znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 560/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   S.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Martinom   Olosom, M.   R.   Štefánika   71,   Žilina,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 119/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. novembra 2013   doručená   sťažnosť   K.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), podpísaná elektronickým podpisom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 119/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Som   účastníkom   konania   v   konaní   o   rozvod   manželstva   a   úpravu   výkonu rodičovských   práv   a   povinností   k   mal.   deťom   na   čas   po   rozvode   a   konania   o   úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom na čas do rozvodu, ktoré sú vedené Okresným súdom v Žiline pod sp. zn. 15P 119/2011. Konanie prebieha vyše 2 rokov/ pričom súd koná zjavne neefektívne. Stav konania je po cca 2 rokoch vedenia konania taký, že doposiaľ   nebolo   vydané   súdne   rozhodnutie   a   ani   nebolo   vykonané   relevantné   znalecké dokazovanie pre účely striedavej starostlivosti, ktoré požaduje otec mal. detí.

Šikanózne vedenie konania poškodzuje moje práva ako i právo mal. detí a vzniká ním nenapraviteľná ujma v osobnej sfére.

Vo veci som podala podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorú predseda okresného súdu dňa 22.05.2013   posúdil   ako   čiastočne   dôvodnú.   Napriek   tomu   súd   efektívne   nekonal.   Moju ďalšiu sťažnosť predseda okresného súdu dňa 17.10.2013 posúdil ako plne dôvodnú.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa K. S... na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 119/2011 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 15P 119/2011 konať bez zbytočných prieťahov.

3. K. S... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- € (slovom dve tisíc eur), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už   označený   všeobecný   súd   meritórne   rozhodol   pred   podaním   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Ústavný súd zo sťažnosti, jej príloh a zo zapožičaného spisu okresného súdu zistil, že napadnuté konanie okresného súdu   vedené pod sp.   zn. 15 P 119/2011 v časti týkajúcej   sa   rozvodu   manželstva   bolo   právoplatne   skončené   25.   septembra   2013,   keď nadobudol právoplatnosť čiastkový rozsudok z 13. septembra 2013.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 25. novembra 2013, t. j. v čase, keď napadnuté konanie v časti rozvodu manželstva už bolo právoplatne skončené, k namietanému porušovaniu označeného základného práva už   nemohlo   dochádzať   a právna   neistota   sťažovateľky   už   nemohla   trvať,   ústavný   súd sťažnosť v predmetnej časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   aj   rozhodovanie   o časti   sťažnosti týkajúcej sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu zistil,   že   odporca   okresnému   súdu   19.   novembra   2013   predložil   na   schválenie   návrh rodičovskej dohody z 18. novembra 2013 podpísanej sťažovateľkou, pričom okresný súd rozsudkom   zo   17.   decembra   2013,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   3.   januára   2014, predmetnú dohodu schválil.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ústavnému súdu doručená   25.   novembra   2013,   teda   v čase,   keď   sťažovateľka   ešte   predtým 18. novembra 2013 podpísala rodičovskú dohodu o úprave práv a povinností k maloletým deťom. Uvedenú skutočnosť ústavný súd vyhodnotil tak, že podanie sťažnosti bolo účelové. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru), návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   hoci   doterajší   postup okresného   súdu   v napadnutom   konaní   v časti   týkajúcej   sa   rozhodovania   o úprave   práv a povinností   rodičov   k maloletým   deťom   nebol   celkom   bez   prieťahov,   ich   intenzita s prihliadnutím na všetky okolnosti nedosiahla podľa názoru ústavného súdu taký stupeň závažnosti, ktorý by bolo potrebné vyhodnotiť ako porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014