znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 564/2015-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2016 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej a Ľubomíra Dobríkav konaní o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Michalom Mudrákom, Vajnorská 100/A, Bratislava, ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Nc 154/88(vedenom aj pod sp. zn. 7 Nc 495/1990), takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenompod sp. zn 7 Nc 154/88 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava Ip r i k a z u j e,aby v konaní vedenompod sp. zn. 7 Nc 154/88 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovompäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 878,52 € (slovom osemstosedemdesiatosem eur a päťdesiatdva centov)na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Michala Mudráka, Vajnorská 100/A, Bratislava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímsp. zn. III. ÚS 564/2015 z 18. novembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),doplnenú podaniami z 26. januára 2015, 13. februára 2015 a 18. septembra 2015, ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Nc 154/88 (ďalej aj„napadnuté konanie“), ktorého predmetom je rozhodovanie o náhrade škody a náhrade ušlejmzdy.

Sťažovateľ uviedol, že napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené anipo viac ako 24 rokoch od jeho začatia, a preto navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil,že doterajším postupom okresného súdu v napadnutom konaní boli porušené jeho základnépráva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalejsťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať bez zbytočnýchprieťahov.

Okrem uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučineniev sume 100 000 €, ako aj úhrada trov konania.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrilak sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3385/2015 z 10. augusta 2015 doručeným ústavnému súdu17. augusta 2015, v ktorom okrem iného uviedla,«že na základe všetkých preštudovaných spisov z tohto obdobia som dospela k záveru, že spojenie veci s inou vecou nemuselo byť zo súdneho spisu zrejmé. Už spojenie veci sp. zn. 7 Nc/495/90 (neskôr 10 C/13/91) s vecou sp. zn. 7 Nc/154/88 zo spisu sp. zn. 7 Nc/154/88 nevyplývala, keďže spis sp. zn. 7 Nc/495/90 bol v spise sp. zn. 7 Nc/154/88 pravdepodobne iba voľne založený bez žurnalizácie a v dôsledku častého pripájania tohto spisu k iným veciam, v ktorých bol navrhovateľ účastníkom došlo k „odpojeniu“predmetného spisu a jeho uloženiu do archívu, pričom spojenie vecí v spise sp. zn. 7 Nc/154/88 zaznamenané nie je. Z odpojeného spisu sp. zn. 7 Nc/495/90(neskôr 10 C/13/91) nebolo možné zistiť, či a ako sa vo veci ďalej pokračovalo. Lustráciou v súdnom registri som zistila, že p. ⬛⬛⬛⬛ bol navrhovateľom vo viacerých konaniach na tunajšom súde.

Vo veci sp. zn. 7 Nc/154/88 som od 2.2.1988 ďalšie úkony nezistila, avšak podľa môjho zistenia bol spis sp. zn. 7 Nc/154/88 v období od 13.3.2001 do 6.5.2010 pripojený k spisu sp. zn. 10 C/232/91, v dôsledku potreby pripojenia spisu sp. zn. 12 C/71/87. Ďalším šetrením som zistila, že do roku 2003 sa viedli tzv. ručné registre a od roku 2002 elektronické registre. V registroch súdu sa evidovali návrhy došlé na súd ako aj ich vybavenie (okrem iných údajov). V prípade, že niektorá vec nebola v príslušnom roku vybavená, zapísala sa ako nevybavená do súdneho registra v nasledujúcich rokoch. Vec 7 Nc/154/88 sa v ručných registroch do roka 2003 viedla ako nevybavená, avšak k jej zapísaniu do elektronického registra podľa mojich zistení nedopatrením nedošlo, pričom k náprave nedošlo ani pri vybavovaní sťažnosti p. ⬛⬛⬛⬛ v predchádzajúcom období.

