znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 561/2014-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J. B.,   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou DEDÁK & Partners, s.   r.   o.,   Mlynské   nivy   45,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát JUDr. Štefan   Dedák,   a   obchodnou   spoločnosťou   Advokátska   kancelária   Tomáš Kamenec, s. r. o.,   Špitálska   43,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   Mgr.   Tomáš Kamenec,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   prístup   k voleným a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   podľa   čl.   30   ods. 4   Ústavy Slovenskej republiky postupom Súdnej rady Slovenskej republiky a jej uznesením č. 197 z 2. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. januára 2014   doručená   sťažnosť   J. B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   prístup   k voleným   a   iným   verejným   funkciám za rovnakých   podmienok   podľa   čl.   30   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“, v citáciách aj „SR“)   pri   voľbe kandidátov   na sudcu   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej len „ESĽP“) a jej uznesením č. 197 z 2. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením súdna rada zvolila „kandidátov na post sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva: A. K., O. L., M. P.“. Sťažovateľ uvádza, že v roku 2013 súdna rada vypísala   spolu   tri   voľby   na kandidátov   na   funkciu   sudcu   ESĽP   za   Slovenskú   republiku a všetkých týchto volieb sa sťažovateľ zúčastnil. Do volieb vyhlásených súdnou radou na 25. september 2013 sa prihlásil v určenej lehote len sťažovateľ. Súdna rada preto uznesením č. 160 z 24. septembra 2013 voľbu týchto kandidátov odložila dovtedy, kým nebudú navrhnutí aspoň traja kandidáti; v danom prípade sa potom voľba uskutočnila 2. decembra 2013. V oznámení o voľbe ako aj v pozvánke bolo podľa sťažovateľa uvedené iba miesto a čas voľby, nie však podmienky, za akých má byť voľba vykonaná, a ani kritériá, ktoré súdna rada na výber kandidátov použije. Sťažovateľ uvádza, že s priebehom voľby a výberovými kritériami, ktoré mali byť uplatnené, bol oboznámený až po vstupe do rokovacej miestnosti predsedom   súdnej   rady,   pričom   priebeh   spočíval   v odpovediach   na pripravené   otázky položené   tlmočníkmi   v dvoch   úradných   jazykoch   Rady   Európy   a následnej   prezentácii kandidátov   v   jednom   z   úradných   jazykov.   Poradie   kandidátov   bolo   určené   žrebom a po úvode   volebného   zasadnutia   bol   sťažovateľ   vyzvaný   opustiť   rokovaciu   miestnosť. Po prezentáciách   všetkých   účastníkov   vykonala   súdna   rada   tajnú   voľbu,   po ktorej   boli oznámené   výsledky   a   napadnuté   uznesenie   bolo   predložené   vláde   Slovenskej   republiky (ďalej len „vláda“), ktorá 4. decembra 2013 svojím uznesením č. 699 rozhodla o schválení zvolených   kandidátov.   V nadväzujúcej   časti   sťažnosti   opisuje   sťažovateľ   obsah   reakcie predsedu súdnej rady na otvorený list mimovládnych organizácií zverejnený pod názvom „Štrasburg nie je trafika“, ktorá bola uverejnená 13. decembra 2013 na webovej stránke www.harabin.sk, a stanovisko sťažovateľa k tejto reakcii z 15. decembra 2013, ktoré bolo zverejnené na webovej stránke www.sudcovia.sk.

Po   uvedení   základných   zásad vyvodených   z doterajšej   judikatúry   ústavného súdu a v širších   súvislostiach   aj z Medzinárodného paktu   o občianskych   a politických   právach publikovaného   pod   č.   120/1976   Zb.   (ďalej   len   „medzinárodný   pakt“),   ktoré   podľa sťažovateľa   možno   v danej   veci   aplikovať,   predkladá   sťažovateľ   svoju   argumentáciu, z ktorej vyvodzuje porušenie svojho práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám zaručeným čl.   30 ods.   4 ústavy.   Poukazujúc na § 6   ods.   11   zákona č.   185/2002 Z.   z. o Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnej   rade“)   v nej   namieta   (i)   nezverejnenie materiálov o kandidátoch v dostatočnom rozsahu (napríklad návrhov na kandidátov vrátane priloženej   argumentácie   alebo podporných   stanovísk   pre kandidátov),   ktoré   podľa   neho odporuje   princípu   transparentnosti,   ale   aj   (ii)   nezabezpečenie   zverejnenia   informácií o priebehu voľby v dostatočnom predstihu pred voľbou, pričom na podporu tejto námietky poukazuje na nález sp. zn. II. ÚS 5/03 z 19. februára 2003. Súčasne uvádza, že oficiálne oboznámenie kandidátov s podmienkami a plánovaným priebehom voľby na jej začiatku 2. decembra   2013   bolo   vzhľadom   na   význam   a   charakter   voľby   neprimerané,   išlo „o flagrantné porušenie podstaty a zmyslu práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Uvedené platí o to viac, že SR v predchádzajúcich voľbách kandidátov na medzinárodný súd uvedené kritériá   nepoužila.   Aplikácia   kritérií   a   postupu   odlišného   od   predchádzajúcej   praxe, bez toho, aby na to bol relevantný dôvod sa prieči zásadám materiálneho právneho štátu a porušuje práva dotknutých subjektov na rešpektovanie ich legitímnych očakávaní.“.

