znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 564/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P.   Ď.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   slobodu   prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutiami   Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu č. RP/61/2011   z 21. júna   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   135-PLO/O-1247/2011, č. RP/26/2011   zo 7. júna   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   125-PLO/O-1237/2011 a č. RP/96/2011 zo 4. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 324-PLO/O-3037/2011, ako   aj   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   4.   júla   2012   v konaní sp. zn. 2 Sž 21/2011   a v konaní   sp.   zn.   2   Sž   17/2011   a z 28.   júna   2012   v konaní sp. zn. 5 Sž 37/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti M., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12902/2012, sp. zn. Rvp 12903/2012 a sp. zn. Rvp 12918/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 564/2012.

2. Sťažnosti spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 20. septembra 2012 a 24. septembra 2012 doručené tri sťažnosti spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu   zaručeného   čl.   26   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutiami   Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) č. RP/61/2011 z 21. júna 2011 v konaní vedenom   pod sp. zn.   135-PLO/O-1247/2011,   č.   RP/26/2011   zo 7. júna   2011   v konaní vedenom pod sp. zn. 125-PLO/O-1237/2011 a č. RP/96/2011 zo 4. októbra 2011 v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   324-PLO/O-3037/2011,   ako aj rozsudkami   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   zo 4. júla   2012   v konaní   sp.   zn. 2 Sž 21/2011   a v konaní   sp.   zn.   2   Sž   17/2011,   a z 28. júna 2012   v konaní   sp.   zn. 5 Sž 37/2011.

1. Zo sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 12902/2012 a sp. zn. Rvp 12903/2012, ako aj z ich príloh vyplýva, že Rada rozhodnutiami č. RP/61/2011 z 21. júna 2011 v konaní sp. zn.   135-PLO/O-1247/2011   a č.   RP/26/2011   zo   7.   júna   2011   v konaní   vedenom pod sp. zn. 125-PLO/O-1237/2011 autoritatívne konštatovala, že sťažovateľka porušila § 20 ods.   4   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a o zmene   zákona č. 195/2000 Z. z.   o telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o vysielaní   a retransmisii“),   pretože   pri   odvysielaní   konkretizovaných   programov   došlo „k nesprávnemu   uplatneniu   Jednotného   systému   označovania“.   Za   takto   vymedzené správne delikty Rada uložila sťažovateľke „podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z...“.

Rada   v odôvodnení svojich   rozhodnutí najprv uviedla, že v priebehu konaní bola sťažovateľka dvakrát vyzvaná na realizáciu dôkazných návrhov. Podkladom rozhodnutia Rady bol „záznam vysielania programu... a prepis/popis skutkového stavu“.

1.1   V   rozhodnutí   č.   RP/61/2011   z 21.   júna   2011   v   konaní   sp.   zn.   135-PLO/O-1247/2011   Rada   formulovala   názor,   podľa   ktorého   z relevantných   ustanovení   zákona o vysielaní   a retransmisii   a vyhlášky   Ministerstva   kultúry   Slovenskej   republiky č. 589/2007 Z. z.,   ktorou   sa   ustanovujú   podrobnosti   o   jednotnom   systéme   označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania v znení neskorších predpisov, vyplýva, že „pre označovanie upútaviek grafickými symbolmi podľa Jednotného systému označovania platia prísnejšie pravidlá ako pre označovanie zložiek programovej služby, ktoré napĺňajú iba definíciu vlastnej propagácie... Prísnejšie pravidlá pre označovanie upútaviek príslušným grafickým symbolom... sú opodstatnené vzhľadom na to,   že   divák   dostane   okrem   informácií   o programe   spracovaných   do   podoby, ktorou pútajú   diváka...,   aj   informácie   o názve,   čase   a dni   jeho   vysielania...   Preto   je nevyhnutné   zároveň   poskytnúť   divákom   (najmä   rodičom   a osobám   zodpovedným za maloletých)   informáciu   o vhodnosti   daného   programu.“.   Zároveň   vo   vzťahu k prerokovávanému prípadu Rada uviedla, že „posudzované upútavky boli zložené z dvoch častí. V prvej časti boli odvysielané zábery z programu. Prvá časť posudzovaných upútaviek bola označená. V ich druhej časti boli odvysielané informácie o dni a čase odvysielania samotného   programu   a o jeho   názve...   Druhá   časť   posudzovaných   upútaviek   nebola označená.“. Pritom podľa názoru Rady „obe časti upútaviek z obsahovej stránky tvoria jeden celok“.

