znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 561/2013-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti   M.   Z.,   B.   Z.,   a A.   M.,   zastúpených   advokátkou   Mgr.   Ivetou   Vajdovou, Bárdošova   2939/25,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 488/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo M.   Z.,   B.   Z.   a A.   M. na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu Pezinok v konaní vedenom pod   sp. zn. 5 C 488/2008   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu   Pezinok   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp.   zn. 5 C 488/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3.. Z., B. Z. a A. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 1 500 € (tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný súd Pezinok   p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Pezinok   j e   p o v i n n ý   uhradiť. Z., B. Z. a A. M. trovy konania v   sume   331,13 € (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a trinásť   centov)   na účet   ich   právnej zástupkyne   advokátky Mgr.   Ivety   Vajdovej,   Bárdošova   2939/25,   Bratislava, do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2013 doručená   sťažnosť   M.   Z.,   B.   Z.   a A.   M.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 488/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnej pozícii žalobcov účastníkmi konania   v   spore   o vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva,   ktoré   začalo   ešte 19. mája 2006   na   Okresnom   súde   Bratislava   II.   Sťažovatelia   v sťažnosti   opisujú v chronologickom prehľade priebeh konania a konštatujú, že prvostupňové súdy v ich veci nekonali sústredene a efektívne. Ďalej uvádzajú, že podľa ich názoru „nejde o vec právne zložitú,   vyžadujúcu   zložité   dokazovanie   z   hľadiska   časového   či   odborného“ a   žiadne prieťahy svojím konaním nespôsobili. Naopak, prieťahy mal zapríčiniť okresný súd svojou nečinnosťou   a neefektívnou   činnosťou,   pretože „nebol   správne   vyhotovený   opakovaný znalecký posudok, nebol ustanovený ďalší súdny znalec za účelom ocenenia nehnuteľnosti a doposiaľ   vykonaný   znalecký   posudok   sa   môže   s   ohľadom   na   neefektívnu   činnosť prvostupňového   súdu   časom   javiť   ako   neaktuálny“, v dôsledku   čoho   bude   nevyhnutné opakovanie znaleckého dokazovania. Do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne skončené.

Vzhľadom na to, že podľa názoru sťažovateľov nie je už vo veci prípustný žiaden iný účelný   prostriedok   nápravy,   navrhujú,   aby   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím   vyslovil porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 488/2008, ďalej aby okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 488/2008 prikázal konať bez zbytočných prieťahov, priznal každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a rozhodol o povinnosti uhradiť trovy konania v sume 331,128 € na účet ich právnej zástupkyne.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 561/2013-11 z 12. novembra 2013 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť prijal na ďalšie konanie.