V   ďalšom   bode   sťažnosti   sťažovateľ   namieta,   že   (iii)   o priebehu   vypočutia uchádzačov v rámci voľby rozhodol výlučne predseda súdnej rady, čím mal prekročiť svoju právomoc vyplývajúcu z § 6 ods. 1 zákona o súdnej rade. V tejto súvislosti zároveň uvádza, že o takto určenom priebehu voľby neboli vopred oficiálne informovaní nielen uchádzači a verejnosť,   ale   ani   viacerí   členovia   súdnej   rady.   Sťažovateľ   poukazujúc   na   svoju neprítomnosť počas celého volebného zasadnutia tiež namieta (iv) rozpor vykonanej voľby so zákonom o súdnej rade a s rokovacím poriadkom súdnej rady a tiež (v) nevytvorenie rovnakých   podmienok   pre   všetkých   uchádzačov,   ktoré   podľa   sťažovateľa   spočívajú vo zvýhodnení zástupkyne Slovenskej republiky pred ESĽP ako uchádzačky o funkciu sudcu ESĽP, keďže na rozdiel od ostatných uchádzačov pracuje z dôvodu v súčasnosti zastávanej funkcie   v úradných   jazykoch   Rady   Európy   denne.   S tým   súvisí   aj   ďalšia   námietka sťažovateľa proti voľbe (vi), v zmysle ktorej sa voľba mala konať v rozpore so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnom   jazyku“).   Podľa   názoru sťažovateľa, ak „existoval záujem preveriť jazykové znalosti kandidátov, boli na to iné vhodné a spravodlivé spôsoby, neprekračujúce ani rámec právnej úpravy (napr. osobitné preskúšanie kandidátov mimo zasadnutia SR odborníkmi v cudzích jazykoch a oboznámenie výsledkov tohto preskúšania na volebnom zasadnutí SR). Napokon, ide o odbornú otázku a členovia SR (alebo väčšina z nich) nie sú odborníkmi v úradných jazykoch Rady Európy.“.

Nadväzne na to sťažovateľ namieta (vii) zaujatosť predsedu súdnej rady, ktorý voľbu viedol;   túto   odvodzuje   od   reakcie   predsedu   súdnej   rady   na   otvorený   list   s názvom „Štrasburg nie je trafika!“, ktorá má byť „vyjadrením osobnej animozity člena a predsedu SR voči osobe sťažovateľa ako uchádzačovi o miesto kandidáta na post sudcu ESĽP... a s poukazom aj na neprimeraný faktický vplyv predsedu SR na Voľbu, sťažovateľ nemohol mať vytvorené, v porovnaní s ostatnými uchádzačmi rovnaké podmienky na prístup k funkcii sudcu ESĽP. Evidentná osobná predpojatosť predsedu SR voči sťažovateľovi musí tohto v demokratickom a právnom štáte jednoznačne diskvalifikovať z účasti na Voľbe. I keď nie je možné bez ďalšieho aplikovať v plnej šírke právne zásady vylúčenia z rozhodovania pre predpojatosť,   aj   rozhodovanie   SR   o   personálnych   otázkach   musí   kvalitatívne zodpovedať zásadám demokratického a právneho štátu resp. elementárnej spravodlivosti.“.

Napokon   sťažovateľ   namieta   aj   (viii)   nezabezpečenie   objektivity   voľby   a s ňou súvisiacich   zásad,   ako   sú „transparentnosť,   rovnosť,   rozumnosť   a všeobecné   zásady zásluhovosti“. Poukazuje pritom na rezolúciu č. 1646 (2009) Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o nominácii kandidátov a voľbe sudcov ESĽP, z ktorej vyvodzuje, že príprava a   priebeh   voľby   možno   považovať   za „ad   hoc   konanie“ s negatívnym   dopadom „na spravodlivosť,   transparentnosť   a   konzistentnosť“,   a cituje,   že „hoci   rovnováha doterajších profesionálnych histórií má veľký význam pre diverzitu Súdu, predsa by mal dôraz zostávať sa sudcovskej skúsenosti počas výkonu funkcie sudcu - názor, ktorý bol zdôraznený viacerými odborníkmi počas diskusie, ktorí tiež považujú solídnu sudcovskú skúsenosť za dôležitejšiu pre prácu Súdu, ako osobitnú skúsenosť v práve ľudských práv“. Zároveň   poukazuje   na   vyjadrenie veľvyslanca   Slovenskej   republiky   pri   Rade   Európy na zasadnutí súdnej rady konanej 25. septembra 2013 o tom, že sudcovia ESĽP majú byť komplexné, integrálne osobnosti schopné zastávať vysoké súdne funkcie, eventuálne byť uznávanými právnymi vedcami. S poukazom na uvedené „požiadavky pre funkciu sudcu ESĽP,   svoju   celoživotnú   kariéru   sudcu   (vrátane   sudcu   ÚS   SR),   skúsenosti   v   oblasti základných ľudských práv a slobôd, akceptovateľnú znalosť angličtiny a viac ako pasívnu znalosť   francúzštiny“ nie   je   podľa   sťažovateľa „poznateľné   a   zistiteľné,   aké   kritériá objektívnosti,   rozumnosti   a   zásluhovosti   boli   aplikované,   keď   som   nebol   zvolený za kandidáta na sudcu ESĽP“. V tejto súvislosti poukazuje na rozdielnosť jeho prípadu s prípadom voľby kandidáta   na funkciu sudcu   Súdneho dvora   Európskych   spoločenstiev súdnou radou, ktorý bol preskúmavaný aj ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. III.   ÚS   128/09.   V záveroch   sťažnosti poznamenáva,   že   ak „zoberie   do   úvahy   svoje skúsenosti,   znalosti,   doterajšiu   sudcovskú   kariéru   (viac   ako   33   rokov   v   justícii,   čo   sa približuje veku zvolených kandidátov), rozhodnutie SR o nezvolení sťažovateľa za kandidáta na sudcu ESĽP - pri výbere z piatich uchádzačov, ktorých mala SR napokon k dispozícii - je jednoznačne   potrebné   považovať   za   svojvoľné   a   nezdôvodniteľné“, a   pripomína   aj pochybnosti   o   celkovej   spravodlivosti   voľby,   ktoré   mali   v   odlišnom   stanovisku k napadnutému uzneseniu vyjadriť aj dvaja členovia súdnej rady.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

