veci samej je spor právoplatne skončený a stav právnej neistoty už netrvá. S prihliadnutím na právnu teóriu a na súdnu prax považujú sťažovatelia za preukázané, že konanie trvá až do rozhodnutia o všetkých nárokoch vrátane nároku na náhradu trov súdneho konania.
6. Sťažovatelia tiež zdôraznili, že súdne konanie sa vedie od roku 2008 a uskutočnilo sa v ňom väčšie množstvo úkonov, za ktoré museli zaplatiť svojmu právnemu zástupcovi vopred. Uznesením č. k. 12C/155/2008-793 z 19. augusta 2020, proti ktorému podal žalobca sťažnosť (o ktorej ani po 3 rokoch nie je rozhodnuté), im pritom bol priznaný nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej a druhej inštancie vo výške 14 771,14 eur a 1 017,05 eur.
IV.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
7. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
8. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
9. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.
10. Aj keď Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) do 30. júna 2023 neustanovoval žiadnu lehotu, v ktorej je súd povinný rozhodnúť o výške trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnom rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania, aj v tejto fáze konania bol a je súd povinný rešpektovať základný princíp hospodárnosti konania vyjadrený v čl. 17 CSP (IV. ÚS 58/2022).
11. Vzhľadom na to, že po právoplatnom skončení konania vo veci samej zostáva jeho predmetom už len výška náhrady trov, ústavný súd poukazuje aj na rozsudok v prípade Čičmanec proti Slovenskej republike (rozsudok z 28. 6. 2016, sťažnosť č. 65302/11), ktorým ESĽP okrem iného rozhodol, že dĺžka konania nespĺňala požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj napriek skutočnosti, že preskúmavané konanie v čase podania sťažnosti prebiehalo podobne ako v tomto prípade už len vo fáze týkajúcej sa trov konania. V bode 50 uvedeného rozsudku ESĽP konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne konania týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa aj fázu konania týkajúcu sa trov) boli rozhodnuté v primeranej lehote.
12. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (20. februára 2018) je prejednávaná vec vo fáze rozhodovania o trovách konania, čo možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania v predmetnej fáze nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci.
13. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov v posudzovanom období napadnutého konania, ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnej fáze konania k zbytočným prieťahom.
14. Napokon ústavný súd hodnotil postup mestského súdu (resp. jeho právneho predchodcu) z hľadiska existencie zbytočných prieťahov v posudzovanom období napadnutého konania, vychádzajúc z ústavnej sťažnosti, z vyjadrenia mestského súdu a z predloženého súdneho spisu. Po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej 20. februára 2018 sťažovatelia podaním doručeným súdu 7. mája 2018 vyčíslili trovy konania, pričom súd po vyše 2 rokoch a 3 mesiacoch nečinnosti uznesením z 19. augusta 2020 rozhodol o výške náhrady trov konania. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v septembri 2020 sťažnosť. Následne ostal súd vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania opäť nečinný, dosiaľ o uvedenej sťažnosti zo septembra 2020 nerozhodol. O výške náhrady trov konania tak nebolo právoplatne rozhodnuté ani po 5 rokoch a 8 mesiacoch od ich vyčíslenia sťažovateľmi po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
15. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom mestského súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľov, mu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu k trovám konania právoplatne skončená.
17. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
18. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každý v sume 1 000 eur, čo odôvodnili celkovou dĺžkou napadnutého konania, nečinnosťou súdu, pocitmi nespravodlivosti, neistoty a stresového vypätia s osobitným ohľadom na charakter sporu.
19. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
20. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
21. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného mestským súdom, resp. jeho právnym predchodcom, ako aj na jeho uvedenú nečinnosť vo vzťahu k rozhodovaniu o výške náhrady trov konania, berúc do úvahy správanie sťažovateľov, ako aj všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur pre každého z nich plne v súlade s ich návrhom.
V.
Trovy konania
22. Ústavný súd napokon podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľov si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 1 252,02 eur.
23. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania pozostávajúcich z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
24. Sťažovateľmi uplatnená suma trov konania neprevyšuje sumu vypočítanú ústavným súdom, preto ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov konania v požadovanej sume.
25. Priznanú náhradu trov konania je mestský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2024
Robert Šorl
predseda senátu