znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 56/07-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupmi   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 Er   478/05 a Krajského súdu v Nitre a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra 2006 doručená sťažnosť Š. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   postupmi   Okresného   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 478/05 a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“).Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   10   Er   478/05 z 25. augusta   2005   zamietol   jeho   námietky   proti   exekúcii   a jeho   návrh   na   vyhlásenie exekúcie za neprípustnú.

Sťažovateľ (ako povinný) podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom uviedol,   že   rozhodnutie   exekučného   súdu   vychádza   po   právnej   stránke   z nesprávneho posúdenia   veci.   Podľa   neho:   „Exekučný   súd   dôsledne   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g) Exekučného poriadku a § 358 Obch. zák. nepostupoval, keďže sa nedostatočne zaoberal otázkou,   či   sú   dané dôvody   na zastavenie exekučného   konania,   a to i napriek tomu,   že povinný   sa   v námietkach   proti   exekúcii   bránil   jej   neprípustnosťou,   ktorú   okrem   iného odôvodnil   zánikom   dlhu   zaplatením   resp.   započítaním   vlastnej   pohľadávky   voči oprávnenému(...).

Ďalej sťažovateľ v odvolaní namietol, že exekučný súd si pre svoje rozhodnutie len vyžiadal od oprávneného informáciu, či povinný zaplatil vymáhanú čiastku(...).

Okresnému súdu v Nových Zámkoch pre rozhodnutie sp. zn. Er 478/05-39 zo a 25. 8. 2005 postačovalo len vyjadrenie oprávneného bez toho, aby požiadal povinného, aby sa k nemu vyjadril. Exekučný súd odňal povinnému právo prístupu k súdnej ochrane, čím bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože exekučný súd nechránil a negarantoval základné práva povinného podľa zákonného predpisu   pri   uplatňovaní   jeho   práva   v rámci   exekúcie   nedôvodné   rozhodnutie,   bez nariadenia pojednávania a vypočutia povinného(...).

V exekučnom konaní sp. zn. 10 Er 478/05-39 vedenom Okresným súdom v Nových Zámkoch   účastníkom   konania   ako   oprávneným   bol   A.   Ltd.   spol.   s  .r.   o.   v likvidácii a povinným   bol   spoločník   tejto   obchodnej   spoločnosti   Š.   S.,   kde   vystupuje   výlučne   ako spoločník,   keďže   vydaný   príkaz   na   začatie   exekúcie   postihnutím   obchodného   podielu postihuje obchodný podiel spoločníka. Exekúcia teda nebola vedená proti konateľovi Š. S. (...). Krajský   súd   v Nitre   ako   odvolací   súd(...)   odvolanie   sťažovateľa   odmietol,   a to uznesením   sp.   zn.   25   CoE   49/2005-110   zo   dňa   28.   4.   2006,   ktoré   bolo   sťažovateľovi doručené 2. 10. 2006, čím konanie pred prvostupňovým súdom bolo právoplatne ukončené. Sťažovateľ považuje za protiústavný ten postup Okresného súdu v Nových zámkoch v konaní   Er   478/05-39,   ktorým   sťažovateľovi   nedal   možnosť   vyjadriť   sa   k tvrdeniam vzneseným osobou, ktorá podala návrh na výkon exekúcie a najmä postup exekučného súdu, keď tento konal ako s osobou oprávnenou so subjektom, ktorý vôbec neexistoval (...).“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   na   odstránenie   nedostatkov   podania   bolo ústavnému súdu 22. novembra 2006 doručené jeho doplnenie, v ktorom sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že:

„1.) nezákonným postupom Okresného súdu v Nových Zámkoch vo veci vedenej pod sp. zn. 10 Er 478/05 došlo k porušeniu práv Š. S., bytom N. zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, a to práva zaručeného

-   článkom   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   článku   každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky,

- článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého článku každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom,

- článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého článku každý sa môže   domáhať   ustanoveným   postupom svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne,

- článkom 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého článku každý má   právo,   aby jeho   vec   bola   prerokovaná verejne,   bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

2.) Okresný   súd   Nové   zámky   je   povinný   zaplatiť   Š.   S.,   bytom   N.   finančné zadosťučinenie   vo   výške   200.000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Nové   Zámky   povinný   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ v časti sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   postupom   a uznesením   okresného   súdu z 25. augusta 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 478/05.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) najmä v tom, že rozhodnutie exekučného súdu vychádza po právnej stránke z nesprávneho posúdenia veci a podľa neho: „Exekučný súd dôsledne podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a § 358 Obch. zák. nepostupoval, keďže sa nedostatočne zaoberal otázkou, či sú dané dôvody na zastavenie exekučného konania, a to i napriek tomu, že povinný sa v námietkach proti exekúcii bránil jej neprípustnosťou (...)“.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). K odopretiu súdnej   ochrany   preto   nedochádza,   ak   osobe   bolo   umožnené   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom   svojho práva   na príslušnom   súde   za   predpokladu,   že   tento   súd vo veci riadne konal a rozhodol (I. ÚS 62/97).

Ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Otázka   posúdenia   prípustnosti   námietok   sťažovateľa   (povinného)   v exekučnom konaní   je   otázkou   zákonnosti   a jej   riešenie   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   ním označených   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (čl.   36   ods.   1   listiny)   (mutatis   mutandis IV. ÚS 35/02).

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a z   jej   príloh   zistil,   že   okresný   súd v exekučnom konaní oprávneného A. Ltd., spol. s r. o. – v likvidácii, proti sťažovateľovi ako povinnému uznesením z 25. augusta 2005 zamietol jeho námietky proti exekúcii a jeho návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   10   Er   478/05-39 z 25. augusta 2005 okrem iného vyplýva, že:

„V   súvislosti   s   otázkou   konateľstva   v   obchodnej   spoločnosti   a   to   spoločnosti s ručením obmedzením, keď každý z konateľov koná za obchodnú spoločnosť samostatne súd zastáva stanovisko prezentované v uznesení Najvyššieho súdu SR 3 Obo 89/96 zo dňa 16. 5. 1996, podľa ktorého, ak štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným je viac konateľov a každý z nich je oprávnený konať v mene spoločnosti samostatne, v spore medzi žalobcom - spoločnosťou proti žalovanému - konateľovi tejto spoločnosti, nemôže žalovaný úspešne vziať žalobu späť, ktorú podala právnická osoba - obchodná spoločnosť, pretože aj keď je štatutárnym orgánom žalobcu, sú záujmy žalobcu a žalovaného v konaní rozdielne.   Z   vyššie   uvedeného   je   celkom   zjavné,   že   záujmy   oprávneného   -   obchodnej spoločnosti   a   dvoch   z   jeho   konateľov   a   to   povinného   Š.   S.,,   ako   aj   J.   M.   sú   zásadne rozdielne a preto konateľ J. M. nemôže účinne vykonávať úkony za oprávneného v tejto exekúcii.

Účelom   exekučného   konania   je   nútená   realizácia   exekučného   titulu   vykonaná zásahom do majetkových práv povinného. Uskutočňuje sa za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne vo verejnej listine (notárska zápisnica) a dobrovoľne sa nesplnila. Námietky sú procesnou obranou povinného   proti   neprípustnej   exekúcii,   ktorých   účelom   je   zastavenie   exekúcie   alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Z toho je zrejmé, že námietky nie sú opravným prostriedkom, ktorým by sa napádalo rozhodnutie štátneho   orgánu   (exekučný   titul).   Je to   procesný   prostriedok,   ktorým   možno   vyvolať začiatok   incidenčného   sporu   o prípustnosť   exekúcie.   Smeruje   proti   exekúcii,   nie   proti exekučnému titulu, proti upovedomeniu o začatí exekúcie, prípadne povereniu na vykonanie exekúcie. Pri vznesení námietok sa uplatňuje koncentračná zásada. Námietky musia byť predovšetkým   odôvodnené,   pričom   na   dodatočne   uvedené   dôvody   sa   neprihliadne. Predmetom námietok môžu byť skutočnosti procesného i hmotného práva. Ich spoločným znakom je, že tieto skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu. Ak by jestvovali pred vznikom   exekučného   titulu,   zásadne   ich   nemožno   uplatniť,   pretože   ich   relevancia   sa skončila   vydaním   vykonateľného   rozhodnutia,   ktoré   sa   stalo   podkladom   na   exekúciu. Procesné   skutočnosti   sú   okolnosti,   ktorých   základ   spočíva   v nedostatku   procesných podmienok.   Neodstrániteľný   nedostatok v procesných   podmienkach exekučného   konania môže   viesť   k úspešnému   podaniu   námietok   a k zastaveniu   exekúcie   pre   neprípustnosť. Hmotnoprávne skutočnosti možno rozdeliť na skutočnosti, ktoré

a) spôsobili zánik vymáhaného nároku podľa hmotnoprávnych noriem,

b)   bránia   vymáhateľnosti   nároku   (napr.   došlo   k   povoleniu   splátok,   oprávnený platným   úkonom   súhlasil   s   odkladom   vymáhateľnosti,   chýba   listina   podľa   §   43   ods.   2 Exekučného poriadku),

c)   inak   spôsobujú   neprípustnosť   exekúcie,   napríklad   popiera   sa   obsah   notárskej zápisnice,   ktorá   obsahuje   exekvovateľný   záväzok   (§   41   ods.   2   Exekučného   poriadku), exekúcia   sa   vedie   proti   dedičom   v   rozsahu,   ktorý   prevyšuje   ich   zodpovednosť   za   dlhy povinného   poručiteľa   podľa   §   470   ods.   1   OZ,   listina,   ktorá   dopĺňa   vykonateľnosť exekučného titulu, sa označí za nesprávnu, neúplnú alebo nepravdivú,

d) znamenajú námietku, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule (§ 37 ods. 4 Exekučného poriadku).