Okresný   súd   sa   prostredníctvom   svojho   predsedu   vyjadril   k doručenej   sťažnosti najskôr   stanoviskom   sp.   zn.   Spr   3346/2013   z 26.   novembra   2013,   v ktorom   uviedol, že sťažnosť „na prieťahy v konaní sťažovateľov (Spr. 2110/2013) podanú v právnej veci vedenej... pod sp. zn. 5 C 488/2008 dňa 27. 09. 2013 som vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú a v právnej veci som nariadil dohľad predsedu súdu“. Následne v doplňujúcom stanovisku sp. zn. Spr 3346/2013 z 29. apríla 2014 okresný súd pripúšťa vznik objektívnych prieťahov zapríčinených situáciou na okresnom súde pri jeho novozriadení v roku 2008 a súdnymi znalcami ustanovenými na vykonanie znaleckých úkonov a zároveň poukazuje na vyjadrenie zákonnej sudkyne z 28. apríla 2014 obsahujúce prehľad procesných úkonov vykonaných vo veci.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci od ústneho pojednávania považujúc podmienky na tento postup za splnené. Okresný súd totiž vo svojom vyjadrení z 26. novembra 2013 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní, a právna zástupkyňa sťažovateľov na výzvu ústavného súdu z 29. novembra 2013 v súdom ustanovenej   lehote   nedoručila   nesúhlasné stanovisko   s rozhodnutím   ústavného   súdu   bez nariadenia pojednávania, následkom čoho v zmysle doložky pripojenej v označenej výzve zastáva   ústavný   súd   názor,   že   v danej   veci   s upustením   od   ústneho   pojednávania sťažovatelia súhlasia. Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a nadväzujúcich vyjadrení okresného súdu, ako aj s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 488/08 dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   preskúmal   postup   okresného   súdu   a úkony,   ktoré   vo   veci   vykonal, preverením súdneho spisu, ktorý si na tento účel od okresného súdu zapožičal, a zistil, že návrh sťažovateľov na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bol podaný Okresnému súdu Bratislava II ešte 15. mája 2006. Okresný súd Bratislava II pokynom z 8. júna   2006   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podanie   návrhu v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Po zaplatení súdnych poplatkov Okresný súd Bratislava II   doručil   spolu   s   výzvou   z 21.   augusta   2006   návrh   na   vyjadrenie   odporkyni,   ktorá   sa k návrhu vyjadrila podaním doručeným 31. augusta 2006. Dňa 15. novembra 2006 zákonná sudkyňa   nariadila   termín   pojednávania   na   22.   marec   2007,   po   vykonaní   ktorého   bolo pojednávanie   odročené   na   neurčito   vzhľadom   na   uloženú   povinnosť   odporkyni   doplniť listinné   dôkazy.   Podaním   doručeným   Okresnému   súdu   Bratislava   II   oznámil   právny zástupca odporkyne prevzatie jej právneho zastúpenia a požiadal o poskytnutie lehoty 60 dní na mimosúdne riešenie sporu. Dňa 9. augusta 2007 sťažovatelia požiadali o ustanovenie znalca,   pretože   dôkazy   preukazujúce   vykonanie   stavebných   úprav   a investovania do nehnuteľností   sa   v súdnom   spise   nenachádzajú.   Uznesením   č.   k.   17 C/114/2006-147 z 8. októbra 2007 Okresný súd Bratislava II ustanovil vo veci znalca z odboru geodézie a kartografie.

Po   organizačných   zmenách   v súdnictve,   v dôsledku   ktorých   sa   stal   okresný   súd príslušným vo veci konať, bol 27. marca 2008 spis pridelený novému zákonnému sudcovi. Pokynom zo 4. júna 2008 bol spis zaslaný ustanovenému znalcovi, ktorý znalec prevzal 23. júna   2008.   Vypracovanie   znaleckého   posudku   v lehote   určenej   znalcovi   uznesením č. k. 17 C/114/2006-147 z 8. októbra 2007 (40 dní) urgoval okresný súd na základe pokynu zákonnej sudkyne z 19. januára 2009. Na žiadosť ustanoveného znalca zo 6. marca 2009 okresný   súd   úpravou   z   18.   marca   2009   oznámil   znalcovi,   že   lehotu   na   vypracovanie znaleckého posudku predlžuje do konca apríla 2009 s upozornením na záväznosť termínu vzhľadom na vznik prieťahov v súdnom konaní. Úpravou z 1. júna 2009 urgoval okresný súd   znalca   o   zaslanie   znaleckého   posudku   pod   hrozbou   pokuty   300   €.   Vzhľadom na nedoručenie znaleckého posudku okresný súd úpravou zo 3. septembra 2009 opätovne urgoval znalca o zaslanie znaleckého posudku pod hrozbou poriadkovej pokuty vo výške 300   €.   Znalec   prevzal   výzvu   2.   októbra   2009.   Následne   zákonná   sudkyňa   u znalca telefonicky   urgovala   doručenie   znaleckého   posudku   aj   12.   októbra   2009.   Dňa 17. októbra 2009   doručil   znalec   okresnému   súdu   vypracovaný   znalecký   posudok   spolu so spisom a vyúčtovaním znalečného.

