znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 563/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. D., K., zastúpenej advokátom Mgr. R. H., Advokátska   kancelária,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave z 29. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 56/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. E. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2012   doručená   sťažnosť   MUDr.   E.   D.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie bližšie nekonkretizovaného základného práva zaručeného   čl.   48   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský súd“) č. k. 14 Co 56/2012-132 z 29. júna 2012.

Zo sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   sťažovateľka   doručila   9.   februára   2010 Okresnému súdu Košice II žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru   a o určenie,   že   pracovný   pomer   ďalej   trvá.   Ako   žalovaného   označila „M., organizačná zložka zahraničnej osoby, B.“. Okresný súd Košice II oznámil sťažovateľke listom z 13. apríla 2010 postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) podľa § 105 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Okresný súd uznesením č. k. 26 C 81/10-118 z 28. novembra 2011 konanie zastavil s poukazom   na   označenie   žalovaného   v sťažovateľkinej   žalobe.   Konštatoval, že ak sťažovateľka „označila   odporcu   ako   M.,   organizačná   zložka   zahraničnej   osoby, so sídlom B., t. j. presne tak, ako je organizačná zložka zapísaná v obchodnom registri, niet pochýb,   že   navrhovateľka   neoznačila   zahraničnú   osobu,   ale   organizačnú   zložku,   t.   j. subjekt,   ktorý   nemá   procesnú   a hmotnoprávnu   subjektivitu.   V takom   prípade   ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, pretože je zrejmé, že za účastníka bol označený   odporca,   ktorý   nemá   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania.   O tom,   že navrhovateľka nesprávne označila za účastníka konania organizačnú zložku zahraničnej právnickej osoby a bolo potrebné označiť ako účastníka zahraničnú právnickú osobu súd nemôže   navrhovateľku   poučovať,   pretože   by   išlo   o hmotnoprávne   poučenie,   čo   nie   je prípustné /uznesenie Najvyššieho súdu ČR 21Cdo 1027/2010, 21Cdo 889/2004/.“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Dôvodila poukazom na § 2 ods. 3 písm. a) zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obchodnom registri“), podľa   ktorého sa   pri   podniku   zahraničnej   osoby   a pri   organizačnej   zložke   podniku zahraničnej   osoby,   ktorá   má   sídlo   v niektorom   z členských   štátov   Európskej   únie, do obchodného   registra   zapisuje   označenie   podniku   alebo   organizačnej   zložky   podniku zahraničnej osoby, ak je odlišné od obchodného mena zahraničnej osoby. V tejto súvislosti uviedla, že v obchodnom registri «nie je zapísané odlišné označenie organizačnej zložky odporcu, z čoho teda vyplýva, že označenie organizačnej zložky odporcu buď nie je odlišné od obchodného mena odporcu, alebo vôbec neexistuje. V tom prípade je obchodné meno odporcu M. v časti výpisu z obchodného registra „obchodné meno organizačnej zložky“ iba z dôvodu, aby bolo zrejmé, ktorej právnickej osobe táto organizačná zložka patrí. Ak totiž organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby nemá vlastné samostatné označenie, ktoré by sa v súlade s citovaným ustanovením zapisovalo do obchodného registra (teda odlišné od označenia zahraničnej osoby), tak uvedenie obchodného mena zahraničnej právnickej osoby   vo   výpise   z obchodného   registra   v časti   „obchodné   meno   organizačnej   zložky“ predstavuje stále iba označenie zahraničnej právnickej osoby a nemožno to vykladať ako súčasť označenia organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby.». Sťažovateľka v podanom   odvolaní   taktiež   argumentovala,   že „v   prípade   neuvedenia   sídla a identifikačného čísla pri označovaní účastníka konania, sa jedná o neúplné označenie, a v takomto prípade súd postupuje podľa § 43 ods. 1 O. s. p. a vyzve účastníka konania na doplnenie neúplného označenia. Podľa § 43 ods. 2 O. s. p. podanie možno odmietnuť len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky pokračovať. To, že v danom prípade neboli zjavné prekážky pri rozhodovaní súdu preukazuje nielen dvojročné konanie súdu, ale aj konanie   odporcu,   ktorý   nevzniesol   námietku   pasívnej   legitimácie.   Z uvedeného   dôvodu navrhovateľka   posúdila   napadnuté   uznesenie   ako   výzvu   súdu   na doplnenie   návrhu o uvedenie   sídla   účastníka.   Preto   v rámci   odvolania   označila   ako odporcu   M.,   C., organizačná zložka zahraničnej osoby B.“.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   14   co   56/2012-132   z 29.   júna   2012   odvolaním napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Uviedol,   že   sťažovateľkou   v odvolaní zdôrazňované   ustanovenie   zákona   o obchodnom   registri „nemá   vplyv   a ani   žiadnym spôsobom   z jeho   znenia   nemožno   vyvodzovať   následky   označovania   účastníka   konania v návrhu na začatie sporového   konania a už vôbec nie ustáliť   skutočnosť,   že v prípade označenia   organizačnej   zložky   zahraničnej   právnickej   osoby,   s rovnakým   názvom ako zahraničná   osoba   ako   taká,   ide   bez   ďalšieho   o označenie   priamo   zahraničnej právnickej   osoby“.   Podľa   názoru   krajského   súdu „bola   totižto   v tomto   prípade   vôľa navrhovateľky jednoznačne zrejmá, keďže neoznačila priamo zahraničnú právnickú osobu M., so sídlom L. C..., ale výlučne len samotnú organizačnú zložku, pričom z tohto postupu nemožno za žiadnych okolností vyvodiť iný úmysel navrhovateľky, ako ten, ktorý smeroval k označeniu účastníka na strane odporcu ako organizačnej zložky zahraničnej právnickej osoby“.

