znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 56/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., B., a JUDr. J. J., B., zastúpených advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 109/2009 z 29. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. a JUDr. J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2010 doručená sťažnosť J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a JUDr. J. J., B. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 109/2009 z 29. októbra 2009.

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že «Prvý   sťažovateľ   je veriteľom   v konkurznej   veci úpadcu A. B., vedenej Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 4 K 180/1999.

Druhý sťažovateľ je (bol) správcom konkurznej podstaty uvedeného úpadcu. Krajský súd v Košiciach dňa 28.   7.   2009 na schôdzi veriteľov ustanovil nového správcu podľa § 8 ods. 5) Zákona č. 646/2007 Z. z. (ďalej ZKV), čím druhému sťažovateľovi táto funkcia zanikla.

Uznesenie, týkajúce sa uvedenej skutočnosti bolo súdom vydané napriek tomu, že prvý   sťažovateľ   podal   (doručil)   na   súd   námietku   zaujatosti,   smerujúcu   ako   proti konajúcemu sudcovi, tak ostatným konkurzným sudcom tohto súdu.

Proti tomuto uzneseniu podali obaja sťažovatelia odvolanie. Najvyšší súd vec prejednal pod sp. zn. 4 Obo 109/2009 a po náprave nepodstatnej chyby dňa 29. októbra 2009 napadnuté uznesenie potvrdil. Odvolacie námietky kvalifikoval ako neopodstatnené. Za ústrednú otázku považoval posúdenie správnosti,   či dôvodnosti aplikácie § 15a) ods. 5 O. s. p. s poukazom na fakty, že námietka sa týkala „postupu sudcu v konaní“. Nesprávne však dospel k záveru, že túto nespôsobilú námietku nie je potrebné analyzovať z hľadiska spôsobu jej naplnenia, čo viedlo k jej neprípustné reštriktívnemu a paušálnemu aplikovaniu. (Inak sťažovatelia nemajú vedomosť o tom, že by sudca podľa § 16   ods.   2)   O.   s.   p.   kohokoľvek   upovedomil   o   dôvode   nepredloženia   námietky nadriadenému súdu!)...

Prvý   sťažovateľ   je   presvedčený,   že   konanie   sa   predlžovalo   v   záujme   jedného z veriteľov,   ktorý   napokon   výmenu   správcu   inicioval.   Druhý   sťažovateľ   nemá   dôvod zastierať,   že jeho motiváciou k sťažnosti   a predchádzajúcim opravným   prostriedkom je absolútna nespravodlivosť ZKV v otázke odmien správcovi, ktorý je nahradený vo chvíli, keď   mohol   pristúpiť   k   speňažovaniu   majetku   úpadcu,   ktorý   sám   „vybojoval“.   V   tomto ohľade   je   jeho   interes   vo   veci   daný   príčinnou   súvislosťou   nesprávneho   postupu   súdu v rozpore s namietnutými článkami 6/1 Dohovoru a 46/1 Ústavy SR s porušením jeho práva na ochranu majetku podľa čl. 20/1 Ústavy SR v spojení s čl. 35 ods. 1) Ústavy SR (m. m. II. ÚS 78/05).».

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1) Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 109/2009 porušil základné právo sťažovateľov na spravodlivý proces a na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru a čl. 46 ods. 1) Ústavy SR a u sťažovateľa JUDr. J. J. právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1) a právo uskutočňovať zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1) ústavy SR.

2) Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obo 109/2009 zo dňa 29. októbra 2009 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3)   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   nahradiť   sťažovateľom   trovy   ich   právneho zastupovania... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   sp.   zn.   4   Obo   109/2009   z   29.   októbra   2009,   ktorým   najvyšší   súd   vo   veci „ustanovenia   nového   správcu“ rozhodol   o   odvolaniach   sťažovateľov   proti   uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 K 180/1999-133 z 28. júla 2009 tak, že uznesenie krajského súdu v časti, ktorou bol sťažovateľ v 2. rade zbavený funkcie správnu konkurznej podstaty, zrušil (pretože prvostupňový súd nemal dôvod o tom rozhodovať,   keďže   táto   funkcia   zanikla   zo   zákona)   a   vo   zvyšnej   časti   týkajúcej   sa vymenovania   nového   správcu   konkurznej   podstaty   (na   základe   rozhodnutia   schôdze konkurzných veriteľov) uznesenie potvrdil.

Obaja   sťažovatelia   namietali,   že   krajský   súd   nerozhodol   o   námietke   sťažovateľa v 1. rade a o jeho námietke zaujatosti proti zákonnému sudcovi vydal uvedené uznesenie. Najvyšší   súd   po   podanom   odvolaní „vec   prejednal“,   avšak „odvolacie   námietky kvalifikoval ako neopodstatnené“.

Sťažovateľ v 2. rade z tých istých dôvodov namietal aj porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ktoré osobitne neodôvodnil, iba uviedol, že jeho «motiváciou k sťažnosti... je absolútna nespravodlivosť ZKV v otázke odmien správcovi, ktorý je nahradený vo chvíli, keď mohol pristúpiť k speňažovaniu majetku úpadcu, ktorý sám „vybojoval“».

