znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 56/05-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 predbežne prerokoval   sťažnosť   Branislava   Ondrušku,   K.,   Ing.   Jána Ščerbáka,   K.,   Petra Csudakyho,   K.,   MUDr. Ivana   Čerkalu,   K.,   MVDr.   Anny   Ondovej,   K.,   JUDr.   Oľgy Bediovej, K., Ruženy Bimbovej, K., Ing. Dušana Molčana, K., Ing. Petra Kováča, K., Jána Minarčíka,   K.,   Ing.   Mariána   Jankoviča,   K.,   Márie   Milaniakovej,   K.,   Ing. Miroslava Štepánka, K., MUDr. Mileny Surovej, K., Jarmily Krajčovičovej, K., Violy Bukovinskej, K., Zuzany Pačinovej, K., Antona Čecha, K., JUDr. Kataríny Juskovej, K., prof. MVDr. Jaroslava Legatha, CSc., K., Margity Kohútovej, K., Michala Micenka, K., Milana Kulíka, K., Ľuboša Kuriana, K., Evy Pitoňákovej, K., Miroslava Takáča, K., Mariany Košťálovej, K., Janky Šofránkovej, K., Štefana Hrušovského, K. a Emílie Bujňákovej, K., zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom mestskej časti Košice – Staré Mesto, ktorým nevykonalo o stavebných úpravách v byte č. 1 v K. stavebné konanie, a rozhodnutím mestskej časti Košice – Staré Mesto č. 2003/02989–023/KCZ   zo 6. novembra   2003,   ako   aj   rozhodnutím   Krajského   stavebného   úradu v Košiciach č. 2004/00124 z 23. augusta 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Branislava Ondrušku, Ing. Jána Ščerbáka, Petra Csudakyho, MUDr. Ivana Čerkalu, MVDr. Anny Ondovej, JUDr. Oľgy Bediovej, Ruženy Bimbovej, Ing. Dušana Molčana, Ing. Petra Kováča, Jána Minarčíka, Ing. Mariána Jankoviča, Márie Milaniakovej, Ing.   Miroslava   Štepánka,   MUDr.   Mileny   Surovej,   Jarmily   Krajčovičovej,   Violy Bukovinskej,   Zuzany Pačinovej,   Antona   Čecha,   JUDr.   Kataríny   Juskovej,   prof.   MVDr. Jaroslava Legatha, CSc.,   Margity   Kohútovej, Michala Micenka, Milana Kulíka, Ľuboša Kuriana,   Evy   Pitoňákovej,   Miroslava   Takáča,   Mariany   Košťálovej,   Janky   Šofránkovej, Štefana   Hrušovského   a   Emílie   Bujňákovej o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2004 doručená sťažnosť Branislava Ondrušku, K., Ing. Jána Ščerbáka, K., Petra Csudakyho, K., MUDr. Ivana Čerkalu, K., MVDr. Anny Ondovej, K., JUDr. Oľgy Bediovej, K., Ruženy Bimbovej,   K.,   Ing.   Dušana   Molčana,   K.,   Ing.   Petra   Kováča,   K.,   Jána   Minarčíka,   K., Ing. Mariána   Jankoviča,   K.,   Márie   Milaniakovej,   K.,   Ing. Miroslava   Štepánka,   K., MUDr. Mileny   Surovej,   K.,   Jarmily   Krajčovičovej,   K.,   Violy   Bukovinskej,   K.,   Zuzany Pačinovej,   K.,   Antona   Čecha,   K.,   JUDr.   Kataríny   Juskovej,   K.,   prof. MVDr.   Jaroslava Legatha, CSc., K., Margity Kohútovej, K., Michala Micenka, K., Milana Kulíka, K., Ľuboša Kuriana, K., Evy Pitoňákovej, K., Miroslava Takáča, K., Mariany Košťálovej, K., Janky Šofránkovej,   K.,   Štefana   Hrušovského,   K.   a   Emílie   Bujňákovej,   K.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namietajú   porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1,   3   a 4   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom mestskej časti Košice – Staré Mesto (ďalej len „mestská   časť“),   ktorým   nevykonalo   o stavebných   úpravách   v byte   č.   1   v K.   stavebné konanie, a rozhodnutím mestskej časti č. 2003/02989–023/KCZ zo 6. novembra 2003, ako aj   rozhodnutím   Krajského   stavebného   úradu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   úrad“) č. 2004/00124 z 23. augusta 2004.

Sťažovatelia ako vlastníci bytov nachádzajúcich sa v obytnom dome v K. v sťažnosti uviedli,   že   mestská   časť   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   OVaŽP–2003/02989-005/KCZ vydala 27. júna 2003 stavebné povolenie na stavebné úpravy jednoizbového bytu č. 1 na vyvýšenom prízemí bytového domu v K. stavebníčke MUDr. M. Š. Podstatou a zmyslom uvedených   stavebných   úprav   bola   zmena   uvedeného   jednoizbového   bytu   na   nebytový priestor – zubnú ambulanciu. Predmetné rozhodnutie bolo doručované verejnou vyhláškou.

