znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 564/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   S.,   zastúpenej   spoločnosťou STEHURA   &   partners,   s.   r.   o.,   Fraňa Kráľa 2080,   Čadca,   konajúcou   prostredníctvom konateľa   a advokáta   JUDr.   Stanislava   Stehuru, vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 P 220/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. S. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. augusta 2014   doručená   sťažnosť   I.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod sp. zn. 9 P 220/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka okrem iného v sťažnosti uviedla:„Dňa 17.   7.   2013 som ja - sťažovateľka podala na Okresný súd v Žiline návrh o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, ktoré konanie je vedené pod sp. zn. 9P/220/2013.

Od podania predmetného návrhu už ubehol 1 rok a 1 mesiac, pričom do dnešného dňa nebolo vo veci vytýčené pojednávanie. Posledný úkon, ktorý súd vo veci uskutočnil bol dňa   17.9.2013   a   to:   vydanie   uznesenia   o   ustanovení   kolízneho   opatrovníka   zo   dňa 17. 9. 2013,   žiadosť   o   prešetrenie   pomerov   zo   dňa   17.   9.   2013   a   žiadosti   o   zaslanie oznámenia   o   výške   mzdy   účastníkov   konania   zo   dňa   17.   9.   2013.   Od   tohto   dátumu   je Okresný   súd   Žilina   vo   veci   nečinný.   Táto   nečinnosť   trvá   už   viac   ako   11   mesiacov. Dňa 21. 5. 2014 som na Okresný súd v Žiline podala urgenciu, ktorou som žiadala, aby súd vo   veci   nariadil   pojednávanie   a   vo   veci   bezodkladne   konal.   Od   podania   predmetnej urgencie   ubehlo   viac   ako   3   mesiace,   pričom   súd   vo   veci   nenariadil   pojednávanie. Pri nazretí do súdneho spisu dňa 13. 8. 2014 som zistila, že predmetná urgencia zo dňa 21. 5. 2014 sa v súdnom spise ani nenachádza.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 P 220/2013 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby okresnému súdu prikázal v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov   prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v súvislosti   s námietkou   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04)   podanie   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu   podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon   o súdoch   v   § 64   ods. 1   ustanovuje,   že   „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme a zabezpečí   vykonanie   opatrení   na odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny stav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo ak   preukáže,   že   túto   podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených nevyplýva, že by sťažovateľka v zmysle § 62 zákona o súdoch uplatnila sťažnosť na orgáne štátnej správy okresného súdu, čím by mu poskytla priestor na odstránenie nečinnosti v napadnutom konaní. Za jej kvalifikované uplatnenie   nemožno   považovať   podanie   sťažovateľky   doručené   okresnému   súdu 21. mája 2014, pretože nebolo adresované predsedovi okresného súdu.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012)   uviedol,   že   na   požiadavke   využitia   prostriedkov   nápravy   v zmysle § 62 a nasl.   zákona   o súdoch   na orgáne   štátnej   správy   dotknutého   súdu   v zásade   netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   nezistil,   že   by   k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľky   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   odmietol   ju   ako   neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   nad   rámec   poznamenáva,   že   podľa   jeho   názoru   napadnuté   konanie netrvá   tak   dlho,   aby   bez   ďalšieho   bolo   možné   dospieť   k záveru,   že   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto bolo možné sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočných prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014