znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 562/2014-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti F. B., zastúpeného advokátom M. R., ktorou namieta porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 236/2009, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 236/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu Žilina p r i k a z u j e, aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 27 C 236/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   F.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2 500 €   (slovom dvetisícpäťsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   F.   B.   trovy   konania   v sume   426,12   € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov) na účet jeho právneho zástupcu M. R. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 562/2014 z 24. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 236/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   26.   novembra   2009   okresnému   súdu žalobu o ochranu osobnosti.

Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.   Napokon   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   7 000   € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. 1 SprS/228/2014 z 22. júla 2014 doručeným ústavnému súdu 28. júla 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„K   vyjadreniu   zákonnej   sudkyne   nemáme   čo   dodať.   Je   potrebné   upozorniť,   že na Okresnom   súde   Žilina   je   dlhotrvajúci   stav   nedostatočného   personálneho   obsadenia, na ktoré sme viackrát upozorňovali, avšak bezvýsledne, a to aj napriek tomu, že ročný nápad vecí na tunajšom súde je cca 57.000 pri výkone +/- 32 sudcov. Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné konať bez prieťahov za takého stavu, čo žiadame zohľadniť.“

Zákonná sudkyňa k sťažnosti uvádza:„Vo veci sa priebežne koná, ide o skutkovo a právne náročnú vec ochrany osobnosti a zároveň boli podané aj viaceré procesné návrhy, o ktorých rozhodoval až Krajský súd v Žiline.

Poukazujem   na   nadmernú   zaťaženosť   –   v roku   2013   mi   bolo   pridelených   spolu 413 vecí,   rozhodla   som   505,   z toho   454   meritórne.   Pridržiavam   sa   aj   vyjadrenia SprS/122/2014.“

Okresný súd v prípise doručenom ústavnému súdu   7. novembra 2014 k sťažnosti ďalej uvádza:

„Zotrvávame   na   našom   vyjadrení   s   tým,   že   je   nutné   poukázať   na   neprimeranú zaťaženosť   nielen   zákonného   sudcu,   ale   všetkých   sudcov   tunajšieho   súdu   v   porovnaní s inými súdmi - ročný nápad vecí na tunajšom súde je cca 57.000 pri výkone +/- 32 sudcov, pričom tunajší súd asi ako jediný súd na Slovensku vykonáva súdnictvo pre 3 okresy (Žilina, Bytča, Kysucké Nové Mesto), pričom ide aj o agendu špecifickú, pre ktorú je tunajší súd príslušný ako súd v sídle krajského súdu.

Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné konať bez prieťahov za takého stavu, čo žiadame   zohľadniť.   Hoci   personálne   obsadenie   súdu   nemôže   byť   na   úkor   účastníkov, nemôže to byť ani na úkor samotných sudcov, či súdov, pričom na tieto nedostatky neustále upozorňujeme.   Sudcovia   tunajšieho   súdu   vykonávajú   sudcovskú   prax   za   tých   istých podmienok   -   platových,   ako   aj   na   iných   súdoch,   avšak   pri   oveľa   vyššej   zaťaženosti (napr. sudca tunajšieho súdu na C úseku má cca 40-45 vecí mesačne, hoci na inom menšom súde má sudca nápad 14 vecí mesačne.) Pokiaľ sa však táto situácia nevyrieši, nie je možné konať vo všetkých veciach bez prieťahov. Personálne poddimenzovanie tunajšieho súdu skonštatovala ja ombudsmanka.“

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 20. novembra 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

„Nestotožňujeme   sa   s   vyjadrením   súdu   ohľadom   toho,   že   sa   jedná   o   skutkovo a právne náročnú vec. Vec súvisí s odvysielaním príspevku odporcu o navrhovateľovi, ktorý si   zakúpil   pre   potreby   bývania   seba   a   svojej   rodiny   byt   v   Žiline.   Nakoľko   sa   jednalo o účelový príspevok, ktorý mal slúžiť hlavne na zastrašenie sťažovateľa, aby stiahol svoje žaloby voči osobám, ktoré užívajú jeho byt bez akejkoľvek nájomnej zmluvy, neplatia žiadnu sumu za užívanie bytu, odporca poukazoval neustále vo svojom príspevku len na to, že sa jedná o tajomníka...

