znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 561/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátkou JUDr. Vladimírou Houdek Běhalovou, Rastislavova 68, Košice,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenompod sp. zn. 3 Cob 134/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2013 a postupom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Obdo 15/2013 a jehouznesením z 28. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 134/2012 a jehouznesením z 28. marca 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 10 Obdo 15/2013 a jeho uznesením z 28. januára 2014 (ďalej len „napadnutéuznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Košice I(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 30 Cb 99/2011 sa sťažovateľka v procesnom postavenížalobcu domáha proti žalovanej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „žalovaná“), určenia neplatnosti viacerých uznesení valného zhromaždeniažalovanej konaného 27. júla 2011.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 30 Cb 99/2011 z 24. februára 2012 (ďalej len„rozsudok okresného súdu z 24. februára 2012“) určil, že uznesenia mimoriadneho valnéhozhromaždenia sú neplatné, a sťažovateľke, keď sa stotožnil so sťažovateľkou tvrdenýmidôvodmi neplatnosti uznesení valného zhromaždenia žalovanej, priznal náhradu trovkonania. Poukázal aj na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej k zmene počtu konateľovustanoveného v spoločenskej zmluve môže dôjsť v zmysle § 125 ods. 1 písm. d) v spojenís § 127 ods. 4 Obchodného zákonníka len zmenou spoločenskej zmluvy, t. j. so súhlasomdvojtretinovej väčšiny všetkých hlasov spoločníkov.

Krajský súd na odvolanie žalovanej napadnutým uznesením rozhodol tak,že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h)Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil naďalšie konanie. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnilnedostatočne a ústavne nekonformným spôsobom. Odvolací súd sa podľa jej názorunevysporiadal s jej argumentmi ani s podrobnou, zrozumiteľnou a logickou argumentáciouokresného súdu. Dôvody, na ktorých krajský súd založil svoje výhrady vočiprvostupňovému rozhodnutiu, nie sú podľa názoru sťažovateľky dostatočne konkrétnea nedávajú jej ako účastníčke konania odpoveď na otázku,„prečo bolo zo strany krajského súdu potrebné rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie“.Vo svojom zrušujúcom uznesení krajský súd dostatočne presvedčivo neodôvodnil, z akýchdôvodov neobstojí právny názor okresného súdu. Krajský súd bez akéhokoľvekrelevantného odôvodnenia vyslovil svoj právny záver, ktorými je okresný súd viazaný, a to,že ak„v spoločenskej zmluve nie je výslovne uvedený počet konateľov číslom, ale iba menom, bydliskom a dátumom narodenia určeného prvého jediného konateľa spoločnosti pri jej založení, treba vychádzať z toho, že pri voľbe ďalšieho konateľa sa nevyžaduje zmena spoločenskej zmluvy a na jeho voľbu postačuje jednoduchá väčšina hlasov prítomných spoločníkov“.

Svojím rozhodnutím sa krajský súd zároveň podľa sťažovateľky odchýlil od ustálenejjudikatúry súdov v otázke potrebnej väčšiny hlasov pri zmene počtu konateľov spoločnosti,pričom sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s dôvodmi, pre ktoré by ustálenýprávny názor súdov vyššej súdnej inštancie nemal obstáť, čím fakticky odňal sťažovateľkemožnosť konať pred súdom.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolaniez dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, prípustnosť ktorého odôvodnila § 237písm. f) OSP, pretože napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu sa sťažovateľke akoúčastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, a to tým, že odvolací súd svojerozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil a nevysporiadal sa s argumentmisťažovateľky v konaní, ako ani s rozdielnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu,v dôsledku čoho je napadnuté rozhodnutie pre nezrozumiteľnosť nepreskúmateľnéa vo svojej podstate zmeňujúce.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky ako procesnéneprípustné odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP bez toho,aby sa zaoberal skúmaním vecnej správnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.Podľa názoru najvyššieho súdu ani„prípadné nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu a tým jeho prípadná nepreskúmateľnosť nezakladá vadu konania podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. "Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f)OSP sa podľa najvyššieho súdu rozumie„taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v občianskom súdnom konaní. Teda, ust. § 237písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s odôvodnením súdneho rozhodnutia, vrátane právneho posúdenia veci. ".

Sťažovateľka v podanom dovolaní namietala, že jej krajský súd nedostatočnýmodôvodnením svojho rozhodnutia odňal reálnu možnosť konať pred súdom v zmysle § 237písm. f) OSP. Ide o vadu konania, na ktorú dovolací súd musí vždy prihliadať (§ 242 ods. 1OSP) a pre ktorú musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť. Rozhodnutie krajského súdu sav prerokovávanej veci zreteľne odchýlilo od konštantnej rozhodovacej praxe najvyššiehosúdu, ako už bolo uvedené, a nebolo odôvodnené ústavne konformným spôsobom.Podmienka prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP bola preto podľa jej názorusplnená a naplnená bola aj dôvodnosť podaného dovolania. Povinnosťou najvyššieho súdubolo za uvedených okolností jej dovolanie prerokovať a vo veci meritórne rozhodnúť.Odmietnutie dovolania splňujúceho zákonné náležitosti pre jeho prípustnosť treba pretopodľa sťažovateľky považovať za„denegatio iustitiae“. Pokiaľ najvyšší súd dovolaniesťažovateľky ako neprípustné odmietol bez toho, aby sa zaoberal jej námietkami uvedenýmiv dovolaní, porušil jej v sťažnosti označené práva.

Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jejsťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo/15/2013 zo dňa 28.01.2014 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob/134/2012-348 zo dňa 28.03.2013, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo/15/2013 zo dňa 28.01.2014 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cob/134/20l2-348 zo dňa 28.03.2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 284,08 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám ich právnej zástupkyne.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak[§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podanéniekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).

