znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 562/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. A., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. D., R., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl.   47   ods.   3,   čl.   48   ods.   2   a   čl.   49   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Dunajská Streda sp. zn. 1 T 102/2011 z 11. júla 2012, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 9/213 zo 14. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 39/2013 zo 6. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. A. o d m i e t a pre neplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2013 doručená sťažnosť R. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 102/2011 z 11. júla.2012, uznesením Krajského súdu v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   6   To   9/213   zo   14.   marca   2013   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 39/2013 zo 6. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. 1 T 102/2011 z 11. 07. 2012 som bol uznaný vinným zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/Tr. zák. na tom skutkovom základe, že.... v presne nezistenom období od 27. augusta 2008 do 02. septembra 2009 v D. ako kupujúci nehnuteľnosti- rodinného domu...,   uviedol   do   omylu   L.   C.   a   jeho   manželku   M.   C.   ako   predávajúcich   uvedenej nehnuteľnosti tak, že dňa 27. 08. 2008 predložil predávajúcim k podpísaniu Kúpnu zmluvu obsahujúcu kúpnu cenu v dohodnutej výške 3.100.000,- Sk... následne vymenil druhú stranu už podpísanej a zviazanej kúpnej zmluvy a založil do zmluvy náhradnú stranu s pozmenenou kúpnou   cenou   vo   výške   2.100.000,-   Sk...   kúpnu   zmluvu   s   takto   pozmeneným   obsahom predložil Správe katastra v D., kde bol uskutočnený prevod vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti,   pričom   predávajúcim   zaplatil   len   časť   dohodnutej   kúpnej   ceny   vo   výške 2.000.000,- Sk..., čím poškodeným spôsobil škodu vo výške 1.100.000,- Sk...

Za   to   mi   podľa   §   221   odsek   3   Tr.   zákona...   uložil   nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3... roky...

Podľa   §   287   odsek   1   Tr.   por.   som   bol   súčasne   zaviazaný   nahradiť   škodu   pre poškodenú M. C. vo výške 36.513,31 €.

Proti tomuto rozsudku som prostredníctvom obhajkyne podal odvolanie čo do viny a trestu, ktoré Krajský súd.. uznesením sp. zn. 6 To 9/2013-190 zo 14. 03. 2013 podľa § 319 Tr. po. zamietol.

Dovolanie, ktoré som proti uzneseniu Krajského súdu... sp. zn. 6 To 9/2013-190 zo 14. 03. 2013 podal, najvyšší súd... uznesením sp. zn. 2 Tdo 39/2013 zo 06. 08. 2013 odmietol...“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej cituje ustanovenia § 2 ods. 7, 9, 10 a 11, § 34 ods. 1 a 2, § 44 ods. 2, § 274 ods. 2 a § 275 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a tiež čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 1 až 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 ústavy a čl. 127 ods. 1 až 4 ústavy a čl. 6 ods. 1 až 3 dohovoru a uvádza: «uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Tdo 39/2013 zo 06. 08. 2013, je mu predchádzajúcim uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 9/2013 zo 14. 03. 2013 a rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. 1 T 102/2011 z 11. 07. 2012 ako aj konaním,   ktoré im predchádzalo boli porušené moje základné práva a slobody, najmä základné právo na spravodlivý proces a spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie... Súdy   rozhodujúce   v   mojej   trestnej   veci   sa   týmto   základným   ústavným   princípmi neriadili.

Všeobecne súdy moju žiadosť prednesenú v rámci záverečnej reči na Okresnom súde v Dunajskej Strede, resp. posledného slova, neskôr obsahovo premietnutú do odvolania i dovolania na doplnenie dokazovania neakceptovali, ale ani zabezpečené dôkazy v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10 Tr. por. nevyhodnotili a tak zásadným spôsobom zasiahli nielen do môjho práva na obhajobu a znemožnili jej účinné presadenie v rámci meritórneho rozhodnutia vo veci, ale mi tým upreli aj Ústavou SR a Dohovorom zaručené právo na spravodlivý   proces   a   rozhodnutie,   ale   tiež   v rámci   kontradiktórnosti   procesu   právo   na rovnosť strán. Takéto znemožnenie mojej obhajoby, práva na spravodlivé rozhodnutie a uplatnenie   rovnosti   „strán“   nastalo   tým,   súdy   odmietli   akceptovať   dôkazy   jednoznačne vyznievajúce v môj prospech, bez zjavného dôvodu však odmietli akceptovať a vykonať mnou navrhované dôkazy a napriek ich reálnej potrebe a objektívnosti zvýraznili dôkazy, ktoré v celom súhrne dôkazov /najmä tých ktoré by v prípade akceptovania návrhu na vykonanie   ďalších   dôkazov   jednoznačne   mohli   potvrdiť   moju   obhajobu/   nemôžu   dávať základ pre uznanie viny...

Som presvedčený, že pokiaľ súdy neakceptovali môj návrh z 13. 06. 2011 a z 11. 07. 2012 na doplnenie dokazovania t. j. aby boli zabezpečené všetky exempláre vyhotovených kúpnych   zmlúv   /malo   sa   jednať   o   7   exemplárov/   a   tieto   boli   dané   všetky   na   znalecké skúmanie, vyššie uvedené právo a zásady boli porušené...