Proti rozhodnutiu Rady č. RP/61/2011 z 21. júna 2011 v konaní sp. zn. 135-PLO/O-1247/2011 podala sťažovateľka opravný prostriedok podľa tretej hlavy druhej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), v ktorom   tvrdila   nesprávnosť   rozhodnutia   Rady   a jej   postupu   v konaní   z dôvodu, že „vydaním   napadnutého   rozhodnutia   došlo   k porušeniu   práv   účastníka   konania garantovaných Ústavou SR, najmä garancie právneho štátu a tiež práva na súdnu a inú právnu   ochranu...“,   a že „rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov...“. Bližšie dôvody svojich záverov sťažovateľka v opravnom prostriedku   neuviedla,   avšak   z naratívnej   časti   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu zo 4. júla 2012 vo veci sp. zn. 2 Sž 21/2011 vyplýva, že (zrejme na nariadenom ústnom pojednávaní)   namietala   právne   posúdenie   veci   Radou, „nakoľko   sa   v posudzovanom prípade jednalo vždy o odvysielanie dvoch samostatných komunikátov, pričom prvým... bola upútavka na vysielanie programovej služby, a teda vlastná propagácia, ktorá spĺňala všetky formálne a obsahové požiadavky v zmysle zákona. Druhým komunikátom bolo oznámenie vysielateľa o vlastnom programe v zmysle § 37 ods. 2 zákona o vysielaní... Poukázal na to, že Rada spojila tieto dva komunikáty do jedného celku a vyhodnotila toto spojenie ako porušenie zákona o vysielaní, pričom nie je zrejmé, prečo takýmto spôsobom postupovala, a preto   je   jej   rozhodnutie   nepreskúmateľné   pre nezrozumiteľnosť   a pre   nedostatok dôvodov.“.   Sťažovateľ   Rade   vytkol   aj   skutočnosť,   že „Rada   vo   svojej   rozhodovacej činnosti v totožných prípadoch postupovala tak, že v konaní uložila sankciu za porušenie § 20 ods. 4 zákona o vysielaní, následne došlo k zastaveniu konania v časti z dôvodu § 30 ods. 1 písm. h) správneho poriadku (odpadnutie dôvodu konania, pozn.)... Vysielateľovi nie je... zrejmé,   pre aký dôvod   Rada   postupuje   v rovnakej   veci   rôzne   a režim   sankcionovania vysielateľa je preto nemožné považovať za zákonný...“.

Najvyšší súd rozsudkom zo 4. júla 2012 vo veci sp. zn. 2 Sž 21/2011 napadnuté rozhodnutie Rady potvrdil. V odôvodnení rozsudku využil oprávnenie podľa § 250ja ods. 7 OSP, podľa ktorého ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola   predmetom   konania   pred   odvolacím   súdom,   môže   v   odôvodnení   poukázať už len na podobné   rozhodnutie,   ktorého   celý   text   v   odôvodnení   uvedie.   Najvyšší   súd   preto odcitoval odôvodnenie svojho rozsudku z 30. mája 2012 vo veci sp. zn. 2 Sž 26/2011, z ktorého   vyplýva   jeho   stotožnenie   sa   s názorom   Rady   o jednotnosti   posudzovania vymedzených dvoch skupín odvysielaných komunikátov. Najvyšší súd bol toho názoru, že „akýkoľvek   komunikát,   ktorého   obsah   je   určený   na   získanie   a udržanie   pozornosti verejnosti   na   vlastné   vysielanie   a programy   vysielateľa,   je   upútavkou.   Je   pritom bez právneho   významu,   akým   spôsobom   sa   vysielateľ   snaží   pozornosť   diváka   upútať... Jediným   logickým   dôvodom   na poskytnutie   podrobnejších   informácií   o konkrétnom programe, je upútanie pozornosti verejnosti, nakoľko vysielateľovým zámerom je získanie čo   najväčšieho   počtu   divákov   ktorejkoľvek   jeho   programovej   služby.   Tento   zámer vysielateľa je legitímny, nakoľko jeho úspech na trhu, ako komerčného subjektu v danej oblasti podnikania, je priamo úmerne závislý od sledovanosti. Práve z tohto dôvodu však zákonodarca ukladá povinnosť označovať upútavky (všetky a po celý čas ich vysielania), z hľadiska   ich   neprístupnosti,   nevhodnosti   alebo   vhodnosti   pre   vekovú   skupinu maloletých....“. Najvyšší súd po citovaní odôvodnenia súvisiaceho rozhodnutia v podobnej veci „nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil... a preto bolo potrebné napadnuté   rozhodnutie   Rady   ako   súladné   so   zákonom   podľa   §   250q   ods.   2   O.   s.   p. potvrdiť“.

1.2 V rozhodnutí č. RP/26/2011 zo 7. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 125-PLO/O-1237/2011   sa   Rada   najprv   zaoberala   námietkou   sťažovateľky   o nezákonnosti získania použitého dôkazného prostriedku (záznamu odvysielaného programu, ktorý si Rada sama vyhotovila). Zdôraznila jej zákonom definované poslanie a pôsobnosť a s poukazom na povinnosť vysielateľa zakotvenú v § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii konštatovala, že vysielateľova povinnosť „uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania a poskytnúť ich Rade na jej vyžiadanie... neznamená, že Rada ako   zákonom   splnomocnený   orgán   dohľadu,   nie   je   oprávnená   vyhotoviť   si   záznam programu, najmä v prípade, ak nastane situácia ako v predmetnom správnom konaní, kde účastník konania Radou požadovaný záznam vysielania na jej vyžiadanie nedodal“. Rada citovala rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (sp. zn. 7 Afs 111/2009) o tzv.   implicitných   právomociach   a zhodnotila,   že „samotným   vykonávaním   zákonného poslania, na základe zákonnej kompetencie a v miere nevyhnutnej pre spoľahlivé zistenie skutkového   stavu   nemohlo   dôjsť   k neoprávnenému   zásahu   do   autorských   práv   majiteľa autorských   práv   k predmetnému   programu...“.   Následne   Rada   dospela   k záveru,   že vyjadrenia v odvysielanom programe „je potrebné v kontexte, v akom odzneli považovať za obscénne   vyjadrovanie,   ktoré   je   klasifikované   v zmysle   JSO,   ako   obsah   nevhodný a neprístupný pre maloletých do 18 rokov“, a preto „odvysielaním programu... označeného ako nevhodného pre maloletých do 15 rokov došlo k nesprávnemu uplatneniu jednotného systému označovania...“.

V opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   Rady   č.   RP/26/2011   zo   7.   júna   2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 125-PLO/O-1237/2011 sťažovateľka namietala vadu majúcu vplyv   na   zákonnosť   tohto   rozhodnutia,   pretože   Rade   nebol   daný „žiadny   súhlas na akékoľvek použitie záznamu vysielania a ani na jeho vyhotovenie...“. Rada tak nebola oprávnená záznam z odvysielaného programu vyhotoviť a ani použiť v správnom konaní ako   dôkazný   prostriedok.   Súčasne   sťažovateľka   dôvodila,   že   právomoc   vyžiadať od vysielateľa   záznam   vysielania   je   zákonom   zverená   Rade   ako   kolektívnemu   orgánu, a preto   mala   Rada   od   nej   požadovať   predmetný   záznam   vysielaného   programu   formou rozhodnutia.   Vo   väzbe   na   túto   argumentáciu   potom   sťažovateľka   namietala aj nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť   napadnutého rozhodnutia   Rady   pre   nedostatok dôvodov i nesprávne právne posúdenie veci.

Najvyšší súd rozsudkom zo 4. júla 2012 v konaní sp. zn. 2 Sž 17/2011 napadnuté rozhodnutie   Rady   potvrdil.   I v tomto   prípade   využil   §   250ja   ods.   7   OSP   a citoval odôvodnenie svojho rozsudku z 29. maca 2012 v konaní sp. zn. 5 Sž 18/2011, ktorý k forme vyžiadania záznamu vysielania od vysielateľa uvádza, že „zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti   tohto úkonu,   ale vzhľadom na skutočnosť,   že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady   za   súladný   s účelom   tohto   ustanovenia   zákona.   Požiadavka   navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu vysielania..., vzhľadom   na zloženie   Rady...,   možnú   periodicitu   jej   zasadaní,   prípadné   námietky vysielateľa   proti dôvodom,   resp.   oprávnenosti   žiadosti   a potrebu   rozhodnutia   o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá oporu v citovanom zákonnom   ustanovení.“.   Vo   vzťahu   k (ne)zákonnosti   použitého   dôkazného   prostriedku najvyšší súd uviedol, že „navrhovateľ záznam zjavne úmyselne v rozpore s § 16 ods. 3 písm. l)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   neposkytol.   Takto   vytvorený   záznam   bol   odporkyňou použitý výlučne na účely a potreby správneho konania, ktoré jej vyplývajú z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. a zák. č. 71/1967 Zb. K námietke navrhovateľa, v ktorej poukazuje na autorský zákon, najvyšší súd v zhode s vyjadrením odporkyne uvádza, že tento zákon upravuje   súkromnoprávne   vzťahy   medzi   nositeľom   autorských   práv   a práv   s nimi súvisiacich   a ostatnými   subjektmi   súkromného   práva.   Takto   potom   uvedená   námietka navrhovateľa nepodlieha prieskumu v správnom súdnictve podľa tretej hlavy piatej časti OSP a najvyšší súd na ňu nemôže prihliadať. Navyše podľa názoru najvyššieho súdu týmto postupom majetkové právo vysielateľa podľa § 68 ods. 2 písm. c/ zákona 618/2003 Z. z. mohlo byť dotknuté len v nevyhnutnej miere, potrebnej pre splnenie zákonom stanoveného poslania a pôsobnosti Rady, t. j. jej konanie na základe zákona.“. Najvyšší súd po citovaní odôvodnenia súvisiaceho rozhodnutia v podobnej veci „nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil..., a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie Rady ako súladné so zákonom podľa § 250q ods. 2 O. s. p. potvrdiť“.

1.3 V sťažnostiach proti rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. júla 2012 v konaniach sp. zn. 2 Sž 21/2011 a sp. zn. 2 Sž 17/2011 sťažovateľka tvrdí, že „vyhotovenie záznamu vysielania Programu na vlastnom nahrávacom zariadení RVR a jeho následné použitie, ako dôkazu v správnom konaní vedenom proti sťažovateľke je zásahom a porušením práva... podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru...“. V tejto súvislosti uvádza, že „počas celého konania pred RVR ako aj v odvolacom konaní pred Najvyšším súdom SR, mala príležitosť namietať zákonnosť a použitie záznamu z vysielania Programu, pričom túto možnosť v oboch konaniach riadne a včas využila. V predmetných konaniach nebolo sporné, že záznam z vysielania Programu sťažovateľka RVR nedodala, pričom RVR v správnom   konaní   použila   záznam   z vysielania   Programu,   ktorý   (i)   bez   súhlasu sťažovateľky   v zmysle   Autorského   zákona   alebo   (ii)   akejkoľvek   inej   zákonnej   licencie na vyhotovenie záznamu z vysielania (pozn.: tak ako umožňuje napr. český autorský zákon) alebo   (iii)   bez   akéhokoľvek   rozhodnutia,   povolenia,   príkazu   nezávislého   orgánu   súdnej moci, vyhotovila na vlastnom nahrávacom zariadení... Najvyšší súd sa následne stotožnil s právnym   názorom   RVR,   podľa   ktorého   žiaden   zákon   RVR,   ako   správnemu   orgánu, nezakazuje   vyhotoviť   záznam   z vysielania   Programu   na   účely   naplnenia   poslania   RVR, a teda správneho konania a trestania.“. Sťažovateľka ďalej uvádza, že „prístup k záznamu z vysielania   Programu   má   široký   okruh   funkcionárov,   členov   a zamestnancov   RVR“, že „záznam   z vysielania   Programu   bol   vyhotovený   na   vlastnom   nahrávacom   zariadení RVR,   ktorého   parametre,   spôsob   zaznamenávania,   autenticita,   kalibrácia,   rozsah zaznamenávania... možnosti úpravy záznamu vysielania nie sú sťažovateľke známe, nie sú verejnosti známe, neboli sťažovateľke preukázané, sťažovateľka pri úkone zaznamenávania nebola, nebola k nemu prizvaná, ani nebola pri vyhotovení záznamu z vysielania Programu a ani na vyhotovenie   záznamu   z vysielania   nebola   upozornená“.   Zároveň   sťažovateľka upozorňuje, že „záznam z vysielania Programu bol jediným a hlavným dôkazom v konaní proti sťažovateľke... Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má sťažovateľka za to, že spôsob, akým bol dôkaz získaný a použitý v konaní proti sťažovateľke, mal jednoznačný vplyv   na   konanie   ako   celok   a zapríčinil   porušenie   práva   na   spravodlivý   súdny   proces, súdnu a inú právnu ochranu.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažností na ďalšie konanie nálezom konštatoval porušenie jej základného práva „na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ a navrhuje napadnuté rozsudky najvyššieho súdu „v spojení“ s rozhodnutiami Rady zrušiť „vo všetkých výrokoch“ a obe veci vrátiť Rade na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 12918/2012 a z jej príloh vyplýva, že Rada rozhodnutím č. RP/96/2011 zo 4. októbra 2011 v konaní sp. zn. 324-PLO/O-3037/2011 autoritatívne konštatovala, že sťažovateľka porušila § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii,   pretože   nedodala „Rade   na   jej   vyžiadanie   súvislý   záznam   vysielania televíznej   programovej   služby...“.   Za   tento   správny   delikt   Rada   uložila   sťažovateľke „podľa ustanovenia § 54 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 2 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 2000,- €...“. Rada dôvodila, že sťažovateľka jej požadovaný záznam vysielania nedodala v stanovenej lehote, „ale až potom, čo Rada prijala uznesenie o začatí správneho konania“.