Na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   z   19.   októbra   2009   bol   potom   znalecký posudok doručený na písomné vyjadrenie právnym zástupcom účastníkom konania na ich písomné   vyjadrenie.   Právny   zástupca   odporkyne   doručil   okresnému   súdu   písomné vyjadrenie   k   znaleckému   posudku   24.   novembra   2009   a z dôvodu   neprevzatia   zásielky okresný súd opätovne vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov na vyjadrenie k znaleckému posudku výzvou z 8. decembra 2009, ktorá jej bola doručená 20. januára 2010. Stanovisko k znaleckému   posudku   doručili   sťažovatelia   27.   januára   2010.   Podaním   doručeným   3. februára   2010   ustanovený   znalec   doručil   6   vyhotovení   autorizačne   overených geometrických plánov. Nadväzne na to úpravou zo 6. apríla 2010 nariadil okresný súd termín   pojednávania   na   31.   máj   2010,   ktoré   však   bolo   odročené   pre   účely   uzavretia mimosúdnej   dohody   na   22.   september   2010.   Uznesením   č.   k.   5 C/488/2008-214 zo 14. apríla 2014 rozhodol okresný súd o vyúčtovanom znalečnom.

Na   pojednávaní   konanom   22.   septembra   2010   navrhla   právna   zástupkyňa sťažovateľov   ustanoviť   v   predmetnej   veci   iného   znalca   na   ohodnotenie   trhovej   ceny nehnuteľnosti z dôvodu, že predchádzajúci znalec Š. robil obštrukcie v konaní. S uvedeným návrhom   súhlasil   aj   právny   zástupca   odporkyne.   Z   uvedeného   dôvodu   bol   termín pojednávania odročený na neurčito pre účely vykonania znaleckého dokazovania, v ten istý deň zákonná sudkyňa vydala poverenie pre vyššieho súdneho úradníka na vypracovanie uznesenia o ustanovení znalca z odboru stavebníctva, odvetvia oceňovania nehnuteľností.

Uznesením   č.   k.   5 C/488/2008-226   zo   16.   decembra   2010   okresný   súd   nariadil vo veci znalecké dokazovanie a vypracovaním znaleckého posudku v lehote 40 dní poveril I. I. Keďže podaním z 27. decembra 2010 žiadal znalec I. I. uznesenie zrušiť z dôvodu, že nie   je   schopný   vzhľadom   na   svoj   zdravotný   stav   vypracovať   znalecký   posudok.   Preto okresný   súd   uznesením   č.   k.   5 C/488/2008-231   z 10. februára   2011   zrušil   uznesenie okresného súdu č. k. 5 C/488/2008-226 zo 16. decembra 2010 v časti osoby znalca a na vyhotovenie znaleckého posudku ustanovil znalca L. B. Spis bol doručený znalcovi 24. marca 2011.