Krajský   súd   konštatoval,   že   postup   podľa   §   43   ods.   1   OSP   v danom   prípade neprichádzal   do   úvahy,   pretože „sa...   nejednalo   o odstrániteľný   nedostatok   návrhu na začatie konania v časti označenia odporcu. Označenie subjektu na strane odporcu malo totiž všetky predpokladané náležitosti v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p.. Bol správny postup súdu prvého stupňa, keď vyhodnotil procesnú situáciu v konaní ako stav, kedy v konaní absentuje splnenie   základnej   procesnej   podmienky   –   existencie   právnej   subjektivity   na   strane odporcu, a tiež to, že ide o podmienku neodstrániteľnú... Napriek skutočnosti, že v odvolaní navrhovateľka   označila   ako   odporcu   priamo   zahraničnú   právnickú   osobu,   neprichádza do úvahy procesný inštitút zámeny ale pristúpenia účastníka do konania. Dôvodom je tá skutočnosť, že subjekt označený ako odporca, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania ešte pred samotným začatím konania a tento nedostatok neumožňuje aplikovať procesný postup v zmysle § 92 O. s. p.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka,   podobne   ako   v odvolaní, argumentuje   znením   §   2   ods.   3   písm.   a)   zákona   o obchodnom   registri.   Zdôrazňuje i skutočnosť, že   okresný súd v predmetnej veci „konal viac ako jeden a pol roka. Počas uvedenej doby nariadil viacero pojednávaní, vykonával dôkazy a nič nenasvedčovalo tomu, aby   v návrhu   žalobkyne   videl   vadu,   pre   ktorú   by   v konaní   pokračovať   nemohol.   Počas obdobia kedy OS Bratislava I vo veci konal, žalobkyňu nevyzval na opravu, alebo doplnenie jej návrhu a konal vo veci samej.“. Napokon s poukazom na judikatúru ústavného súdu sťažovateľka formuluje názor, podľa ktorého okresný súd mal v prerokovávanej veci využiť postup podľa § 43 ods. 1 OSP.

V závere   sťažnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jej   sťažnosť   prijal na ďalšie konanie a aby vo veci nálezom takto rozhodol:

„Ústavné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   Čl.   46   a Čl.   48   Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co/56/2012, zo dňa 29. 06. 2012, zrušuje a vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Priznáva   sťažovateľke   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   uvedenej   v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že petit   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde viazaný,   sa   i   napriek   zastúpeniu   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   vyznačuje   istou neurčitosťou.   Sťažovateľka v   ňom   svoje   práva   označila   čl.   46   a   48   ústavy, ktoré systematicky spadajú do rámca základného práva na súdnu ochranu, vyjadrujú však jeho rôzne obsahové aspekty. Už len samotný čl. 48 zakotvuje základné právo nebyť odňatý zákonnému   sudcovi   (odsek   1),   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   základné   právo   na   verejné   prerokovanie   veci,   základné   právo   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom,   základné   právo   na   prejednanie   veci   v prítomnosti účastníka konania, základné právo na verejné prerokovanie veci (odsek 2). Aj čl. 46 ústavy zakotvuje základné právo na nezávislý súd,   základné právo na nestranný súd, základné právo na súdnu ochranu v určitej judikatúrou definovanej kvalite (odsek 1), základné právo na prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy (odsek 2), ale aj základné právo na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (odsek 3). Sťažovateľka nekonkretizovala,   ktoré   z uvedených   systémových   prvkov   základného   práva   na   súdnu ochranu mali byť napadnutým uznesením krajského súdu porušené.