1.   Postupom   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   pri   voľbe   kandidátov   na   sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva a jej uznesením č. 197 z 02.12.2013 základné právo J. B. na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky č. 197 z 02.12 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Súdnej rade Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   súčasne   navrhuje   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia a uloženie   povinnosti   vláde   stiahnuť   už   predložených   kandidátov,   pretože   bez „týchto zabezpečovacích   prostriedkov   by   mohlo   dôjsť   k faktickému   zmareniu   výsledkov   konania vo veci   samej“. Odkladom   vykonateľnosti   pritom   žiadnym   osobám   nevznikne   ujma porovnateľná   s ujmou,   ktorá   by   vznikla,   ak   by   ústavný   súd   v napadnutom   postupe a uznesení zistil porušenie ústavnosti. Zároveň žiada, aby ústavný súd považoval sťažnosť za naliehavú, a to predovšetkým   vzhľadom   na právne následky   napadnutého uznesenia. Odôvodnenie tejto žiadosti sťažovateľ doplnil aj podaním doručeným 21. februára 2014, v ktorom spresnil dátum plánovanej voľby slovenského sudcu do ESĽP na 8. apríl 2014.

Podaním z 21. marca 2014 doručeným ústavnému súdu telefaxom toho istého dňa a 25.   marca   2014   doplneným   predložením   originálu   sťažovateľ   urobil „Vyhlásenie... o odmietnutí sudcu J. A. [ktorému bola vec pridelená ako sudcovi spravodajcovi] pre jeho predpojatosť“, ktoré odôvodnil tým, že „sudca J. A. neposkytuje v tomto konaní dostatočné záruky nestrannosti. Jeho nestrannosť je spochybnená z objektívneho hľadiska so zreteľom k jeho pomeru k účastníkovi konania – Súdnej rade Slovenskej republiky.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 141a ods. 4 písm. d) ústavy do pôsobnosti súdnej rady patrí predkladať vláde   Slovenskej   republiky   návrhy   kandidátov   na   sudcov,   ktorí   by   mali   pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch.

Podľa čl. 141a ods. 6 ústavy podrobnosti o spôsobe ustanovenia členov Súdnej rady Slovenskej   republiky,   o   jej   pôsobnosti,   o   organizácii   a   o   vzťahoch   k   orgánom   správy súdnictva a k orgánom sudcovskej samosprávy ustanoví zákon.

Podľa § 27g zákona o súdnej rade návrh na voľbu kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, môže súdnej rade podať

a) člen súdnej rady,

b) minister spravodlivosti Slovenskej republiky,

c) stavovská organizácia sudcov,

d) iná stavovská právnická organizácia (ods. 1) Za   kandidáta   na   sudcu,   ktorý   by   mal   pôsobiť   za   Slovenskú   republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, možno navrhnúť občana, ktorý

a)   získal   právnické   vzdelanie   absolvovaním   magisterského   štúdia   na   právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný alebo nostrifikovaný doklad o získaní právnického vzdelania absolvovaním štúdia rovnakej úrovne na vysokej škole v zahraničí,

b) je bezúhonný, preukázateľne je významnou osobnosťou v odbore práva a jeho morálne vlastnosti dávajú záruku, že funkciu sudcu bude riadne vykonávať,

c) má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky,

d) má plnú spôsobilosť na právne úkony a je zdravotne spôsobilý na výkon funkcie sudcu,

e) zložil odbornú justičnú skúšku, prokurátorskú skúšku, advokátsku skúšku alebo skúšku komerčného právnika a aspoň päť rokov vykonával právnickú prax (ods. 2).Pri   voľbe   kandidáta   na   sudcu,   ktorý   by   mal   pôsobiť   za   Slovenskú   republiku v medzinárodnom súdnom orgáne, sa primerane použijú ustanovenia § 6 ods. 7, § 27a ods. 3 a § 27b až § 27e (ods. 4).

Pri návrhoch podľa odsekov 1 a 2 môže súdna rada kandidátov vypočuť, a to pred svojím rozhodnutím. Návrh je schválený, ak zaň v tajnom hlasovaní hlasovala nadpolovičná väčšina   všetkých   členov   súdnej   rady.   Na   opakované   a   nové   hlasovanie   o   návrhoch sa primerane použijú ustanovenia § 27c ods. 3 a § 27d (ods. 5).

Podľa   §   6   ods.   7   zákona   o   súdnej   rade   člen   súdnej   rady,   ktorý   je   kandidátom vo voľbe, nemá právo hlasovať na tejto voľbe, ak sa o zvolenie do tej istej funkcie uchádza aspoň jeden ďalší kandidát, ktorý nie je členom súdnej rady.

