SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 563/2015-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia základného práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenompod sp. zn. 13 C 115/2010 a jeho uznesením z 2. júla 2010 a namietaného porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotezaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 138/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, Šarišské Bohdanovce 110 (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na informácie zaručenéhov čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva nazákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Prešov (ďalejlen „okresný súd 1“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 115/2010 a jeho uznesenímz 2. júla 2010, ako aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranejlehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd 2“)v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 138/2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou 1. júna 2010okresnému súdu 1 domáhala„súdnej ochrany svojich základných občianskych a zákonných práv porušených v súvislosti s obzvlášť závažným trestným činom podvodu a obzvlášť závažným trestným činom falšovania a pozmeňovania cenných papierov, vo veci ktorých prebieha konanie pred Špecializovaným trestným súdom (č. k. BB-4T/32/13)... kde sťažovateľka má postavenie poškodenej“. Súčasne so žalobou podala sťažovateľka návrhna vydanie predbežného opatrenia.

Okresný súd 1 o žalobe sťažovateľky konal pod sp. zn. 13 C 115/2010, avšak podľajej slov„Sudca OS Prešov odmietol konať vo veci návrhu... na predbežné opatrenie ako odmietol konať aj vo veci jej žaloby“s odôvodnením, že„ochrana základných práv fyzickej osoby, poškodených fyzickou osobou je výlučnou právomocou ústavného súdu, čím sťažovateľke spôsobil stav denegatio justitiae.“.

Sťažovateľka uvádza, že„2. júla 2010 vyšší súdny úradník OS Prešov, JUDr. Juraj Fujerik... napriek... skutočnosti, že poverenie od konajúceho sudcu Mgr. Koleka pre samostatné konanie a rozhodovanie v. s. u. nebolo ani súčasťou rozvrhu práce súdu a ani súčasťou... súdneho spisu, však samostatne konal a vydal uznesenie pod č. k. 13 C 115/2010-16, ktorým uložil sťažovateľke poplatkovú povinnosť za to, že sudca odmietol zabezpečiť jej súdnu ochranu, voči čomu bolo podané odvolanie pred Krajským súdom v Prešove“. V odvolaní sťažovateľka namietala„porušenie základného práva na konanie a rozhodovanie zákonným sudcom, pretože poverenie od konajúceho sudcu Mgr. M. Koleka pre samostatné konanie a rozhodovanie v. s. u. JUDr. J. Fujerika nebolo ani súčasťou rozvrhu práce súdu a ani súčasťou predmetného súdneho spisu, čo odporovalo ust. § 3 ods. 5) a § 6 zák. č. 549/2003 Z. z.“.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 Co 71/2010,6 Co 72/2010, 6 Co 73/2010 z 8. decembra 2010 rozhodnutie vydané vyšším súdnymúradníkom okresného súdu 1 potvrdil s odôvodnením, že tento bol„osobou oprávnenou samostatne vydať uznesenie namiesto sudcu, pretože bol pridelený k senátu 13 C Dodatkom č. 4 k rozvrhu práce za 2010“.

Rozhodnutie krajského súdu sťažovateľka 5. apríla 2011 napadla dovolaním, ktorévšak okresný súd 1 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)„nepostúpil“, ale celú vec 30. mája 2011„odstúpil“okresnému súdu 2, ktorý v nej konápod sp. zn. 37 C 138/2011.

Okresný súd 2 dovolanie sťažovateľky predložil dovolaciemu súdu v marci 2013a najvyšší súd o ňom rozhodol uznesením č. k. 8 Cdo 166/2014-299 zo 17. júna 2014 tak,že ho odmietol s odôvodnením, že„nemôže uznať námietku sťažovateľky za opodstatnenú, pretože v čase! rozhodovania odvolacieho (a dovolacieho) súdu, poverenie sudcu M. Koleka zo dňa 23. apríla 2010 už tvorilo súčasť predmetného súdneho spisu“.

Sťažovateľka namieta, že všeobecnými súdmi neboli„uplatnené zákonné ustanovenia a neboli náležite preskúmané... uvedené... dôkazy, skutkové okolnosti, ktoré nepochybne preukazujú ústavnú neudržateľnosť uznesenia v. s. u. zo dňa 2. júla 2010, ako aj to, že ani po využití procesných postupov nedošlo k náprave porušených základných práv sťažovateľky, ani k ochrane ústavnosti či zákonnosti ku ktorým všeobecné súdnictvo je prizvané“.