Je nepochybné, že ešte pred odovzdaním uvedených 3 exemplárov zmlúv na znalecké dokazovanie, s týmito mohli dôjsť do kontaktu aj iné osoby /vrátane poškodených/ než len odsúdený a teda sa nedá vylúčiť zásah do ich originality aj niekým iným než odsúdeným. Práve z tohto dôvodu mali súdy akceptovať môj návrh na zabezpečenie všetkých 7-ich exemplárov zmlúv...

Akceptácia tohto návrhu má však reálny základ aj vo výpovediach zamestnankýň matriky,   ktoré   dokazovali,   že   podpisy   poškodených   boli   overené   na   7-ich   exemplároch kúpnej   zmluvy,   ale   tiež   vo   výpovedi   svedkyne   Jolany   Horváthovej,   ktorej   bola   na pojednávaní predložená kúpna zmluva zo strany odsúdeného a o ktorej sa vyjadrila, že viazanie   na   nej   je   správne.   Keď   jej   však   bola   predložená   kúpna   zmluva   zo   strany poškodených konštatovala podozrenie z manipulácie so šnúrkou na zmluve.

Z uvedeného je zrejmé, že všetky vyhotovenia kúpnej zmluvy nie sú rovnaké, pričom zmluva, ktorú mám ja k dispozícii mi bola vrátená zo Správy katastra a je úplne rovnaká a neporušená ako exemplár uložený na Okresnom súde v Dunajskej Strede v spise sp. zn. 4 C 103/2008.

Ak by obsahovo zhodné zmluvy v časti svojich exemplárov vykazovali zásahy do viazania a v časti svojich exemplárov by takého zásahy nevykazovali, došlo by z hľadiska vierohodnosti tvrdení poškodených k zásadnému posunu v ich neprospech a k potvrdeniu mojej obhajoby tak ako v ich logických súvislostiach podrobne vyhodnocujem v odvolaní podaného proti rozsudku Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. 1 T 102/2012 z 11. 07. 2012.»

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „1) základné práva sťažovateľov R. A. podľa čl. 46 ods. 1, § 47 ods. 3, § 48 ods. 2, 49 Ústavy SR a podľa čl. 6 Dohovoru... boli Rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. 1 T 102/2011 z 11. 07. 2012, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 9/213 zo 14. 03. 2013 a nadväzujúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 39/2013 zo 06. 08. 2013 porušené.

2.) Zrušujú sa uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 9/2013 zo 14. 03. 2013 a naň nadväzujúce uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 39/2013 zo 06. 08. 2013 a vec sa vracia Krajskému súd v Trnave, aby o nej znovu konal a rozhodol...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom   súde).   Inak   povedané,   každý   návrh   bez   výnimky   musí   spĺňať   všeobecné náležitosti. Všeobecné náležitosti sa týkajú formy a obsahu návrhu.

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Ústavný   súd   v   prvom   rade   konštatuje,   že   odôvodnenie   predloženej   sťažnosti neobsahuje čo i len jedinú dostatočne konkrétnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčiť v prospech záveru o porušení niektorého z označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a na ktorých ochranu je ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy, ale v odôvodnení riadne neodôvodnil a priamo nekonkretizoval, v čom vidí porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami.

V posudzovanom prípade je obsah sťažnosti založený iba na tom, že všeobecne súdy jeho žiadosť „prednesenú v rámci záverečnej reči na Okresnom súde v Dunajskej Strede... neskôr   obsahovo   premietnutú   do   odvolania   i   dovolania   na   doplnenie   dokazovania neakceptovali..., a tak zásadným spôsobom zasiahli nielen do môjho práva na obhajobu..., ale   mi   tým   upreli...   právo   na   spravodlivý   proces   a   rozhodnutie,   ale   tiež   v   rámci kontradiktórnosti procesu právo na rovnosť strán...

Som   presvedčený,   že   pokiaľ   súdy   neakceptovali   môj   návrh   z   13.06.2011   a   z 11.07.2012   na   doplnenie   dokazovania   t.   j.   aby   boli   zabezpečené   všetky   exempláre vyhotovených kúpnych zmlúv /malo sa jednať o 7 exemplárov/ a tieto boli dané všetky na znalecké skúmanie, vyššie uvedené právo a zásady boli porušené... “.

Takéto   odôvodnenie   nie   je   spôsobilé   na   ústavnoprávny   prieskum   a   sťažnosť neobsahuje náležitosti požadované § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde napriek tomu, že je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným odborníkom spôsobilým na jej riadne odôvodnenie.

Takisto ani namietané porušenie jeho „základného práva podľa čl. 49 ústavy“ nie je namieste,   keďže   samotný   článok   ústavy   neobsahuje   základné   právo   alebo   slobodu,   ale vyjadruje iba jeden z princípov právneho štátu, požiadavku zákonnosti v trestnom práve a vymedzuje   podmienky   trestnej   zodpovednosti   a   požiadavku   presného   zákonného vymedzenia druhu a intenzity trestných sankcií.

Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   relevantné odôvodnenie (podstatnú náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom   predpísaných náležitostí (obdobne.   III.   ÚS   604/08,   III.   ÚS   210/2010 a sp.   zn. III.   ÚS   238/2013)   bez toho,   aby preskúmal namietané rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré sťažovateľ riadne k sťažnosti navyše ani nepripojil, čo bola tiež jeho povinnosť (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež zdôrazňuje, že takýto rozsah nedostatkov zákonom   predpísaných   náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný odstrániť z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov konania (napr. III. ÚS 357/2010, I. ÚS 594/2012 a iné). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady...“ (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2013