Ústavný súd preto ešte pred tým, ako pristúpi k vecnému posúdeniu sťažnosti, jepovinný skúmať jednak to, či spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ale aj to, či súvôbec dané podmienky na jej meritórne prerokovanie vyžadované zákonom o ústavnomsúde.Podstatou sťažnosti sťažovateľky je námietka porušenia jej základných práv podľačl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako ajpostupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Napadnutým uznesením krajského súdu bol zrušený rozsudok okresnéhoz 24. februára 2012, ktorým bolo určené, že tam uvedené uznesenia valného zhromaždeniažalovanej uskutočneného 27. júla 2011 sú neplatné a vec bola vrátená súdu prvého stupňana nové konanie. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniukrajského súdu odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP akoneprípustné bez toho, aby sa zaoberal skúmaním vecnej správnosti napadnutého uzneseniaodvolacieho súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 36 ods. 1listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavyústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerovvo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskomna zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je a aniz povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkýchorgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípadezlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci(napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď užzo strany ostatných orgánov verejnej moci nemožno namietaný protiústavný stav napraviť(m. m. IV. ÚS 322/09).

Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ďalej poukazuje na to,že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „je výsledkové“, to znamená,musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok budespravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúryústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzovanéako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladomna záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí,aj pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru) jetaké porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdupred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Pokiaľ ide o spravodlivosť civilnéhokonania podľa kritérií zakotvených v čl. 46 a nasl. ústavy, resp. v čl. 6 dohovoru, túto, akouž bolo uvedené, ústavný súd v rámci konania o sťažnosti primárne posudzuje ako celok,t. j. až po právoplatnom skončení konania, teda zásadne preskúmava len právoplatnérozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatneskončilo.

Úlohou ústavného súdu nie je totiž náprava prípadných pochybení všeobecnýchsúdov v neskočených (prebiehajúcich) konaniach; ústavný súd je zásadne povolanýmeritórne posudzovať vec až z komplexných hľadísk, t. j. po jej právoplatnom skončení,a to z toho hľadiska, či konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné.

Aj keď napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým bol zrušený rozsudok okresnéhosúdu z 24. februára 2012 a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sú z formálneho hľadiskaprávoplatnými rozhodnutiami, nejde o rozhodnutia, ktorými by sa konanie v právnej vecisťažovateľky skončilo (alebo dôsledkom ktorých by prípadne bolo zastavenie súdnehokonania), ale rozhodnutia, po nadobudnutí právoplatnosti ktorých konanie vo veci samej(o návrhu na určenie neplatností uznesení valného zhromaždenia) pokračuje. Sťažovateľkatak má a bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v prebiehajúcom súdnomkonaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti (nezákonnosti) napadnutýchuznesení krajského súdu a najvyššieho súdu a postupov, ktoré predchádzali ich vydaniu,nemôže byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecnésúdy v danom prípade neodmietli sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, a to aj napriektomu, že rozhodli v jej právnej veci napadnutými uzneseniami v rozpore s jej predstavami.

Nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci všeobecným súdom samaosebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti nímvydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97,I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právona spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavný súd po oboznámení sa s obsahomnapadnutého rozhodnutia konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci,keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jehoúvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právneakceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec savzťahujúcich predovšetkým procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutéuznesenie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, podľa názoru ústavnéhosúdu aj z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdujednoznačne a presvedčivým spôsobom plynú dôvody, ktoré tento súd viedli k odmietnutiusťažovateľkou podaného dovolania, a to práve v dôsledku nezistenia, resp. absenciedôvodov jeho prípustnosti, pričom nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by signalizovalasvojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd preto akceptujúc svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, rešpektujúcprincíp minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov sťažnosť odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec veci ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka má a aj bude maťv ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom konaní a následneprípadne aj pred najvyšším súdom možnosť uplatniť ochranu označených práv, ako aj svojuargumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, najmä vyjadriť sak vykonávaniu dôkazov za tých istých podmienok ako druhý účastník konania na stranežalovaného, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany týchpráv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V právnej veci sťažovateľky sa súdnekonanie nachádza v štádiu prvostupňového konania. K vykonávaniu dôkazov sasťažovateľka bude môcť v konaní pred okresným súdom vyjadriť za tých istých podmienokako druhý účastník konania na strane žalovaného. Sťažovateľka má k dispozícii všetkyprocesné oprávnenia, ktoré jej priznáva Občiansky súdny poriadok, teda aj právo na riadneopravné prostriedky v prípade neúspechu pred okresným súdom a tiež právo využiťza splnenia zákonom ustanovených podmienok mimoriadne opravné prostriedky protiprávoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, pokiaľ by vyznelo v jej neprospech.

Okolnosť, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu(§ 226 OSP), neznamená, že sťažovateľka nemôže v ďalšom štádiu namietať proti ňouoponovanému právnemu názoru krajského súdu (ako súdu odvolacieho), s tým,že všeobecné súdy budú musieť zvážiť relevanciu jej argumentácie a podľa svojho úsudkuju zohľadniť v rámci svojho rozhodovania (obdobne aj IV. ÚS 186/2012, II. ÚS 846/2014).

Sťažovateľke napokon nič nebráni, aby v budúcnosti napadla sťažnosťou podľačl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané,t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej právúčinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boliporušené jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované právaalebo slobody. Najskôr teda musí prebehnúť celé konanie až do štádia meritórnehoprávoplatného rozhodnutia všeobecných súdov a až potom sťažovateľka bude mať prípadnemožnosť podať sťažnosť ústavnému súdu v závislosti od výsledku konania.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právnehovýznamu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015