Podľa § 27a ods. 3 zákona o súdnej rade deň a čas konania volieb vyhlasuje predseda súdnej rady najneskôr 45 dní pred ich konaním. Predseda súdnej rady oznámi všetkým navrhovateľom   vyhlásenie   volieb   s výzvou   na predloženie kandidátov...   v lehote,   ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o vyhlásení volieb.

Podľa § 27b zákona o súdnej rade kandidáti... majú právo zúčastniť sa na zasadnutí súdnej   rady,   na   ktorom   sa   konajú   voľby...   Predseda   súdnej   rady   zabezpečí   doručenie pozvánky kandidátom na zasadnutie súdnej rady najneskôr sedem dní predo dňom konania volieb (ods. 1).

Súdna rada vytvorí pre všetkých kandidátov... rovnaké podmienky na prezentáciu svojej osoby a svojej predstavy o pôsobení vo funkcii... (ods. 2).

Podľa   §   27c   zákona   o   súdnej   rade   o   priebehu   a   výsledkoch   volieb   sa   vyhotoví zápisnica, v ktorej sa uvedie najmä

a) celkový počet členov súdnej rady, ktorí mali právo voliť,

b) počet hlasov členov súdnej rady odovzdaných pre jednotlivých kandidátov,

c) poradie kandidátov podľa počtu získaných hlasov členov súdnej rady (ods. 1).Výsledky   volieb   sa   vyhlasujú   na   zasadnutí   súdnej   rady,   na   ktorom   sa   voľba... vykonala (ods. 2).

Ak   žiadny   z   kandidátov...   nezíska   nadpolovičnú   väčšinu   hlasov   všetkých   členov súdnej rady a na voľbe sa zúčastnili viac ako dvaja kandidáti, vykoná sa na tom istom zasadnutí súdnej rady opakovaná voľba. Na opakovanej voľbe sa zúčastnia kandidáti, ktorí vo voľbe získali najväčší počet hlasov a druhý najväčší počet hlasov (ods. 3).

Ústava   v čl.   30   ods.   4   hovorí   o   prístupe   k verejným   funkciám,   t.   j.   o procese kreovania, a nie o v poradí poslednom akte, na základe ktorého kandidát môže byť zvolený alebo vymenovaný do verejnej funkcie. Viacstupňový (postupný) proces kreovania verejnej funkcie nemôže sám osebe diskriminovať uchádzača o verejnú funkciu v možnosti uchádzať sa o ústavnú ochranu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy (I. ÚS 76/2011). Uvedený prístup ústavný súd akceptoval aj vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 v súvislosti s kandidátom na funkciu   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „predseda najvyššieho   súdu“)   alebo   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   83/06   v súvislosti   s   kandidátom na funkciu sudcu   ústavného   súdu.   Nepriamo   uvedené   potvrdil   ústavný   súd   tiež   vo   veci sp. zn. II. ÚS 161/03, keď v súvislosti s čl. 30 ods. 4 ústavy rešpektoval jednotlivé etapy výberového   konania   na   funkciu   riaditeľa   Slovenskej   televízie.   Status   „volenej   a inej verejnej funkcie“ ústavný súd okrem už uvedených priznal tiež funkcii rektora vysokej školy (III. ÚS 75/01).

Z doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu v spojitosti s čl. 30 ods. 4 ústavy okrem   iného   vyplýva,   že   orgány   zabezpečujúce   prístup   k voleným   a iným   verejným funkciám   porušia   čl.   30   ods.   4   ústavy   aj   tým,   že   „sťažia,   uľahčia   alebo   znemožnia uchádzanie   sa   o funkciu“   (III.   ÚS   75/01),   resp.   že   nezabezpečia   „objektivitu   konania“ (II. ÚS   9/00,   III.   ÚS   23/00).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uviedol   (II.   ÚS   5/03),   že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody,   ako   aj   objektivitu   samotného rozhodovania   o   ochrane a   uplatňovaní základného   práva   alebo základnej   slobody,   a   to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu“. V označenej veci ďalej ústavný súd uviedol, že princíp rovnosti je „porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie“. V inej veci (II. ÚS 48/97) zase ústavný súd uviedol: «Význam „rovnakých podmienok“ je v tom, že právnymi predpismi akejkoľvek právnej sily ani praxou orgánov štátnej moci nemožno preferovať či diskriminovať niektoré skupiny občanov pred inými skupinami, pokiaľ ide o prístup k verejným funkciám... Ak sa postupom štátneho orgánu alebo iného subjektu práva, príp. iným spôsobom porušia podmienky ustanovené zákonom na prístup k funkcii..., dôjde nielen k porušeniu zákona..., ale aj k porušeniu ústavného práva občanov na prístup k voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok,   ktoré   zaručuje ústava v čl. 30 ods. 4...».

V zmysle   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   spadajú pod pôsobnosť čl. 30 ods.   4   ústavy   zaručujúceho základné   právo   na prístup   k voleným a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok   aj   verejné   funkcie   sudcov všeobecných súdov (I. ÚS 62/06) vrátane funkcie predsedu najvyššieho súdu (II. ÚS 5/03), ako aj funkcie sudcov medzinárodných súdnych organizácií, na ktoré sú kandidáti menovaní (volení) za Slovenskú republiku (IV. ÚS 23/04).