Súd dospel k záveru, že námietky povinného proti exekúcii nie sú dôvodné. Z dôvodov bližšie   konkretizovaných   v   predchádzajúcej   časti   odôvodnenia   súd   považuje   vo   vzťahu k tejto exekúcii úkony jedného z konateľov oprávneného J. M. za neúčinné.

J. M. totiž za oprávneného uznal dlh voči povinnému v rozsahu 2 890 000,- Sk, čo bolo spísané vo forme notárskej zápisnice notárky JUDr. I. B. (...) zo dňa 19. 1. 2005. Následne dna 27. 1. 2005 J. M. za oprávneného uzatvoril s povinným dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok uzatvorenú podľa § 581 ods. 3 OZ, keď malo dôjsť k vzájomnému započítaniu   vo   výške   1   374   084,-   Sk   a to   pohľadávky   oprávneného   priznanej   vyššie uvedeným exekučným titulom a pohľadávky povinného priznanej vyššie uvedenou notárskou zápisnicou. Ide o zjavnú kolíziu záujmov oprávneného ako obchodnej spoločnosti a dvoch jeho konateľov ako fyzických osôb, ktoré majú povinnosť realizovať peňažné plnenie pre oprávneného na základe jedného vykonateľného exekučného titulu. V dôsledku toho súd v exekúcii nemôže prihliadnuť na úkony, ktoré za oprávneného vykonal J. M. a ktorými sú vyššie uvedená notárska zápisnica zo dňa 19. 1. 2005 a dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 27. 1. 2005. Povinný žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by   medzičasom   došlo   k   zániku   jeho   dlhu   voči   oprávnenému,   niektorým   so   zákonných spôsobov,   prípadne,   že   by   uviedol   existenciu   skutočností   uvedených   v   §   50   ods.   1 Exekučného poriadku. V exekučnom konaní súd musí skúmať podľa § 254 ods. 3 O. s. p. k § 103 O. s. p. všetky procesné podmienky. Jednou z nich je aj prekážka veci rozsúdenej podľa § 159 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať   znova.   Musí   ísť   o totožnosť   osôb,   ako   aj   o   totožnosť   predmetu   konania, prekážku vecí rozsúdenej tvorí právoplatné rozhodnutie súdu len v takom rozsahu, v akom sa o predmete konania rozhodlo vo veci samej. V zostávajúcej časti účastník si zvyšok nároku môže uplatňovať bez toho, aby mu návrh bol odmietnutý z dôvodu veci rozsúdenej. V konečnom dôsledku to znamená, že ak v sporovom konaní navrhovateľ vezme svoj návrh späť celkom, môže ho podať kedykoľvek znova. V exekučnom konaní to znamená, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c Exekučného poriadku, t. j. z dôvodu, že   zastavenie   exekúcie   navrhol   ten,   kto   navrhol   jej   vykonanie,   môže   si   oprávnený kedykoľvek znova podať návrh na vykonanie exekúcie. Z týchto dôvodov súd námietku veci rozsúdenej považuje súd za bezdôvodnú.

Súd napokon zamietol aj návrh povinného na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože   predpokladom   na   takýto   postup   by   bolo   právoplatné   rozhodnutie   súdu   vydané v sporovom   konaní,   čo   však   povinný   neuvádzal   a   súd   o   tom   bezprostredné   poznatky nemá(...).“

Podľa názoru ústavného súdu   právny názor okresného súdu v daných veciach je zdôvodnený rozumným spôsobom, okresný súd k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovaných častiach odôvodnenia napadnutých uznesení okresný súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné námietky sťažovateľa považovať za neodôvodnené a námietky proti exekúcii a návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú zamietnuť. Z uznesenia vyplýva, že okresný súd v odôvodnení uviedol postup, akým dospel k záverom o zamietnutí námietky sťažovateľa proti exekúcii a návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Jeho uznesenie obsahuje výklad zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   okresného   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   okresného   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci okresného súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Ústavný   súd   aj   keby   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú „pánom   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená tiež právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   okresný   súd   uznesením   sp. zn.   10   Er 478/05 z 25. augusta 2005 mu odňal základné právo, aby bola jeho vec verejne prerokovaná v jeho prítomnosti   a   aby sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom.   Uviedol,   že: „...Okresnému súdu v Nových Zámkoch pre rozhodnutie sp. zn. Er 478/05-39 postačovalo len vyjadrenie oprávneného bez toho, aby požiadal povinného, aby sa k nemu vyjadril (...) a podľa neho „...exekučný súd nechránil a negarantoval základné práva povinného podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva v rámci exekúcie nedôvodné rozhodnutie, bez nariadenia pojednávania a vypočutia povinného (...).“

V zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala (...) v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyplýva, že účastníkovi súdneho konania sa umožňuje právo   na   spravodlivé   a   verejné   vypočutie,   čo znamená,   že   spravidla   musí   mať   právo prezentovať   svoje   tvrdenia   v   ústnej   forme   pred   súdom   na   pojednávaní,   ktoré   sa   koná verejne. To ale neznamená, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť vo všetkých štádiách súdneho konania, resp. že sa vždy musí nariaďovať pojednávanie vo veci účastníka súdneho konania (napr. Fredin c. Švédsko, Séria A, č. 238-A, s. 10 - 11, § 21 - 22).

Podľa ustanovenia § 233 Exekučného poriadku tam, kde sa v osobitných predpisoch hovorí o súdnom výkone rozhodnutia, rozumie sa tým aj vykonávanie exekúcie podľa tohto zákona.

Podľa   § 253   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   výkon rozhodnutia nariadi súd, a to spravidla bez vypočutia povinného. Podľa druhého odseku tohto zákonného ustanovenia súd nariadi pojednávanie, len ak to považuje za potrebné alebo ak to ustanovuje zákon.

Exekučné   konanie   je   osobitným   konaním   bez   pojednávania,   ktoré   môže   sudca nariadiť iba ak to považuje za nutné alebo ak to ustanoví zákon. Citované ustanovenie vytvára právny priestor pre úvahu súdu, čo ústavnému súdu neprislúcha preskúmavať.

Na základe citovaných ustanovení sa exekučné konanie vedie zásadne neverejne, ako to   bolo   aj   v danej   veci,   keď   okresný   (exekučný)   súd   rozhodol   bez   toho,   aby   nariadil dokazovanie alebo jeho opakovanie. Okresný súd pri rozhodovaní iba oboznámil s obsahom spisu (resp. listín, ktoré boli jeho súčasťou), ku ktorému mal sťažovateľ prístup. V konaní pred   okresným   súdom   boli   riešené   otázky,   ktoré   vyžadovali   len   právne   posúdenie   na základe dôkazov obsiahnutých v spisovom materiále, a vzhľadom na to nebolo nutné konať za osobnej účasti strán.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že okresný súd v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy a citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku   a Občianskeho súdneho poriadku konal a rozhodoval tak, ako mu umožňoval zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ústavný súd súčasne pripomína, že exekučný súd nevykonal žiaden úkon, z ktorého by bol účastník konania (sťažovateľ) vylúčený, a tak mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a preto medzi jeho postupom a možnosťou porušenia obsahu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy niet takého vzťahu, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní na ďalšie konanie.

Preto je sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju z toho dôvodu odmietol.

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   proti   napadnutému   postupu   a uzneseniu okresného súdu   bolo v časti   prípustné aj odvolanie (aj   keď išlo   o nesprávne poučenie), o ktorom rozhodol krajský súd 28. apríla 2006 uznesením sp. zn. 25 CoE 49/2005 tak, že ho odmietol. V jeho právomoci bolo poskytnúť ochranu sťažovateľovi, čo tento v danej veci využil, aj keď bezúspešne. Sťažnosť mohol ústavný súd v tejto časti teda odmietnuť aj pre nedostatok svojej právomoci, pretože táto právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž subsidiárna a je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv nerozhoduje iný súd.Napokon   ústavný   súd   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie označených základných práv postupom krajského súdu, odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ak   ústavný   súd   primerane   aplikujúc §   31a   zákona   o ústavnom   súde   a   príslušné ustanovenia OSP poučí sťažovateľa o jeho procesných právach a povinnostiach v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí ho aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľa výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej obsiahnuté rešpektovať.

Ústavný súd vo vzťahu k zvyšnej časti sťažnosti (proti krajskému súdu), konštatoval, že   ani   po   výzve   ústavného   súdu   z 8. novembra 2006   sťažovateľ   (kvalifikovane   právne zastúpený advokátom) neodstránil nedostatky týkajúce sa niektorých základných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde (chýbajúce odôvodnenie namietaného porušenia označených základných práv, neoznačené konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu základných práv, chýbajúci petit   v tejto   časti   sťažnosti)   napriek   tomu,   že   bol   upozornený   na   možnosť   odmietnutia sťažnosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2007