Podaním   z 20.   mája 2011 L. B. súdu   vrátil   spisový   materiál   s odôvodnením, že nedisponuje technickým   a softvérovým   vybavením,   a preto   nemôže zaručiť požadovanú kvalitu   geometrických   plánov,   ktoré   sú   súčasťou   znaleckého   posudku.   Uznesením okresného súdu č. k. 5 C/488/2008-259 z 30. mája 2005 okresný súd zmenil uznesenie č. k. 5 C/488/2008-231 z 10. februára 2011 v časti osoby znalca a na vykonanie znaleckého posudku   ustanovil   znalca   R.   H.,   ktorý   uznesenie   prevzal   dňa   14.   júna   2011.   Podaním doručeným 17. júna 2011 znalec R. H. oznámil súdu, že po operácii v ÚSCCH v Bratislave sa ani fyzicky ani psychicky necíti na vypracovanie znaleckého posudku, preto napokon okresný súd uznesením č. k. 5 C/488/2008-264 z 24. júna 2011 opätovne zmenil znalca a vykonaním znaleckého posudku poveril Š. Š. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 25. júla 2011 a spis bol na základe pokynu z 8. augusta 2011 doručený znalcovi 5. októbra 2011.   Výzvou   z 2. decembra   2011   bol   znalec   vyzvaný   na   oznámenie,   v   akom   štádiu   je vypracovanie znaleckého posudku, keďže lehota na vypracovanie znaleckého posudku mu uplynula 17. novembra 2011. Podaním z 10. januára 2012 znalec Š. Š. súdu oznámil, že znalecký posudok dosiaľ nevyhotovil, pretože mal na vypracovanie v súčasnosti pridelených 36 znaleckých posudkov a v polovici decembra 2011 vážne ochorel. O tejto skutočnosti súd informoval účastníkov konania a ich právnych zástupcov prípisom z 25. januára 2012. Dňa   17.   februára   2012   ustanovený   znalec   zaslal   okresnému   súdu   vypracovaný znalecký   posudok,   ktorý   okresný   súd   doručil   právnym   zástupcom   sporových   strán na písomné   vyjadrenie   na   základe   úpravy   zákonného   sudcu   z   21.   februára   2012. Dňa 20. marca 2012 určil okresný súd termín pojednávania na 8. október 2012. Pre účely rozhodnutia o znalečnom si prípisom z 1. júna 2012 okresný súd vyžiadal od znalca kópiu technického preukazu motorového vozidla a prípisom z 10. júla 2007 vyzval na špecifikáciu vyúčtovanej sumy cestovného. Potom uznesením č. k. 5 C/488/2008-335 z 23. augusta 2012 rozhodol   o vyúčtovanom   znalečnom.   Na   pojednávaní   konanom   8.   októbra   2012   bol vypočutý   znalec,   pričom   právni   zástupcovia   účastníkov   konania   požiadali   o   doplnenie znaleckého   posudku   v   lehote   10   dní.   Zároveň   okresný   súd   uložil právnym   zástupcom účastníkov   konania   povinnosť,   aby   v   lehote   10   dní   doložili   otázky   kladené   znalcovi. Podaním z 3. októbra 2012 podala právna zástupkyňa sťažovateľov odvolanie o priznaní odmeny   súdnemu   znalcovi.   Podaním   doručeným   20.   novembra   2012   sa   k odvolaniu sťažovateľov vyjadril právny zástupca odporkyne. Spis bol potom 8. apríla 2013 zaslaný Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd   15.   apríla   2013   spis   vrátil   okresnému   súdu   z   dôvodu   potreby   vydania   opravného uznesenia.   Po   doručení   opravného   uznesenia   č.   k.   5 C/488/2008-361   zo   4.   júla   2013 právnym zástupcom účastníkom konania a znalcovi bol spis 23. septembra 2013 opätovne predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie.   Uznesením   č.   k.   3 Co/573/2013-366 z 27. marca 2014 krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu 3. apríla 2014 a 7. apríla 2014 vydal okresný   súd   pokyn   na doručenie   uznesenia   č.   k.   3 Co/573/2013-366   z   27.   marca   2014 právnym zástupcom účastníkov.

Konanie okresného sudu vedené pod sp. zn. 5 C/488/2008 nebolo do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)] vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva – ďalej len „ESĽP“) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba v občianskoprávnej   veci   o   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva. Rozhodovanie všeobecných súdov o týchto návrhoch patrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov.   Z   obsahu   súdneho   spisu   vedeného   okresným   súdom,   z obsahu sťažnosti, ako aj z vyjadrenia samotného okresného súdu k sťažnosti však ústavný súd zistil, že rozhodnutie vo veci závisí od výsledkov znaleckého dokazovania, ktoré okresný súd aj nariadil. Preto aj keď daný prípad patrí do bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v konkrétnych   súvislostiach   je   potrebné   konštatovať,   že   nevyhnutnosť   znaleckého dokazovania má vplyv na dĺžku posudzovaného súdneho konania.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd nezistil, že by správanie sťažovateľov negatívne ovplyvnilo priebeh súdneho konania tak, aby ho bolo možné považovať za príčinu jeho doterajšej dĺžky, keďže okrem pojednávania nariadeného na 31. máj 2010, ktoré bolo odročené z dôvodu návrhu obidvoch strán súdneho konania na poskytnutie lehoty pre účely mimosúdneho riešenia súdneho sporu, nebolo v žiadnom   ďalšom   prípade   nariadené   súdne   pojednávania   odročené   z dôvodov   na   strane sťažovateľov.