V takýchto   prípadoch   ústavný   súd   pristupuje   k výzve   na odstránenie   nedostatkov sťažnostného petitu. V posudzovanom prípade však z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania od takejto výzvy upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie „práva na súdnu ochranu podľa... čl. 48 Ústavy Slovenskej   republiky“ zahrnuté   do   petitu   sťažnosti,   okrem   už   uvedenej   neurčitosti spočívajúcej v neoznačení konkrétneho základného práva ústavný súd konštatuje, že v tejto časti nie je sťažnosť nijako odôvodnená. Ústavný súd   pravidelne v takýchto prípadoch pripomína, že nie je povinný odstraňovať nedostatky podaní tohto typu a rozsahu, preto aj s prihliadnutím   na   účel   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred   ústavným   súdom a reálne právne zastúpenie sťažovateľky advokátom sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

3.   Ústavný   súd   neurčitosť   petitu   týkajúcu   sa   namietaného   porušenie   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy preklenul tým, že pri posudzovaní sťažnosti v tejto   časti   vychádzal   z celého   jej   obsahu,   teda   aj   argumentácie   obsiahnutej   v jej odôvodnení   a bral   zároveň   do   úvahy,   že   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   (ako   to   zo   stabilnej judikatúry   ústavného   súdu   cituje   aj samotná   sťažovateľka)   primárnou   ústavnou   bázou pre zákonom upravené konanie súdov, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 333/08).

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti ustálil, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy tak, ako je to uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

4.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu poukazuje na princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   názoru   sťažovateľky   spôsob,   akým   označila   vo   svojej   žalobe   protistranu, nemôže   vzbudzovať   pochybnosti   o tom,   koho   mala   v úmysle   žalovať.   V podstate   tvrdí, že ak   organizačná   zložka   zahraničnej   právnickej   osoby   má   rovnaké   označenie ako zahraničná   právnická   osoba,   potom   označenie   organizačnej   zložky,   a nie   samotnej zahraničnej právnickej osoby ako žalovaného nemôže byť na ujmu žalobcu. V druhej úrovni potom sťažovateľka vytýka okresnému (a sprostredkovane aj krajskému) súdu skutočnosť, že ju nevyzval   na odstránenie   nedostatku   žaloby spočívajúceho   v nesprávnom   označení žalovaného.

Z judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) ako súdu   dovolacieho   vyplýva,   že   uznesenie   o   zastavení   konania   ako   procesný   (nie meritórny) spôsob skončenia občianskeho súdneho konania môže v prípade nesprávneho právneho posúdenia skutkových okolností vedúcich k zastaveniu konania spôsobovať vadu konania   spočívajúcu   v odňatí   možnosti   konať   pred   súdom.   Najvyšší   súd   v rozhodnutí vo veci sp. zn. 4 Cdo 143/2006 (uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým číslom 84/2006) doslova uviedol, že „k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu   predchádza,   ale   aj   samotným   rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí.“. V citovanom rozhodnutí dokonca najvyšší súd riešil dovolaciu kauzu   týkajúcu   sa   nesprávneho   a neúplného   označenia   účastníka   konania   a na   to nadväzujúcej požiadavky na postup súdu podľa § 43 OSP.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 102/04 judikoval, že ak sa sťažovateľka priamo obrátila so sťažnosťou na ústavný súd, v ktorej tvrdí také porušenie svojich procesných oprávnení,   ktoré   napĺňajú   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   bez   toho, aby podala dovolanie, potom nevyčerpala podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   všetky   účastníkovi   dostupné   a   účinné   prostriedkov   nápravy   v   konaní pred všeobecnými súdmi a jej sťažnosť treba odmietnuť pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci na prerokovanie predloženej sťažnosti. Sťažovateľka mala možnosť podať proti uzneseniu krajského súdu ako uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie s námietkou vady podľa § 237 písm.   f)   OSP,   teda   s námietkou   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   v dôsledku právoplatného   zastavenia   konania,   na   ktoré   podľa   jej   názoru   neboli   splnené   zákonné podmienky. O jej dovolaní by potom rozhodoval najvyšší súd ako súd dovolací, ktorý je „iným   súdom“   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávneným   poskytnúť   sťažovateľkinmu základnému právu ochranu aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012