Z   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že „dospel k záveru, že i keď nie z dôvodov uvedených v odvolaniach, v časti, ktorou súd zbavil JUDr. J.   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty,   je   potrebné   (uznesenie   krajského   súdu,   pozn.) zrušiť...

Z   obsahu   napadnutého   uznesenia   je   zrejmé,   že   nový   správca   bol   ustanovený schôdzou   konkurzných   veriteľov,   na   základe   ktorého   rozhodnutia   konajúci   súd   nového správcu   do   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty,   ustanovil.   V   danom   prípade   bývalý správca konkurznej podstaty, ako aj veriteľ namietajú, že bývalý správca, funkcie správcu konkurznej podstaty, bol zbavený vylúčeným sudcom, nakoľko voči sudcovi JUDr. R. bola dňom 24. 07. 2009, podaním doručeným dňa 27. 07. 2009, vznesená námietka zaujatosti.... Základnou otázkou pre rozhodnutie v danej veci je posúdiť, či je pravdou, že schôdzu konkurzných veriteľov viedol vylúčený sudca a následne vylúčený sudca z prejednania, konania a rozhodnutia vo veci rozhodol. Z obsahu námietok je zrejmé, že obidve námietky smerovali proti postupu konajúceho súdu, čo v samotnej zápisnici zo schôdze konkurzných veriteľov   sudca   JUDr.   R.   konštatoval.   Z   ustanovenia   §   14   ods.   3   O.   s.   p.   vyplýva,   že dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci,   alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.   Z   uvedených dôvodov tvrdenie, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, nie je dôvodné. S poukazom na § 14 ods. 3 O. s. p. nebol dôvod na predkladanie námietky zaujatosti na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dôvody   uvedené   v   odvolaní veriteľa, že vo veci rozhodol vylúčený sudca z prejednania a rozhodovania veci, označil za právne nedôvodné.

Tvrdenie bývalého správcu, že súd postupoval v rozpore so zákonom, keď na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov ustanovil nového správcu, odvolací súd označil za   právne   irelevantné,   nakoľko   prvostupňový   súd   postupoval   v   súlade,   keď   na   základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov v danom prípade do funkcie správcu konkurznej podstaty nového správcu ustanovil. Je pravdou, že prvostupňový súd nedôvodne v texte rozhodnutia citoval ustanovenie § 8 ods. 5 ZKV a následne uviedol, že funkcia doterajšieho správcu dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov zanikla. Prvostupňový súd, keďže funkcia   doterajšieho   správcu   zanikla   dňom   rozhodnutia   schôdze   konkurzných   veriteľov, teda   zanikla   zo   zákona,   nemal   dôvod   rozhodovať   o   zbavení   správcu   funkcie   správcu konkurznej podstaty.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu v časti, ktorou prvostupňový súd zbavil JUDr. J. funkcie správcu konkurznej podstaty, uznesenie 4 K 180/1999-33 zo dňa 28. júla 2009 zrušil. Funkcia správcu konkurznej podstaty JUDr. J. zanikla zo zákona. Vo zvyšnej časti odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne v zmysle ustanovenia § 219 O. s. p. potvrdil.“.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I.   ÚS   4/00,   I.   ÚS   17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd v sťažovateľmi napádanom rozhodnutí dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoje závery.

Pokiaľ ide o sťažovateľa v 1. rade, najvyšší súd poukázal na to, že krajský súd konal v   súlade   s   (v   rozhodnom   čase   účinnou)   právnou   úpravou,   a   to   konkrétne   v   súlade s ustanovením § 14 ods. 3 a § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa § 15a ods. 5 OSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k logickému a ústavne konformnému záveru, že krajský súd postupoval správne, keď námietku zaujatosti sťažovateľa v 1. rade, ktorá bola založená na tvrdení o zaujatosti zákonného sudcu z dôvodov prieťahov v konaní, a nie z dôvodov podľa § 14 ods. 1 OSP, nepostúpil na prejednanie nadriadenému súdu (§ 15a ods. 5 OSP), keď na ňu neprihliadal ako na námietku zaujatosti, preto vo veci ani nemohol rozhodovať zaujatý sudca.

Ústavný súd zároveň poukazuje na nepresnosť, pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľov vo vzťahu k „§ 8 ods. 5) Zákona č. 646/2007 Z. z. (ďalej ZKV)“ týkajúceho sa ustanovenia nového správcu, a to, že sťažovatelia mali pravdepodobne na mysli zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“).

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (a   teda   aj   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   nemôže všeobecný   súd   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesno-právnymi   predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   bol   v   danom prípade Občiansky súdny poriadok a zákon o konkurze.

Nespokojnosť   sťažovateľov   s   obsahom   namietaného   rozhodnutia,   ako   aj   ich konštatovanie,   že   najvyšší   súd   „nesprávne   dospel   k   záveru...“,   nie   je   dôkazom   o   jeho neústavnosti   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním štátneho orgánu alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   ako   celok   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o sťažovateľom v 2. rade namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, ústavný súd dospel k záveru, že o prípadnom porušení označených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. IV. ÚS 326/07, I. ÚS 392/08), čo sa v danom prípade nestalo, preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2010