Z registra sťažností tunajšieho súdu som zistila, že dňa 07.05.2014 bola tunajšiemu súdu doručená sťažnosť sťažovateľa na zbytočné prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7 Nc 495/1990 zo dňa 06.05.2014. V sťažnosti sťažovateľ namietal, že vo veci bolo navrhovateľovi naposledy doručené uznesenie Mestského súdu v Bratislave zo dňa 05.12.1990, ktorým tento súd rozhodol o odvolaní voči uzneseniu Obvodného súdu Bratislava zo dňa 04.10.1990. Od uvedeného času navrhovateľovi nebolo doručené žiadne rozhodnutie a navrhovateľ nemá ani vedomosť o inom úkone súdu v tejto veci. Predmetná sťažnosť bola vybavená odpoveďou predsedníčky súdu pod č. Spr. 2167/2014 zo dňa 02.05.2015 ako čiastočne dôvodná. Zákonnej sudkyni som zistené prieťahy dôrazne vytkla a požiadala som ju, aby vo veci postupovala s výnimočnou rýchlosťou. Namietaná vec bola zaradená medzi sledované veci, s režimom kontroly úkonov vo veci každé tri mesiace...

Musím však konštatovať, že popri pochybení súdu pri evidencii súdnych spisov, kedy namietaná vec z evidencie vypadla a nebolo o nej rozhodnuté k predĺženiu konania prispel aj sám sťažovateľ, ktorý podľa mojich šetrení postupoval pri uplatňovaní svojich práv nekoordinovanie a neprehľadne, keď totožné návrhy podával opätovne, návrhy spravidla podával neúplné; totožné návrhy niekedy zobral späť a inokedy ich žiadal spájať, doručoval listiny do iných ako príslušných súdnych spisov a následne ich žiadal dohľadávať resp. namietal že sa v príslušnom spise nenachádzajú, v priebehu konania viacnásobne menil a dopĺňal návrhy. K predĺženiu súdneho konania v podstatnej miere prispel aj fakt, že sťažovateľ sa o stav svojho konania nezaujímal vôbec po dobu približne 10 rokov. Jeho vyjadrenia boli neurčité, keď vo svojich vyjadreniach odkazoval na rôzne konania sp. zn. 7 Nc7 Nc/495/90, sp. zn. 10 C/13/91, sp. zn. 7 Nc/158/88, ktoré už boli skončené a on ich prezentoval ako tzv. „živé“ veci.

Uznesením č. k. 7 Nc 154/88-34 zo dňa 29.06.2015 súd konanie zastavil pre prekážku res iudicata...

Sťažovateľ si vo svojej sťažnosti uplatnil v dôsledku zbytočných prieťahov v predmetnej veci na okresnom súde finančné zadosťučinenie vo výške 100.00,- eur. Takto vyčíslenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil skutočnosťou, že nekonaním súdu došlo pravdepodobne k zmareniu uplatnenia práv sťažovateľa so škodou rovnajúcou sa približne 5 a pol ročnému platu.

V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov navrhujem, aby sťažovateľovi nepriznal finančné zadosťučinenie, resp. mu toto finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške, a to z nasledujúcich dôvodov:

-sám sťažovateľ ako účastník konania svojim správaním prispel ku predĺženiu konania;

-uplatnené finančné zadosť učinenie sťažovateľ podľa môjho názoru riadne neodôvodnil -finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní pred súdom (resp. výška tohto zadosťučinenia) závisí od rozsahu v akom sa zasiahlo do práv účastníkov konania.».

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti zaujal stanovisko sťažovateľ v podanídoručenom ústavnému súdu 25. januára 2016, v ktorom okrem iného uviedol:

«Vyjadrenie porušovateľa z veľkej časti len konštatuje jeho problémy so správou súdneho spisu k predmetnému súdnemu konaniu. Porušovateľ v namietanom konaní bol aktívny len do roku 1991 a potom až v roku 2015. Ak návrh sťažovateľa na začatie konania obsahoval nejaké nedostatky brániace riadnemu priebehu súdneho konania, tie boli odstránené najneskôr do roku 1991. Následné problémy porušovateľa so správou súdnych spisov sú výsostne internou záležitosťou porušovateľa. Toto nemôže slúžiť na ospravedlnenie prieťahov u porušovateľa, ale porušovateľ nesie za obdobie tým spôsobených prieťahov plnú zodpovednosť.