V opravnom   prostriedku   sťažovateľka   upozornila,   že   v relevantných   zákonných ustanoveniach „absentujú ustanovenia o lehotách pre predloženie záznamov, zo znenia však vyplýva lehota na uchovanie záznamu. Vysielateľ musí záznam uchovať po dobu 45 dní od odvysielania, aby ho v prípade vyžiadania Radou mohol predložiť. Sme toho názoru, že ustanovenia   o predložení   záznamu   sú   hmotnoprávnou   úpravou   správneho   práva.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdila, že napokon záznam Rade dodala a že „zo zákona nevyplýva   lehota   pre   doručenie   záznamu   z vysielania   a to   ani   zákonná   a ani   určená správnym   orgánom...   Pre   právne   posúdenie   veci   je   jediné   podstatné   vyhodnotenie, či vysielateľ   ku   dňu   vydania   rozhodnutia   vo   veci   doručil   predmetný   záznam   Rade.“. Sťažovateľka   ďalej   namietala   nepreskúmateľnosť   a nezrozumiteľnosť   napadnutého rozhodnutia Rady pre nedostatok dôvodov, ako aj svojvôľu Rady pri určovaní sumy pokuty s ohľadom na sumy pokút uložených v minulosti.

Najvyšší súd rozsudkom z 28. júna 2012 v konaní sp. zn. 5 Sž 37/2011 napadnuté rozhodnutie   Rady   potvrdil.   K námietke   o absencii   lehoty   na   predloženie   záznamu odvysielaného programu uviedol, že „pri definovaní charakteru lehoty... možno vychádzať z názoru..., že nejde o typickú procesnoprávnu lehotu podľa § 27 správneho poriadku..., nakoľko   táto   lehota   nie   je   určená   v rámci   správneho   konania,   ale   pred   jeho   začatím. Nejedná   sa   však   ani   o púhu   poriadkovú,   či   inštruktívnu   lehotu   zakotvenú   v zákone na zabezpečenie   opatrenia   proti   nečinnosti   vysielateľa,   s nedodržaním   ktorej   by   zákon nespájal nijaké následky. Naopak... neposkytnutie záznamu vysielania na vyžiadanie Rady je sankcionované priamo zákonom o vysielaní a retransmisii (nejde o poriadkové opatrenie v zmysle   procesných   predpisov,   keď   správny   poriadok   ani   ustanovenia   o poriadkových pokutách   neobsahuje).   Predmetnú   lehotu   možno   posúdiť   ako   procesnú,   ktorú   v rámci svojich zákonných oprávnení stanovuje Rada, a s ktorou sa spájajú následky – uloženie sankcie... Nemožno pritom ponechať bez povšimnutia, že nedodržaním lehoty stanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. bez ohľadu na to, či sa týka uchovávania súvislých záznamov vysielania či ich dodania na vyžiadanie Rady,   dochádza k mareniu samotného účelu zákona o vysielaní a retransmisii – zabezpečenie práva na informácie... a poslania Rady zakotveného v § 4 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.“. Súčasne najvyšší súd neakceptoval   námietku   o sume   uloženej   pokuty,   keď   zistil,   že v minulosti   sťažovateľke uložené pokuty uložené neviedli k náprave.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka argumentuje názorom, že Rada ju   o predloženie   sporného   záznamu   odvysielaného   programu   mala   požiadať   formálnym aktom,   lebo   je   kolektívnym   orgánom, „ktorý   rozhoduje   hlasovaním   členov   RVR“. Podľa názoru sťažovateľky na konanie Rady o správnom delikte je potrebné uplatňovať zásadu „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“. Súčasne tvrdí, že «postup RVR v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia RVR a rozhodnutia NS SR, predstavuje excesívne štátne   donútenie   vo   forme   zákona,   na   základe   ktorého   bola   sťažovateľka   pod   hrozbou spáchania správneho deliktu a uloženia sankcie, donútená proti svojej vôli vyprodukovať a odovzdať   RVR   ako   orgánu   verejnej   moci   dôkaz,   ktorý   je   následne   použitý   v jeho neprospech...   Odmietnutím,   resp.:   nedodaním   záznamu   z vysielania   sťažovateľka   len realizovala výkon svojho práva „neobviňovať samú seba“, ktoré jej zaručuje Ústava SR a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd a z tohto dôvodu je sťažovateľke vytýkané konanie, resp. nekonanie zbavené protiprávnosti.».