3. Napokon,   pokiaľ   ide   o tretie   kritérium   podstatné   pre   skúmanie   existencie zbytočných   prieťahov   v konaní,   ktorým   je   samotný   procesný   postup   okresného   súdu, ústavný súd zdôrazňuje, že namietané konanie posudzoval ako celok, t. j. vrátane obdobia, v ktorom bol vo veci príslušný konať Okresný súd Bratislava II (obdobie od 1. januára 2005 do   31.   decembra   2007).   Vychádzal   pritom   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej súčasťou prechodu výkonu súdnictva je aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy v konaní z odovzdávajúceho   súdu   na   nadobúdajúci   súd   (napr.   IV.   ÚS   218/08,   III.   ÚS   38/2010, III. ÚS 76/2010).

Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní, ústavný súd zistil existenciu len jedného dlhšieho obdobia   nečinnosti,   a   to   od   8.   októbra   2007   do   4.   júna   2008,   ktoré   bolo   spôsobené organizačnými   zmenami   v súdnictve,   konkrétne   znovuzriadením   okresného   súdu s účinnosťou   od   1.   januára   2008.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   okresného   súdu   bolo   postihnuté   najmä neefektívnou   činnosťou,   keď   reálne   ustanovenie   znalca   po   pojednávaní   konanom 22. septembra 2010 trvalo okresnému   súdu až do 24. júna 2011. Ustanovovanie znalcov bez predchádzajúcej dohody s nimi uzneseniami okresného súdu a následné zmeny týchto vydaných   uznesení,   pokiaľ   ide   o osobu   znalca,   z dôvodu   nemožnosti   vykonania   úloh uložených znalcom nesvedčí o sústredenej činnosti okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľov. Rovnako možno ako neprimeranú hodnotiť aj skutočnú dĺžku času, ktorú si vyžadovalo vypracovanie znaleckého posudku súdom ustanoveným znalcom (Š.); v prvom   prípade   jeho   ustanovenia   trvalo   vypracovanie   znaleckého   posudku   presne   16 mesiacov   (t.   j.   od   17.   júna   2008   do   17.   októbra   2009),   v druhom   prípade   trvalo vypracovanie znaleckého posudku 4 a pol mesiaca (od 26. septembra 2011 do 17. februára 2012). Zo spisu síce vyplýva, že okresný súd urgoval znalca na urýchlené vypracovanie znaleckého posudku, je potrebné však pripomenúť, že v zmysle judikatúry v ústavného súdu zodpovednosť za zabezpečenie plynulého vykonania znaleckého dokazovania v plnej miere znáša okresný súd, ktorý ako jediný má možnosť nečinnosť znalca odstrániť efektívnym využitím   procesných   možností   daných   Občianskym   súdnym   poriadkom   (m.   m.   I.   ÚS 265/08).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   ku vzniku   sťažovateľmi   namietanej   dĺžky   súdneho konania okresného súdu prispeli aj neprimerane veľké časové odstupy medzi jednotlivými procesnými úkonmi realizovanými okresným súdom, napríklad úpravou z 20. marca 2012 bolo nariadené vo veci pojednávanie až na 8. október 2012 (teda po viac ako 6 mesiacoch) alebo   úprava   zákonného   sudcu   na   predloženie   spisu   krajskému   súdu   s   odvolaním sťažovateľov z 8. januára 2013 bola realizovaná až 11. apríla 2013 (t. j. po 3 mesiacoch). Efektívnosť súdneho konania okresného súdu nesignalizuje ani obsah uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co/573/2013-366 z 27. marca 2014, ktorým bolo podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   5   C   488/2008-335   z 23.   augusta   2012   v spojení s opravným uznesením č. k. 5 C/488/2008-361 zo 4. júla 2013 zrušené z dôvodu, že okresný súd   návrh   na priznanie znalečného nesprávne právne posúdil   tým,   že nepoužil   správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V dôsledku toho je aj zodpovednosť za obdobie, počas ktorého sa spis nachádzal na krajskom súde z dôvodu sťažovateľmi podaného odvolania, nevyhnutné pričítať okresnému súdu.

