znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 56/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď., Česká republika, a M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 24 Co 30/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2012 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 (sťažovatelia nesprávne uvádzajú odsek1 tohto článku, ktorý sa v skutočnosti na odseky nedelí) Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 24 Co 30/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 10. októbra 1997 podali na Okresnom súde Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu,   ktorou „sa   domáhali... určenia   vlastníctva k majetku, ktorý JUDr. J. J... zapísal do konkurznej podstaty Ž., s. r. o. aj keď nikdy nebol vlastníkom“. Okresný súd vo veci vydal 24. septembra 2009 rozsudok, proti ktorému podali sťažovatelia   odvolanie.   Odvolanie aj s pripojeným spisom   okresného   súdu   bolo zaslané krajskému súdu 22. januára 2010. Odvolacie konanie však nebolo dosiaľ skončené.

Sťažovatelia poukázali na svoju predchádzajúcu sťažnosť podanú ústavnému súdu 25. januára 2010, ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   okresným   súdom.   O podanej   sťažnosti   ústavný   súd   rozhodol nálezom č. k. II. ÚS 187/2010-42 z 24. júna 2010, ktorým vyslovil porušenie základných práv sťažovateľov okresným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 102/03, priznal im finančné   zadosťučinenie   (každému   v   sume   po   3 500 €),   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 470,18 €.

Keďže sťažovatelia neboli spokojní s dĺžkou odvolacieho konania na krajskom súde, podali predsedovi krajskému súdu sťažnosť z 29. decembra 2011. Predseda krajského súdu odpovedal na ich sťažnosť listom z 12. januára 2012, z obsahom ktorého však sťažovatelia nesúhlasili   aj   vzhľadom   na   vyjadrenie   konajúcej   sudkyne,   že   v predmetnej   veci „ide o komplikovaný   spor   o určenie   vlastníctva   k nehnuteľnosti,   ktorá   bola   odpredaná terajšiemu   vlastníkovi,   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu,   ktorej   spoločníkom   bol navrhovateľ   v prvom   rade“. Sťažovatelia   v sťažnosti   oponujú   voči   uvedenému   názoru tvrdiac, že predmet sporu nie je komplikovaný ani právne zložitý, pretože ide „o bežnú určovaciu   žalobu“.   Sťažovatelia   ďalej   poukázali   na   to,   že «od   podania   opakovaného odvolania zo dňa 10. 11. 2009 uplynulo 17 mesiacov a spis bol nedotknutý na odvolacom súde, čo je vážnym prieťahom v súdnom konaní. Na odvolacom súde bol spis už opakovane a pri podržaní si právneho názoru, mala byť vec ihneď vrátená okresnému súdu v Senici!!... Zo   spisuje   zrejmé,   že   SKP   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   keď   nehnuteľnosť odpredal aj keď „nikdy“ nebol ich vlastníkom, čím bolo porušené ust. § 19 ods. 2 ZKV, ako aj čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy SR a nehnuteľnosti predal skôr, ako súdy rozhodli vo veci samej...

Predaju SKP bránila aj žaloba o vylúčenie veci z konkurznej podstaty podľa § 19 ods. 2 ZKV, (ktorý spor bol ukončený nespravodlivým rozsudkom č. 6 Obo 62/03 dňa 5. 1. 2004, pozri stanovisko NS SR sp. zn. Obpj 7/2002) a zásadne skončil tak ako skončil iba   preto,   že   už   náprava   nebola   reálne   možná   a   dokonca   peniaze   z   konkurzu   boli „veriteľom“ (aj neoprávneným v predstihu) vyplatené!!... Nakoľko prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovanie procesného postupu v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o rozhodnutie (IV. ÚS 7/02-35, III. ÚS 282/06-22), je možné vyššie uvedené konanie porušovateľa charakterizovať ako konanie s prieťahmi...

Prieťah aj odvolacím súdom bol spôsobený podľa nášho názoru tým, že vo veci (od podania odvolania zo dňa 10.11.2009) ešte nerozhodol, aj keď má k dispozícii rozhodnutia NS SR č. 6 Obo 220/98 a č. 6 Obo 315/99, v ktorých je zaujatý právny názor, ktorý pri spravodlivom rozhodovaní musí akceptovať (§ 226 O. s. p.)...