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom konštatoval porušenie jej základného práva „na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu...   v konaní   o odvolaní   pod sp. zn.: 5 Sž/37/2011 zo dňa 28.06.2012 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 07.11.2011, číslo RP/96/2011, v konaní vedenom pod spisovou značkou 324-PLO/O- 3037/2011...“. Následne ústavnému súdu navrhuje zrušenie oboch uvedených rozhodnutí a vrátenie veci Rade na ďalšie konanie.

II.

Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   ustanovenia   §   112 ods.   1   OSP môže   ústavný súd   v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo   všetkých   troch   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta na súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 26 ods. 1   (porušenie   tohto   práva   sťažovateľka   nenamieta   v sťažnosti   vedenej pod sp. zn. Rvp 12918/2012),   čl. 46   ods.   1   a   2   ústavy,   ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. V sťažnostiach vedených pod sp. zn. Rvp 12902/2012 a sp. zn. Rvp 12903/2012 sťažovateľka   zhodne   argumentuje,   že   v priebehu   konaní   pred   Radou   došlo   k použitiu nezákonne   obstaraných   dôkazných   prostriedkov   (záznamy   odvysielaných   televíznych programov).   V sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   12918/2012   zasa   namieta   porušenie svojich označených práv rozhodnutím Rady, ktorým jej bola uložená pokuta za správny poriadkový   delikt   spočívajúci   v nedodaní   Radou   požadovaného   záznamu   odvysielaného televízneho   programu,   pretože   jej   právo   nevyhovieť   požiadavke   Rady   má   vyplývať z uplatňovania   zásady „neobviňovať   sám   seba“ plynúcej   z čl.   6   ods.   1   dohovoru i z nadväzujúcej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP). Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu potom sťažovateľka v podstate vytýka, že ňou tvrdené pochybenia v postupoch a rozhodnutiach Rady nenapravil.

Súčasne napokon sťažovateľka vo všetkých troch sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd   vyslovil   porušenie   jej   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   a   žiada   zrušenie namietaných rozhodnutí Rady i rozsudkov najvyššieho súdu.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých troch sťažností, rozhodol o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania.

Sťažovateľka v sťažnostnom petite sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 12902/2012 a sp. zn. Rvp 12903/2012 výslovne neuviedla, akými zásahmi orgánov verejnej moci malo dôjsť k porušeniu jej označených práv. Napriek tomu, berúc do úvahy obsah odôvodnení predložených sťažností, ako aj sťažovateľkine návrhy na zrušenie napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu i rozhodnutí Rady, ústavný súd ustálil, že k porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť práve kritizovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu a Rady tak, ako sú uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

2.   Pri   predbežnom   prerokovaní   tých   častí   všetkých   troch   sťažností, ktorými sťažovateľka namietala porušenie svojich   označených   práv rozhodnutiami Rady č. RP/61/2011   z   21.   júna   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   135-PLO/O-1247/2011, č. RP/26/2011   zo 7. júna   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   125-PLO/O-1237/2011 a č. RP/96/2011 zo 4. októbra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 324-PLO/O-3037/2011, ústavný súd dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci.

Z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   stabilne   odvodzuje   dôsledné uplatňovanie   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci.   Ústavný   súd   podľa   tohto   princípu môže   poskytovať   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám,   alebo   ľudským   právam a základným   slobodám   vyplývajúcim   z   medzinárodnej   zmluvy,   len   ak   ochranu   týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovanú ochranu.

Napadnuté   rozhodnutia   Rady   sú   rozhodnutiami   orgánu   verejnej   správy, proti ktorým je   podľa   §   64   ods.   6   zákona   o   vysielaní a   retransmisii   prípustný   opravný prostriedok,   o ktorom   rozhoduje   najvyšší   súd.   Z   toho   vyplýva,   že   ak   k   porušeniu sťažovateľkou   označených   práv   malo   dôjsť   rozhodnutiami   Rady   o   uložení   sankcií za správne delikty, potom poskytovanie ochrany týmto právam tvorilo súčasť kompetencie (a teda aj právomoci) najvyššieho súdu ako súdu konajúceho o opravných prostriedkoch podľa tretej   hlavy   piatej   časti   OSP.   To   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   vecne prejednávať predmetné časti spojených sťažností, v dôsledku čoho ich ústavný súd musí odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