Porušovateľ sa snaží zbaviť svojej zodpovednosti za zbytočné prieťahy poukázaním na konanie porušovateľa - údajné viacnásobné uplatnenie totožných nárokov, údajné zmeny a späťvzatia návrhov, údajným poukazovaním na skončené veci ako na živé. K tomuto musím uviesť, že porušovateľ toto svoje tvrdenie nepreukázal. Keď porušovateľ tvrdí, že sťažovateľ sťažoval postup jeho postup tým, že si nároky uplatňoval opakovane viacerými žalobami, tak ide o zavádzajúce tvrdenie. Ak by sťažovateľ ročne podal desiatky až stovky žalôb, tak by sa obrana porušovateľa dala pochopiť, ale v tomto prípade obrana sťažovateľa vyznieva absurdne. Sťažovateľ podal dve žaloby v roku 1988. jednu v roku 1990, jednu v roku 2004 a jednu v roku 2012. Päť žalôb za 16 rokov, a ak by sme počítali dodnes, nakoľko konanie 7 Nc/154/1988 (s ktorým bolo konanie 7 Nc/495/1990 spojené) dodnes nie je právoplatne skončené, tak ide o päť žalôb za 27 rokov, skutočne nemôže pre súd predstavovať taký problém, pre ktorý by objektívne nemohol vo veci rozhodnúť skôr. Mohlo sa stať, že sťažovateľ opomenul niektorú žalobu podanú u porušovateľa za posledných 27 rokov, ale jednalo by sa len o niekoľko veľmi málo žalôb. To však na nič nemení na skutočnosti, že súd mal za 27 rokov dostatok času, aby sa vysporiadal so všetkými žalobami sťažovateľa.

V namietanom konaní sťažovateľ neuskutočnil za posledných 25 rokov žiaden z uvedených úkonov (zmena návrhu, späťvzatie a pod.). Prípadné obdobné úkony v iných konaniach nemôžu byť príčinou prieťahov v namietanom konaní. Zároveň v súdnom spise k namietanému konaniu nie je žiadna zmienka o tom, že by sa porušovateľ musel s takýmto konaním sťažovateľa osobitne vyrovnávať.

O nezáujme porušovateľa riadne sa celou vecou zaoberať svedčí aj skutočnosť, že na konci 4. odseku na 4. strane svojho vyjadrenia porušovateľ označuje konania 7 Nc/495/90 resp. 10 C/13/91 ako veci skončené už v (dávnej) minulosti, hoci v tom istom vyjadrení porušovateľ konštatuje spojenie tohto konania s konaním 7 Nc/154/88, ktoré ešte nie je právoplatne skončené.

Tvrdenie porušovateľa o tom, že prieťahy v konaní boli spôsobené údajným nezáujmom sťažovateľa o vec je absurdné. O nezáujme o vec by bolo možné uvažovať, ak by porušovateľ vykonal nejaký úkon, na ktorý by sťažovateľ nereflektoval. Tu však porušovateľ za 24 rokov nevykonal žiaden úkon. Je zákonnou a ústavnou povinnosťou porušovateľa rozhodnúť v primeranom čase (26 rokov takým určite nie je). Nie je povinnosťou sťažovateľa akokoľvek činnosť porušovateľa kontrolovať, urgovať, alebo „sa zaujímať“.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj priebeh napadnutého konania,ktorý bol uvedený v pripojenom„upovedomení o spôsobe vybavenia sťažnosti“z 2. mája2015, v ktorom je okrem iného uvedené:

„Návrh na začatie konania vo veci 7 Nc/495/90 bol podaný dňa 24.10.1989 pôvodne na Obvodný súd Bratislava 2, pričom účastníkmi konania boli sťažovateľ ako navrhovateľ a spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ako odporca. Navrhovateľ si návrhom uplatnil náhradu škody bez jej vyčíslenia a pravdepodobne z tohto dôvodu bola vec zapísaná do registra Nc (sp. zn. 8 Nc/218/89), do ktorého sa zapisovali neúplné návrhy.