Sťažovateľka uviedla, že 3. septembra 2010 spolu s jej právnym zástupcom„nahliadla do Rozvrhu práce OS Prešov za 2010 rok, zverejneného na oficiálnej web. stránke MS SR..., čím sa zistilo, že na str. 66 až 75 medzi povereniami sudcov pre samostatné konanie v. s. u., absentovalo poverenie sudcu Mgr. M. Koleka pre samostatné konanie a rozhodovanie v. s. u. JUDr. J. Fujerika tak, ako to vyžaduje ust. § 3 ods. 5 zák. 549/2003 v spojení s § 5, 6 zák. 211/2000 Z. z.“. V ten istý deň sťažovateľka nahliadla aj„do rozvrhu práce..., ktorý sa nachádzal v správe súdu, čím sa dodatočne potvrdilo, že Rozvrh práce správy súdu bol totožným so zverejneným na web. stránke MS SR (čo písomne potvrdila aj predsedníčka OS Prešov dňa 03. 09. 2010) a ktorý taktiež neobsahoval žiadne poverenie sudcu M. Koleka pre samostatné konanie a rozhodovanie v. s. u. J. Fujerika“.Ďalej sťažovateľka dodáva, že v„Dodatku č. 4 Rozvrhu práce súdu za rok 2010 v. s. u. JUDr. J. Fujerik predsedníčkou súdu... bol pridelený do senátu 13 C, čo však nenahradzuje poverenia od sudcu Mgr. Koleka, požadovaného ústavou a zákonom č. 549/2003 Z. z. a úkon po pridelení v. s. u. k senátu 13 C predsedníčkou súdu je odlišným od úkonu udelenia poverenia sudcom pre samostatne konanie a rozhodovanie vecí v. s. u.“. Napokonsťažovateľka 3. septembra 2010 nahliadla aj do predmetného spisu a zistila, že spisneobsahuje„žiadne poverenie sudcu M. Koleka pre v. s. u. J. Fujerika...

... pre zistenie skutočnosti, že v súdnom spise ku dňu 03. 09. 2010 nebolo žiadneho poverenia sudcu... pre v. s. u..., ktorý dňa 2. júla 2010 samostatne vo veci rozhodol, bol dňa 3. 09. 2010 na osobnú požiadavku sťažovateľky pred predsedníčkou súdu vyhotovený písomný prehľad obsahu súdneho spisu 13 C 115/2010.“.

Sťažovateľka v sťažnosti pokračuje, že„Po preukázaní... neoprávnenosti konania v. s. u. pred odvolacím súdom, prvostupňový súd predložil pred odvolací súd poverenie sudcu M. Koleka zo dňa 23. apríla 2010 údajne udelené v. s. u. pre účely poplatkovej povinnosti“,avšak podľa sťažovateľky„Z tohto poverenia je zrejme, že ono sa nevzťahovalo na konkrétnu vec a že bolo sudcom udelené... údajne 23. apríla 2010, teda dva mesiace pred tým, ako bol dňom 1. júna 2010 založený spis veci sťažovateľky.“.

Podľa sťažovateľky predmetné poverenie bolo vyhotovené a predložené odvolaciemusúdu„s prejavom svojvôle“,dodatočne,s úmyslomvyhnúť sazodpovednostiza nedodržanie„zákonných spôsobov a ústavy“prvostupňovým súdom.

V uvedenom postupe okresného súdu 1 sťažovateľka vidí porušenie svojhozákladného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a nezverejnenímpoverenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu 1 z 23. apríla 2010 v rozvrhu práceokresného súdu 1 spôsobom ustanoveným zákonom a„priložením poverenia do spisu post factum“došlo podľa jej názoru aj k porušeniu základného práva na informácie podľa čl. 26ústavy.

Okresnému súdu 2 sťažovateľka vytýka„neoprávnené nepostúpenie“jej dovolanianajvyššiemu súdu v primeranej lehote, ako aj neopodstatnené nekonanie vo veci samej,ktorou sa domáhala„súdnej a právnej ochrany pred následkami zásahu do jej právom chránených záujmov v súvislosti s obzvlášť závažným trestným činom“.