3.1   K namietanému   rozsudku   najvyššieho   súdu   zo   4.   júla   2012   v konaní sp. zn. 2 Sž 21/2011

Správne   súdnictvo,   integrálnou   súčasťou   právnej   úpravy   ktorého   je   i konanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy podľa tretej hlavy piatej   časti   OSP,   sa   zakladá   na   prieskume   zákonnosti   postupov   a rozhodnutí   orgánov verejnej   správy   len   v rozsahu   a z dôvodov   namietaných   v podaní   (tzv.   správna   žaloba alebo opravný prostriedok),   ktorým sa   súdny prieskum aktivity verejnej správy iniciuje. Formulovaná zásada sa uplatňuje tak na konanie podľa druhej hlavy piatej časti OSP (§ 249 ods. 2 a 250j ods. 1 a 2 OSP), ako aj na konanie podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§ 250l ods. 2 OSP v spojení s § 249 ods.   2 a 250j ods.   1 a 2 OSP). Všeobecný súd v konaní podľa uvedených   hláv   piatej   časti   OSP   je   tak   oprávnený   napadnutý   postup alebo rozhodnutie   orgánu   verejnej   správy   preskúmať   len   z hľadiska   tých   námietok, ktoré účastník   správneho   konania   v žalobe   alebo   v opravnom   prostriedku   explicitne a dostatočne   konkrétne   sformuloval.   Len   vo   výnimočných   prípadoch   výslovne ustanovených zákonom je možné stanovené medze prekročiť (§ 250j ods. 3 OSP). Uvedenú konštrukciu   rešpektoval   aj najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku,   keď   konštatoval   že „preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov opravného prostriedku“.

Pre   konanie   ústavného   súdu   o sťažnosti   proti   právoplatnému   meritórnemu rozhodnutiu všeobecného súdu vydanému v konaní podľa tretej hlavy piatej časti OSP je preto rozhodujúce zistenie, či námietky, ktorými sťažovateľ odôvodňuje tvrdené porušenie svojich práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy, boli prednesené v opravnom prostriedku proti   rozhodnutiu   orgánu   verejnej   správy.   Ak   je   odpoveď   záporná,   potom   je   potrebné konštatovať,   že   všeobecný   súd   v dôsledku   striktnej   zákonom   požadovanej   viazanosti prieskumu   zákonnosti   administratívneho   rozhodnutia   dôvodmi   opravného   prostriedku nemohol poskytnúť ochranu sťažovateľovým základným právam a slobodám, a to výlučne v dôsledku   spôsobu,   akým   sťažovateľ   v pozícii   navrhovateľa   pred   všeobecným   súdom využil   (lepšie   povedané   nevyužil)   svoje   dispozičné   právo.   Sťažovateľ   tak   sám   určil všeobecnému súdu rozsah prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy a ústavný súd je povinný tento rozsah taktiež rešpektovať. V opačnom prípade by totiž od všeobecného súdu v podstate   vyžadoval   porušenie   zákona,   a to   v podobe   prekročenia   rozsahu   a dôvodov sťažovateľovho opravného prostriedku.

V sťažnosti (sp. zn. Rvp 12902/2012) proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka   predniesla   jednu   zásadnú   sťažnostnú   námietku,   a to   použitie   nezákonne získaného   dôkazného   prostriedku   v konaní   pred   Radou.   Nezákonným   dôkazným prostriedkom   mal   byť   záznam   televízneho   vysielania,   ktorý   si   zhotovila   Rada   sama a v konaní   o sťažovateľkinom   správnom   delikte   ho   aj   ako   dôkaz   použila, pretože sťažovateľka jej požadovaný záznam odvysielaného programu na výzvu nedodala.

Ústavný   súd   z príloh   sťažnosti   zistil,   že   ani   v opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu Rady, ani na ústnom pojednávaní na najvyššom súde sťažovateľka uvedený dôvod   opravného   prostriedku   nepredniesla.   Jej   námietky   sa   týkali   právneho   posúdenia jednotlivých   komunikátov   obsiahnutých   v inkriminovanom   odvysielanom   programe a naznačila aj nejednotnosť posudzovania obdobných skutkových situácií Radou. Možno teda povedať, že jej dôvody sa niesli výlučne v rovine nesprávneho právneho posúdenia veci Radou a nevytýkala jej žiadne procesné pochybenia (nezákonne obstarané dôkazy). Preto potom ani najvyšší súd pri prieskume rozhodnutia Rady nebol oprávnený overovať prípadnú (ne)zákonnonosť záznamu televízneho vysielania ako dôkazného prostriedku, hoci takúto právomoc by v prípade adekvátneho využitia dispozičného oprávnenia sťažovateľky nepochybne   mal.   Sťažovateľkina   námietka   formulovaná   v odôvodnení   jej   sťažnosti vylučuje vzhľadom na skutočnosť, že nebola prednesená v konaní pred najvyšším súdom, príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu zo 4. júla 2012 v konaní sp. zn. 2 Sž 21/2011 a základnými právami zaručenými čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy i právom na spravodlivé súdne konanie zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je tak v tejto časti zjavne neopodstatnená.

K rovnakému záveru potom ústavný súd dospel, aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného   práva   na slobodu   prejavu   zaručeného   čl.   26   ods.   1   ústavy.   Všeobecný   súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

3.2   K namietanému   rozsudku   najvyššieho   súdu   zo   4.   júla   2012   v konaní sp. zn. 2 Sž 17/2011

V opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   Rady   č.   RP/26/2011   zo   7.   júna   2011 sťažovateľka   namietala   nezákonnosť   dôkazného   prostriedku   použitého   v konaní   Rady. Od tejto   vady   potom   odvádzala   aj   tvrdenú   nepreskúmateľnosť   administratívneho rozhodnutia   pre   jeho   nezrozumiteľnosť   a nedostatok   dôvodov,   ako   aj   nesprávne   právne posúdenie veci. Okrem toho sťažovateľka v opravnom prostriedku atakovala aj formálny spôsob, akým od nej Rada záznam sporného vysielania požadovala.