Z judikatúry ústavného súdu však taktiež vyplýva, že súdna rada ako ústavný orgán verejnej moci zabezpečujúci nezávislé postavenie súdnej moci vo vzťahu k iným orgánom štátu rozhoduje v rámci výkonu svojej pôsobnosti vrátane pôsobnosti podľa čl. 141a ods. 4 písm. d) ústavy uznesením, na prijatie ktorého je podľa čl. 141a ods. 5 ústavy potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Aj keď v zmysle § 6 ods. 8 písm. e) zákona o súdnej rade je hlasovanie súdnej rady vždy verejné, z § 27g ods. 5 zákona o súdnej rade vyplýva, že o návrhu na kandidáta   na sudcu,   ktorý   by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, sa rozhoduje tajným hlasovaním.

Uznesenie   súdnej   rady   ako   výsledok   hlasovania   ústavného   orgánu   verejnej   moci je právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia adresovaného príslušnému ústavnému   orgánu,   v   danom   prípade   vláde   Slovenskej   republiky.   Nejde   o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku   činnosti   príslušného   správneho   prípadne   súdneho   orgánu,   ktorým sa zakladajú,   menia   alebo   rušia,   prípadne   autoritatívne   zisťujú   oprávnenia   a povinnosti subjektov   správneho   alebo   súdneho   konania).   V danom   prípade   ide   o   osobitný   druh konania. Výsledok hlasovania týkajúci sa kreovania verejných, resp. ústavných činiteľov, ako aj voľby kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných   súdnych   orgánoch,   sa   neodôvodňuje,   pričom   za   hlasovanie   nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu (mutatis mutandis III. ÚS 79/04).

V kontexte   námietok   sťažovateľa   sa   žiada   pripomenúť,   že   zákonodarca   hľadajúc rovnováhu   medzi   nezávislosťou   a   autonómnosťou   súdnej   rady   na   jednej   strane   a jej zodpovednosťou a transparentnosťou na druhej strane prijatím zákona č. 495/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ustanovil súdnej rade v § 6 ods. 10 a 11 zákona o súdnej rade povinnosť vyhotovovať zvukový záznam z každého   zasadnutia   súdnej   rady,   ako   aj   zápisnicu,   z   ktorej   musí   byť   okrem   účasti, programu   zasadnutia   a   obsahu   prijatých   uznesení   zrejmý   aj   obsah,   priebeh   rokovania a výsledok   hlasovania   o   jednotlivých   bodoch   programu   zasadnutia   súdnej   rady. Na webovom   sídle súdnej rady je následne uverejňované prijaté uznesenie súdnej rady, zápisnica   z   hlasovania,   zápisnica   zo   zasadnutia   súdnej   rady,   ako   aj   zvukový   záznam zo zasadnutia   súdnej   rady.   Prijatú   normatívnu   zmenu   ústavný   súd   už   v rámci   svojej rozhodovacej   činnosti   hodnotil,   pričom   dospel   k záveru,   že   ňou   zákonodarca   vlastne zviditeľnil implicitnú požiadavku objektívnosti rozhodovania súdnej rady. Inak povedané, táto požiadavka nebola zmenou textu právnej normy zavedená, ale vlastne iba precizovaná (bližšie pozri uznesenie č. k. II. ÚS 29/2011-64 z 13. decembra 2011).

Z uvedených skutočností teda nemožno vyvodiť záver, že by postup a rozhodnutie súdnej rady v súvislosti s voľbou kandidátov na funkcie sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch, nebolo limitované ústavnou a zákonnou   úpravou,   prípadne,   že   by   súdna   rada   disponovala   v uvedených   prípadoch neobmedzenou   voľnou   úvahou   bez   povinnosti   rešpektovať   relevantné   právne   kritériá týkajúce sa dotknutých sudcovských funkcií v medzinárodných súdnych orgánoch, ako aj samotného   procesného   postupu   súdnej   rady   v procese   navrhovania   a voľby   kandidátov na tieto funkcie (obdobne III. ÚS 128/09).

Sťažovateľ formuloval celý rad námietok proti postupu a rozhodnutiu súdnej rady prijatého v jeho veci, ktoré vo svojom súhrne mali viesť k porušeniu ním v petite sťažnosti označeného základného práva na prístup občanov k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy. Vo svojej podstate tieto námietky spochybňujú   objektivitu   postupu   súdnej   rady   pri   voľbách   kandidátov   na   sudcu   ESĽP a napadnutého uznesenia, v ktorom sú premietnuté výsledky týchto volieb.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   prípade   zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Preto   tvrdenia   o porušení   iných   ustanovení   ústavy (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy či čl. 25 medzinárodného paktu), ktoré sťažovateľ uvádza len v texte sťažnosti, považoval ústavný súd v súlade s doterajšou judikatúrou iba za súčasť argumentácie   sťažovateľa   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   279/07,   III.   ÚS   252/2012) a pri rozhodovaní o sťažnosti sa sústredil na posúdenie prípadného porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.