Na pojednávam Obvodného súdu BA 2 dňa 27.6.1990 sťažovateľ upravil návrh na začatie konania tak, že za odporcu označil MS SR a doplnil, že nárok si uplatňuje podľa zákona č. 58/1969 Zb., opätovne bez špecifikácie predmetu konania. Obvodný súd Bratislava 2 na tomto pojednávaní pripustil zmenu návrhu v súlade s návrhom sťažovateľa, vyslovil svoju nepríslušnosť a vec bola postúpená Obvodnému súdu Bratislava I ako súdu miestne príslušnému.

Kedy bola vec doručená na tunajší súdu sa zo spisového materiálu pre jeho neúplnosť resp. nedôslednú evidenciu v spise nedá zistiť. Veci bola na tunajšom súde pridelená sp. zn. 7 Nc 495/1990. Dňa 11.9.1990 dal súd pokyn na predvolanie sťažovateľa na informatívny výsluch. Sťažovateľ sa podľa úradného záznamu dostavil na súd dňa 20.9.1990 a v rámci informatívneho výsluchu uviedol, že sa domáha náhrady škody, spôsobenej mu porušením zákona v konaniach 14 C/1/83. 14 C/74/83 a 12 C/71/89 Obvodného súdu Bratislava 1. Ďalej uviedol, že podal sťažnosť pre porušenie zákona o ktorej bolo rozhodnuté tak, že k porušeniu zákona nedošlo. Záverom uviedol, že rovnaké nároky si uplatňuje aj v ďalších konaniach vedených na tunajšom súde.

Podľa úradného záznamu súdu zo dňa 4.10.1990 sudkyňa zistila, že návrh na náhradu škody spôsobenej rozhodnutiami v konaní 12 C/71/87 bol spísaný aj v konaní sp. zn. 7 Nc/154/88.

Uznesením č. k. 7 Nc/495/90-22 súd konanie zastavil pre prekážku litispendencie s odkazom na konania sp. zn. 7 Nc/154/88 a sp. zn. 7 Nc/158/88.

Na základe odvolania sťažovateľa Mestský súd v Bratislave uznesením č. k. 12 Co/358/90-25 zo dňa 5.12.1990 uznesenie č. k. 7 Nc/495/90-22 zrušil z dôvodu, že vo veci rozhodoval nesprávne obsadený súd (namiesto senátu rozhodoval vo veci jediný sudca).

Vec bola na základe pokynu sudcu zo dňa 3.1.1991 prevedená do registra C a bola jej pridelená sp. zn. 10 C/13/1991; rovnakého dňa súd vytýčil termín pojednávania na 4.2.1991. Na pojednávaní dňa 4.2.1991 bolo vyhlásené uznesenie, ktorým súd spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp. zn. 10 C/13/1991 a 7 Nc 154/88 s tým, že vec bude ďalej vedená pod sp. zn. 7 Nc 154/88. Spis sp. zn. 10 C/13/91 bol založený do spisu sp. zn. 7 Nc 154/88 bez žurnalizácie.

Zo spisu 7 Nc 154/88 som zistila, že návrh na začatie konania bol doručený Obvodnému súdu Bratislava 1 dňa 12.8.1988; účastníkmi konania boli sťažovateľ na strane navrhovateľa a Československý štát na strane odporcu a predmetom konania náhrada škody bez jej ďalšej špecifikácie. V doplnení návrhu zo dňa 29.8.1988 sťažovateľ uviedol, že si uplatňuje škodu vo výške 201 tisíc Kčs titulom porušenia zákona vo veciach 14 C/135/1985 a 12 C/71/87. Porušenie zákona malo vyplývať z rozhodnutia NS SR č. 6 C 18/87. Na pojednávaní dňa 29.9.1988 sťažovateľ doplnil návrh aj o náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená v konaní sp. zn. 14 C/74/83.

Vzhľadom na špecifikáciu návrhu sa súd v období od 9.1.1991 do 1999 bezúspešne pokúšal pripojiť súdne spisy, v súvislosti s ktorými si sťažovateľ uplatnil náhradu škody, pričom podľa úradného záznamu zo dňa 29.10.1993 mali byť veci vedené pod sp. zn. 14 C 135/85 a 12 C/71/87 zrušené a prevedené do veci 12 C/53/91.

