znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 56/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. F., K., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 4 Co/89/2007-287 z 13. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. F.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2008   doručená   sťažnosť   K.   F.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej len   „krajský   súd“) č. k. 4 Co/89/2007-287 z 13. mája 2008 v konaní o zaplatenie 4 100 000 Sk.

 

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „V konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II., sp. zn. 28 C 283/2002-235 sa F. M. ako žalobca žalobou doručenou súdu dňa 26. 03. 2002 pôvodne iba voči Ing. arch. J. F. ako žalovanému v 1. rade domáhal zaplatenia sumy 4.100.000,- Sk s príslušenstvom. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 22. 2. 1992 uzatvoril so žalovaným zmluvu o poskytnutí finančnej bezúročnej pôžičky, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal splácať úver poskytnutý v sume 8.200.000,- Sk vo výške 4.100.000,- Sk.

Na základe návrhu žalobcu súd uznesením č. k. 28 C 283/02-185 zo dňa 16. 02. 2006 pripustil, aby do konania na strane žalovaného pristúpila ako žalovaná v 2. rade K. F. Podaním,   ktoré   bolo   súdu   doručené   dňa   26.   06.   2006   vzal   žalobca   žalobu   voči   K.   F. ako žalovanej v 2. rade v celom rozsahu späť, s čím K. F. ako žalovaná v 2. rade vyjadrila súhlas.   Späťvzatím   žaloby   voči   žalovanej   v 2. rade   žalobca   zavinil,   že konanie   voči žalovanej v 2. rade sa muselo zastaviť, a preto je povinný nahradiť žalovanej v 2. rade trovy konania.

Okresný súd Košice II. rozsudkom č. k. 28 C 283/2002-235 zo dňa 18. 01. 2007 konanie voči žalovanej v 2. rade zastavil, vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania v sume 189.148,- Sk na účet ich právneho zástupcu JUDr. P. K. Proti tomuto rozsudku ako celku podal   v zákonnej   lehote   odvolanie   žalobca.   Na výzvu Krajského súdu v Košiciach   ako odvolacieho súdu žalobca upresnil rozsah odvolania a uviedol,   že odvolanie sa netýka rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bolo konanie proti žalovanej v 2. rade zastavené a tak výrok o zastavení konania voči žalovanej v 2. rade nadobudol zrejme právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty odo dňa doručenia. Na pojednávaní pred odvolacím súdom žalobca predniesol, že berie čiastočne nad sumu 2.417.684,- Sk s prísl. žalobu spať s tým, že trvá na žalobe o zaplatenie sumy 2.417.684,- Sk s 18 % ročným úrokom z omeškania od 19.   3.   1997 do zaplatenia a v tejto časti žiada rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co/89/2007-287   zo   dňa   13.   05.   2008   pripustil späťvzatie žaloby   o   zaplatenie   1.682.316,-   Sk   s 18   %   ročným   úrokom   od   22.   2.   1992 do zaplatenia a v časti 18 % ročného úroku z omeškania z omeškania zo sumy 2.417.684,- Sk od 22. 2. 1992 do 18. 3. 1997 v tejto časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavi1 a vo zvyšujúcej napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 2.417.684,- Sk s prísl. a vo výroku o trovách konania zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie.

K porušeniu práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co/89/2007- 287 zo dňa 13. 05. 2008, nakoľko v tomto uznesení krajský súd rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania v celom rozsahu (teda aj pokiaľ ide o náhradu trov konania žalovanej v 2. rade) zrušil a v tejto časti vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.   Nakoľko   však   žalovaná   v   2.   rade   prestala   byť   účastníčkou   konania   dňom právoplatnosti   výroku,   ktorým   bolo   konanie   voči   nej   zastavené,   t.   j.   dňom   7.   3.   2007, v konaní už nemôže robiť žiadne úkony, teda ani navrhnúť súdu prvého stupňa, aby zaviazal žalobcu   na   náhradu   trov   konania   voči   nej   ako   žalovanej   v   2.   rade,   čím   Krajský   súd v Košiciach odňal žalovanej v 2. rade možnosť konať pred súdom a uplatniť svoje právo na náhradu jej vzniknutých trov konania, pretože podľa ust. § 151 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh...

Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4 Co/89/2007-287 zo dňa 13. 5. 2008 bolo sťažovateľke znemožnené realizovať jej procesné právo priznané Občianskym súdnym poriadkom, a to navrhnúť súdu, aby bol žalobca zaviazaný na náhradu trov konania voči sťažovateľke a tieto trovy konania vyčísliť v zmysle ust. § 151 O. s. p.“

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   namietané   uznesenie   krajského   súdu   porušuje jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“),   aj   pokiaľ ide o náhradu   trov   konania   sťažovateľky,   aj napriek   tomu,   že   sťažovateľka   prestala byť účastníčkou   konania   dňom   právoplatnosti   výroku,   ktorým   bolo   konanie   voči   nej zastavené, a v prvostupňovom konaní si už nebude môcť uplatniť náhradu trov konania.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   SR   a   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 4 Co/89/2007-287 zo dňa 13. 5. 2008 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4 Co/89/2007- 287 zo dňa 13. 5. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 6.732,-   Sk   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jej   právnej zástupkyne...“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 4 Co/89/2007-287 z 13. mája 2008 sa uvádza:

„Odvolací súd vzhľadom na procesný úkon žalobcu o čiastočnom späťvzatí žaloby a súhlas žalovaného s týmto čiastočným späťvzatím žaloby podľa § 208 O. s. p. pripustil čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie sumy 1.682.316,- Sk s 18% úrokom od 22. 2. 1992 do zaplatenia a v časti 18 % úroku z omeškania zo sumy 2.417.684,- Sk od 22. 2. 1992 do 18. 3. 1997, v tejto časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil. Vo   zvyšujúcej   napadnutej   časti,   t.   j.   okrem   výroku   o   zastavení   konania   proti žalovanej v 2. rade preskúmal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním,   ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,   že nie sú podmienky pre jeho potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia a v tejto časti je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť.... Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zamietavej časti, ktorá zostala predmetom odvolacieho konania po čiastočnom späťvzatí žaloby a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie...

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania.“

Ústavný súd je toho názoru, že uznesením krajského súdu č. k. 4 Co/89/2007-287 z 13.   mája   2008   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Nie je zrejmé, že krajský súd napadnutým uznesením porušil namietané základné   práva   sťažovateľky.   Vzhľadom   na   to,   že   výrok   rozsudku   okresného súdu č. k. 28 C 283/2002-235   z 18.   januára   2007   o náhrade   trov   konania,   ktorý   sa   vzťahoval na žalovaného v 1.   rade   a aj na   sťažovateľku   (žalovaná v 2. rade),   bol   krajským   súdom zrušený,   sťažovateľka   si   môže   v   súdnom   konaní   uplatniť   náhradu   trov,   ktoré jej v prvostupňovom   aj odvolacom   konaní vznikli.   Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu nemá zjavne neodôvodnený ani arbitrárny charakter.

Krajský   súd   postupoval   v súlade   so   zákonom.   Z odôvodnenia   jeho   rozhodnutia vyplýva, že sa primerane vysporiadal s námietkou sťažovateľky uvedenou v sťažnosti.

Zo   záverov   rozhodnutia   krajského   súdu   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré by boli popretím ich podstaty či zmyslu.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2009