Vo vzťahu k námietke, že pred vykonaním voľby neboli v lehote ustanovenej § 6 ods. 11 zákona o súdnej rade zverejnené všetky materiály o kandidátoch predložené súdnej rade   a   v sťažovateľovom   prípade   nemali   byť   zverejnené   ani   podporné   stanoviská ku kandidatúre zo strany sudcovskej rady pri Krajskom súde v Banskej Bystrici a pléna Okresného súdu Liptovský Mikuláš, ako aj návrh s odôvodnením jeho kandidatúry, čo má odporovať   princípu   transparentnosti   voľby,   ústavný   súd   uvádza,   že účelom   označeného ustanovenia   zákona   o súdnej   rade   je   skutočne   zabezpečiť   dostatočné   informovanie verejnosti   o   programe   zasadnutí   súdnej   rady,   a   prispieť   tak   ku   kontrole   výkonu rozhodovacích oprávnení súdnej rady. Z tvrdení sťažovateľa, zápisnice, ako aj zvukového záznamu zo zasadnutia súdnej rady a ani z odlišného stanoviska dvoch členov súdnej rady pripojenému k napadnutému uzneseniu však nevyplýva, že by členom súdnej rady neboli predložené úplné materiály o kandidátoch na sudcu ESĽP a že by súdna rada ako orgán rozhodujúci o kandidatúre sťažovateľa nemala možnosť sa oboznámiť s úplnými podkladmi pre svoje rozhodnutie, voči ktorému sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prístup k verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Prípadné pochybenie súdnej rady   pri   zverejňovaní   materiálov   (spočívajúce   v   nezverejnení   všetkých   príloh   návrhu kandidáta)   pred   začatím   svojho   rokovania,   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu   dávať do súvislosti s iným politickým právom (základným právom na informácie podľa čl. 26 ústavy), nositeľmi ktorého by mohli byť skôr zástupcovia verejnosti, nie však sťažovateľ. Napokon   ústavný   súd   v súvislosti   s touto   námietkou   zistil,   že   súdna   rada   na   svojom webovom sídle vo vzťahu ku každému z kandidátov zverejnila titulný list návrhu kandidáta s uvedením mena, priezviska, akademického titulu, veku kandidáta, údaju o dosiahnutom vzdelaní   právnického   smeru   a splnení   podmienky   právnickej   praxe,   označením navrhovateľov kandidáta a obsahom príloh. Súdna rada ďalej zverejnila životopis každého kandidáta a jeho súhlas s kandidatúrou. Ústavný súd preto zastáva názor, že realizovaný spôsob   zverejnenia   materiálov   o kandidátoch   nesignalizuje   porušenie   zásady   rovnakého prístupu ku všetkým kandidátom.

V   ďalšej   námietke   sťažovateľ,   argumentujúc   obsahom   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. II. ÚS 5/03 z 19. februára 2003, vidí ako porušenie ním označeného základného práva skutočnosť, že o priebehu voľby nebol ako kandidát vopred informovaný. Ako dôkaz tejto skutočnosti predložil kópiu pozvánky z 15. novembra 2013, ktorou ho predseda súdnej rady pozval na 12. zasadnutie súdnej rady, kde bola zaradená voľba kandidátov na sudcu ESĽP, z ktorej vyplýva len údaj o mieste a čase zasadnutia, nie však o priebehu voľby. Ústavný súd však v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že uvedeným nálezom bolo konštatované porušenie označeného základného práva kandidáta na predsedu najvyššieho súdu v situácii, keď zákon o súdnej rade neobsahoval podrobnosti o spôsobe a podmienkach volieb predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu, pričom až v reakcii na označený nález boli do zákona o súdnej rade zavedené zákonom č. 267/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   č.   185/2002   Z.   z.   o   Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony, ustanovenia § 27a až § 27g. Namietaná voľba   sa   však uskutočnila   v právnom   rámci   ustanovenom   v § 27g platného zákona o súdnej rade a za situácie, keď rokovací poriadok súdnej rady je trvale zverejnený na webovom sídle súdnej rady. Sťažovateľ si teda mohol byť vedomý, že pred voľbou ako navrhnutý kandidát na sudcu ESĽP bude vyzvaný na prezentáciu svojej osoby a svojich predstáv o prípadnom pôsobení vo funkcii sudcu ESĽP (uvedené vyplýva z § 27b ods. 2 v spojení s § 27 g ods. 4 zákona o súdnej rade), že každý člen súdnej rady sa bude môcť v rozprave k veci vyjadriť (čl. 6 rokovacieho poriadku) a že ako kandidátovi mu budú môcť byť kladené otázky (čl. 15 rokovacieho poriadku). Prihliadajúc na dôvod a účel kladenia otázok kandidátom počas ich prezentácie, ktoré má vo svojej podstate prispieť k prevereniu splnenia kritérií kandidátov pred uskutočnením ich voľby súdnou radou, ako aj vzhľadom na   skutočnosť,   že   voči   každému   z kandidátov   bolo   postupované   rovnako   (čo   svedčí o zachovaní rovnakých podmienok voči kandidátom), ústavný súd aj napriek okolnosti, že kandidáti neboli vopred informovaní o priebehu ich prezentácie pred súdnou radou, dospel k záveru,   že   súdna   rada   týmto   postupom   ústavne   relevantným   spôsobom   nezasiahla do podstaty základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy.