Na   základe   vyššie   uvedeného   je   možné   konštatovať,   že súdne   konanie   vedené   aj na Krajskom súde v Trnave sp. zn. 24 Co 30/2010, (od podania žaloby z 10. 10. 1997) a prevzatie odvolania zo dňa 22. 1. 2010 až do dnešného dňa je možné označiť ako konanie s prieťahmi,   na   základe   ktorých   prieťahov   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov na prejednanie ich záležitosti v primeranej podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovatelia odôvodnili svoju žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia dĺžkou namietaného súdneho konania, pozbavením ich vlastníckeho práva, ukrátením ich zisku z podnikateľskej činnosti, vplyvom na ich zdravotný stav, spoločenské problémy súvisiace s dĺžkou súdneho procesu, ako aj na ich vysoký vek.

V súvislosti   so   skutočnosťami   uvedenými   v sťažnosti   sťažovatelia   žiadajú   od ústavného súdu vydať takéto rozhodnutie:

„Krajský   súd   v   Trnave   v   konaní   vedenom   pod   č.   24   Co   30/2010   porušil   právo sťažovateľa v 1. rade: JUDr. Ing. D. Ď... a sťažovateľky v 2. rade: M. T. aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj porušenie   čl.   20   ods.   1,   3   a   4   Ústavy   SR   a   v   náväznosti   na   porušenie   čl.   1   ods.   1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajskému súdu v Trnave v konaní vedenom sp. zn. 24 Co 10/2010 prikazuje konať vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   nezávislému   a   nestrannému   súdu   zriadeného zákonom.

JUDr.   Ing.   D.   Ď.   a M.   T.,   ÚS   SR   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie každému vo výške 10 000,- Eur...

Krajský   súd   v   Trnave   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 523,72 Eur, na účet advokáta JUDr. J. H...“.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v tomto   prípade   zastúpení kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Preto   v danej   veci   ústavný   súd   rozhodoval   len o porušení   tých   práv,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovatelia   domáhajú   v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 154c ods. 1 ústavy), ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať za súčasť argumentácie sťažovateľov (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

1. Sťažovatelia v sťažnosti v prvom rade namietajú postup krajského súdu ako súdu odvolacieho v konaní o ich odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 102/03 z 24. septembra   2009.   Krajský   súd   mal   svojím   postupom   porušiť   ich   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola... v primeranej lehote prejednaná... súdom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 63 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   sťažnosti   vybavuje predseda   príslušného   súdu,   ak osobitný   zákon   neustanovuje inak.   Sťažnosti   na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Podľa   §   67   ods.   1   písm.   a)   zákona   o súdoch   ak   je   sťažovateľ   toho   názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný, predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu alebo podľa písm. b) tohto   ustanovenia   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“) o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu...

Z okolností prípadu predovšetkým vyplýva, že sťažovatelia podali ústavnému súdu sťažnosť jeden mesiac po podaní sťažnosti predsedovi krajského súdu podľa § 62 a nasl. zákona   o súdoch   bez   toho,   aby   (vzhľadom   na   ich   nespokojnosť   s vybavením   sťažnosti predsedom krajského súdu) požiadali o prešetrenie vybavenia sťažnosti ministerstvo.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   v prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných prieťahov v konaní zapríčinených všeobecným súdom skúma, či sťažovatelia využili právne prostriedky, ktoré im na ochranu ich práv od 1. apríla 2005 poskytuje zákon o súdoch v ustanoveniach § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorej predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že účinne využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo že sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde) [obdobne napr. III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06].

Ústavný   súd   zastáva   stanovisko,   že predmetná   sťažnosť   predsedovi   súdu   bola v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľov iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu dostal   primeranú   lehotu   na   prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   v napadnutom konaní (obdobne napr. II. ÚS 101/06, III. ÚS 137/07).