Domnievame sa, že skutkovo a právne zložitú vec sa z nej snaží urobiť konajúci súd i napriek   tej   skutočnosti,   že   s   poukazom   na   predložené   listinné   dôkazy   týkajúce   sa negatívnej reakcie širokej verejnosti na odvysielanú reláciu, výpoveď navrhovateľa, ako aj svedecké výpovede svedkov vypočutých v konaní bolo hodnoverným spôsobom preukázané, že   odvysielanie   relácie   zasiahlo   do   osobnosti   navrhovateľa   ako   človeka,   ale   aj   ako tajomníka..., a odrazilo sa na vzťahu a pohľade širokej verejnosti na navrhovateľa aj u ľudí, s ktorými navrhovateľ bol a je v osobnom, spoločenskom a pracovnom kontakte. Spôsob zverejnenia   predmetných   skutočností   týkajúcich   sa   kúpy   bytu   bezprostredne   poškodilo povesť o charaktere, postojoch a konaní navrhovateľa, ktorý do odvysielania relácie bol vo svojom okolí vnímaný ako zásadový,   bezúhonný človek vyznávajúci principiálne zásady morálky; postupujúci aj v pracovných záležitostiach profesionálne a v súlade so zákonom. Podľa nášho názoru odporca uviedol nepravdivé informácie a poškodil tak občiansku česť a meno navrhovateľa a hrubým spôsobom tak zasiahol do práv navrhovateľa na ochranu osobnosti.   Uvedením   týchto   nepravdivých   údajov   v   televízii,   ktorá   je   najsledovanejšou televíziou s celoštátnou pôsobnosťou vrátane jej vysielania prostredníctvom internetu bolo poškodené navrhovateľovo dobré meno aj ako občana a najmä ako tajomníka... Bolo tak znevážené jeho doterajšie meno ako aj jeho práca. Odporca uviedol množstvo neprávd a klamstiev, informácií bez toho, aby si overil pravdivosť týchto informácií. Je až zarážajúce, že   samotný   redaktor   odporcu   sa   osobne   informoval   u sťažovateľa   ohľadom   skutočností týkajúcich   sa   daného   prípadu   a   i   napriek   týmto   informáciám,   ktoré   vyvracali   tvrdenia samotného   odporcu   tento   v   relácii   uviedol   skutočnosti,   ktoré   vôbec,   nie   sú   pravdivé. Na základe týchto nepravdivých skutkových tvrdení si divák vytváral a vytvoril negatívny obraz o sťažovateľovi, ktorý pociťuje „nevhodnými" poznámkami a narážkami zo strany tretích osôb do dnešného dňa. Máme za to, že súd mal tak dostatok časového priestoru - 5 rokov ako aj dôkazov, aby vo veci rozhodol už i s poukazom na to, že v iných obdobných veciach,   ktoré   napadli   na   súd   oveľa   neskôr   ako   žaloba   sťažovateľa   je   už   právoplatne rozhodnuté vrátane odvolacieho konania.

Odpoveď na sťažnosť, sťažovateľ obdržal až dňa 24. 5. 2014. Pojednávanie vo veci je vytýčené na deň 10. 12. 2014, na ktorom bude vykonaná iba rekonštrukcia výsluchu redaktora odporcu p. A. a tak právoplatne rozhodnutie súdu je v nedohľadne.

Skutočnosť, že súd je poddimenzovaný počtom personálneho obsadenia sťažovateľ by mohol   chápať   ako človek,   avšak   nemôže ju akceptovať ako účastník konania,   ktorý sa obrátil na súd v prípade, keď bolo porušené jeho právo, zvlášť keď došlo k dehonestácii jeho osoby.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 27 C 236/2009 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 26. november 2009   okresnému súdu bola doručená žaloba o ochranu osobnosti,

- 27. november 2009   okresnému súdu bol doručený návrh na vydanie predbežného opatrenia,

- 23. december 2009   okresný súd uznesením návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyhovel,

- 1. február 2010   okresný súd uznesením odporcovi uložil, aby v lehote 3 dní zaplatil súdny poplatok za odvolanie z 13. januára 2010,

- 8. apríl 2010   Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia,

- 26. máj 2010   okresný súd nariadil termín pojednávania na 14. júl 2010,

- 13. júl 2010   okresný súd termín pojednávania nariadený na 14. júl 2010 zrušil a nariadil nový termín pojednávania na 1. október 2010, ktorý bol taktiež zrušený,

- 4.   október   2010   odporcom   vznesenú   námietku   zaujatosti   zákonnej   sudkyne krajský súd uznesením z 21. decembra 2010 neuznal a konštatoval, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z pojednávania a rozhodovania veci,