K nadväzujúcej námietke sťažovateľa o tom, že priebeh voľby nebol určený súdnou radou ako kolektívnym orgánom (teda uznesením súdnej rady), ale rozhodnutím predsedu súdnej rady, ústavný súd poukazuje na znenie § 6 ods. 1 zákona o súdnej rade, že zasadnutia súdnej   rady   zvoláva   a vedie   ich   predseda   súdnej   rady.   Z obsahu   sťažnosti,   zápisnice o rokovaní, prípadne zvukového záznamu zo zasadnutia nevyplýva, že by bol niektorým z členov   súdnej   rady   podaný   procedurálny   návrh   k spôsobu   prerokovania   tohto   bodu programu zasadnutia súdnej rady, o ktorom by súdna rada nerozhodovala, preto ústavný súd nevzhliadol spôsob vedenia zasadnutia (t. j. rozpravy k tomuto bodu programu, ktorého podstatnou časťou bola prezentácia jednotlivých kandidátov na sudcu ESĽP) ako rozporný s §   6   ods.   1   zákona   o súdnej   rade,   a tým   ani   za   ústavne   neakceptovateľný   z hľadiska namietaného porušenia čl. 30 ods. 4 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje   nedôvodnosť   aj   ďalších   námietok   sťažovateľa,   ktoré   sú založené na spochybnení rovnakých podmienok pre všetkých účastníkov. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že na rozdiel od uchádzača, ktorý si vyžreboval prvé poradie, on nemal možnosť byť prítomný počas celého volebného zasadnutia, ústavný súd poznamenáva, že aj keď prvý z navrhnutých   kandidátov   mohol   byť   prítomný   pri   prezentácii   ostatných   navrhnutých kandidátov,   tento   kandidát   však   na   základe   oboznámenia   sa   s   priebehom   prezentácie ďalších uchádzačov už nemal žiadnu možnosť ovplyvniť obsah svojho vystúpenia. Opačne to   však   neplatí,   pretože   sťažovateľ,   ktorý   si   vyžreboval   5.   poradie,   by   na   rozdiel od uchádzača   s 1.   poradím   získal   v dôsledku   prítomnosti   pri vypočutí   predchádzajúcich účastníkov   neoprávnenú   výhodu   (možnosť   prípravy,   resp.   korekcie   obsahu   svojho vystúpenia   s   prihliadnutím   na   dovtedajší   priebeh   zasadnutia).   Sťažovateľ   síce   správne poukazuje na to, že v zmysle § 27g ods. 4 zákona o súdnej rade sa pri voľbe kandidáta na sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodnom súdnom orgáne, primerane   použije   §   27b   zákona   o súdnej   rade,   ktorý   zaväzuje   súdnu   radu   vytvoriť pre všetkých   kandidátov   na   predsedu   alebo   podpredsedu   najvyššieho   súdu   rovnaké podmienky   na   prezentáciu   svojej   osoby   a   predstavy   o   pôsobení   vo   funkcii,   avšak zo žiadneho ustanovenia zákona o súdnej rade ani rokovacieho poriadku, ktorý ustanovuje právo všetkých kandidátov na funkciu predsedu alebo podpredsedu najvyššieho súdu byť prítomný na zasadnutí počas vystúpenia iného kandidáta, nevyplýva povinnosť rovnakého použitia čl. 15 rokovacieho poriadku vzťahujúceho sa na voľbu predsedu najvyššieho súdu alebo podpredsedu najvyššieho súdu aj na prípad voľby kandidátov na sudcu ESĽP. Preto postup súdnej rady, pri ktorom bola vylúčená účasť sťažovateľa na zasadnutí súdnej rady počas   prezentácie   skôr   vyžrebovaných   uchádzačov   o   funkciu,   nepovažuje   ústavný   súd za rozporný s obsahom základného práva na rovnaký prístup k verejnej funkcii, o ktorú sa sťažovateľ uchádzal.

Obdobne   ústavný   súd   vyhodnotil   za   neopodstatnenú   aj   námietku   sťažovateľa o zvýhodnení zástupkyne Slovenskej republiky pred ESĽP vykonaným spôsobom voľby. Získanie   osobitných   pracovných   skúseností   niektorého   z   uchádzačov   v predchádzajúcej praxi na rozdiel od ostatných uchádzačov nemôže spôsobiť porušenie základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy. O zvýhodnení jedného z navrhnutých kandidátov by bolo možné hovoriť len v prípade, ak by súdna rada takúto prax vyžadovala ako kvalifikačný predpoklad,   ktorý   by   však   nebol   ustanovený   zákonom   alebo   v   širších   súvislostiach   by neproporcionálnym   spôsobom   obmedzoval   prístup   navrhnutých   kandidátov   pri   ich uchádzaní sa o verejnú funkciu.

K argumentu sťažovateľa o rozpore priebehu voľby so zákonom o štátnom jazyku ústavný   súd   uvádza,   že   vykonanie   zasadnutia   súdnej   rady   vrátane   napadnutej   voľby nemožno zamieňať s tou časťou rozpravy k prerokúvanému bodu, v ktorej boli uchádzači o funkciu   sudcu   ESĽP   súdnou   radou   vypočúvaní   a   pre   účely   preverenia   jazykovej a odbornej pripravenosti kandidátov na výkon funkcie sudcu ESĽP boli vyzvaní predsedom súdnej   rady   odpovedať   na   rovnaké   otázky   v jednom   z úradných   jazykov   ESĽP. Namietanému porušeniu zákona o štátnom jazyku, ktoré by malo mať priamu súvislosť s namietaným   porušením   označeného   základného   práva,   nesvedčí   ani   obsah   sťažnosti, z ktorej vyplýva, že odpovede kandidátov na položené otázky boli v priebehu zasadnutia prekladané do slovenského jazyka pre všetkých členov súdnej rady, prípadne zúčastnenú verejnosť. Ústavný súd považuje oprávnenie súdnej rady oboznámiť sa so splnením kritérií pripravenosti jednotlivých kandidátov na funkciu sudcu, ktorý by mal pôsobiť za Slovenskú republiku v ESĽP, za súčasť zverenej právomoci rozhodovať o týchto kandidátoch. Pritom ústavou   a   zákonom   o súdnej   rade   zverenú   pôsobnosť   vykonáva   súdna   rada   na   svojom zasadnutí, pretože len na ňom môže prijímať svoje uznesenia (§ 6 ods. 1 zákona o súdnej rade). Ustanovenie § 27g ods. 5 zákona o súdnej rade zveruje súdnej rade právo kandidátov aj   vypočuť,   ktoré   z   hľadiska   platnej   právnej   úpravy   možno   považovať   za   zákonom ustanovený   spôsob   oboznámenia   sa   súdnej   rady   s   uchádzačmi   o   funkciu   a preverenie splnenia   predpokladov   na   výkon   tejto   funkcie.   Ústavný   súd   preto   nevzhliadol   ani   túto námietku sťažovateľa za opodstatnenú.