Krajský   úrad   rozhodnutím   č.   2003/09708   z 23.   septembra   2003   na   odvolanie sťažovateľov vyššie uvedené rozhodnutie mestskej časti zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že až z odpovede mestskej časti zo 4. februára 2004 na ich písomnú   žiadosť   o vyjadrenie   vo   veci   uvedeného   stavebného   konania   sa   dozvedeli,   že mestská časť ako stavebný úrad viazaná právnym názorom odvolacieho orgánu – krajského úradu   vydala   6.   novembra   2003   rozhodnutie   č.   2003/02989-023/KCZ,   ktorým   bola povolená zmena v užívaní časti stavby (bytu) na prevádzku stomatologickej ambulancie pre MUDr. M. Š. Taktiež zdôraznili, že až na základe vyjadrenia Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá sa na ich podnet touto vecou zaoberala, im bolo vyššie uvedené rozhodnutie mestskej časti 9. februára 2004 doručené.

Na   základe   uvedeného   oznámenia   tak   získali   sťažovatelia   vedomosť   o tom,   že stavebné úpravy, ktoré vlastníčka bytu realizovala v súvislosti so zmenou účelu užívania stavby   (bytu),   neboli   prejednávané   v stavebnom   konaní.   Mestská   časť   iba   listom č. 2003/02989-023/KCZ z 20. októbra 2003 stavebníčke oznámila, že nemá námietky voči uskutočneniu stavebných úprav – realizácie dispozičných zmien a nového vstupu do bytu č. 1 na prízemí obytného domu v K. Vychádzajúc z názoru odvolacieho orgánu, statického vyjadrenia   a predloženej   projektovej   dokumentácie,   podľa   ktorých   nezasahujú   stavebné úpravy do spoločných častí domu, mestská časť tak nekonala so sťažovateľmi ani s inými obyvateľmi bytového domu v K. ako s účastníkmi konania.

Sťažovatelia   svoj   nesúhlas s postupom   mestskej   časti   vyjadrili 24.   februára 2004 podaním   odvolania   voči   rozhodnutiu   mestskej   časti   č.   2003/02989-023/KCZ zo 6. novembra   2003.   Podľa   ich   názoru   o stavebných   úpravách   smerujúcich   k zmene jednoizbového bytu č. 1 na zubnú ambulanciu mala mestská časť vykonať stavebné konanie a bolo   ich   možné   uskutočniť   len   na   základe   stavebného   povolenia.   Rozhodnutie zo 6. novembra   2003,   ktoré   vychádza   zo   stanoviska,   že   v okolnostiach   prípadu   ide o stavebné   úpravy,   na   ktoré   sa   nevyžaduje   stavebné   povolenie,   je   podľa   sťažovateľov nesprávne.

Krajský   úrad   rozhodnutím   č.   2004/00124   z 23.   augusta   2004   zrušil   napadnuté rozhodnutie mestskej časti a vec jej vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie, pretože ako stavebný úrad mestská časť nepostupovala v uvedenej spornej veci v súlade s ustanoveniami zákona   č.   50/1976   Zb.   o územnom   plánovaní   a stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Stavebný zákon“) a jeho vykonávacích predpisov, avšak nie z dôvodov uvádzaných sťažovateľmi v odvolaní.

V sťažnosti   sťažovatelia   tvrdia,   že   návrhom   z 12.   februára   2004   sa   domáhali   na Krajskom   súde   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   aby   súd   zakázal   mestskej   časti v pokračovaní porušovania ich práv v konaní o povolení stavebných úprav týkajúcich sa spoločných častí bytového domu v K. a aby jej uložil vykonať vo veci stavebné konanie. Krajský súd však konanie v predmetnej veci zastavil, pretože postup mestskej časti, ktorým oznámila, že nemá voči vykonaniu stavebných úprav námietky, považoval za zásah orgánu verejnej správy, o ktorom súd nemôže rozhodovať, keďže Stavebný zákon mu rozhodovanie o tomto zásahu nezveruje.