Podľa úradného záznamu z 20.11.1997 súd zistil, že vo veci sp. zn. 12 C/53/91 bol návrh na začatie konania vzatý späť a predmetné konanie bolo zastavené.

Listom zo dňa 2.2.1998 súd vo veci sp. zn. 7 Nc 154/88 vyzval sťažovateľa na oznámenie, či trvá na podanom návrhu.“

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu ďalej zistil, že do jeho obsahu bolavložená fotokópia upovedomenia o spôsobe vybavenia sťažnosti z 2. mája 2015 adresovanásťažovateľovi, ďalej súdny spis obsahuje uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 Nc 154/88z 29. júna 2015, ktorým okresný súd konanie v uvedenej veci zastavil pre prekážkurei iudicate,a napokon sa v súdnom spise nachádza aj odvolanie sťažovateľa z 15. júla 2015doplnené podaním z 27. júla 2015 proti predmetnému uzneseniu okresného súdu.

Obsah súvisiacich súdnych spisov vedených pod sp. zn 7 Nc 495/1990 a podsp. zn. 7 Nc 154/88 potvrdzuje priebeh napadnutého konania okresného súdu, ktorý ústavnýsúd považuje za preukázaný.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie právana prejednanie záležitosti účastníka konania v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruvychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom tohto práva je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sarozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnomkonaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konaniaobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať novépojednávanie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a týmaj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania je rozhodnúťo uplatnenom nároku na náhradu škody a o nároku na náhradu ušlej mzdy v súvislostis neplatným skončením pracovného pomeru. Ide o štandardnú rozhodovaciu agenduvšeobecných súdov, pričom na rozhodnutie vo veci existuje dostatočné množstvostabilizovanej judikatúry. Vec nie je po právnej ani po faktickej stránke podľa názoruústavného súdu mimoriadne zložitá.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval priebeh napadnutéhokonania, bolo správanie sťažovateľa ako jeho účastníka. Ústavný súd konštatuje,že sťažovateľ prispel k predĺženiu priebehu napadnutého konania zásadným spôsobom tým,že podával veľký počet návrhov, ktoré boli neúplné, pričom niektoré návrhy boli totožné,a sťažovateľ taktiež niektoré návrhy viacnásobne menil a dopĺňal. V dôsledku uvedenéhovznikli aj procesné nejasnosti, ktoré sťažovali identifikáciu uplatňovaných nárokova spomaľovali priebeh napadnutého konania. Predovšetkým je však potrebné na ťarchusťažovateľa pripísať to, že sa o stav konania dostatočne nezaujímal, resp. v priebehu viacako 10-tich rokov sa o stav konania nezaujímal vôbec, čo ústavný súd zohľadnil pri ustálenísumy priznaného finančného zadosťučinenia, ale aj pri celkovom hodnotení napadnutéhokonania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlok porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postupokresného súdu.

Jurisdikcia ústavného súdu („ratione temporis“) sa vzťahuje na obdobiepo 15. februári 1993, teda od nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde. Bez zreteľana vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vecsťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd užkonštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára 1993(m. m. IV. ÚS 47/03).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadalna ustanovenie § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednanáa rozhodnutá.

Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že jeho postupv prevažnej časti trvania napadnutého konania charakterizovala nečinnosť, neefektívnosťa nesústredenosť. Neefektívnosť, nesústredenosť a nečinnosť postupu okresného súdu jecharakteristickou črtou pre takmer celý priebeh napadnutého konania, a preto ústavný súdnepovažuje za potrebné bližšie vymedzovať obdobia nečinnosti a hodnotiť konkrétneprocesné úkony okresného súdu.