Najvyšší súd v prvom rade konštatoval zákonný základ oprávnenia Rady požadovať od vysielateľa záznam vysielania, čo nevyžaduje osobitnú formu a procedúru, akou Rada vyzve vysielateľa na predloženie záznamu. Následne najvyšší súd k problému zákonnosti použitého dôkazného prostriedku zdôraznil zákonom definované poslanie Rady ako orgánu verejnej správy, špecifiká predmetu jej dohľadu, ako aj obsah dôvodovej správy k zákonu o vysielaní a retransmisii, z ktorého vyplýva, že zákonodarca predpokladal monitorovaciu činnosť Rady zahrňujúcu i vyhotovovanie záznamov z vysielania. V nadväznosti na túto analýzu   najvyšší   súd   uviedol,   že   práva   sťažovateľky   ako   vysielateľa   boli   dotknuté v nevyhnutnej miere „potrebnej pre splnenie zákonom stanoveného poslania a pôsobnosti Rady...“.

K problému   formy,   akou   Rada   požadovala   záznam   vysielania   od   sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že ide o námietku, ktorá nedosahuje ústavnú relevanciu. Ak zákon formálnu   podobu   procesného   úkonu   smerujúceho   k realizácii   kompetencie   správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska nie je významné, akou formou správny orgán   predmetný   procesný   úkon   uskutoční.   Dôležitá   je   len   jeho   obsahová   stránka   tak, aby adresát   úkonu   bol   spôsobilý   jednoznačne   identifikovať   správny   orgán   a povinnosť, ktorej   splnenie   sa   od   neho   očakáva.   Sťažovateľka   v tomto   zmysle   žiadne   námietky v sťažnosti nepredniesla, preto je akceptovateľný spôsob, akým sa najvyšší súd s otázkou formy realizácie dotknutého oprávnenia Rady vysporiadal.

K druhej   (zásadnej)   námietke   spochybňujúcej   zákonnosť   záznamu   vysielania použitého   na   účely   dokazovania   ústavný   súd   uvádza,   že   si   je   vedomý   istého   napätia, ktoré sa   v   perspektíve   formálneho   a povrchného   pohľadu   na   právnu   úpravu   črtá medzi ústavným   princípom   zakotveným   v čl.   2   ods.   2   ústavy   a absenciou   výslovnej zákonnej licencie pre Radu na zhotovovanie záznamov vysielania podliehajúcich režimu ochrany obsiahnutej v zákone č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov.

Plnenie úloh každého štátneho orgánu (a teda i Rady ako orgánu štátnej správy) je však   nemysliteľné   bez zodpovedajúcich   kompetencií   vyjadrených   (slovami čl.   2   ods.   2 ústavy) rozsahom a spôsobom konania ustanoveným zákonom. Zo zákonom ustanoveného poslania Rady nevyhnutne vyplýva potreba účinných nástrojov v jej rukách na to, aby toto poslanie   mohla   napĺňať.   Pri   rešpektovaní   právneho   názoru   sťažovateľky   by   napĺňanie poslania Rady   bolo zjavne úplne paralyzované, pričom   ochromenie jej   činnosti   by mal v rukách výlučne vysielateľ ako subjekt, voči ktorému Rada svoje vrchnostenské postavenie uplatňuje.

V právnom štáte nemožno akceptovať stav, keď adresát vrchnostenského pôsobenia verejnej   správy   bude   môcť   neplnením   svojich   zákonných   povinností   v štádiu zabezpečovania   podkladov   na   rozhodnutie   úplne   zmariť   účel   zákonom   aprobovanej administratívnej činnosti verejnej správy. Na zabránenie tohto stavu musí orgán verejnej správy disponovať zodpovedajúcimi procesnými oprávneniami nevyžadujúcimi súčinnosť fyzických   osôb   a právnických   osôb,   ktoré   však   využije   až   vtedy,   keď   nedôjde k dobrovoľnému splneniu povinností adresáta verejnej správy. Ak takéto oprávnenia nie sú explicitne   ustanovené   zákonom,   možno   ich   existenciu   vyvodiť   výkladom   ustanovení definujúcich   poslanie   a účel   kreácie   dotknutého   orgánu   verejnej   správy,   prípadne ustanovení vymedzujúcich jeho kompetenčné portfólio. V právno-aplikačnej praxi je potom potrebné   bezpodmienečne   trvať   na   dôslednom   procesno-právnom   posúdení   vzniknutého skutkového stavu (neplnenie procesných povinností adresáta verejnej správy) a s najväčšou opatrnosťou naznačené tzv. implicitné právomoci využívať.

Za   vhodné   v tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   odkázať   na   Radou   citované rozhodnutie   Najvyššieho   správneho   súdu   Českej   republiky   (sp.   zn.   7   Afs   111/2009), podľa ktorého implicitné právomoci sú nevyhnutne potrebné na riadne uplatňovanie iných, ústavne   predpísaným   spôsobom   zakotvených   právomocí,   a bez   ich   existencie   by   iné právomoci nemohli byť riadne uplatňované.