K obrane   okresného   súdu   o objektívnych   prieťahoch   v konaní   zapríčinených situáciou na okresnom súde pri jeho znovuzriadení v roku 2008, ako aj súdnymi znalcami ustanovovanými na vykonanie znaleckých úkonov ústavný súd poznamenáva, že systémové nedostatky   v oblasti   výkonu   spravodlivosti   nemožno   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity, príslušných súdov, prípadne iné „objektívne   dôvody“   (ako   to   vyplýva   z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu).   Ústava v čl. 48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali príslušné opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a teda   vykonanie spravodlivosti   bez zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa   nachádzajú   v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu   (pozri   napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   súdneho   konania,   ako   aj   na   uvedené   obdobia neefektívnej činnosti okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 488/2008 porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako to vyplýva z bodu 1 výroku tohto nálezu.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľov v zmysle § 56 ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   ktorý   v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci   koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov (bod 2   výroku   tohto   nálezu).   Ústavným   súdom   vyslovený   príkaz   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať okresný súd, aj pokiaľ bude tento v zmysle rozhodnutia   odvolacieho   súdu   povinný   v budúcnosti   vykonať   ďalšie   úkony   vo   veci, prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadajú priznať od okresného súdu finančné zadosťučinenie každému sumu   5   000   €   (päťtisíc   eur).   V súvislosti   s touto   žiadosťou   poukazujú   na   skutočnosť, že sťažovateľka   B.   Z. „vstúpila   do   dôchodkového   veku   a bola   nútená   opustiť zamestnávateľom pridelený školský byt a nemá vo výhľade si možnosť zabezpečiť vlastné bývanie   z podielu   pripadajúceho   ešte   titulom   BSM   na   majetku,   ktorý   je   predmetom vyporiadania“.

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne   sa   pritom   riadi   zásadou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Keďže sťažovatelia neodôvodnili svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia dostatočným spôsobom, pri jeho určení ústavný súd vychádzal predovšetkým z dĺžky ich účasti na súdnom procese, zohľadňujúc pritom celkovú dĺžku konania, ktorá je z ústavného hľadiska   zjavne neakceptovateľná.   Na   základe   uvedeného   potom   ústavný   súd   každému zo sťažovateľov priznal finančné zadosťučinenie v sume po 1 500 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli z dôvodu právneho zastúpenia sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom Mgr. Ivetou Vajdovou.   Sťažovatelia   si   v rámci   svojej   sťažnosti   uplatnili   trovy   právneho   zastúpenia v sume 331,128 € za dva úkony právnej služby aj spolu s daňou z pridanej hodnoty.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden   úkon   právnej   služby   predstavuje   sumu   130,16   €   a základná   sadzba   paušálnej náhrady   výdavkov   (tzv.   režijný   paušál)   sumu   7,81   €,   teda   v danom   prípade   odmena a režijný paušál za 2 úkony právnej služby predstavuje sumu 275,94 €. Ústavným súdom priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov bolo potrebné podľa § 18 ods. 3 vyhlášky zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, t. j. o sumu 55,19 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal okresný súd zaplatiť právnej zástupkyni sťažovateľov ako úhradu trov konania sumu 331,13 €. Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014