Takéto využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   sťažovateľmi   nepredstavuje   dostatočný   časový   priestor   na   poskytnutie   možnosti napadnutému   všeobecnému   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   jeho prípadnou nečinnosťou.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná v danom prípade predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich práv účinne poskytuje a na použitie ktorých   sú   oprávnení   podľa   osobitných   predpisov,   bolo   bezúspešné   a neprinieslo   nimi sledovaný   cieľ.   Súčasne   vzhľadom   na   nespokojnosť   sťažovateľov   so závermi   predsedu krajského súdu obsiahnutými v jeho odpovedi z 12. januára 2012 sťažovatelia nepreukázali využitie ďalšieho právneho prostriedku nápravy, ktorým je podanie žiadosti ministerstvu o prešetrenie vybavenia sťažnosti podľa § 67 ods. 1 zákona o súdoch.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že sťažovatelia   v   sťažnosti nepreukázali skutočné využitie všetkých účinných právnych prostriedkov nápravy a z tohto pohľadu   je   dôvodné   považovať   nimi   predloženú   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   za neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd však pripomína, že prípadne dlhšie obdobie nečinnosti krajského súdu, prípadne iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli v príčinnej súvislosti   s porušovaním   základného   práva   na konanie bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   by   nemuseli   byť   prekážkou   prípustnosti   opätovného   konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.

2.   V druhom   rade   bolo   predmetom   sťažnosti   aj   tvrdenie   sťažovateľov,   že „nečinnosťou a spôsobenými prieťahmi... sťažovatelia nemali právo užívať svoj majetok od podania žaloby“, a tým malo dôjsť k porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl. 20 ods.   1 druhej   vety ústavy   vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 3 a 4 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv   iných   alebo   v   rozpore   so   všeobecnými   záujmami   chránenými   zákonom.   Výkon vlastníckeho   práva   nesmie   poškodzovať   ľudské   zdravie,   prírodu,   kultúrne   pamiatky a životné   prostredie   nad   mieru   ustanovenú   zákonom.   Vyvlastnenie   alebo   nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   predmetom   vedeného   súdneho   konania   je   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnému majetku – „pozemok zapísaný na LV č..., k. ú. J.“ a „budovy zapísané v k. ú. P...“. Ústavný súd dopytom na krajskom súde zistil, že konanie o odvolaní sťažovateľov vedené na krajskom súde pod sp. zn. 24 Co 30/2010 nebolo zatiaľ skončené a týmto súdom nebolo ani vydané žiadne meritórne rozhodnutie v ich právnej veci. Právoplatným súdnym rozhodnutím (určovacím výrokom súdu) teda nebolo dosiaľ deklarované vlastnícke právo sťažovateľov k spornému majetku.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že podstatou súdneho konania o určenie vlastníckeho práva je rozhodnúť, kto je vlastníkom veci, avšak svojím obsahom v zásade nesmeruje k ochrane obsahu vlastníckeho práva, t. j. práva vlastníka vec držať,   užívať, požívať jej plody, prípadne ňou disponovať. Súdnu ochranu práv predstavujúcich obsah vlastníckeho práva zabezpečujú predovšetkým dva typy iných žalôb – žaloba o vydanie veci a zapieracia žaloba.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Keďže v danom   prípade   nebolo   konštatované   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v okolnostiach danej veci žiadne tvrdenia a dôkazy produkované v sťažnosti nesignalizujú možnosť porušenia základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1,   3   a   4   ústavy   a práva   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu. Sťažnosť je svojím obsahom totiž výlučne zameraná na preukázanie existencie zbytočných   prieťahov.   S   prihliadnutím   na   to,   že o potenciálnom   vlastníctve   sporného majetku sťažovateľov nebolo ešte právoplatne rozhodnuté, ako aj na druh súdneho konania vedeného všeobecnými súdmi v ich právnej veci, ústavný súd konštatuje, že nenachádza priamu príčinnú súvislosť medzi sťažovateľmi označenými právami a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 30/2010 (mutatis mutandis II. ÚS 474/2011, I. ÚS 127/09).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné odmietnuť aj druhú časť sťažnosti podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Ústavný   súd   preto   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2012