- 24. február 2011   okresný súd nariadil pojednávanie na 6. máj 2011,

- 6. máj 2011   na pojednávaní okresný súd pripustil zmenu návrhu a pojednávanie odročil   na   neurčito,   pričom   účastníkom   konania   bola   poskytnutá   30-dňová   lehota na prípadnú mimosúdnu dohodu,

- 21.   október   2011 okresný   súd   uznesením   zamietol   námietku   miestnej nepríslušnosti vznesenú odporcom na pojednávaní uskutočnenom 6. mája 2011,

- 11.   november   2011   po   doručení   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 21. októbra   2011   bol   súdny   spis   predložený   na   rozhodnutie   krajskému   súdu 16. augusta 2012, ktorý uznesením z 31. augusta 2012 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil, pričom súdny spis okresnému súdu vrátil 5. októbra 2012,

- 30. január 2013 okresný súd nariadil termín pojednávania na 19. apríl 2013, ktoré sa uskutočnilo a po rozsiahlom vypočutí svedkov bolo odročené na neurčito,

- 18. júl 2013   okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. október 2013,

- 16.   december   2013 okresný   súd   nariadil   rekonštrukciu   pojednávania uskutočneného   23.   októbra   2013   na   19.   marec   2014,   pretože   zvukový   záznam z pojednávania uskutočneného 23. októbra 2013 bol omylom vymazaný,

- 8. apríl 2014   okresný súd vyzval právneho zástupcu odporcu, aby sa vyjadril, či súhlasí so späťvzatím návrhu vo vymedzenej časti,

- 26.   máj   2014 okresný   súd   uznesením   po   súhlase   odporcu   konanie vo vymedzenej časti zastavil a súčasne pripustil zmenu návrhu požadovanú sťažovateľom,

- 16. júl 2014   okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. september 2014. Ústavný súd na okresnom súde zistil, že na 10. december 2014 je nariadený termín pojednávania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd uvádza, že spory o ochranu osobnosti   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a nemožno   ich v zásade po skutkovej ani právnej stránke hodnotiť ako zložité.

Tvrdenie zákonnej sudkyne, že v danom prípade ide „o skutkovo a právne náročnú vec...“,   nemohol   ústavný   súd   akceptovať   a konštatuje,   že   pri   sústredenom   konaní   bolo možné v danej veci postupovať plynulejšie a najmä efektívnejšie.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania   je   druhým   kritériom pri posudzovaní,   či   v napadnutom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s prieťahmi v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní, pričom v jeho priebehu identifikoval obdobie nečinnosti od 11. novembra 2011 (okresnému súdu   bolo doručené   odvolanie proti   uzneseniu   z 21.   októbra 2011)   do 16. augusta   2012 (súdny spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní). Okrem nečinnosti bolo napadnuté konanie aj neefektívne a nesústredené. Z predloženého súdneho spisu, ale aj z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že omylom došlo k vymazaniu zvukového záznamu z pojednávania   uskutočneného   23.   októbra   2013,   v súvislosti   s čím   musel   okresný   súd pristúpiť   k rekonštrukcii   predmetného   pojednávania,   čo   spomalilo   priebeh   napadnutého konania.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity namietaného konania upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to   v prípade,   ak   nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na všeobecný súd, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 380/08, I. ÚS 7/2011).

Pokiaľ   okresný   súd   opakovane   odôvodňoval   stav   konania   ku   dňu   predbežného prerokovania sťažnosti „dlhotrvajúcim stavom nedostatočného personálneho obsadenia“, ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   vyhodnotil   postup   okresného   súdu   jeho   doterajšom   priebehu   ako nedostatočne efektívny aj preto, že napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani po takmer 5 rokoch od jeho začatia. Pri tomto konštatovaní ústavný súd prihliadol aj na predmet   sporu   v   posudzovanom   konaní   (ochrana   osobnosti)   a   jeho   význam pre sťažovateľa.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   C   236/2009   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru boli postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   7 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že trpí „pretrvávajúcim pocitom   nespravodlivosti,   neistoty   a márnosti,   totálneho   sklamania   a rozčarovania,   keď súd, ktorý má poskytnúť účastníkovi súdu ochranu, nie je schopný rozhodnúť ani po viac ako 4,5 roka o ochrane osobnosti a pritom nejde o žiadnu náročnú, výnimočnú a právne zložitú vec“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 27 C   236/2009,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu, najmä význam výsledku sporu pre sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   o   jeho   sťažnosti   advokátom M.   R. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods.   3   a   §   13a   ods.   1   písm.   a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 402 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 426,12 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014