Pre posudzovaný prípad je rozhodujúce, že Rada má zákonom priznané oprávnenie požadovať   od   vysielateľa   záznam   vysielania   [§   16   ods.   3   písm.   l)   zákona   o vysielaní a retransmisii], a dokonca v prípade nevyhovenia tejto požiadavke je oprávnená vysielateľa sankcionovať   pokutou   [§   67   ods.   2   písm.   a)   zákona   o vysielaní   a retransmisii].   Takto zákonom   výslovne   formulovaná   sankčná   právomoc   však   sama   osebe   nezabezpečuje dosiahnutie   účelu,   pre   ktorý   Rada   záznam   vysielania   požaduje,   a to   je   dohľad nad dodržiavaním   právnych   predpisov   upravujúcich   vysielanie   (§   4   ods.   2   druhá   veta zákona   o vysielaní   a retransmisii).   Len   na   základe   oboznámenia   sa   s obsahom odvysielaného   programu   totiž   môže   Rada   posúdiť   rešpektovanie   všeobecne   záväzných právnych predpisov regulujúcich vysielanie. Ústavný súd sa preto stotožňuje s právnym záverom   najvyššieho   súdu,   ktorý   na   podklade   rekapitulovaných   procesne   významných skutkových okolností (výzva na dodanie záznamu vysielania, úmyselné nevyhovenie výzve) pripustil uplatnenie teórie implicitných právomocí Rady v posudzovanom prípade.

Keďže   ústavný   súd   po   preskúmaní   rozsudku   najvyššieho   súdu   zo   4.   júla   2012 v konaní sp. zn. 2 Sž 17/2011 nezistil žiadne ústavne relevantné signály, ktoré by po prijatí sťažnosti   v tejto   časti   boli   spôsobilé   viesť   k vysloveniu   porušenia   základných   práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti predmetnej časti sťažnosti. Rovnaký záver potom bolo potrebné   uplatniť   aj   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného čl. 26 ods. 1 ústavy, a to na podklade už konštatovaného vzťahu základných práv hmotného charakteru a základných práv povahy procesnej.

3.3   K namietanému   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   28.   júna   2012   v konaní sp. zn. 5 Sž 37/2011

V opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady č. RP/96/2011 zo 4. októbra 2011 sťažovateľka   v podstate   namietala,   že   nedošlo   k naplneniu   všetkých   znakov   skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 67 ods. 2 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, pretože požadovaný záznam vysielania napokon poskytla, hoci po uplynutí lehoty, ktorú na to   určila   Rada.   Väzba   zodpovednosti   sťažovateľky   za   predmetný   správny   delikt na nerešpektovanie   lehoty   určenej   nie   zákonom,   ale správnym   orgánom   nemá   podľa jej názoru   oporu   v uvedenom   zákonnom   ustanovení.   Sťažovateľka   na podklade   porovnania s prípadom sankcionovania obdobného prípadu v minulosti tiež namietala sumu uloženej pokuty, ktorá bola podľa jej názoru výsledkom zneužitia správnej úvahy.

Najvyšší súd sa nestotožnil s právnym hodnotením posudzovanej veci preferovaným sťažovateľkou.   Podľa   jeho   názoru   lehota   stanovená   Radou   je   lehotou   procesnou, „s ktorou sa spájajú hmotnoprávne následky – uloženie pokuty“.   Nerešpektovaním   tejto lehoty „dochádza   k mareniu   samotného   účelu   zákona   o vysielaní   a retransmisii... a poslania   Rady“.   Najvyšší   súd   akceptoval   aj   sumu   uloženej   pokuty,   keďže   z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že sťažovateľke už v minulosti uložené pokuty neviedli k jej náprave.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu   sťažovateľka   namieta formu,   akou   od   nej Rada požadovala záznam vysielania. Táto námietka je nedôvodná. Dôvody ústavný súd uviedol   v predchádzajúcej   časti   odôvodnenia   (bod   3.2),   ktorá   bola   venovaná   sťažnosti proti rozsudku najvyššieho súdu zo 4. júla 2012 v konaní sp. zn. 2 Sž 17/2011.

Druhou   námietkou,   ktorú   sťažovateľka   v sťažnosti   predniesla,   je   jej   názor, že v konaní o správnom delikte nie je povinná poskytovať súčinnosť správnemu orgánu, lebo je v pozícii obvineného, ktorý má právo byť procesne pasívny, keďže podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva „nie je povinný sám seba obviňovať“.

Ústavný súd preskúmaním príloh sťažnosti (opravný prostriedok proti rozhodnutiu Rady,   rozsudok   najvyššieho   súdu)   zistil,   že   námietku   o právach   obvineného   v konaní o správnom   delikte   sťažovateľka   v opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   Rady nepredniesla, a tak sa ňou najvyšší súd ani nezaoberal.

Už   v časti   odôvodnenia   týkajúceho   sa   prieskumu   rozsudku   najvyššieho   súdu zo 4. júla 2012 v konaní sp. zn. 2 Sž 21/2011 (bod 3.1) ústavný súd vysvetlil, prečo je čo sa týka sťažnostných námietok,   na ktoré   najvyšší súd   viazaný v konaní podľa   tretej   hlavy piatej časti OSP rozsahom a dôvodmi opravného prostriedku nemôže prihliadať, sťažnosť sťažovateľky neopodstatnená. Aj v prípade tu analyzovanej druhej sťažnostnej námietky dospel   ústavný   súd   k rovnakému   právnemu   záveru,   lebo   v opravnom   prostriedku proti rozhodnutiu   Rady   sťažovateľka   špecifické   procesné   postavenie   obvineného v sankčnom konaní nenamietala.

Aj   sťažnosť   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   z 28.   júna   2012   v konaní sp. zn. 5 Sž 37/2011 je tak zjavne neopodstatnená.

4. Vzhľadom na odmietnutie všetkých troch sťažností bolo bez právneho významu vyzývať   sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatkov   sťažností   vedených   pod sp. zn. Rvp 12902/2012 a sp. zn. Rvp 12903/2012 spočívajúcich v nepreukázaní povinného právneho   zastúpenia,   ako   aj   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   predostretými v petitoch jej sťažností (zrušenie napadnutých rozhodnutí, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012