Podľa slov sťažovateľky„Neopodstatnenými prieťahmi v konaní Okresný súd KE I odoprel sťažovateľke prístup k realizácii práva na súdne konanie a rozhodovania v primeranej lehote zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd a týmto prehĺbil jej právnu neistotu, čím zavinil zvýšený stres, poníženie, morálnu ujmu, ale zvýšil aj reálne ujmy na jej strane, čím taktiež bola porušená dôstojnosť súdneho konania.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na konanie a rozhodovanie zákonným sudcom, zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 C/101/2010(správne má byť sp. zn.13 C 115/2010, pozn.), porušené bolo.

2. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na informáciu, zaručené v čl. 48 (správne má byť v čl. 26, pozn.) ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 C/101/2010(správne má byť sp. zn.13 C 115/2010, pozn.), porušené bolo.

3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného súdu Prešov, vydané 2. júla 2010, sp. zn. 13 C 115/2010-116.

4. ⬛⬛⬛⬛ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 tisíc Eur, ktoré jej Okresný súd Prešov povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.

5. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu KE I v konaní vedenom pod sp. zn.: 37 C/138/2011, porušené bolo.

6. ⬛⬛⬛⬛ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 tisíc Eur, ktoré jej Okresný súd KE I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiunávrhu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na informáciezaručeného v čl. 26 ods. 1 ústavy a základného práva na zákonného sudcu zaručenéhov čl. 48 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn.13 C 115/2010 a jeho uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom z 2. júla 2010,ku ktorému malo dôjsť tým, že v čase vydania rozhodnutia absentovalo poverenie vyššiehosúdneho úradníka zákonným sudcom na rozhodnutie o súdnom poplatku za návrhsťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia a takéto poverenie nevyplývalo aniz príslušného rozvrhu práce okresného súdu 1. Predmet sťažnosti sťažovateľky spočíva ajv namietaní porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehotezaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 2 v konaní vedenom podsp. zn. 37 C 138/2011, v ktorom podľa sťažovateľky došlo neopodstatnenými prieťahmik odopretiu jej prístupu k realizácii práva na súdne konanie a rozhodnutie v primeranejlehote.

1.1 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 115/2010 a jeho uznesením z 2. júla 2010

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Sťažovateľka tvrdí, že vyšší súdny úradník v čase vydania uznesenia z 2. júla 2010nebol v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov poverený na takétorozhodnutie, a pokiaľ bolo poverenie doložené do súdneho spisu, bolo tak urobenédodatočne a svojvoľne.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základnýchpráv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomocvšeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04,IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).

Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu 1 z 2. júla2010 mohla sťažovateľka podať odvolanie, ktorým mala možnosť namietať tie istéskutočnosti, ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu, t. j. že toto nebolo vydané osobouspĺňajúcou podmienky zákonného sudcu v danej veci, čo v konečnom dôsledku aj urobilaa o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (urobil tak uznesením sp. zn.6 Co 71/2010, 6 Co 72/2010, 6 Co 73/2010 z 8. decembra 2010) a v prípade zistenia zásahudo základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu prvostupňovým rozhodnutímtomuto právu poskytnúť primeranú ochranu. Právomoc krajského súdu v danom prípadevylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto častiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovateľka sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodnutie krajského súdusp. zn. 6 Co 71/2010, 6 Co 72/2010, 6 Co 73/2010 z 8. decembra 2010, ktoré sa aktuálnejotázky dotýkalo, nenamietala, preto sa ústavný súd súc viazaný návrhom na rozhodnutie(§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol týmto druhostupňovým uznesenímz hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov zaoberať.

1.2 K namietanému porušeniu základného práva na informácie zaručeného v čl. 26 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu 1 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 115/2010

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.Sťažovateľka porušenie tohto práva vidí v tom, že poverenie zákonného sudcuokresného súdu 1 na samostatné konanie a rozhodovanie pre vyššieho súdneho úradníkanebolo zverejnené v príslušnom rozvrhu práce okresného súdu 1 spôsobom ustanovenýmzákonom a až následným jeho vložením do súdneho spisu.

Z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámeniaopatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahupočíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie dvojmesačnej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutiesťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podaniasťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehotyodpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právnyprostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka spolu s jej právnym zástupcomvykonali zisťovanie týkajúce sa existencie poverenia pre vyššieho súdneho úradníka už 3.septembra 2010. Ako sťažovateľka tvrdí, poverenie sa v tom čase nenachádzalo aniv súdnom spise sp. zn. 13 C 115/2010 a nebolo zverejnené ani v rámci rozvrhu práceokresného súdu 1. Od daného momentu bola táto skutočnosť sťažovateľke známa, a tedav prípade jej presvedčenia, že tým došlo k porušeniu jej ktoréhokoľvek základného právazaručeného v čl. 26 ústavy, začala jej plynúť zákonná lehota na podanie sťažnostiústavnému súdu.

