znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 56/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia čl. 1 a práv   podľa   čl.   6   ods.   1,   čl.   13,   čl.   14   a čl.   17   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II sp. zn. ČVS: ORP-1199/1-OVK-B2-2012 z 20. septembra 2012 a uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II č. k. 1 Pn 872/2012-13 zo 7. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2013   doručená   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   P.   Ď.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci namietaného porušenia čl. 1 a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-1199/1-OVK-B2-2012   z 20.   septembra   2012   a uznesením   Okresnej   prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 872/2012-13 zo 7. decembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti   uviedol, že 29. júna 2012 podal na Okresnej prokuratúre Žilina   trestné   oznámenie   na   bývalého   verejného   ochrancu   práv   a referentku   Kancelárie verejného ochrancu práv (ďalej len „kancelária“) pre podozrenie zo spáchania trestného činu   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   326   Trestného   zákona   a iných trestných činov, ku ktorým malo podľa jeho názoru dôjsť v súvislosti s vybavovaním jeho podnetov z 1. septembra 2010 a zo 4. novembra 2010. Predmetné trestné oznámenie bolo z dôvodu   vecnej   a miestnej   príslušnosti   odstúpené   okresnému   riaditeľstvu,   ktoré ho uznesením sp.   zn. ČVS: ORP-1199/1-OVK-B2-2012 z 20. septembra 2012 odmietlo. Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra   uznesením   č.   k.   1   Pn   872/2012-13   zo   7.   decembra   2012   tak,   že   ju   ako nedôvodnú zamietla.

V rámci   námietok,   ktoré   smerovali   voči   rozhodnutiu   okresného   riaditeľstva, sťažovateľ uviedol:

„Opísaným obchádzaním skutkového stavu a dokonca aj opísanými nepravdivými skutkovými tvrdeniami zo strany tohto orgánu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s porušením článku 17 Dohovoru, čiže malo dôjsť opísaným konaním a rozhodnutím k zneužitiu práv... Všetky dôvody na trestné stíhanie P. K. a jeho zamestnankyne K. D. evidentne boli, a v rámci trestného   konania,   ktoré   malo   po   obvinení   označených   osôb   nasledovať,   malo   dôjsť   v konaní pred súdom k adhéznemu konaniu, kde sa malo rozhodovať o mojich občianskych právach, čiže o náhrade ujmy spôsobenej P. K. a jeho zamestnankyňou K. D... Zmarením trestného konania, ktoré malo byť dôvodné, sa dôvodne cítim diskriminovaný, čiže Okresné riaditeľstvo   Policajného   zboru   v Bratislave   2   malo   porušiť   článok   14   Dohovoru,   ktorý diskrimináciu zakazuje... Ako vyplýva z mojich podaní, P. K. a jeho zamestnankyňa K. D. trestnými   činmi   mali   porušiť   viacero   mojich   garantovaných   práv   a   slobôd,   a   dôvodné trestné konanie, ku ktorému ale nedošlo, vrátane adhézneho konania, malo byť účinným opravným   prostriedkom.   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v   Bratislave   2   teda porušilo aj moje právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom, ktoré garantuje článok 13 Dohovoru.“

Pokiaľ   ide   o námietky   o porušení   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   17 dohovoru uznesením okresnej prokuratúry, sťažovateľ v sťažnosti použil totožné argumenty ako vo vzťahu k uzneseniu okresného riaditeľstva a ďalej takto argumentoval:

„Zmarením   trestného   konania,   ktoré   malo   byť   dôvodné,   nedôvodným   nevyužitím práva daného trestným poriadkom zrušiť a zmeniť rozhodnutie policajta sa dôvodne cítim diskriminovaný, čiže Okresná prokuratúra Bratislava mala porušiť článok 14 Dohovoru, ktorý   diskrimináciu   zakazuje...   Okresná   prokuratúra   Bratislava   teda   nedôvodným nevyužitím   práva   daného   trestným   poriadkom   zrušiť   a   zmeniť   rozhodnutie   policajta porušila aj moje právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom, ktoré garantuje článok 13 Dohovoru.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ predložil návrh na rozhodnutie v tomto znení: „1. Podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky žiadam o konanie o tejto ústavnej sťažnosti.

2. Na základe tohto konania žiadam podľa článku 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie, že uzneseniami ČVS: ORP -1199/1-OVK-B2-2012 zo dňa 02. 10. 2012 (poznámka: správne má byť uvedený dátum 20. septembra 2012) a 1 Pn 872/2012 - 13 datovaným   dňom   07.   12.   2012   práva   zakotvené   v   článkoch   1,   6   ods.   1,   13,   14   a   17 Dohovoru porušené boli.

Podľa článku 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ďalej žiadam o zrušenie vyššie označených dvoch uznesení a o vrátení veci Okresnej prokuratúre Bratislava II na ďalšie konanie.

Podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky žiadam priznanie primeraného finančného zadosťučinenia od Okresného riaditeľstva Policajného zboru   v Bratislave 2 a Okresnej prokuratúry Bratislava II, na plnenie ktorého majú byť tieto orgány povinné spoločne a nerozdielne...“

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie v celkovej sume 1 704 800 €.

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 277/09).

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že uznesením okresného riaditeľstva sp.   zn.   ČVS:   ORP-1199/1-OVK-B2-2012   z 20.   septembra   2012   a uznesením   okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 872/2012-13 zo 7. decembra 2012 došlo k porušeniu čl. 1 a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, pretože tieto orgány činné v trestnom konaní   zmarili   trestné   konanie.   Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   všetky   skutočnosti nasvedčovali tomu, že bývalý verejný ochranca práv a referentka kancelárie, ktorá priamo vybavovala   podnety,   sa   dopustili   protiprávneho   konania,   ale   napriek   tomu   okresné riaditeľstvo jeho trestné oznámenie odmietlo a okresná prokuratúra sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu ako nedôvodnú zamietla.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh   alebo   iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (ďalej   len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorého   vyčerpaním   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu sa možno domôcť ochrany svojich práv (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach (napr. III. ÚS 235/07, III. ÚS 157/08, III.   ÚS   112/2012)   vyslovil   opakovane   právny   názor,   že   vynechanie   tohto   prostriedku nápravy   (podnetu,   opakovaného   podnetu)   v   sústave   orgánov   prokuratúry   Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo vlastnej   kompetencii   nielen preveriť   skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   opatrenia   podľa   zákona o prokuratúre,   ktoré   by   účinne   napomohli   odstráneniu   namietaného   porušenia   práv, ku ktorému malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť v súvislosti s postupom a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní (m. m. napr. I. ÚS 186/05).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh nepochybne vyplýva, že proti uzneseniu okresného riaditeľstva   sťažovateľ   podal   sťažnosť,   o ktorej   rozhodla   okresná   prokuratúra   tak,   že ju zamietla. Zo sťažnosti, ani z jej príloh však nevyplýva, že by sťažovateľ podal podnet podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o   prokuratúre   o preskúmanie   zákonnosti   postupu a rozhodnutia okresnej prokuratúry, hoci tak mohol a mal urobiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. V okolnostiach prípadu možno podľa názoru ústavného súdu totiž podnet (a prípadne aj opakovaný podnet) považovať za iný právny prostriedok ochrany podľa § 53 ods. 1 zákona o prokuratúre, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje a na ktorého použitie je oprávnený podľa zákona o prokuratúre.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013