Porušenie označených základných práv vidia sťažovatelia v postupe mestskej časti, ktorá vydaním rozhodnutia zo 6. novembra 2003 posúdila stavebné úpravy vykonávané vlastníčkou   jednoizbového   bytu   č.   1   v obytnom   dome   v K.,   smerujúce   k   vytvoreniu nebytového   priestoru   –   zubnej   ambulancie   ako   také,   ktoré   si   nevyžadujú   stavebné povolenie, a v postupe krajského úradu,   ktorý   tento názor uznal za správny vo svojom rozhodnutí,   ktorým   napadnuté   rozhodnutie   mestskej   časti   zrušil.   Podstata   sporu   medzi sťažovateľmi   a kompetentnými   orgánmi   verejnej   správy   je,   či takáto   stavebná   úprava (prebúranie dverného otvoru do steny oddeľujúcej spoločné priestory, schodiskový zadný vstup do budovy od predmetného bytu) je stavebnou úpravou spoločných častí domu alebo nie.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

- deklaroval   porušenie   ich   základného   práva   na ochranu   vlastníckeho   práva   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu proti zneužitiu vlastníctva iným vlastníkom na ich ujmu podľa čl. 20 ods. 3 ústavy, práva neobmedzovať ich vlastnícke právo bez toho, aby sa tak stalo v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, ako aj na základe zákona   a   za   primeranú   náhradu   podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy,   práva   domáhať   sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom mestskej časti, ktorým nevykonala o stavebných úpravách   v byte   č.   1   v K.   stavebné   konanie,   a rozhodnutím   mestskej   časti č. 2003/02989-023/KCZ   zo   6.   novembra   2003   a rozhodnutím   krajského   úradu č. 2004/00124 z 23. augusta 2004,

- zakázal   mestskej   časti   vo   veci   č.   2003/02989-023/KCZ   pokračovať v porušovaní vyššie uvedených práv sťažovateľov,

- zakázal   krajskému   úradu   vo   veci   č.   2004/00124   pokračovať v porušovaní   vyššie uvedených práv sťažovateľov,

- uložil mestskej časti a krajskému úradu spoločne a nerozdielne nahradiť im všetky trovy tohto konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa   obsahu   sťažnosti   je   jej   predmetom   tvrdenie   sťažovateľov   o   porušení   ich základných práv podľa označených článkov ústavy postupom a rozhodnutím mestskej časti č. 2003/02989-023/KCZ   zo   6.   novembra   2003,   ako   aj   rozhodnutím   krajského   úradu č. 2004/00124   z 23.   augusta   2004,   ktoré   považovaním   stavebných   úprav   vykonávaných MUDr. Š. za také, pri ktorých stačí ohlásenie [§ 55 ods. 2 písm. b) Stavebného zákona], obchádzajú   tie   ustanovenia   Stavebného   zákona,   ktoré   im   dávajú   právo   byť   účastníkmi stavebného konania so všetkými právami, ktoré im Stavebný zákon a zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“)   v tomto   prípade   priznáva,   ako   aj   ustanovenia   zákona   č.   182/1993   Z.   z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších   predpisov a Občianskeho zákonníka,   ktoré   upravujú   spôsob,   akým   spoluvlastníci   rozhodujú   o hospodárení   so spoločnou vecou, v tomto prípade spoločnými časťami bytového domu.

Ako   z obsahu,   tak   aj   z petitu   podania   sťažovateľov   je   zrejmé,   že   ide   o ústavnú sťažnosť,   ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd konaním a rozhodnutiami orgánu štátnej správy a územnej samosprávy (orgánov verejnej správy alebo správnych orgánov) v označenom správnom (stavebnom) konaní.

Podľa § 140 Stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa   §   46   Správneho   poriadku   rozhodnutie   musí   byť   v súlade   so   zákonom a ostatnými   právnymi   predpismi,   musí   byť   vydané   orgánom   na   to   príslušným,   musí vychádzať zo spoľahlivého stavu veci a obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu   však nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku žalobu v správnom súdnictve môže podať aj osoba, „s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo“.

Ak sa teda sťažovatelia domnievajú, že postupom správneho orgánu boli porušené ich základné ústavné práva, tak podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy sa môžu obrátiť na správny   súd.   Ak   tento   o ich   podaní   meritórne   nerozhodne   bez   toho,   aby   sa   vyrovnal s otázkou, či sa vec týka ústavných práv, tak sa dopustí denegatio iustitie.

Sťažovatelia v okolnostiach prípadu však napádajú postup správnych orgánov, nie správneho súdu. Pretože rozhodnutie správneho orgánu vydané v stavebnom konaní nie je z preskúmania   súdov   v správnom   súdnictve   vylúčené   (II.   ÚS   17/02),   ústavný   súd konštatuje, že sťažovatelia mali v správnom súdnictve podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho   poriadku   na   ochranu   svojich   základných   práv,   ktorých   porušenie   namietali predmetnou   sťažnosťou,   účinné   a dostupné   právne   prostriedky   nápravy   (túto   zákonnú možnosť odvolací správny orgán aj uviedol v poučení svojho rozhodnutia č. 2004/00124 z 23. augusta 2004) a stále aj majú (pretože predmetné konanie neskončilo, ako vyplýva z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie – najmä zrušujúceho rozhodnutia krajského úradu, ktorým bola vec vrátená na nové prejednanie), čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Nevyužitie tejto zákonnej možnosti ochrany základných práv sťažovateľov nemožno nahradiť   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   ktorý   môže   založiť   svoju   právomoc   na konanie až vtedy, ak fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005