Sťažnosť sťažovateľky pre namietané porušenie základných práv však bolaústavnému súdu doručená osobne až 8. septembra 2014. Z uvedeného je evidentné,že zákonná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (t. j. dva mesiace) vo vzťahuk napadnutému postupu okresného súdu 1 uplynula ešte pred reálnym podaním sťažnostiadresovanej ústavnému súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosťsťažovateľky odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu 2 v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 138/2011

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka namieta, že postupom okresného súdu 2 došlo k zásahu do jejzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 138/2011. Predovšetkýmnamieta neodôvodnený prieťah spôsobený „neoprávneným nepostúpením“ jej dovolaniaproti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 Co 71/2010, 6 Co 72/2010, 6 Co 73/2010z 8. decembra 2010 najvyššiemu súdu.

Túto skutočnosť však sťažovateľka sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preporušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru už v minulosti namietala (sťažnosť doručená ústavnému súdu 11. decembra2012) a ústavný súd o nej rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 101/2013-15 z 21. februára2013 tak, že ju v tejto časti (namietané porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) odmietolako zjavne neopodstatnenú s odôvodnením, že„ústavný súd konštatoval, že v období po postúpení veci okresný súd v napadnutom konaní nebol dlhodobejšie nečinný, keďže konal a rozhodoval o procesných návrhoch sťažovateľky (námietka miestnej nepríslušnosti, požiadavka prekladu súdnych rozhodnutí zo slovenského jazyka do ruského jazyka), pričom jeho postup mal logickú postupnosť spočívajúcu v potrebe zabezpečiť ešte pred doručením dovolania sťažovateľky najvyššiemu súdu právoplatné rozhodnutie o jej námietke miestnej nepríslušnosti. Na ťarchu okresného súdu nemožno pripísať ani neúspešné doručovanie zásielky obsahujúcej uznesenie okresného súdu z 20. júna 2012 a uznesenie krajského súdu z 5. septembra 2012, ktorú si sťažovateľka neprevzala ani v úložnej lehote, keďže táto zásielka bola sťažovateľke doručovaná riadne (v súlade so zákonom)...

Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní nebol síce dostatočne efektívny, ale podľa názoru ústavného súdu nespôsobil také prieťahy v konaní, na základe ktorých by mohol po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.“.

Úlohou ústavného súdu v prejednávanej veci bolo zistiť, či okresný súd nezasiaholdo označených práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru svojímpostupom po skoršom rozhodnutí ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.IV. ÚS 101/2013.

Zo spisu okresného súdu 2 vedeného pod sp. zn. 37 C 138/2011 vyplýva, že tentospis s dovolaním sťažovateľky bol najvyššiemu súdu doručovaný 28. januára 2013.K rozhodnutiu o dovolaní došlo uznesením č. k. 8 Cdo 166/2014-299 zo 17. júna 2014.Sťažovateľka sa sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy obrátila na ústavný súd8. septembra 2014.

Pretože sťažovateľka postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom podsp. zn. 8 Cdo 166/2014 žiadnym spôsobom z hľadiska jeho trvania a priebehu nenamietala(pozri návrh rozhodnutia – petit – sťažnosti, v ktorom je výslovne namietaný iba postupokresného súdu 2), je evidentné, že obdobie, ktoré prakticky možno z hľadiska prípadnéhoporušenia základných práv preskúmať vo vzťahu k okresnému súdu 2, predstavuje necelé trimesiace (od rozhodnutia dovolacieho súdu 17. júna 2014 po podanie sťažnosti ústavnémusúdu 8. septembra 2014).

Ústavný súd z opísaného vyvodil záver, že takého krátke obdobie za žiadnychokolností nemôže predstavovať kvalifikovaný prieťah, ktorý by bol spôsobilý zasiahnuťdo ústavou garantovaného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov ani do práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ/ka, a to buď prenedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími sťažovateľkou v petite sťažnosti uvedenými návrhmi, rozhodovanie o ktorých jepodmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomtoprípade nedošlo.

Z toho istého dôvodu (odmietnutia sťažnosti) ústavný súd upustil od pristúpeniak odstraňovaniu nedostatku zákonnej náležitosti sťažnosti spočívajúcej v povinnomprávnom zastúpení sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015