Opierajúc sa o uvedené a berúc do úvahy doterajší priebeh napadnutého konania,ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 24 rokoch od jeho začatia,ústavný súd uzavrel, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušenézákladné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(bod 1 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právona prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolopostupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby v záujme zavŕšenia ochranyoznačených práv vo veci konal bez zbytočných prieťahov, hoci okresný súd už vo vecirozhodol o zastavení konania pre prekážku právoplatne rozsúdenej veci. Keďže sťažovateľtoto rozhodnutie napadol odvolaním, je potrebné zabezpečiť, aby ďalšie konanie vo veciprebiehalo bez prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume100 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na doterajšiuz ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľnú dĺžku napadnutého konania, z ktorej podľajeho názoru vyplýva porušenie jeho základného práva„na konanie bez zbytočných prieťahov, a to v extrémnej intenzite“.Ďalej v súvislosti s uvedeným zdôraznil, že„v čase podania žaloby bol v pracovnom veku a dúfal, že skoré rozhodnutie súdu prinesie spravodlivú nápravu krívd“, pričom v súčasnosti je už vo veku 79 rokov starobnýmdôchodcom.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základnéhopráva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžadujenielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúcehoporušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomtoprípade priznanie finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy. Pri určení finančnéhozadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskymsúdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovorupriznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu na jednejstrane, berúc však do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, žesťažovateľ sám svojimi podaniami má podiel na vzniknutej situácii, keď priebehnapadnutého konania vo veľkom rozsahu negatívne ovplyvnil svojím konaním podrobnevyhodnoteným na inom mieste tohto nálezu, ako aj na to, že si nedostatočne v zmyslezásady,,vigilantibus iuris“strážil svoje práva, keď sťažnosť na zbytočné prieťahyv napadnutom konaní uplatnil u predsedníčky okresného súdu až 7. mája 2010. Berúcdo úvahy uvedené, ako aj skutočnosť, že v čase rozhodovania o sťažnosti bolo napadnutékonanie uznesením okresného súdu z 29. júna 2015 zastavené (dosiaľ nenadobudloprávoplatnosť), považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi finančnézadosťučinenie v sume 500 € podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výrokunálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré muvznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdomadvokátom JUDr. Michalom Mudrákom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súdeústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiťniektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konaniajeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvochúkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskejrepubliky za I. polrok 2013, t. j. sumy 804 €, pri treťom a štvrtom úkone právnej službyz priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2014, t. j. sumy 839,83 €, a pri piatom úkone právnej služby z priemernej mesačnej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, t. j. sumy 858 €.

Úhradu priznal za päť úkonov právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpeniaa podanie sťažnosti, dve rozsiahle doplnenia sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresnéhosúdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014, za dva úkony vykonanév roku 2015 a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 spolu s režijným paušálom(2 x 8,04 €, 2 x 8,39 a 1 x 8,58 €) predstavuje sumu 732,10 €. Keďže advokát je platcomdane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčeniao registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v zneníneskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijnéhopaušálu boli priznané v celkovej sume 878,52 € (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

V.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu.Tomuzodpovedápovinnosťvšeobecnéhosúduo vecikonaťa rozhodnúť(m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlovtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho právana nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanomnávrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má kľúčové postaveniemedzi právami ustanovenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právona súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho ochrana v zásade predchádzaochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv ustanovených v tomto oddieleústavy. Na základe vzájomnej súvzťažnosti medzi týmito základnými právami možnodospieť v konkrétnom prípade aj k záveru, podľa ktorého závažné porušenie niektoréhozo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok aj porušenieiného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Osobitne tentozáver podľa názoru ústavného súdu platí o potenciálnom porušení základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na jeho spomínané kľúčové postavenie v tejto skupinezákladných práv, a preto ak napr. porušenie práva základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva na prejednanie záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) prekročí takú intenzitu, že to signalizujezo strany príslušného všeobecného súdu až odmietnutie možnosti domáhať sa svojho právana nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť záver o tom, že takýmto postupomsúdu došlo, resp. dochádza aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy.

Berúc však v uvedenej súvislosti do úvahy, že sťažovateľ má na vzniku prieťahovv napadnutom konaní zásadný podiel, ktorý bol podrobne vyhodnotený v rámci kritériasprávanie sťažovateľa ako účastníka konania, čo podstatným spôsobom znížilo intenzituporušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, a teda nenadobudlo charakter porušenia základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v tejto časti nevyhovel (bod 5výroku nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016