Ani námietka sťažovateľa, že voľbu viedol (a zúčastnil sa na nej) predseda súdnej rady,   ktorého   predpojatosť   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   má   dokazovať   jeho   reakcia na otvorený list Aliancie Fair-Play nazvaný „Štrasburg nie je trafika“, nie je dostatočná na vyhlásenie   napadnutého   uznesenia   súdnej   rady   za   porušujúceho   základné   právo sťažovateľa   na   prístup   občanov   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám.   Zatiaľ   čo nestrannosť súdov pri rozhodovaní vyplýva priamo z ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a v procesných   kódexoch   je   garantovaná viacerými   procesnými   inštitútmi,   z ktorých   najvýznamnejším   je   vylúčenie   sudcov z prerokúvania a rozhodovania veci, pri ostatných štátnych orgánov však ústava dosiahnutie takejto rovnakej kvality nestrannosti rozhodovania negarantuje. Ústavný súd pri hodnotení tejto námietky prihliadol aj na skutočnosť, že každé rozhodnutie súdnej rady je prijímané väčšinou najmenej 10-tich hlasov z 18-tich (v danom prípade sa volieb zúčastnilo 17 členov súdnej rady), čo prípadný vplyv tvrdenej zaujatosti predsedu súdnej rady proti sťažovateľovi na výsledok volieb (aj vzhľadom na tajný spôsob ich realizácie) zoslabuje do tej miery, že podľa   ústavného   súdu   nedosahuje   nevyhnutnú   mieru   ústavnej   relevancie,   ktorá   by odôvodňovala zásah ústavného súdu do výsledkov hlasovania súdnej rady.

Ústavný súd však v zhode so svojou stabilizovanou judikatúrou (m. m. II. ÚS 5/03) považuje   za   nevyhnutné   pripomenúť,   že   každý   štátny   orgán   (vrátane   súdnej   rady)   je povinný zabezpečiť objektivitu svojho postupu a rozhodovania, ktoré by mohlo zasiahnuť do základného práva alebo slobody (v danom prípade do základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy), a to bez ohľadu na to, v akej miere tento postup prebiehal v právne formalizovanom rámci. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. K naplneniu požiadavky objektívnosti rozhodovania súdnej rady určite prispieva vypočutie kandidáta na funkciu sudcu ESĽP (pri ktorom každý člen súdnej   rady   mohol   navrhnutým   kandidátom   klásť   otázky),   zverejnenie   zápisnice z rokovania   súdnej   rady,   ako   aj   zvukového   záznamu   jej   zasadnutia,   zákonná   garancia verejnosti zasadnutia, pričom tieto pravidlá možno považovať za akceptovateľný štandard pre dosiahnutie nearbitrárnosti rozhodnutí súdnej rady. K obdobným záverom ústavný súd dospel   aj   pri   prieskume   ústavnej   konformity   rozhodnutia   súdnej   rady   o uchádzačovi na funkciu sudcu všeobecného súdu (II. ÚS 29/2011). S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný   súd   v   sťažovateľovom   prípade   tieto   minimálne   požiadavky   objektívnosti rozhodovania súdnej rady za splnené.

V danom   prípade   sťažovateľ   nepreukázal   takú   mieru   porušenia   pravidiel ustanovených   zákonom   o súdnej   rade   pri   voľbe   kandidáta   na   sudcu   ESĽP,   ktoré   by popierali ich podstatu a zmysel, pričom napadnutý postup súdnej rady v nevyhnutnej miere rešpektoval aj zásadu rovnakého prístupu sťažovateľa k verejnej funkcii (sťažovateľ nebol z procesu voľby nezákonne vylúčený a o návrhu jeho kandidatúry sa rozhodovalo v tajnom hlasovaní   po   vypočutí   vykonanom   rovnakým   spôsobom   voči   všetkým   kandidátom). Vzhľadom na to ústavný súd, prízvukujúc princíp zdržanlivosti zásahov ústavného súdu do výkonu   právomoci   ostatných   štátnych   orgánov,   ako   aj   vychádzajúc   z   obsahu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ktoré garantuje rovnaký prístup k verejnej funkcii, nie však právo uchádzača na zvolenie (ustanovenie) do verejnej   funkcie (úspech   kandidáta),   doručenú   sťažnosť odmietol   podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

S prihliadnutím   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

Bezpredmetnou   sa   stala   aj   potreba   rozhodnutia   o   vyhlásení   sťažovateľa z 21. marca 2014   o   odmietnutí   J.   A.   pre   jeho   predpojatosť,   pretože   J.   A.   4.   júla   2014 skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu a vo veci samej rozhodoval senát „III. ÚS“ v zložení bez namietaného sudcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014