znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 563/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   N.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Tiborom   Šafárikom,   Štúrova   20,   Košice,   vo veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 24/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. augusta 2014   doručená   sťažnosť V.   N. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 24/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že «Sťažovateľka je navrhovateľkou v spore o zaplatenie určitej sumy z titulu užívania väčšej ako zmluvou pokrytej výmery prenajatého bytu nájomníkovi.

Žaloba bola podaná v júni 2008, bolo jej pridelené č. konania 40C 24/2008. V   auguste   2008   prevzala   žalobu   od   súdu   žalovaná   2.   Žalovaný   1.   sa   zdržiaval (pracoval ?) mimo územia SR a zásielku neprevzal.

Už   v   tomto   okamihu   mal   súd   prispôsobiť   svoj   procesný   postup   v   závislosti od očakávaných prekážok s doručovaním. Tento problém bol a je prítomný v celom konaní a súd až na jeho (doterajší) záver ustanovil žalovanému opatrovníka.

Vo   veci   bolo   vykonaných   niekoľko   pojednávaní.   Podstatným   faktom   je   právna nenáročnosť kauzy spolu s pravidelným zverením skutkových okolností na vyhodnotenie znalcovi.

Niekoľko   pojednávaní   bolo   odročených   zo   subjektívnych   dôvodov   (19.3.2009, 5.11.2009,   25.2.2010).   Jedno   z   pojednávaní   bolo   preložené   na   termín,   kedy   mala sťažovateľka už zaplatenú dovolenku.

Sťažovateľka   sa   obracala   na   vedenie   súdu   s   urgenciami.   Na   ostatnú   sťažnosť zo 7.2.2014 obdržala odpoveď z 11. marca 2014, v ktorej predseda súdu uznal sťažnosť za opodstatnenú.

Zo   stanovísk   Ústavného   súdu   je   známe,   že   kritérium   počtu   pojednávaní   je   iba „pomocné“. Dôležitá a podstatná je efektivita postupu súdu, smerujúca k právoplatnému skončeniu veci.

V   spore   boli   činní   znalci.   Iba   druhý   z   nich   však   splnil   pokyn   súdu.   Keď   však sťažovateľka   pre   naťahovanie   konania   chcela   rozšíriť   žalobu   o   ďalšie   obdobia,   bola odmietnutá s absurdným argumentom údajnej potreby „rozsiahleho“ dokazovania. Napokon bol vynesený 25.1.2012 rozsudok. Ako sa dalo očakávať, protistrana sa odvolala, keďže bola zaviazaná zaplatiť zredukovanú sumu. Za zmienku stojí, že užíva veľký byt v úplnom centre mesta za nájomné cca desať eur mesačne.

Prvostupňový súd postúpil vec odvolaciemu. Tento však uznesením 4Co 100/13 dňa 19.11.2013 vrátil vec ako predčasne predloženú pre prehliadnutie viacerých procesných nedostatkov, brániacich meritórnemu prejednaniu.

Vinou prvostupňového súdu teda celková doba konania „narástla“ o ďalšie dva roky.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 24/2008 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby okresnému súdu prikázal konať   v napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov   a   aby   jej   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už o sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   preskúmanie   opodstatnenosti tvrdenia   sťažovateľky,   podľa   ktorého   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 40 C 24/2008 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 25. januára   2012   rozhodol   rozsudkom   v merite   veci   a po   podaní   odvolania   žalovanou v II. rade   predložil   vec   na   rozhodnutie   krajskému   súdu   22.   júla   2014.   Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   rozhodnutím   vo   veci   ešte pred doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky, a preto už nemohol v čase   doručenia   sťažnosti   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh konania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľkou v sťažnosti označené práva.

Keďže   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 20. augusta 2014, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k porušovaniu v sťažnosti označených práv   jeho   postupom   nemohlo   dochádzať,   ústavný   súd   sťažnosť   v súlade   s § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nej uvedenými nezaoberal.

Ústavný súd v závere pripomína, že ak by krajský súd v odvolacom konaní rozsudok okresného súdu z 25. januára 2012 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, sťažovateľka   môže   za   predpokladu,   že   by   v ďalšom   priebehu   napadnutého   konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložiť ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014